Bukový háj

*Keď za ňou vyšiel von a požiadal ju aby bola opatrná - pri zmienke o bojovníčke sa trochu zasmiala.* Áno, pane. *Uškrnula sa potom ale trošku zvážnela.* Vždy v strehu. *Dodala a len čo to povedala, vyrovnala tempo spolu s jeho chôdzou a teda nekráčala za ním ale vedľa neho. V meste sa napokon rozdelili tak ako chcel, ona šla rovno za milou krajčírkou od ktorej kúpila košeľu pre Elgalada a chvíľu s ňou poklebetila. Tak ako vždy aj dnes jej Auriel pomáhala v zašívaní dier na oblečení. Auri sa to učila cielene, no kým nebude dosť dobrá v tejto zručnosti - neodhodlá sa ku tomu čo má v pláne. Napokon ako sa tak pri šití zhovárali, Auri sa jej zdôverila so svojou túžbou zohnať v Desperose hraciu skrinku. Krajčírka sa nad tým zamyslela a napokon Auriel nasmerovala za konkrétnym obchodníkom, ktorému spravovala oblečenie. Jeden balíček mala pre neho akurát nachystaný a tak sa Auri ponúkla, že mu ho rovno zanesie. To, že bola rýchly poslíček a doručila obchodníkovi opravené košele skôr než to mal objednané, bol jeden z dôvodov prečo bol napokon obchodník tak ústretový a hoci jeho hracia skrinka bola to najdrahšie čo tu zatiaľ Auri kúpila, dokonca bola drahšia než dýka, ktorú si u kupcu kúpila tiež - dal jej na celý nákup zľavu a tak nemala také výčitky. Vložila si svoj nákup do koženej tašky, ktorú si prehodila krížom cez telo, dýku si uviazala okolo pása na opasok a pobrala sa naspäť ku krajčírke, ktorej s radosťou oznámila čo zohnala. Hracia skrinka, ktorú Auriel kupec predal hrala až tri melódie. Každá z nich bola typická pre sličný, podzemný a smrteľný ľud. Auri z toho bola nadšená a mala teda naozaj dobrú náladu kým čakala na Castiela, ktorý sa tam mal po ňu zastaviť. Hodiny však plynuli, nebo medzičasom zahalili mraky a Castiel sa neukazoval. Keď začalo pršať a krajčírka už chcela pomaly zamykať svoj obchodík - Auriel bola nútená ísť do dažďa v ústrety noci. Možno by mohla ísť domov a počkať tam na Casov návrat, no Auri sa bála. Obávala sa toho, že sa stalo niečo zlé, že išiel Castiel predsa do nejakej krčmy zapiť to čo sa medzi nimi stalo a priplietol sa do nejakého problému. A tak Auriel chodila od putiky ku putike - z hostinca do hostinca aj keď padla noc. Vlasy mala zmáčané, bola kompletne premočená a nejeden krát musela utekať pred potencionálnymi grázlami, ktorí si ju vyhliadli keď prezerela nejaké putiky. Za ten večer sa v nej vystriedali všetky emócie. Auriel cítila strach, že sa Castielovi niečo stalo a, že ho už neuvidí a zároveň sa bála aj toho, že sa stane niečo jej samej. Blúdiť uličkami Desperosu uprostred noci nebolo nič bezpečné. Cítila tiež ľútosť nad tým čo sa stalo, že bola ku nemu príliš tvrdá, kvôli tomu, že ju pobozkal, že kvôli nej utápa svoj žiaľ v alkohole a pociťovala aj sebaľútosť nad sebou aj v tej chvíli kedy sa šmýkala na bahne mokrá ako myš. Cítila tiež obrovský hnev, ktorý bol tak silný, že ak by Castiela Auri našla v nejakej krčme opitého - tento krát by ho len nevyťahala za ucho. Potom Auri cítila len beznádej keďže vo svojom hľadaní nebola ani trochu úspešná. Nevedela čo má robiť. Čižmy mala špinavé od blata, kožený kabát aspoň trochu odrážal dážď, no aj tak jej kvapky stekali po tvári, krku a teda mala zmáčanú aj košeľu a nohavice - vlasy tie mala mokré akoby práve vyliezla z lázne.. bola jedným slovom zúfalá z celej tej situácie v ktorej sa ocitla.*

*Auriel Castiela nevidela odkedy sa pohádali a odišiel od Naiyirin. Hoci to vyzeralo, že sa navždy rozlúčili, sem tam pri zbere byliniek chodievala ku ich starému úkrytu - ako keby dúfala, že sa tam raz objaví aj on. V duchu si aj pripravovala čo mu povie keď ho zbadá, ako začne ich rozhovor, ako sa mu ospravedlní.. no nikdy na neho nenatrafila. Pri tom toho bolo toľko o čo sa s ním chcela podeliť.. dúfala, že aj napriek tomu, že ho odmietla môžu byť priatelia, no on sa zdá sa namiesto toho rozhodol vymazať sa z jej života raz a navždy.* "Desperos predsa nie je tak veľké mesto aby sme na seba už nikdy nenarazili.. teda ak nespravil nejakú hlúposť." *Pomyslela si a nervózne si pri tom zahryzla do pery. Kráčala lesom a zbierala bylinky do malého prúteného košíka, popri tom premýšľala.. To, že žila s Naiyirin malo veľa výhod - jednak nemusela venovať toľko času zháňaniu jedla, Naiy pomáhala s ošetrovaním u falčiara čím si vyslúžila raz za čas nejakú finančnú čiastku za ktorú si mohla dovoliť voňavé mydlá, a krémy po ktorých jej pokožka voňala sladko ako rozkvitnutá lúka. Tiež jej Naiyirin rada česala a zapletala vlasy. Auriel to bolo príjemné a preto jej to dovoľovala - koniec koncov aj dnes mala z jej po pás dlhých vlasov upletený zložito pôsobiaci účes, ktorý kde tu zdobili živé lúčne kvietky. Oproti jej žoláckemu oblečeniu a dýke za opaskom to dodávalo jej bojovnejšiemu vzhľadu zvláštny, nežný protipól. Naiy sa ku nej chovala ako ku svojej dcére a Auriel musela uznať, že sa jej páči žiť s ňou - obzvlášť keď sa im podarilo zohnať víno a mohli sa nad pohárikom zhovárať pri sviečke až do neskorých hodín. Mala v nej priateľku a dôverníčku.. s ktorou mohla rozoberať všetko, od jej nápadov ako uniknúť z mesta až po polemizovanie o nástrahách, ktoré tu na ľudí číhajú.* "Keď sa mi s Castielom nepodarí skontaktovať, mala by som nájsť niekoho iného kto mi bude pomáhať zháňať informácie pri snahe prelomiť bariéru." *Pomyslela si, samozrejme už tu mala nejaké spojenectvá, no tých nikdy nebolo dosť.*

NPC Rydel


*Rydel už nejaký ten piatok sledoval Auri, no zatiaľ sa k nej ani raz nepriblížil. Len sa na ňu z diaľky pozeral, pozoroval ako si vedia, a zbieral informácie. Akých má spojencov, akých nepriateľov, kde má úkryt, kde sa najviac zdržuje. Už to bola chvíľa, čo ju stretol v prameňoch, keď prišiel za svojim bratom, no od tej doby ju vždy vo voľnom čase jednoducho strážil, vyzeralo však, že je všetko v poriadku, málokedy bola sama, za čo bol vlkodlak rád, a vyzeralo to i tak, že si našla dobrých ľudí s ktorými si vytvorila dobrý vzťah. Tiež mu došlo, že i niekoho čakala, keď chodievala na jedno miesto, vždy sa tak nejako zatvárila... ale nikto neprichádzal a nikto nebol. Dokázal si zistiť i o koho ide, s kým sa zdržiavala, vlastne by tu nebolo nič, čo by si dobre vytrénovaný člen cechu nevedel zistiť. Teraz sa však rozhodol ísť za ňou. Bola sama a isto mala plno otázok, keď na ňu vytiahol v prameňoch, to čo vytiahol. Na oblečení - na pri svojom boku mal meč, vrhacie nože a na chrbte pochvu s dýkou. Kráčal k nej potichu a nečujde, podstate ani inak chodiť nevedel.* Auri. *Povedal jej meno, aby upozornil na seba, keď stál dva metre od nej. Určite mala otázky, na ktoré chcela odpoveď a on s ňou chcel trochu stráviť čas, tak ako kedysi, aj keď to nebolo už to malé dieťa, ktoré si mohol vziať na ruky, stále to bola Auri, ktorá si ako malá získala jeho srdce a on ju tak i stále videl... bol jednoducho okúzlený malým dieťaťom, hoc pred ním už stálo zrelé dievča.*

*Auriel bola stratená vo svojich myšlienkach, zbierala bylinky, ktoré ju učila rozpoznávať Naiyirin, pohmkávala si melódiu jednej uspávanky, keď zrazu začula spoza svojho chrbta povedomý hlas, ktorý ju nazval veľmi familiárne - niekde vzadu v jej mysli ju napadlo, že je to Castiel. No keď sa chvatne otočila za tým hlasom, zreničky sa jej od šoku rozšírili a trhane sa nadýchla. Ruku automaticky presunula ku dýke, ktorú mala za opaskom. Nebol to Castiel, bol to ten tmavovlasý muž, ktorý ju zachránil v lázňach pred trýznením od jeho brata. Ten muž, ktorý tvrdil, že ju poznal keď bola ešte maličká.* Ty?! *Hlesla prekvapeným hlasom a rozhliadla sa po lese okolo nich, skoro ako keby čakala, že sa tam niekde objaví aj Calore. Auri si trošku s úľavou vydýchla keď skonštatovala, že sú tu sami.. no, ´s úľavou´, ako sa to väzme. Pozrela sa naspäť na neho a pohľadom preletela po jeho oblečení, bol ozbrojený od hlavy až po päty.. vyzeral ako zabijak.* "Sledoval ma sem aby mi ublížil." *Napadlo jej okamžite, predsa len nemohla byť náhoda, že sa vynorí v podstate odnikadiaľ len aby ju pozdravil. Avšak - uvedomila si tiež, že ak by jej chcel ublížiť - asi by na seba neupozornil a proste by ju napadol zozadu. Prinútila sa teda nasadiť si svoju pokojnú, vyrovnanú masku, ruku z dýky presunula naspäť na košíček s bylinkami, ktorý teraz držala pred sebou oboma rukami.* Dlho sme sa nevideli. *Skonštatovala a mierne očervenela, samozrejme netušila, že ju sleduje a teda len trochu zahanbene odvrátila pohľad od jeho zlatých očí, ktoré boli tak podobné očiam jeho brata. Zhlboka sa nadýchla a prinútila sa trochu usmiať keď pohľad opäť zdvihla a pozrela sa do jeho tváre.* Ja - ti asi dlhujem za to, že si mi vtedy pomohol, však? Čím ti to môžem oplatiť? *Opýtala sa ho, pretože predpokladala, že ju vyhľadal z tohto dôvodu.*

*Sledoval ju a skúmal jej zvyky, jej správanie... všetko, bola to sila zvyku, vždy si preveril každého, aj keď ona sem prišla a nebola teda niekto, kto by tu žil od narodenia, ale aj tak sa toho dokázal o nej dozvedieť dosť na to, aby mu to stačilo, podstate pomaly všetko, čo sa jej stalo od príchodu sem. Mali mnoho známych, mnoho ľudí, ktorý mali informácie. Sledoval ju, keď k nej prehovoril, ako sebou trhla, každý jej pohyb, bola riadne vyplašená. Asi ju Cal a okolnosti okolo dosť vyplašili, ale čo už.* Ja. *Prikývol, hoc bol ozbrojený, držal si odstup, aby sa necítila v ohrození, musel nosiť pri sebe zbrane, hoc bol vlkodlak, stále bojoval so zbraňami a jeho vlkodlačiu formu používal až vtedy, keď to bolo skutočne potrebné. Pokývol hlavou, keď povedala, že sa dlho nevideli a prezrel si ju zlatými očami. On ju videl takmer každý deň, len svoju prítomnosť držal v tajnosti, bol na zbere a tak na seba upozorniť by urobilo veľa paseky.* Cal tu nie je. A pravda, u je to chvíľa. *Pokývol hlavou a pozrel sa inam, pravdepodobne nechcela vidieť rovnaké oči, aké mal Cal.* Nič mi nedlhuješ... *Povedal, aj keď ju veľmi chcel pohladiť po jej tvári, tak ako to robieval, keď bola malá, trochu i nevedomky cukol rukou, ale stál na mieste.* Popravde som ťa vyhľadal, pretože musíš mať dosť otázok, tak chceš určite i odpovede. *Pozeral bokom, tváril sa opatrne, jeho výraz bol však bez emócii, z pohľadu ale vyzeral placho.*

*Držal si odstup, nerobil prudké pohyby, a hoci sa v jeho tvári nezračila žiadna emócia, jeho plachý pohľad a celkovo jeho prístup ju trošku upokojil. Skutočne nemala pocit, že by jej chcel ublížiť. V podstate jej už raz pomohol a tak sa trochu uvoľnila. Ešte lepšie sa cítila keď jej potvrdil, že tu Calore nieje.* Prepáč, som trochu.. opatrná. *Ospravedlnila sa mu rýchlo nakoľko si uvedomila, že môže pôsobiť trochu paranoidne. Jeden by sa síce nemusel čudovať po tom všetkom čo už v Desperose zažila... bola takmer znásilnená - niekoľko krát, ďalej ju uniesli a predali na čiernom trhu orkom, temné bratstvo jej sľúbilo vendetu.. bolo toho za ten rok a pol čo tu žije viac než dosť. Keď jej povedal, že mu nič nedlhuje chcela sa ho opýtať čo tu teda robí, no na jej otázku odpovedal skôr než by ju stihla vysloviť nahlas. Zamyslene si zahryzla do pery, po odpovediach Auriel skutočne prahla a ak by sa na ňu pozrel mohol si v jej očiach prečítať tú dychtivú zvedavosť, ktorá z nich sršala.* Och to teda mám. *Prikývla a usmiala sa úprimnejšie.* Snažila som si spomenúť.. na teba, no nepodarilo sa mi to. Nepoznám tvoje meno - čo keby sme začali tým? *Prehovorila a pohľadom opäť prechádzala po jeho tvári ako keby sa snažila v mysli vyloviť podobné rysy s niekým koho poznala keď bola malá. Zároveň sa tým prezradila, že na neho za ten čas čo sa nevideli myslela, no dúfala, že si toto jej drobné priznanie nevšimne.* Kúsok odtiaľto je stará chatrč v ktorej som mala kedysi úkryt. Síce si vravel, že ti nič nedlhujem..ale bola by som rada ak by si prijal moje pozvanie na šálku čaju. *Navrhla mu a pôsobila priateľskejšie.. rozhodne už nebola tak napätá ako predtým.*

*Držal si odstup a nerobil nič, čím by ju mohol vystrašiť, či nejako uškodiť. Skôr i cez tú dokonalú kamennú masku si nie jeden mohol domyslieť ustráchanie. Ale bol už taký od mala. Hoc veľmi málo prejavoval city v tvári, vždy to išlo poznať z reči jeho tela. Kedy sa bál, kedy sa chcel smiať a kedy chcel, aby sa niekto nebál a sám sa bál, že by mohol dokonca ublížiť.* V poriadku, rozumiem tomu. *Aj on by bol na jej mieste opatrný a aj vlastne bol, ani pre pôvodných obyvateľov tu nebolo bezpečno. Vlkodlaci, upíri a všade všeliaká nejaká háveť, hoc on sám bol vlkodlakom, a ako mnoho z vlkodlakov nespadal pod žiadnu rodinu. Jeho rodina bola cech a nič iné, cech, Calore, Coriane a ich spoločný otec a k tomu cech. Tak to bolo. Vedel, že sa zaplietla s bratstvom, ale s tým si starosti robiť nemusel, už dlhšie vedel, že Calore prijal zákazku na ich zničenie, eliminovanie a popravde cestou sem ich aj zopár zabil... kto na ne z vyššie postavených narazil, mohol ich okamžite zabiť, samozrejme len malé zvieratá, niečo veľké by okamžite spustilo reťazovú reakciu a vedeli by, že je niečo zle. Vedel, že mala otázky, okrem toho, že ju chcel vidieť... chcel jej aj odpovedať na jej otázky, ktorých mala kopu, hoc sám Rydel nemal skoro žiadné.* Samozrejme, že si nespomenieš na niečo také. Bolo to, keď si mala dva roky. Rydel. *Povedal jej zároveň i svoje meno a zároveň i to, že si nemala šancu spomenúť, čo bolo pred dekádou, keď ešte pila mlieko z fľašky a mala na sebe plienky, aj cez to, že už behala tak čilo. Rydel mal dobrú pamäť, preto jej i otec bral so sebou, mal ju najlepšou zo súrodencov a aj keby veľmi chcel, skoro nikdy nič nezabudol. Niekedy to bolo prekliatie, inokedy výhoda. Pokývol hlavou.* Mile rád. *Povedal jej, možno sa mu i trochu nadvihli kútiky. I jej postavenie voči nemu sa zmenilo, už pôsobila lepšie a dúfal, že sa to i trochu viac zlepší. Počkal kým sa rozíde a potom šiel za ňou, aj keď vedel kam ísť, nemohol sa prezradiť, nemohol prezradiť, že už ju sledoval nejaký ten piatok, pred ich stretnutím a robil si vlastné poznámky, ktoré nehodlal nikomu dať. Len ich uschoval u seba v hlave.*

*Trošku ju upokojilo, keď ju uistil, že jej rozumie. Nechcela pôsobiť ako blázon či vystrašené dieťa. Auriel sa pousmiala keď sa jej predstavil - za normálnych okolností by povedala niečo typu "teší ma Rydel", no keďže on ju už poznal z dôb kedy bola malá, neprišlo jej to vhodné. Jeho meno jej ušiam znelo povedome a pri tom cudzo. Márne sa snažila predstaviť si ho ako ju drží v náručí keď mala dva roky..... aj napriek jej skvelej fantázii bola predstava tohto tmavovlasého muža nezlučiteľná s tým čo si vybavovala zo svojho detstva. A to aj napriek tomu, že sa ho snažila predstaviť mladšieho, či v oblečení, ktoré nosili mladí muži vo vyššej spoločnosti. Zamyslene si zahryzla do spodnej pery a keď Rydel súhlasil s tým, že si dá šálku čaju prikývla a vykročila smerom ku nemu. Jemnulinko sa pousmial a Auriel musela uznať, že mu úsmev pristane.* "Hoci ten jeho tajomný výraz má tiež niečo do seba." *Pomyslela si, no len čo si uvedomila svoje myšlienky zahanbene odvrátila pohľad od jeho tváre a zahľadela sa na stromy pred sebou. Boli na nich umiestnené značky, ktoré tam vyryla aby sa lepšie orientovala po okolí.* Uhm, odkiaľ sa pozná tvoj otec s tým mojim? *Opýtala sa ho aby rozptýlila svoje myšlienky. Prešla popri ňom pomalým krokom a čakala, že ju bude nasledovať. Neplánovala sa ponáhľať, kráčala pokojným tempom, skoro ako keby boli spolu len na prechádzke. Takže by pre neho nemal byť problém rozprávať počas chôdze. Vykračovala si svojim ladným, tanečným krokom - nebola pri ňom príliš blízko, no ani si nedržala odstup. Sama v sebe si zhodnotila, že ak by jej chcel ublížiť, už by to spravil - mal na to príležitosť.*

*On si ju pamätal dobre, jej biele vlásky... jej detský smiech a hlások, to ako ho volala Lydel. Pamätal si ako sa s ňou hrával, keď bol jeho otec u jej... dokonca ju častokrát bral len on sám do záhrad, hoc s tým boli často problémy, po čase si na to zvykli... ešte si pamätal ako ju kŕmil z fľašky, choval ako pár mesačné bábo v náručí. Mal na ňu veľa príjemných spomienok, hlavne z toho dôvodu, že on bol z rodiny najmladší... a tak sa k nemu i chovali a on sa teda potom mohol chovať k Auri ako ku svojej mladšej malej sestričke... ale časom ten pocit prešiel a on sa do nej tak trochu zamiloval, hoc pominuteľná láska časom prešla, keď ju dlhé roky nevidel ale potom, keď ju uvidel v lázniach s jej bratom. Normálne by tak nekonal, nerozhodol by sa utopiť svojho brata len preto, lebo by ju tam videl, ak by sa nevrátil ten pocit, pri pohľade na ňu, možno by len Caloreu pripálil, vynadal mu, že sa zašíva a nechal ich tam ďalej. Zakrútil hlavou, nie nie, Rydel takto nemohol premýšľať. Bola pravda, že do nich otec kričal, aby si všetci našli partnerov, ani jeden z nich do toho nebol hrr, ani jednému z nich sa nechcelo.* Boli obchodní partneri a najlepší priatelia. *Povedal jej, pravda bola, že i nimi stále boli určite doteraz, aj cez to, že sa jeden tomu druhému nemohol ukázať, nemali ísť na pohárik... nikam. Veril však, že si našli spôsob, ako sa udržiavať v kontakt. Cestu tam však mlčal, díval sa pred seba, no na chvíľu otočil na pravú stranu, kde sa zaleskli oči jeho cvičeného psa, ktorý ležal v tráve a čakal na pokyn svojho pána. On sám žiadne otázky nemal, na všetky si našiel odpoveď sám... ale tak.* Našla si si dobrých spojencov? *Spýtal sa jej.*

*Periférne si všimla, že po jej otázke trochu potriasol hlavou. Zvažovala či to spôsobil jej dotaz alebo niečo iné, sama totiž zvykla niečo podobné robiť keď si potrebovala prečisť myšlienky. Zvedavo ku nemu vzhliadla a dívala sa mu do očí popri tom ako kráčala.* "Obchodní partneri a najlepší priatelia." *Pomyslela si a zamyslene si zahryzla do spodnej pery, potom prižmúrila oči a odvrátila tvár. Dívala sa na terén pred nimi.* Bariéra je nad mestom 11-12 rokov, muselo to byť pre otca ťažké prísť o najlepšieho priateľa na tak dlhý čas. Obzvlášť ak boli aj obchodní partneri. *Zašomrala si skôr sama pre seba než pre Rydela. Bolo to konštatovanie pri ktorom sa jej v hlave vynorila otázka, ktorú jej položil Calore vtedy v lázňach, a teda čo by si jej otec pomyslel keby vedel, kde a s kým skončila.* Za iných okolností, keby sme tu neboli uväznení.. asi by bolo naše stretnutie radostnejšie. *Hlesla a smutne sa na Rydela usmiala. Nemohla si pomôcť, premýšľala nad tým či by sa s Rydelom strétávala aj ďalej - ak by nebol aj s jeho otcom pod bariérou. Navštevovali by sa navzájom ich otcovia aj počas jej dospievania? Mohla by aj napriek etikete a všetkým pravidlám a zákazom budovať s Rydelom priateľstvo? Pri tej predstave trochu posmutnela, život v Pelagione by určite nebol taký osamelý ak by mala v živote niekoho ako je on.* "Obrala ma tá magická bariéra nie len o budúcnosť ale aj o takúto podstatnú časť mojej minulosti?!" *Pomyslela si zúfalo a trpko si pri tom povzdychla. Z jej smutných myšlienok ju vytrhla jeho otázka. Vzhliadla ku nemu, pozrela sa do jeho zvláštnych zlatých očí a trochu zaváhala s odpoveďou.* Robím čo môžem. *Hlas mala pokojný, no potom si predstavila to fiasko s bratsvtom Morany a neveselo sa uškrnula.* Niekedy som úspešná viac a niekedy menej. Chvíľu mi pomáhal temný elf, zachránil ma pred nepríjemným osudom v prvých dňoch v Desperose. Žiaľ, odkedy sa naše cesty rozdelili už som ho nevidela.. aj napriek tomu, že som pár krát navštívila jeho úkryt - nemala som šťastie a nestretla som sa tam s ním. *Vysvetlila Rydelovi jej minulosť s Reilim a potom pokračovala v rozprávaní vecným hlasom, skoro ako keby mu nerozprávala o svojom živote ale ako keby mu len rozprávala príbeh nejakej knihy čo čítala.* Dochádzam tiež na farmu kúsok za mestom, za jedným sedliakom, ktorého doučujem. *Ani nevedela prečo mu to všetko hovorí.. akoby niečo v nej proste Rydelovi dôverovalo, možno to bolo podvedomie, možno si niečo v nej pamätalo, že je to niekto koho pozná a komu môže dôverovať.* Ďalej sa snažím vybudovať dôveru a spojenectvo aj so svetlým elfom... ide to trochu ťažšie, máme za sebou komplikované zážitky a jeho vlkodlak má voči mne výhrady. Nemá rád smrteľníkov. *Neveselo skonštatovala pri spomienke na Elgalada a Haldira. Samozrejme nechcela Rydelovi vravieť o tom ako ju El takmer znásilnil a nechcela mu hovoriť ani o tom ako bola spolu s Elgaladom unesená orkami. Také rozprávanie by potrebovalo viac než len šálku čaju.. ku tomu by potrebovala minimálne jednu čašu vína. Jej zhrnutie dvoch rokov čo tu prežila by však nemohlo byť kompletné bez zmienke o Castielovi a Naiyirin.* Aktuálne žijem s jednou smrteľníčkou, asistentkou felčiara v meste. Chová sa ku mne ako ku dcére. Žijem s ňou v jej dome odkedy sa mi jedno dlhé spojenectvo rozpadlo. *Tie slová asi úplne neodrážali to čo sa skutočne stalo, fakt, že odmietla Castielove city, odmietla mu dať svoju počestnosť - a on potom čo mu neroztiahla nohy zmizol navždy z jej života.* Spoznala som ho hneď v prvý večer čo som sa dostala do Desperosu, pomáhal mi, ochraňoval ma .... ale veci sa skomplikovali a, rozhodol sa, že bude lepšie ak sa naše cesty rozdelia. *Skonštatovala napokon veľmi diplomaticky a v diaľke mohol Rydel zbadať starú, na prvý pohľad opustenú chatrč.* Predtým bol toto náš úkryt. No on tu už nežije, všetko zostalo tak ako som to nechala naposledy. *Vysvetlila mu a kývla hlavou na znak toho aby ju nasledoval dnu.* Prosím posaď sa, dám hriať vodu. *Mávla ku malému stolu, nabrala do kotlíka vodu a založila oheň v krbe. Pohybovala sa tu skutočne ako doma... koniec koncov, dlho toto bol jej domov.*

*Kráčal za ňou, držal si odstup niekoľkých metrov. Vedel, že jeho otec určite našiel spôsob, ako posielať listy mimo desperos... takže sa mohlo stáť, že boli v spojení. Jej slová počul zreteľne aj cez to, že si ich mrmlala pre seba, mal veľmi dobrý sluch rovnako ako čuch. Nevyjadroval sa však k tomu, aby jej doprial ako také pomyselné súkromie, hoc jej ho už aj tak dlho narúšal, ale to bolo niečo, čo sa nikdy nedozvie. Teda, nemala by, pokiaľ jej to on nejakým zázrakom nepovie ale zase... on vedel držať jazyk za zubami pokiaľ to bolo možné. Ak nie, musel by zabiť tých, čo to počuli a aj seba, pretože sklamal na plnej čiare... On bariéru nebral ako niečo, čo jej o niečo obralo, koniec koncov, vznikol cech ešte pár rokov predtým a otec jej s bratom a sestrou hneď do toho zatiahol a obchodovaniu sa prestal venovať, aj keď občas odišiel preč za jej otcom, predsa len to boli kamaráti, dobrí kamaráti no a pred bariérou zabil jeho brat starostu a potom to prišlo... ale svoje detstvo od vzniku cechu dal len tomu. Učeniu sa bojovať, učeniu sa všetkému, dokonca absolvoval i premenu na vlkodlaka a dlhé roky trénoval jeho ovládnutie. Vďaka jeho prirodzenej pokojnej povahe to išlo o niečo lepšie, než by to išlo komukoľvek inému. Nebude ani radšej spomínať koľkokrát ich takmer Coriane zabila, keď sa stala upírom a i cez to viac menej ovládla svoje pudy. Bolo to peklo! Cal bol neškodný a rád sa zabával, Rydel bol zase ten, čo mal pomaly všetko na háku a ich sestra, ktorá bola druhorodená a jediná polovičná svetlá elfka, ktorá zdelila vzhľad po matke? Úplná katastrofa! Teraz však počúval Auri, ktorá sa mu začala zverovať. On si dokázal pár vecí dohľadať... pomaly všetko, predsa len, cech mal kontakty všade, ale niečo predsa len nie. Prvé dni, mesiace ich predsa len nikto moc nesledoval a ignoroval ich.* Je fajn, že ti pomohol a kto vie, možno ho v budúcnosti ešte uvidíš. *Povedal jej. Temný elf... vedel, že sa jeden mladý stýka s Robertom, mohol to byť on, predsa len prišli v nejakom podobnom čase.* Čo ho doučuješ? *Spýtal sa jej. Rád by povedal, že ju sledoval až tam, no na jeho smolu sa mu vždy do toho niečo priplietlo a nechcel nikoho iného posielať.* Svetlí elfovia, s tými je to vždy ťažké... mám pocit, že je to aj ich prirodzená povaha. *Povedal, mal svoje skúseností - aj cez to, že jeho sestra bola polovičná elfka, všetko zdedila po matke, aspoň tak to hovoril otec, oni ju nepoznali.* To je dobré, som za to rád a to s tým dlhším ma mrzí. *Rydel samozrejme vedel o tom, kde sa nachádza, nejako sa u brata v pracovni šepkalo medzi ním a bratstvom... a vedel, že jej už Auri nikdy neuvidí - aspoň nie živého.* Určite to bude za chvíľu dobré. *Hoc jej mazal med okolo úst...* "Nebude...." *Prešlo mu hlavou a nasledoval ju dnu do chatrče, ktorú poznala zdá sa, že ako svoje vlastné topánky. Usadil sa teda, tak aby mal pohodlie - najskôr sa jeho sedenie podobalo tomu, ako sedával jeho brat, dominantne, no hneď ako si to uvedomil usadil sa inak. Bola to sila zvyku, inak podstate v spoločnosti a v súkromí nesedel. Bola to vec, čo ich naučil ich otec. Pretože jeho tri deti boli dravci v tomto meste a dravci v tomto meste by nemali sedieť ako ustrašené srnky.* Zvládaš to tu dobre. *Prehodil a sledoval ju zlatými očami. Zvládala to tu veľmi dobre, ale koniec koncov, už tu bola nejaký ten piatok. V duchu si i pripravoval odpovede na otázky, ktoré boli pravdepodobne, že padnú. Tiež sa trochu zhlboka nadýchol, aby sa uistil, že tu v okolí nikto nie je. Cítil prach, horúcu paru, trávu, čerstvý vietor, svojho psa, byliny, nič podozrivé a aj keby mu niečo ušlo, vedel, že sa z vonku ozve aspoň jedno hlasné zašteknutie, ktoré by upozornilo na nezvaných hosťou.*

*Prikývla skôr sama pre seba.* "Pomohlo mi tu veľa ľudí - niektorí viac a niektorí menej nezištne." *Súhlasila s ním v duchu, no nechcela to rozmazávať. Nechcela priznať, že to čo zažila s Calorem v lázňach nebolo to najhoršie a najnecudnejšie čo v Desperose zažila. Bála sa, že by jej povesť utrpela, stále verila, že sa jej odtiaľto podarí dostať preč.* Učím ho písať, čítať.. snažím sa mu dať vzdelanie, aspoň čiastočné. On ma zase na oplátku učí variť, učí ma ako sa pestuje ako to chodí na farme a tak .. proste si navzájom doplňujeme vzdelanie v tom čo nám nebolo dožičené keď sme vyrastali. *Pousmiala sa na neho ponad rameno vo chvíli čo sa trochu miesil na stoličke - ušlo jej teda to ako sa najprv posadil dominantne. Postavila na stôl pred neho dve šálky a vrátila sa ku kotlíku do ktorého z prúteného košíka nahádzala bylinky a kvetiny, ktoré zbierala v lese. Mäta, materina dúška, myší chvostík, alchemilka... tieto názvy jej v minulosti nič nehovorili a teraz ich dokázala hľadať v tráve a pripravovať z nich čaj. Na jeho poznámke o tom, že je to so svetlými elfmi ťažké sa musela trochu zasmiať.* Myslím, že je to slabé slovo. Povedala by som, že ma nikto nedokáže tak nahnevať ako on. Možno to je nejaký skrytý talent ich rasy. *Podotkla pobavene a posadila sa ku malému stolíku oproti Rydelovi. Sedela s vystretým chrbtom a dlane mala položené v lone. Jej pôvod z nej Desperos ešte úplne nevymietol, sedela ako šľachtičná.* Môj učiteľ filozofie, pán Williams hovoril, že ľudia, ktorí majú zostať v našom živote v ňom zostanú aj keď sa ich cesty na čas rozdelia. Ak sa s ním mám ešte stretnúť, verím, že sa naše cesty ešte prekrížia, no ak nie.. má to tak byť. Mám aj tak na práci dôležitejšie veci. *Keď to povedala, podvedome sa nahla dopredu, prepaľovala ho dychtivým pohľadom a horela pri tom zvedavosťou, takto narýchlo ani nevedela ktorú zo svojich otázok má položiť ako prvú, no zaskočilo ju keď prehovoril a pochválil ju v tom ako sa jej tu darí.* Ďakujem, robím čo môžem. *Odpovedala mu s jemným úsmevom na perách, cielene použila rovnaké slová čo aj predtým.. keď sa jej pýtal na spojenectvá. Opätovala mu pri tom pohľad a uvedomila si, že jeho zlaté oči síce boli veľmi podobné tým Calovým, no čím dlhšie sa do nich dívala - tým odlišnejšie jej prišli. Vyžarovali z nich úplne iné emócie, hoci ich nevedela všetky pomenovať. Nedíval sa na ňu aby ju ponížil, aby ju vystrašil, nechcel ju mať zahnanú v kúte - bezmocnú a vystrašenú, neužíval si jej rozpaky. Jeho oči boli ... srdečné, ukrývali iné emócie.* Uhm.. *Zažmurkala a sklopila pohľad ku stolu keď si uvedomila, že na seba nejakú chvíľu len mlčky pozerajú.* Takže asi by som mala začať klásť otázky. *Pozrela sa do strany a na moment si zahryzla do pery pri tom ako rozmýšľala. Bol to zlozvyk, ktorý si neuvedomovala, že robí - teda vnímala to až vtedy keď to prehnala a pera ju z toľkého dráždenia bolela.* Vie Calore, že si išiel za mnou? *Opýtala sa ho a zdvihla ku nemu zrak, dívala sa mu do očí v nádeji, že ak by klamal, odhalila by to.* Ste súrodenci, že? *Doplnila svoju otázku, začínala zľahka, nechcela ho svojimi otázkami rovno odradiť.*

*Pokývol hlavou, keď mu povedala, ako to medzi nimi je a čo jej učí a ako to medzi nimi bolo. Ona ho učila čítať písať a on zase tie obyčajné domáce práce, či staranie sa o farmu. Rydel vedel len variť, čítať a písať, o farmu sa nikdy nestarali. Rydel bol tiež zdatný v obchodovaní a bojovaní, či vo vlkodlačích aktivitách.*Tak je dobre, obaja si viete byť teda navzájom nápomocní. *Pokývol hlavou. Po chvíli sa usadila i ona, pretým než položila šálky čaju na stôl. Jej sedenie sa podobalo tomu šľachtickému, nezmenila teda toľko, aby zabudla na to, čo jej tlačili od mala do hlavy.* Viem, moja sestra je svetlá elfka a to, koľkokrát ma takmer s bratom zabila... *Pousmial sa a pokrútil hlavou. Hoc s ňou trepali ešte aj gény upírov. Počúval jej slová, pričom si myslel svoje, pretože vedel, že už ho živého nikdy neuvidí, nevedel, či mal Cal niekam nastražiť telo alebo niečo také, nestaral sa do práce, čo mu nebola pridelená. Takže to zostávalo na Calovi, vedel však. To bolo jedno, teraz záležitosti cechu nemali nič spoločné s nim, teraz nebol Shade ale Rydel, nie niekto z cechu, nie asistent Morithiho. Niekedy sa mu to občas poplietlo, niekedy jednoducho... to bolo jedno.* Súhlasím s ním. *Pokývol hlavou. Boli to chytré slová a oni sa už stretnúť nemali. To vedel určite. Keď sa videli naposledy, bolo to ich posledné stretnutie, taký už bol život, tak to už chodilo... nemali sa viac stretnúť, viac si čo povedať. Rydel sa rozhodol o to sám postarať, teraz, nejako zabrániť ich možnému stretnutiu, veril že by to teraz všetko zvládla lepšie. Obaja sa však dívali tomu druhému do očí, čiernovlasý muž dochádzal k spomienkám, ktoré uložil až na dno jamy, ešte keď bol mladší a teraz ich vytiahol. Na ich spoločné chvíle, na lásku, čo cítil k malému dieťaťu, vrátil sa snáď ten pocit? Predsa len, bol si istý, že keď videl Auri naposledy, ešte keď bola malá, nedíval sa na ňu ako na jeho mladšiu sestru ale inak. I on však musel uhnúť očami, keď na seba pridlho mlčky zazerali. Keď povedala, že b mala začať klásť otázky, len prikývol, bol pripravený, síce už zopár dní, ale teraz už určite - koniec koncov, nebolo cesty späť.* Nevie, že som tu. *Odpovedal jej na jej prvú otázku. Nemusel sa stále zverovať svojmu bratovi a hlavne nie počas toho, čo robí v jeho súkromnom živote, ským a kedy sa stretáva. Bolo to čisto jeho rozhodnutie a Calore to musel rešpektovať.* Je to môj starší brat. Narodili sme sa ako trojčatá, hneď po ňom sa narodila Coriane, ktorý zdedila najviac od našej matky, ako to, že je svetlá elfka, tak aj jej agresivitu a ja som najmladší. *Odpovedal jej, ako to bolo. Cal bol najstarší, sestra druhorodená a on ten posledný, to však ničomu a nikomu nevadilo. Rydelovi vyhovovalo, ako sú veci teraz a nechcel by ich meniť, aspoň nie z takéhoto pohľadu.*

*Na jej slová prikyvoval skoro ako keby jej to odobroval, všetky tie jej spojenectvá a aj to doučovanie. Musela sa nad tým trochu pousmiať, skoro to pôsobilo ako keby mu na tom záležalo. Jeho ďalšie slová ju ale prekvapili - prinútila sa odrhnúť pohľad od jeho úsmevu a nahla hlavu jemne na stranu. Pozrela sa na jeho uši. Ešte nikdy sa so žiadnym polovičným elfom nestretla, teda o tom aspoň nevedela.* "Dávalo by zmysel ak by bol Calore polovičný elf, keďže má takú povahu akú má... tá ich sestra je tiež asi číslo, no Rydel? On pôsobí ako presný opak svojich súrodencov." *Dumala a vlastne ju nikdy ani nenapadlo, že by sa elfovia s ľuďmi bežne krížili.* "Jeho otec musí byť naozaj fascinujúci človek." *Napadlo jej a zatúžila sa s ním spoznať. Keď jej Rydel povedal, že súhlasí so slovami pána Williamsa, s plachým úsmevom sklopila pohľad ku stolu. Ešte stále mala totiž pred očami ten zvláštny zážitok, ktorý sa jej stal v deň Návy.. nakoľko ale nechcela aby si myslel, že je vyšinutá, nechala si svoje stretnutie s jej mŕtvym profesorom pre seba. Zdvihla ku nemu zrak až keď zaznelo Rydelove priznanie, že Calore nevie, že išiel sem za ňou. Samozrejme mohol jej klamať, no keď sa mu dívala do tých jeho zvláštnych, zlatých očí.. niečo v nich ju jednoducho nútilo mu veriť. Čím dlhšie s ním bola tým dôvernejší sa jej zdal byť. Mala čo robiť aby vytesnila predstavy o 11 rokov mladšieho Rydela, teraz totiž potrebovala zachovať chladnú hlavu.* Nikdy ste sa s otcom nesnažili dostať von - spod bariéry? Nezaujímalo vás kto ju zoslal a prečo tu vlastne je? *Opýtala sa ho a nervózne si pri tom masírovala pod stolom prsty na rukách.* Nepočul si za ten čas o niekom.. komu by sa podarilo dostať z bariéry von? Alebo o niekom, kto by hľadal cestu von? *Snažila sa ovládať, nechcela na neho sypať jednu otázku za druhou skôr než by na ne stíhal odpovedať ... a keď si uvedomila že to robí, previnilo sa usmiala a zahryzla si do pery čím si zabránila pokračovať skôr než by jej na to odpovedal.*

Nemám nič po matke, snáď len jej oči. *Povedal jej, keď sa začala pozerať na jeho oči. Jediné, čo mal podobné so súrodencami a s matkou boli len tie zlaté oči. Nič viac. Nebol ani podobnej povahy, bol taký aký otec, typ muža, ktorému sa chcel každý zdôveriť, ktorého chcel mať každý pre seba. Taký bol Rydel, rovnaký ako jeho otec, cez to však vodcovskú povahu nezdedil. Ani po matke a ani po otcovi. Možno to tak malo byť, keď videl ako Cal občasne sedel aj štyri dni bez spánku na cigaretách v pracovni a pracoval, nezávidel mu... a on sám takéto veci nechcel. Jeho brat bol mnohdy otrokom Cechu, aj keď ho viedol, Coriane mu častokrát pomáhala s vedení ale Rydel... ten nemal na to. Ten len prijal to čo mu brat posunul a vykonal a pomáhal im takým spôsobom...* Nebol čas, ešte pár rokov pred tým, než prišla bariéra sme mali veľa roboty. *Otec prišiel s cechom a oni sa tak zamerali na to. Na vraždenie, plnenie zákazok a robenie si mena v desperose. Možno si otec našiel svoju cestu, no nikomu nič nepovedal. Držal si veľa tajností len pre seba. Aj to, kde momentálne teraz je. Ak s ním chceli nejako komunikovať, bolo tu určité miesto, kde mali nechať odkaz, už ho cez tri roky nevidel. Konal sám a na vlastnú päsť, ale jeho otec bol silný človek...* Nikto nič nevie. Ani starosta, ani otec. *Pokrútil hlavou, pričom m z pod oblečenia vypadla retiazka (tá kde chýba vlk). Druhú polovičku nechal totiž Auri na ich poslednom stretnutí, vtedy, keď ju videl mimo tohto mesta, keď bola ešte malá. Nikdy si to nedal dole, možno len párkrát, keď jej náhodou chytili a mučili... ale vždy ju našiel. Dokonca sa raz pre ňu potopil i do samotnej rieky, nehodlal to stratiť. Bola to jeho cenná vec, možno i cennejšia než jeho život.* Hľadať cestu von... nám to osobne i otec zakázal. Je možné, že on na niečo prišiel, je možné, že na niečo prišiel i starosta, ale nechávajú si to pre seba. *Povedal jej ako na tom boli, možné to bolo, no nevedel to a ani tak skoro určite vedieť nebude. Chytil retiazku do rúk a zodvihol ju vyššie.* Keď si bola malá a ja som ťa videl naposledy, dal som ti druhú polovičku. Takého vlka, ktorý tam zapadá. *Trochu sa pousmial, no bolo mu jasné, že tu bola možnosť toho, že ju stratila, predsa len, ubehlo mnoho rokov a ona ju mohla stratiť ešte ako malá a nemusela si vôbec pamätať, že nejakú kedy mala.*

*Keď si všimol jej skúmavý pohľad, vysvetlil jej, že po mame má len oči - takže špicaté uši hľadala márne. Mierne sa začervenala a prikývla na znak toho, že tomu rozumie, zahanbene odvrátila zrak a počúvala jeho rozprávanie. Zaujala ju hlavne tá časť v ktorej tvrdil, že mali príliš veľa roboty než aby sa zaoberali magickým väzením v ktorom sa ocitli.* Veľa roboty?! Pomáhali ste otcovi s obchodovaním či prečo ste mali veľa roboty? *Opýtala sa, pár krát zmätene zažmurkala a až potom sa mu pozrela do očí, ktoré pripomínali tekuté zlato.* S čím vlastne tvoj otec obchoduje? *Zaujímala sa, jej otec bol hlavne poradca na dvore lorda v Dramorse, no obchodoval aj s tovarom. V prístave v Pelagione investoval do lodí, ktoré privážali do ich kráľovstva hotové poklady. Drahé látky, parfémy, voňavé mydlá - čokoľvek po čom srdce môže túžiť. Potom to distribuoval do celého kráľovstva.. zvažovala teda či bol Rydelov otec tiež priekupník alebo naopak kupec, ktorý ten tovar predával ďalej. Keď jej začal Rydel vysvetľovať, že nikto nič nevie - trošku zvraštila čelo a začala sa nervózne pohrávať so svojim strieborným náhrdelníkom na ktorom visel okrúhly medailón (ten istý ako má na profilovom obrázku). Rozhodne ju to čo jej hovoril nepotešilo.* "Čo ak má tá magická bariéra nejakú špeciálnu ochranu?! Čo ak ... keď sa človek snaží o nej dozvedieť viac, keď sa snaží ňou prejsť tak.. tak ho pripraví o pamäť? To by vysvetľovalo prečo jeho otec nechcel aby sa o ňu jeho deti zaujímali, čo ak o nej niečo vie? Čo ak .. práve preto sa o tú bariéru akoby nikto nestará - takmer nikto sa nechce dostať preč a tí čo aj chcú - takmer nič pre to nerobia aby ju prelomili. Mala by som sa s ich otcom stretnúť." *Počas jej uvažovania si stále hrýzla peru... zo dumania ju ale vytrhol jeho hlas. Chytil do rúk retiazku, ktorú mal na krku a povedal jej, že jej dal nejaký náhrdelník keď bola malá... V prvej chvíli bola trochu zaskočená a teda sa so zamysleným výrazom podvihla na stoličke, jednou rukou sa oprela o malý stôl a načiahla ruku ku nemu. Nechala drobný prívesok pristáť na jej štíhlych prstoch a keď ho zbadala - oči sa jej rozšírili poznaním. Bol skutočne ako presný opak jej ochranného amuletu.* T-ten ... toho vlka mám od teba? *Opýtala sa ho šokovane a skákala pohľadom z prívesku do Rydelovej tváre akoby tomu nemohla uveriť. Auriel si rozhodne nepamätala, že by bol jej prívesok súčasťou nejakého iného náhrdelníka. Ani nevedela, že je to náhrdelník - nezhodoval sa so šperkami, ktoré nosila jej matka a ktoré jej vyberali aby nosila tiež. Vedela len, že toho malého vyjúceho vlka mala od detstva, že ho musí strážiť ako oko v hlave. Verila totiž tomu, že ju ochraňuje a, že jej nosí šťastie - tak nejako predpokladala, že to bol darček od nejakej komornej, no nikdy sa nad tým veľmi nepozastavovala. Za svoj život dostávala stále nejaké darčeky... Tento vlk bol však iný než všetko ostatné čo kedy dostala. Bol to jej talizman, ktorý mala ukrytý v izbe tak aby jej ho matka nenašla. Brala si ho so sebou vždy keď niekam cestovala či keď mala pred sebou nejakú dôležitú večeru, bál či inú udalosť v ktorej nemohla zlyhať a tým sklamať svojich rodičov. Toho malého vlka nemala jej mama nemala rada, nikdy by Auriel nedovolila nosiť ho na viditeľnom mieste preto si ho ukrývala.. do rukavičky či pod korzet. Samozrejme ho mala so sebou aj keď cestovala za snúbencom, ktorého jej matka vybrala, žiaľ zostal za bariérou.* Ja.. mala som ho so sebou, nepamätala som si odkiaľ ho mám.. otec mi raz povedal, že nosí šťastie a že je to ochranný talizman a ja som - tomu verila. *Odtiahla sa od Rydela a dlaňou si pošúchala čelo ako keby jej to mohlo pomôcť spomenúť si na jej detstvo a na neho.* Mala som ho so sebou aj .. v ten večer čo som sa ocitla v Desperose taška v ktorej bol bola jediná vec, ktorú som so sebou odniesla od kočiara. *Neveselo sa pousmiala a zdvihla pohľad ku Rydelovým očiam.* Ten amulet.. ehm, teda druhá časť toho prívesku je v mojej brašne.. ktorá skončila pár centimetrov za bariérou.. príliš ďaleko na to aby som sa jej mohla dotknúť a pri tom tak blízko, že ma to neskutočne dráždilo. *V pohľade mala ľútosť.* Mrzí ma to.. kiežby bol nejaký spôsob ako ju získať späť.. *V očiach sa jej odrážala bezradnosť pretože ho stratila - pre neho bol ten prívesok asi tiež dôležitý keďže ho stále nosil.. teda minimálne si ho vzal teraz na stretnutie s ňou.*

*Znovu pokrútil s hlavou. S obchodovaním skončil skôr, než prišla bariéra, aby založil cech a jeho deti sa stali jeho súčasťou. Nemohol jej však povedať, že mali plne ruky práce tým, že sa učili zabíjať, že Rydel prijal vlkodlačie gény, jeho sestra upírie a Cal sa začal učiť mágiu... všetci toho mali v tom čase veľa a hlavne otec, ktorý svoje deti od určitého veku vychovával hlavne ako vojakov.* Nechcem ti klamať a nechcem ti ani povedať prečo sme mali veľa práce. *Koniec koncov, stále sa mohla vyplašiť, ak by jej povedal, že pred ňou sedí nájomní vrah, zlodej, niekedy aj ochranca, podľa toho kto si čo žiada.* Teraz už ničím. Rok pred začiatkom bariéry odišiel do dôchodku. Ale predtým obchodoval s drahýmk látkami, parfúnmi a tak. *Odpovedal jej. Tiež obchodoval so zbraňami, Aurin otec to vedel tiež, čo si budeme zbrane, kvalitné a dobré zbrane... kto by ich nekúpil? Sekeri, meče, luky, kuše. Všetko veľmi dobrej kvality. On sa s bariérov stotožnil rýchlo a aj keď ho zaujímala - koho aj nie, bral otcové slová rozkazom a nestaral sa. Otec bol otec a Rydel hádal, že by sa mohol merať so samotným starostom. Nevidel však jeho spoločníčke do hlavy a tak jej nemohol odpovedať na to, čo si myslela, preto bol dlhšiu dobu potichu, než začal rozprávať o prívesku. Prikývol hlavou - jeho obľúbená činnosť- a nechal ju nech sa hrá s príveskom na jeho krku a pritom pozerá do jeho tváre nemým úžasom.* Dal. *Odpovedal, hoc krátko. Jej matka nemala Rydela veľmi v láske tak ako jeho otca. Muž pri Auri ju zvykol často uniesť niekam od všetkých a hrať sa s ňou bez dozoru komorných, nemal rád, keď mal stále niekoho na keku a aj keď to jej otcovi nevadilo, matka, to bolo niečo iné, ale bol rád, keď počul to čo počul. Jej otec sa o to postaral, mal by mu preukázať vďačnosť ak ho niekedy v budúcnosti uvidí.* Som rád, že ti to tvoj otec povedal a tak si sa o to mohla starať. Pôvodne ten kúsok nosila moja mama a tento kúsok čo mám ja zase otec. *Menšie rodinné deditstvo. Pôvodne jej Rydel nosil celý... ale pri ich poslednom stretnutí jej ho nechal, bol rozhodnutý, aj keď vedel, že je to dosť velký risk kvôli jej matke, ale taj, dopadlo to dobre. Počúval o tom, že jej mala so sebou aj keď skončila tu, ale, že sa k nemu nedokázala dostať cez bariéru a keď padla jej posledná veta, kde ju mrzelo, že sa k tomu už nedostane, Rydel sa pousmial.* Zvieratá môžu ísť mimo bariéru, no nemôžu nič odniesť von, ale dnu áno. *Povedal jej a postavil sa od okna. Jemne si dovoli pohladiť ju po jej bielych vláskoch, hoc opatrne a krehko... nemohol odolať a potom prešiel k oknu, ktoré otvoril a vystrčil hlavu von.* Kon. *Povedal hlasno meno svojho psa, ktorý okamžite opustil svoje miesto pod stromamy. ( Pošlem v ďalšom odpise, som na telefóne a pes je v ntb) Čierny veľký pes sa rozbehol, Rydel odišiel od okna a skôr než sa nazdali, z okna dnu... trčala čierna psia hlava s hnedými očami.* On by mohol tašku priniesť. Je to dobre cvičený pes. *Hlavne v stopovaní a vraždení... no dokázal priniesť i veci. Rydel svojho psa pohľadil pod krkom, ten si skúmavo prezeral Auri. Vyzeral pokojne, ako každý druhý pes, ktorý mal všetko čo potreboval, ale pod týmto všetkým skrýval svoju démoniu povahu, ktorá bola všetkému, len nie ku hraniu sa na naháňačku, ktorá častokrát končila smrťou naháňaného.*

*Rydel pokrútil hlavou a povedal jej, že nechce klamať, no nechce jej povedať prečo mali veľa práce - po tejto vete v Auri vzplanula ešte väčšia zvedavosť.. na druhej strane však sa tiež v jej mysli vztýčila aj červená vlajočka. Calore aj Rydel vyzerali na prvý pohľad nebezpečne.. Rydel bol aj teraz ozbrojený od hlavy až po päty, preto Auri napadlo či ... nie sú niečo ako nájomní žoldieri.* "To by som nebola ja ak by som si do života nepritiahla nejaké nové nebezpečenstvo." *Pomyslela si a pri predstave, že ju ako maličké dieťa opatroval nájomný vrah sa mala chuť hystericky zasmiať.* Tvoje rozhodnutie akceptujem, možno.. neskôr zistíš, že mi môžeš dôverovať. *Odvetila, a ďalej počúvala jeho rozprávanie, pri tom skúmala jeho náhrdelník ako keby to bol kúsok chýbajúcej skladačky, ktorej druhý kúsok mala celý život pred očami. To čo povedal Rydel o jeho otcovi, že odišiel do dôchodku ale predtým obchodoval s tým čo aj jej otec - všetko to dávalo zmysel, zapadalo to do seba a tak len nepatrne prikývla. Zaskočilo ju však to čo povedal neskôr, že ten prívesok nebola len nejaká lacná čačka. Mal pre neho citovú hodnotu, minimálne bol v jeho rodine dlho keďže tie dve polovičky nosili jeho rodičia.* "Ten náhrdelník bol pre jeho rodičov asi symbol ich vzťahu a lásky. A Rydel mi jednu polovičku dal?! Znamená to, že.. oh bohovia musel ma mať rád, naozaj rád ak - ak mi ho dal. Uhm, ale bolo to neskutočne dávno, bol tiež mladý.. možno to rozhodnutie už ľutoval. Možno dúfal, že ho budem mať pri sebe aby som mu ho mohla vrátiť. *Napadlo jej, posledný krát poťažkala jeho polovičku prívesku a potom ho pustila a oprela sa o stoličku s trochu previnilým výrazom.* Ak sa ku tomu náhrdelníku dostaneme, môžem ti ho vrátiť - je pre teba dôležitý.. určite... máš nejakú dámu, ktorej, uhm ktorej by si ho chcel darovať. *Rozpačito zažmurkala a odvrátila pohľad od jeho tváre. Zrazu to vyzeralo, že ju nesmierne zaujal prázdny hrnček na stole, ktorý čakal kým ho naplnia čajom. Len periférne si všimla, že sa Rydel pousmial a informoval ju o tom čo už vedela, že zvieratá môžu ísť mimo bariéru, no nesmú niesť so sebou nič z mesta.. dnu však veci pritiahnuť môžu. Pozrela sa na neho keď sa postavil - pristúpil ku nej bližšie a spravil niečo čo spôsobilo, že jej srdce začalo biť rýchlejšie. Zdvihol ruku a jemne ju pohladil po vlasoch. Jeho dotyk bol nežný - skoro akoby bola tak krehká, že by sa mohla pod jeho dotykom rozbiť. V tej chvíli sa však krehko naozaj cítila, bola emočne rozpoltená.. snažila sa to všetko čo jej hovoril vstrebať.. bolo to ťažké. Bol tu muž ktorého vidí druhý krát v živote a napriek tomu to vyzeralo, že jej život ovplyvnil už veľmi dávno. Možno si to namýšľala, no ten dotyk - jeho pohladenie bolo intímnejšie než by očakávala. Nebolo to pohladenie typu starší brat či kamarát. Do líčok jej stúpla horúčava a sústredila sa na svoj výraz a pravidelný dych aby zachovala pokoj. Našťastie sa Rydel pobral ku oknu, otvoril ho a zvolal nejaké meno. Auri sa postavila zo stoličky tiež, zvedavosť bola v tej chvíli silnejšia než jej rozpaky - zastavila sa vedľa Rydela a hľadela do lesa s očakávaním.* Oh ten je teda veľký! *Vydýchla obdivne keď zbadala ako ku chatrči beží veľký čierny pes. Postavil sa na zadné a oprel sa o drevenicu. V okne bola jeho mohutná hlava a hľadel na Auri kým ho Rydel hladkal a vysvetľoval jej, že by jej mohol priniesť jej tašku.* To by bolo.. úžasné! Teda .. ak tam tá taška ešte je.. sú to predsa už dva roky čo tam leží. *Zahryzla si do pery a bola vďačná za to, že bola vtedy tak duchaprítomná, že si značila cestu umiestňovaním značiek na stromy - aby sa mohla ku tej taške raz môcť vrátiť.* Myslíš, že ho môžem pohladkať? *Opýtala sa Rydela a pousmiala sa. Zvieratá mala rada, jej matka však nie - tolerovala len ich mačku, ktorá sa chovala ako aristokratka a maznanie ani hladkanie veľmi Auriel netrpela.*

*Pravdu jej skôr či neskôr odhaliť bude musieť, predsa len jeho oblečenie, zbrane... ozbrojený bol až až... a i jeho tichá chôdza, kedy sa pohyboval ako duch. Rozhodne už to o ňom rozprávalo, že bol cvičený k zabíjaniu, no teraz to hovoriť nechcel, videl ju predsa len druhýkrát a aj keď si mohla dať dve a dve dokopy, rozhodne nebola hlúpa, aby na to buď teraz alebo časom sama neprišla. Nebolo to teda tak, že by jej nedôveroval... ale musel si dávať pozor, aby neuškodil viac jej než sebe a cechu.* Nechcem ho vrátiť, chcem, aby si ho mala naďalej. *Povedal jej. Dal to jej, a chcel, aby ho mala naďalej. Bol to darček pre ňu, a aj keby niekoho mal, stále by chcel, aby mala druhú polovičku.* Nemám nikoho a aj keby som mal, stále by bol tvoj. *Dodal, ubezpečil ju, že by si ho nezobral. Vtedy jej ho chcel dať, pretože miloval jej malú tváričku, rúčky, to ako ho volala Lydel... sám sa chvíľami za seba hanbil, že jeho prvou detskou láskou bolo tak malé dieťa... ale postupom rokov to prešlo nakoniec, vlastne to vytesnil von tréning jeho otca, nie zub času a teraz, keď ju tie dni pozoroval... Kým sa odvážil osloviť. Trvalo to dlho a dlho z nej nespúšťal niekolko hodín cez dni svoje zlaté oči. Nemohol však teraz odolať, nedotknúť sa jej, nepohladiť ju ako krehkú bábiku po jej snehových bielych vlasoch... miloval ich a rád jej plietol vrkoče keď bola malá, kvôli nej sa to naučil. Teraz ich mala pekne zapletené, videl ju niekoľkokrát s rozpustenými... Miloval ten pohľad, cez to si však držal dobrú masku, keby ju nemal, i on by mal červené tváre, rovnako ako ona. Čierny pes pribehol, keď jej zavolal. Jeho súrodenci mali feny, jemu sa ušiel on. Mojestátny a veľký pes, ktorý sa dokázal v tme ľahko skryť. Elegatný... Kon. Pes, ktorý mal len jedného pána a ten je Rydel. Nikoho iného nepočúvol. Len jeho. Dokonca ani pána, ktorý jej učil a frénoval. Na tvári sa mu objavil ďalší úsmev, keď videl jej výraz. Veľký a pekný pes... ktorého hlava vykukla dnu cez okno, dokonca mu trčal i jazyk z boku tlamy.* Určite bude. Keď je tesne za bariérou... A keď tak, určite ten človek skončil tu v desperose, takže by som ho vedel nájsť. *Vedel by, aj obsah tej tašky. Nerobilo by mu to veľký problém. Keď dokázal zapátrať ohľadom Auri, dokázal nájsť aj jej bohatstvo.* Môžeš. Neboj sa. *Pokiaľ by mu nič nepovedal, nedovolil by si ani zavrčať, aj keby mu do nosa pchala pastelky. Ako šteňa bol dosť i hravý a častokrát za Rydelom doniesol jeho hračku, nech sa s ním zahrá. Aj teraz veselo krútil chvostom, z toho, že videl Auri a Rydela. Zvedavo natočil aj hlavičku, veľký rozkošný pes, ktorý za touto neškodou tváričkou skrýval démona, rovnako ako jeho psí súrodenci.*

*Rydel ju uistil, že ten prívesok nechce od nej späť a to ani v prípade, že by niekoho mal. Pootvorila pery - chcela na to niečo povedať, mala pocit, že by mala niečo povedať, no jej myšlienky vírili v jej hlave príliš rýchlo a neusporiadane. Tešilo ju, že jej ho nechce vziať - za svoj život si ku nemu predsa len vypestovala určité puto, hoci tušila, že v skutočnosti nemá ten prívesok žiadnu magickú moc - nič to nemenilo na tom, že ho vnímala ako svoj ochranný talizman. Dokonca aj keď hrozilo, že jej koč idú prepadnúť - tiskla si ku sebe svoju brašnu v ktorej ho mala ako keby ju to malo zachrániť. V podstate ju to aj zachránilo, banditi po nej nešli... podarilo sa jej ujsť. Auriel uvažovala či by sa jej prihodili všetky tie zlé a nebezpečné veci keby mala ten prívesok u seba aj tu za bariérou. Dumala nad tým, ako by sa mu mohlo podariť jej veci nájsť ak by boli v Desperose. Desperos bolo veľké mesto plné nebezpečných ľudí, monštier a miest ktorým bolo lepšie sa vyhnúť.. no skôr než by začala klásť otázky, ktoré by mohli znieť hlúpo - došlo jej, že má Rydel predsa Kona, ktorý by ho asi vedel nejakým spôsobom jej veci asi vyňuchať. Auriel si v tejto chvíli ani len nevedela predstaviť čo je Rydel zač, že má oči a uši všade, že ich cech vie zistiť všetko o každom obyvateľovi Desperosu. Netušila, že cech vôbec existuje - nie to, že mu velí jeho brat Calore. Netušila, že je ten cech nebezpečnejší a mocnejší než bratstvo Morany, ktoré jej naháňalo hrôzu a kvôli ktorému sa už niekoľko týždňov budila uprostred noci celá vystrašená. Auri ani len netušila vedľa koho tu stojí a s akou nebezpečnou rodinou má tú česť. S Rydelovým dovolením prikročila bližšie ku oknu a natiahla dlaň ku psovi.* Ahoj Kon, ja som Auri. Rada ťa spoznávam. *Prehovorila s úškrnom a najprv ho nechala aby ju oňuchal - až potom keď si bola istá, že má zapamätanú jej osobitú vôňu, ktorá bola podobná zmesi sladkých lúčnych kvetov, vďaka mydlu, ktoré tu používala. Až potom ho Auriel opatrne pohladila po hlave, s úsmevom skĺzla prstami za jeho uško kde ho jemne poškrabkala. Chvíľku ho spokojne maznala a potom sa pozrela na Rydela a venovala mu šťastný úsmev plný nefalšovanej, až detskej radosti.* Je rozkošný! *Hlesla úprimným hlasom a jej pohľad skĺzol na jeho prívesok na ktorom bol obrys zavýjajúceho vlka.* Asi máš rád vlky a psy, hm? Máš Kona dlho? *Opýtala sa ho pretože chcela o Rydelovi vedieť viac a bolo na čase aspoň na chvíľu odviesť debatu na niečo menej vážne, aby trochu odľahčila napätú atmosféru. Sama mala po zážitkoch s Haldirom z vlkov, lepšie povedané z vlkolakov strach, no nikomu to nikdy nepriznala. Kto by sa jej ale mohol čudovať? S človekom trochu zamáva keď pred ním vlkodlak prehryzne orka na dve polovice.. plus Haldirove neskrývané nepriateľstvo voči nej tomu veľmi nepridávalo.*

*Kto vie ako ten prívesok fungoval, dvojica obrazcov, jeden vykreslený vlk a jeden jeho obrys s okolím. Bol to prívesok, ktorý nosili jeho rodičia a jeho prarodičia. Sám nevedel, kam jeho história siaha, a ani otec mu o tom veľmi veľa nechcel povedať. Okrem toho, že si jeho matka želala, aby ho zdedil práce Rydel, najmladší z nich. Cal a Coriane zdedili po matke niečo iné. Aj keď to bola maličkosť, nikdy sa nesťažoval, predsa len, všetci traja si cenili dedičstva, matku nikdy nepoznali a bol tu len jej jeden portrét, jej spoločne s otcom, nič viac sa po nej nezachovalo, ani otec o nej nikdy nerozprával a oni sa nikdy nepýtali. Pamätal si, ako v ten deň trochu jeho otec namietal, aby nechal druhú polovičku príspevku tu, ale bolo to jeho rozhodnutie a tak nakoniec sklapol a nechal čiernovlasého chlapca, nech urobí po svojom a on tak popravde neľutoval, hoc neveril, že by  mal Auri ešte niekedy pred sebou. Toho sa vzdal hlavne potom, čo padla bariéra, sa toho vzdal, no keď šiel za svojim bratom, aby zistil, čo tropí a uvidel ju... nie nie Rydel! Nemôžeš. Si vrah, máš špinavé ruky a aj keď ona sama zabila, určite nikdy nebude nič viac cítiť, možno kamarátstvo, možno v ňom vidieť jej staršieho brata, nič viac však. Musel teda krotiť svoje myšlienky, krotiť seba. Chcel sa jej dotknúť viackrát, než pred chvíľou... ale držal, ani to nedal vo svojich očiach poznať, ani vo svojej tvári, či mimike tela.* Sám o sebe je neškodný, takže sa ho nemusíš báť. *Povedal jej a sledoval ich, ako ho hladí. Kon bol jednoducho dobrý pes, s dobrou povahou, ktorý sa svojmu pánovi v mnohom podobal. Musel sa nad nimi trochu pousmiať, ale vtedy, keď sa nepozerala a keď videl, že k nemu zdvíha zrak, tak z jeho tváre zmizol skôr, než jej mohla zazrieť. Nejako sa usmieval často, od kedy ju sledoval, občas sa ich zasmial, keď videl jej občasnú nešikovnosť, keď sa jej niečo nepodarilo, nedalo mu to, ale sám od seba to nikdy nevedel a doma jej k tomu nikto nedokázal pomaly donútiť.* To je. *Pokývol hlavou. Kon bol jeho spoločníkom už dlho. Od šteňaťa podstupoval dvojročný tréning a teraz boli spolu 5 rokov, takže mal teraz 7. Boli dobrí priatelia, boli pri sebe v mnohých ťažkých chvíľach.* Mám. *Jedna z mála vecí. Samo o sebe to dokazovala i tá skutočnosť, že sa stal vlkodlakom.* Už niečo málo cez päť rokov. *Odpovedal jej. Skutočnosť... že bol vlkodlak, hodlal to držať v tajnosti čo najdlhšie, dozvedel sa o jej malej nemilej situácii... či sa to všetkým páči alebo nie, všade sú oči a uši a nič čo má byť tajomstvom nezostane tajomstvom pridlho. Raz či onak Rydel veril, že sa dozvedia informácie o tejto bariére, o tom, čo ich to obklopuje, kde sa tu vzala a ako ju prelomiť. Taký už bol Desperos. Je jedno ako veľmi sa snažil človek niečo utajiť, aj keby bol svedkom niečoho len on sám, vždy tu bude niekto, kto sa to dozvie a kto to vykričí do sveta, pokiaľ nebude niekto rýchlejší, kto by sa jej zbavil skôr, než to stihne urobiť.*

*Rydel ju uistil, že je Kon neškodný a teda sa ho nebála, dokonca sa od neho nechala aj oliznúť! V tom momente čo to Kon urobil prekvapene zažmurkala a trochu sa odtiahla.* Ohohoo.. ty si mi prítulný. *Zasmiala sa a poškrabkala ho oboma rukami za ušami.* Päť rokov.. hmm, tak uvidíme čo všetko si ho za ten čas naučil. *Rozprávala to síce Rydelovi, no stále sa dívala na veľkého čierneho psa takže si skutočne jeho úsmev nevšimla.* Tak, čo ty na to Kon? Pomôžeš nám? Prinesieš mi tašku? *Zašvitorila smerom ku veľkému čiernemu psovi a až teraz zdvihla s úsmevom pohľad ku Rydelovi. Nevedela z jeho tváre vyčítať žiadne pocity, skoro ako keby tiež používal ten malý trik s "maskami" čo ju učila mama a dokonale pred ňou uzavrel svoje emócie. Bola z toho trošku nesvoja, zvykla si totiž na to, že vie v ľuďoch čítať podľa toho čo za emócie sa odzrkadľujú v ich očiach a výraze. Okrem toho Rydel odpovedal veľmi stroho, jednoslovne - akoby ho trochu zaskočili tie jej osobné otázky, ktoré mu položila. Pravdepodobne čakal, že sa bude pýtať viac na jeho otca, rodinu či prácu, ktorej sa venovali.* Pýtam sa na príliš osobné veci? *Trošku ospravedlňujúco sa pousmiala a neuhla pohľadom od jeho očí. Nenechala sa rozhodiť, lebo napriek tomu, že bol Rydel tajomný .. a napriek tomu, že nerozumela jeho motiváciám... dôverovala mu. Bolo to prekvapujúce, možno trochu bláznivé a veľmi zvláštne zároveň - ako jedna informácia dokázala ovplyvniť to ako zrazu vnímala tohto tmavovlasého pre ňu v podstate cudzieho muža. Hoci bol po krk ozbrojený, tváril sa vážne, pôsobil nebezpečne a bol bratom Caloreho - muža čo jej spôsobil psychickú traumu. Napriek tomu všetkému stačil malý prívesok, na to aby mu dôverovala a cítila sa v jeho prítomnosti bezpečne. Stačilo jej len vedieť, že jej ochranný talizman bol od neho, že bol pre neho dôležitý a zdalo sa teda, že pre neho bola dôležitá aj ona.. aspoň v minulosti. Posledný krát pohladkala Kona, potom ustúpila od okna a vzala zo stola obe šálky.* Prepáč, neviem kam až môžem so svojou zvedavosťou zájsť. Prišiel si za mnou po takom čase... Je toho veľa.. uhm. *Hľadala správne slová, bola otočená chrbtom ku nemu a naberala im do oboch šálok trochu čaju z kotlíka. Napokon sa ku nemu otočila a vrátila sa ku Rydelovi. Podala mu jednu šálku a zdvihla tú svoju ako keby si s ním chcela štrngnúť či predniesť prípitok, no namiesto toho sa mu len zahľadela do jeho zlatých očí.* Uvidíme sa ešte v budúcnosti.. alebo.. nie? *Opýtala sa ho, voda nebola vriaca, bola teplá, no nepálila - plánovala šálku vypiť a potom ak by chcel.. bola pripravená vyjsť von a vydať sa do lesa na cestu za jej taškou.*

*Rydel začínam i mierne žiarliť. Kon jej úplne ignoroval a Aouri jej hladila po čiernej srsti, no nedával to najavo. Len mlčky v duchu na nich smutne pozeral a svojmu psovi závidel. Veď oni sa už doma porozprávajú...* Dva roky bol vo výcviku, teraz má sedem. *Osvetlil jej, že jej nemá tak úplne od mala, aj keď ho viedol už od šteňaťa, pracovať a žiť spoločne začali až po výcviku. Dva roky jej mohol vidieť len na cvičiaku alebo niekoľko hodín denne potom, či predtým, keď si s ním chcel vytvoriť dobrý vzťah. Také bolo jedno z hlavných pravidiel, ale potom si jej odniesol domov, raz mu ukázal postel a od vtedy spali spolu. Kon Rydela úplne vždy zavalil, až si niekedy želal mať menšieho a ľahšieho psa.* Prinesie, neboj sa. *Svojim spôsobom mu však bol vďačný, mohol sa ešte viac priblížiť k Auri prostredníctvom neho, aj keď hrdinom dnešného dňa bude jeho štvornohý spoločník, vďaka tomu, že môže prejsť cez bariéru a priniesť tak tašku späť ku svojmu pánovi, a on ju mohol predať naspäť Auri. Skutočne však ostávala otázka, či tam ešte vôbec bude, ale aj keby nebola... trochu by zapátral, možno zlámal pár nosov a všetko by bolo naspäť a možno i niečo navyše, ako ospravedlnenie. Vlastne by stačilo si dať masku vlka, ktorú používal pri výstupe za cech a hneď by bolo jasné, že buď veci dajú po dobrom alebo ich čaká dosť možno smrť. Trochu sa zarazil pri jej otázke a pokrútil hlavou.* Nie, je to v poriadku. Len nie som zvyknutý toľko rozprávať. *Odpovedal jej aj nervózne, čo na ňom však nebolo vidieť. Nepýtala sa osobné veci, len Rydel toho sám o sebe veľmi nepovedal a jeho rekord v mlčaní je jeden celý týždeň, kedy len pracoval a nič nehovoril. Samo o sebe veľmi užitočné, aj pri mučení, ktorého sa stal neraz súčasťou proti svojmu súhlasu. Povedal jej, že sa môže pokojne pýtať, takže k čomu len bude chcieť a koľko bude chcieť. A on jej odpovedal najlepšie ako mohol. Možno sa časom viac rozhovorí, bol z trojice súrodencov najviac ticho. Coriane a Calovi sa ústa niekedy nezastavili ako je deň dlhý, no Rydel bol rád, že nemusí toľko rozprávať a teraz sa snažil najlepšie ako len vedel.* Povedal som ti, že sa môžeš pokojne pýtať. Čokoľvek ťa napadne. *Pokiaľ bude v jeho silách jej odpobedať, či jej nebude chcieť klamať, odpovie jej na všetko. Povedal jej to predtým a teraz znovu. Nemal problém s jej otázkami. Prijal od nej šálku čaju, jej pohyb zopakoval, tak ako isto jej oplatil i pohľad do jej očí.* Pokiaľ budeš chcieť, bol by som rád. *On ju rozhodne vidieť bude, bude ju sledovať alebo nechá Kona, aby ju chránil v jeho neprítomnosti, nevedel, čo si dovolí bratstvo do vtedy, čo ešte budú žiť a dýchať. Prípravy predsa len na takú veľkú akciu nemohol Cal zanedbať. Aj on sám sa napil. Už to bola doba, čo pil čaj. Dobrý čaj. Jeho tvár sa trochu viac uvoľnila s dúškamk čaju.* Dopijeme a pôjdeme pozrieť tašku. *Povedal jej.*

*Prikývla na znak toho, že rozumie keď jej Rydel vysvetlil, že má vlastne Kon už sedem rokov. Dostal ho totiž už vycvičeného, nevychovával ho od šteniatka ako si pôvodne myslela. Keď sa zarazil pri jej otázke tak len zľahka potriasol hlavou. Chápavo sa po jeho vysvetlení usmiala.* Pri niekom tak ukecanom ako je Calore bolo asi ťažké dostať sa ku slovu.. a tvoja sestra vyzerá byť z tvojho rozprávania tiež poriadne číslo.. tak alebo tak, o to viac si vážim, že si ma vyhľadal. *Pokúsila sa ho rozveseliť a naozaj sa snažila tváriť, že je nad vecou, že zabudla na to ako ju Cal trápil nahú v tých lázňach, ako si užíval jej rozpaky, jej bezmocnosť. Našťastie sa tam objavil Rydel a vyslobodil ju.. teraz jej nevidel do očí, nemohol si všimnúť, že má z toho stále trochu traumu lebo im naberala ten čaj a bola otočená chrbtom ku nemu. Keď sa napokon ku nemu vrátila už sa opäť usmievala. Zdvihol čašu tak ako ona a tak sa napila bez toho aby uhla pohľadom z jeho očí. Stále z nich nedokázala vôbec nič vyčítať a teda na jeho slová len prikývla. Potešilo ju keď povedal, že by ju ešte rád videl - bol tajomný, záhadný, nedokázala v ňom čítať a o to viac ju zaujímal. Od prírody bola veľmi zvedavá - chcela odhaliť všetko čo pred ňou skrýval, preto samozrejme ďalšie stretnutie s ním uvíta veľmi rada.* Príjemnú spoločnosť nikdy neodmietnem.. obzvlášť keď máš tak rozkošného parťáka. *Kývla hlavou ku oknu a v očiach jej hrali šibalské iskričky.* Musím ťa ale varovať, veľmi rada sa zhováram, snáď si zvykneš. *Ako to povedala, dopila svoj čaj a odniesla hrnček ku krbu v ktorom kovovou tyčou roztrúsila žeravé drevo aby tým uhasila plamene. Nechcela riskovať, že by tá chatrč vzbĺkla kým tu nebudú.* Tiež by sa mi zišiel niekto s kým by som mohla trénovať.. a ty vyzeráš, že bojovať vieš. *Nadhodila nakoľko jej posledný parťák tréning s ňou nezvládal. Omylom sa jej ho podarilo vzrušiť a pri ich poslednom tréningu ju pobozkal keď bola zviazaná. Rydel vyzeral byť nesmierne pokojne, s ním by sa niečo také určite nestalo. Ak už dopil svoj čaj, vzala by Auriel košík s bylinkami a pobrala by sa von. Počkala by kým ju začne nasledovať a potom by pohľadom vyhľadala príslušnú značku na strome. Ak bol Rydel pozorný mohol si všimnúť jej pohľad a aj zvláštne symboly na stromoch okolo chatrče. Vyzeralo to ako runy, či len nejaké kresbičky, ktoré na prvý pohľad nedávali nijaký zmysel. Nikomu okrem nej ...  podobné symboly boli po celom Desperose. Na stenách budov, dokonca aj v uličkách v podzemnej časti Desperosu kde bola nútená tiež zavítať keď hľadala liečivý lektvar.* Tak.. kým prídeme ku okraju bariéry.. Hovoril si, že tvoj otec o bariére nič nevie, že už neobchoduje a, že je už na dôchodku.. Znamená to, že má čas? Ak bol skutočne najlepší priateľ môjho otca, rada by som ho spoznala. Myslíš, že by si mi sním vedel dohodnúť stretnutie? Mohli by sme ho ísť navštíviť spoločne. *Zdvihla ku Rydelovi pohľad a popri tom kráčala lesom svojim typickým ladným, tanečným krokom.*

Myslím, že Coriane je na tom ešte horšie než Cal. Ten je prakticky neškodný, no o Coriane by som to nepovedal. *Oboznámil ju so situáciou jej súrodencov. Bol rád, že pochopila, ako na tom je, a, že je to, že on je tichý spoločník. Nikdy toho veľa nenahovoril, občas sa rozhovoril, ale nikdy nie na dlho a nikdy nie veľa. Teraz tiež chcel počúvať Auri, ktorej hlas vyhovoval jeho ušiam. Možno i viac, než melódia rinčania mečov, výkrik umierajúcich ľudí, ich plač, prosenie, všetko, čo sa spájalo s vraždením a cechom. Aurin hlas bol pekný a mal jej rád. Chcel jej teda robiť spoločnosť, chcel byť jej spoločníkom, aj cez to, že jej nemohol povedať všetko, o svojom otcovi, o tom čím je. Bol si vedomý aj toho, že jej Cal zanechal traumu, nemusel sa pýtať, videl to na nej a možno si to na nej aj všimol, ako ju sledoval. Vedel však, že sa z toho dostane, všimol si, že za tú dobu bola zosilnela, ako fyzicky tak psychicky, nemusel sa teda o ňu toľko báť, aj keď... tie útoky od bratstva, čo stihol odstaviť na ňu.* "Asi by som mal skutočne nechať Kona po jej boku, aspoň pokiaľ nevybavíme bratstvo." *Uvažoval Rydel nad tým. Nemohol ju stále sledovať, i jemu pribudne na krk práca a vzhľadom k tomu, že mal dobrý nos ako pes, nepotreboval Kona pri sebe a mohla ho mať teda ona pri sebe. Konovi by povedal jednu vec, vďaka ktorej by pochopil, že ju má chrániť.* V poriadku, rozprávaj koľko len chceš. *Pousmial sa. Nerobilo mu problém ju počúvať. Obaja teda dopili čaj a vydali sa k bariére. Sledoval značky na stromoch, ktoré musela vytvoriť, aby nezabudla cestu k taške a počúval jej slová k tomu, že by chcela sa stretnúť s jeho otcom. Bolo ťažké jej kontaktovať, pár rokov jej nevidel, ani on, ani Cal, možno Coriane, ktorá s nim mala dobrý vzťah, ale i o tom pochyboval.* Bude to trochu komplikované, ale snáď by sa mi ho podarilo kontaktovať, pár rokov ani neviem kde je. *Priznal. Skutočne to nevedel a ani nemal ako, jednoducho jedného dňa zmizol a len Cal vedel, ako jej kontaktovať a ako si myslel, tak možno i Coriane, ale nevedel, kto z nich bola horšia možnosť... buď Cal, ktorý by jej zbil, alebo sestra, ktorá by mu dala tiež do huby, hlavne ak by chcel vedieť kontakt na otca bez jasného dôvodu.* Urobím, čo budem môcť, bude to trvať, kým presvedčím Cala alebo Coriane, aby mi povedali ako ho kontaktovať. Aspoň dúfam, že to Coriane vie tiež. *Ale bolo to z blata do kaluže a aj keby ho zbili ako psa, tak by mu to nepovedali. Bude musieť niečo vymyslieť.*

*Pri jeho slovách o tom, že je jeho sestra Coriane nebezpečnejšia než Cal sa Auri nevedomky zachvela. Len ťažko to dokázala vstrebať a úpenlivo sa snažila si Coriane predstaviť. V jej mysli to bola vysoká, štíhla a bledá žena s uhľovo čiernymi vlasmi ako mal Rydel, a s rovnako chladnými zlatými očami ako mal Calore. V duchu si sľúbila, že sa od Rydelových súrodencov bude držať tak ďaleko ako to len bude pod touto bariérou možné. Jej fantázia však išla ďalej na plné obrátky a Auriel si nemohla pomôcť, kútikom oka hľadela na jej tajomného spoločníka a uvažovala nad tým, že keď sú jeho súrodenci takí.. chladnokrvní, nebezpeční a krutí, ako je teda možné, že Rydel je tak iný.* "Skrýva sa za jeho mlčaním niečo temné? Čo ak je ešte nebezpečnejší než jeho súrodenci práve vďaka tomu, že od neho nikto nevie čo môže čakať?!" *Dumala a pri tom v nej narastala voči nemu nedôvera.. v zapätí sa však začala cítiť pri svojich pochybnostiach previnilo, zrakom totiž skĺzla na jeho prívesok a zahryzla si do pery. Odvrátila od neho pohľad a povzdychla si.* "Otec by ma nenechal s niekým nebezpečným.. obzvlášť nie keď som bola len malé dieťa. Už raz mi pomohol, teraz prišiel za mnou, je milý, starostlivý a pomáha mi. Neverím, že by mi od neho hrozilo nebezpečenstvo. Mala by som skúsiť dať viac na svoje inštinkty." *Napomenula sa a po tom čo sa v duchu trochu povzbudila sa na Rydela usmiala úprimnejšie. Pousmial sa totiž a na Auri tak odrazu pôsobil mladšie a nevinnejšie.* Hm.. dôchodok asi tvoj otec berie naozaj vážne. *Hlesla aby trochu odľahčila atmosféru. Prišlo jej čudné, že sa ich otec tak dištancuje a bolo jej to aj trochu podozrivé. Keď však Rydel spomenul jeho súrodencov Auri trochu zbledla a pridala do kroku.* Ak by ti to malo spôsobiť problémy tak.. tak to nechaj tak. *Pousmiala sa trochu nervózne a snažila sa tváriť, že je nad vecou. No opak bol pravdou. Po tom čo ju Rydel vystrašil jeho sestrou a po jej vlastných skúsenostiach s Calom naozaj netúžila po tom aby sa dostala do povedomia čo i len jedného z nich.* Radšej mi odpovedz na tú časť s tréningom. Bol by si ochotný byť môj tréningový partner? *Pokúsila sa svoju požiadavku na stretnutie s jeho otcom zahovoriť. Medzi tým sa začalo okolie meniť, les bol tmavší a hustejší - museli kráčať bližšie pri sebe ako sa blížili ku kraju bariéry, ku neviditeľnej stene ktorá ich väznila v Desperose. Tam, pár centimetrov za ňou, pod vrstvou listov, konárikov a naviateho ihličia ležala zabudnutá, kožená brašna. Od pohľadu vyzerala kvalitne a draho, pravdepodobne ju nikto neukradol len preto, že sa ju nedalo všimnúť. Čas, ktorý ubehol ju doslova pochoval. ak by ju vyslovene nehľadali - nebola šanca, že by ju našli a bolo jasné, že Kon bude musieť trošku odhrabať lístie a konáriky aby ju mohol chytiť a priniesť za bariéru.*

*Rydel... ak si dobre spomínal, svoju prvú vraždu vykonal v jeho šiestich rokoch na jednej s výprav jeho otca. Sám otec mu to nakázal. Sám otec jej učil ovládať jeho emócie. Aj keď bol od prírody tichý, na jeho tvári sa vždy sem tam niečo ukázalo. Hladné, chladné oči. Hladnejšie, než jeho súrodencov. Zatiaľ čo Calore vždy sľuboval prázdne sľuby - splnil len tie, ktoré považoval za tie, čo by sa mali splniť, jeho sestra zase to, čo sľúbila aj splnila bez výnimky, ale Rydel. Čiernovlasý chlapec rástol bez toho, aby kedykoľvek niečo priveľmi povedal. Nesľuboval nič a konal. Nech už to bolo čokoľvek. Zakrýval každú jednu svoju emóciu za masku, ktorú mu na tvár nasadil jeho otec.* "Toto je tvoja maska Rydel. Je na zámok, takže ju nikdy úplne dolu nedáš. Kľúč budem mať jedine ja. S touto maskou, chlapec môj sa staneš mocný. Mocnejší, než tvoj brat a sestra kedykoľvek. Zakryješ tým, čo cítiš, dokonalo, tak najlepšie ako sa len dá. Tvoj hlad v očiach, tvoju dychtivosť, cieľavedomosť. Budeš tichou vodou, čo brehy myje. Keď nadíde čas, vždy ju budeš môcť dať čiastočne dolu, odkryješ tak čiastnočne tým, čím si, no nikdy to nebude úplne. Dobre, chlapec môj?" *V hlave sa mu vybavila spomienka, ktorú zažil dve desaťročia dozadu. Ešte keď jeho vek bol jednociferný. Rydel prahol po moci, prahol po všetkom, po čom prahli jeho súrodenci, no musel tu byť niekto s tou maskou, niekto, kto bude skrytý v tieňoch a odkryje všetko, keď príde skutočný čas na to, odkryť všetko, čo sa má odkryť. Aj keď sa za jeho život objavili situácie, kedy ukázal svoje čiastnočne ja, ktoré bolo za týmto všetkým ukryté. Tie chladné hladné oči, ktoré všetko hltali, spaľovali pohľadom. Mrazili každého, kto sa do nich pozrel. Tie zlaté oči, ktoré mal boli ešte horšie, než tie, ktoré mal Calore či Coriane. Zatiaľ čo tí dvaja existovali preto, aby ukazovali svoju dominanciu, žili preto, aby vládli na slnku, Rydel existoval preto, aby na to dohliadal. Tak to už u nich chodilo a také bolo vyobrazenie jeho samotného. Aj cez to, že sa zdal byť teraz opatrným a vyplašeným, vedel, že sú to jeho pravé pocity, vedel však, že sú natoľko slabé, aby ich maska na jeho tvári, ktorá nie je vidieť pohltila, zmazala a už nikdy neexistovali. Bol pokojný, cez to však plný emócii. Emócii, ktoré sa nikdy nemôžu dostať na povrch. Videl mnohé. Špinavé obchody so zbraňami, vraždy, znásilňovanie. Nie len tu v Desperose potom, čo vznikla bariéra, ale už omnoho, omnoho skôr, keď sa ako obchodník živil ešte jeho otec. Na to však sem tam stretol ju. Bielovlasé malé dieťa, ktoré sa naňho dívalo modrými očkami, nevinne, usmievalo sa a postupom času sa snažilo vysloviť i jeho meno. Lydel. Dieťa, čo jej napĺňalo ešte väčším pokojom. No, už to viac nebolo dieťa. Teraz pred ním stála mladá dáma, silná, a ešte len silnejšia bude. Zbudzovala v ňom dávno zabudnuté city, ktoré sa na ňom držali ako kliešťa. Láska k nej, city, ktoré k nej choval. To všetko razom cítil a to, všetko držala pod zámkou zmyslená maska na zámok od jeho otca. Kto vie, čo by sa stalo, ak by jedného dňa začul:* "Dávam ti tu masku dole, Rydel, chlapec môj. Už viac na svete niet ničoho, čo by ťa držalo späť." *No vedel, že tento deň nepríde. Vďaka tejto maske, ktorú dostal sa naučil byť vlkodlakom, omnoho rýchlejšie nad sebou získať kontrolu, zabrániť náhodným emočným premenám. Ten vlk, ten lovec, dravec v ňom spal, zamknutý pod maskou, ktorú dostal a, ktorú sám dolu nikdy nedá. Nebol ten, čo mal kľúče a aj keď sa dali všetky zámky odomknúť už aj bez toho, čiernovlasý muž o to nikdy nežiadal a ani žiadať nebude.* To berie. Jedného dňa si jednoducho zmizol, ale vieme, že jedného dňa vylezie zo svojho úkrytu a nechá nám potom kontakt na seba. Verím, že nie som jediný, ktorý sa s ním chce porozprávať súkromne. *Vedel to, cítil to, bude tu mnoho vecí, ktoré s ním budú chcieť prebrať osobne, len medzi nimi a bez nikoho iného.* Budeme musieť byť teda trpezlivý. *Jedného dňa sa ukáže. Kto vie, možno to bude i po tej veľkej akcii, čo sa chystala. Akcia, do ktorej sa zapoja všetci, ktorí môžu, u ktorých je istota, že ako tak prežijú. Nemohol povedať, že sa netešil na to, až ucítili kovovú vôňu svojim lepším nosom, pach krvi, krik ostatných. Predsa len, preňho to bola uspávanka na dobrú noc. Tak, ako sa to postupom času stávalo aj pre tých dvoch.* Tréningový partner? Chcela by si sa zlepšiť v boji na blízko? *V tom boli všetci dobrí. V boji na blízko, možno i trochu streľba, no všetci vlastnili dve rovnaké dýky, ktoré im kedysi daroval ich otec. Calore ich využíval stále, Rydel dal na jednoručný meč a Coriane zase na dvojručný. Kráčal hneď za ňou, pes pri jeho nohách, pomaly sa blížili k bariére,. Za tú dobu sa tu dosť podpísal čas. Videl to, malí stromčeky, tona lístia na zemi, ktoré sa stávalo jej súčasťou. Jeho pes bude musieť ukázať, čo v ňom je. Taška už totiž dávno určite stratila aj jej pach a stala sa tak súčasťou prírody, pochovaná pod nánosom všetkého. Kon to však zvládne. Chytil Auri, zastavil ju, aby nevrazila do bariéry náhodou.* Je zbytočné mu dávať voňať tvoj pach, už dávno taška nebude cítiť po tebe. *Cítil to i on sám. Okrem nej tu nič tak nevoňalo.* Ukáž mi približné miesto a on ju nájde. *Trochu sa na ňu predsa len usmial. Nebolo to nemožné, no ani jednoduché, ale veril v schopnosti svojho psa, veril, že Kon ju vyhrabe a donesie naspäť aj s celým jej obsahom, pokiaľ tam ešte stále bola. Ak nie, obráti celý Desperos hore nohami, aby ju našiel, tašku i s jej obsahom.*

*Pozorne počúvala jeho slová a snažila sa konaniu jeho otca porozumieť. Hútala nad tým aký na to mohol mať dôvod, že sa od svojich detí tak dištancoval a keď Rydel povedal, že budú musieť byť trpezlivý a použil na to spoločné zámeno.. trošku očervenela a prikývla. Niečo naivné v nej sa potešilo, že s ňou v budúcnosti počíta a, že toto naozaj nie je ich posledné stretnutie. Ako tak vedľa seba kráčali, v hlave mala Auriel toľko otázok! Chcela vedieť o Rydelovi viac - chcela vedieť viac o jeho detstve, o jeho cestách s otcom, o jeho vzťahu ku súrodencom, o jeho záľubách. Chcela vedieť čo ho vie nahnevať, čo ho vie potešiť a čo ho vie rozosmiať.. skoro ako keby jej tieto veci dokázali ustáliť jej realitu a spraviť z neho skutočného človeka. Stále sa totiž cítila ako keby sa jej len sníval šialený sen. Dnešok jej prevrátil život hore nohami, Rydel jej prevrátil život hore nohami. Stále nemohla uveriť tomu, že sa to naozaj deje! Bol to pre ňu cudzí muž, ktorého videla druhý krát v živote a predsa niečo v nej verilo každému jeho slovu. Bolo to šialené a neuvážené, no nemohla si pomôcť. Cítila sa v jeho blízkosti tak bezpečne.. bolo zvláštne zistiť, že tu bol niekto komu na nej tak záležalo a o kom doteraz ani nevedela, že existuje.* "Je to bláznivé, takéto veci sa predsa dejú len v knihách." *Pomyslela a snažila sa ovládnuť svoje rozpaky, mala sa chuť uštipnúť a uistiť sa, že je to skutočné.. našťastie sa jej opýtal na ten tréning rozptýlil tak jej myšlienky. Obzrela sa na neho ponad rameno a prikývla.* Vždy je čo zlepšovať a nerada by som vyšla z cviku keď teraz nemám s kým trénovať. *Vysvetlila mu s jemným úsmevom a opäť sa pozrela pred seba. Ešte chvíľu kráčali v tichosti, Auri cítila, že je Rydel kúsok za ňou - keď tu zrazu bez jediného slova položil dlaň na jej rameno a zastavil tak jej ďalšie kroky. Nemohla si pomôcť, srdce jej v momente začalo biť trochu rýchlejšie, no neprotestovala, neodtiahla sa ani sa nepokúsila jeho ruku zhodiť. Naopak, zastavila tak ako chcel, otočila sa na neho, zdvihla ku nemu tvár a usmiala sa.* Ďakujem. *Prehovorila s pohľadom upreným do jeho zlatých očí, pretože jej došlo, že to spravil preto aby nevrazila do neviditeľnej steny a neublížila si. Vysvetlil jej, že Kon jej pach nepotrebuje a ona prikývla na znak toho, že tomu rozumie. Dávalo jej to logiku pretože v tej taške mala drahý parfum - akým sa kedysi rada voňala a teraz jej parfumom bolo len voňavé, kvetinové mydlo ktorým si umývala telo a vlasy. Keď sa na ňu Rydel usmial, srdce jej trošku poskočilo a automaticky sa na neho usmiala tiež. Dodalo jej to odvahu a tak odtrhla pohľad od jeho zlatých očí a rozhliadla sa okolo seba ako keby sa snažila dostať v myšlienkach naspäť do minulosti.. do toho beznádejného večera kedy zakopla, spadla a kotúľala sa svahom. Do momentu, kedy si prvý krát uvedomila, že je v pasci, že sa nemôže vrátiť domov. Zachvela sa pri spomienke na ten strach a zúfalstvo, ktoré vtedy cítila.. mala pocit ako keby to znovu prežívala, dokonca sa jej zrýchlil dych aj tlkot srdca. Akoby bola opäť malé, 15 ročné dieťa na úteku pred zbojníkmi, stratené v lese .. veľmi ďaleko od domova. Bez niekoho kto by ju mohol chrániť, kto by sa o ňu postaral.* Myslím, že to bolo niekde tam. *Zdvihla chvejúcu ruku a ukázala niekam pred seba medzi stromy. Hlas mala zvláštne podfarbený pod náporom tých pocitov a spomienok, ktoré ju ťažili a ktoré jej toto miesto tak neľútostne vmietlo naspäť do tváre. Snažila sa však byť silná, nechcela aby si Rydel myslel, že je slaboch.. obzvlášť keď ju ešte v chatrčí chválil za to, ako to tu dobre zvláda. Aj ju totiž jej mama učila nosiť masku a skrývať za ňu svoje skutočné pocity, na tie totiž nikto vo vyššej spoločnosti nebol zvedavý.*

*Bol zvedavý kedy ich otec predstúpi, kedy sa ukáže, nemal naňho kontakt a kto vie, či naňho vôbec niekto zo súrodencov kontakt mal. No, keď nechcel vyzvedať od svojich súrodencov, čím by sa prezradil, tým pádom by to dobré pre neho nebolo. Odmietal bojovať proti Calovi a Coriane mu dala po hube snáď zakaždým, keď ich otec postavil proti sebe v pästnom boji, alebo s inou zbraňou. Budú musieť teda vyčkať, ako dlho, to nevedel. Nikto netuší, čo sa jeho otcovi honí v hlave, na čo práve myslí a či sa hodlá vôbec niekedy znovu ukázať na oči svojich detí. Možno akcia, ktorú chystal Cal, možno to ho donúti opustiť brloh, postaviť sa pred svoje deti po niekoľkých rokoch a zanechá na seba aspoň nejaký kontakt, nech už len na krátku dobu. Chcel s ním rozprávať ohľadom Auri, chcel s ním rozprávať bez prítomnosti jeho starších súrodencov. Veril, že to je správne rozhodnutie, prejednať niektoré veci len s ním, s nikým iným. Takúto možnosť by radi uvítali aj jeho súrodenci, Coriane, Calore. No uvidí, čo sa stane, spoločne to uvidia.
Pomôcť s tréningom. Meč mu nebol cudzí, tak ako dýky, ktoré vlastnil so súrodencami. Všetci mali rovnaký pár dýk, ktoré so sebou nosili. Calore bol mág, no bojoval s dýkami, Coriane upírka s bojujúca s nimi a Rydel keď stratil kontrolu nad svojim správaním. To sa však delo málokedy. Svoje zvieracie pudy, ktoré týmto získal držal v sebe najlepšie ako mohol.* Neviem či mi to pôjde, nechcem ti nijako náhodou ublížiť... a tak, ale urobím čo budem môcť. *Povedal jej. Bude sa snažiť, aj keď veľmi nevedel, či to zvládne. Kráčal však s ňou, zastavil ju včas než vrazila do bariéry. Jeho srdce bolo trochu splašené, tak ako jeho pocity, ktoré dlho nevidel a našiel ich až teraz pri nej. Už to bola doba, čo ich naposledy cítil. Keď bola malá, ešte vtedy, inak nie... len pokývol hlavou, pozrel sa na miesto, kde ukazovala, pod nános lístia, halúzok a blata. Zohol sa ku psovi, ku Konovi, pohladil ho po jeho čiernej srsti, chytil by normálne palicu a hodil ju tam, ale takto to nefungovalo. Postavil sa, prešiel tak blízko, ako mu to len bariéra dovolila, rukou o ňu zavadil. Dal psovi dolu obojok, ktorý sa ukrýval v tmavej srsti.* Kon, trazer. *Povedal psovi, ktorý okamžite išiel vykonať pánov rozkaz. Opustil bariéru, začal snoriť s nosom po zemi, nakoniec zastal tam kde ukázala Auri a začal hrabať prednými labami. Chvíľu mu to trvalo, no nakoniec niečo schmatol zo zeme, vytiahol to. Podobalo sa to taške, len to bolo celé od blata.* Trazer, Kon. *Zopakoval znovu Rydel a Kon sa pohol k nemu aj s taškou. Vrátil sa späť k nim. Okamžite dostal naspäť okolo krku obojok, Rydel chytil tašku a otočil sa k Auri.* Veľmi sa to na tašku nepodobá, ale ak sa trochu umyje a dostane do dobrých rúk, znovu môže. *Trochu sa pousmial a vydal sa k nej, aby ju jej predal.*

*Pousmiala sa a trošku rozpačito zažmurkala keď povedal, že by jej nechcel ublížiť. Samozrejme, ho do toho nechcela tlačiť - hoci už vážne nejaký tréning potrebovala. Rozhodla sa ale nijako to nekomentovať, už takto toho pre ňu Rydel urobil neskutočne veľa.. nechcela toho zneužívať. Sledovala ho ako sa následne ujal iniciatívy a zvláštnymi príkazmi Kona poslal za bariéru. Auri si nemohla pomôcť sledovala to ako sa rozbehol cez neviditeľnú stenu s pootvorenými ústami. Tak neskutočne si želala vymeniť si s ním miesto... srdce jej bolestivo zovrelo a na chvíľu sa zdalo, že sa čas okolo nej spomalil. Sledovala ako Kon hrabe - ako odlietavajú okolo neho kusy zeminy, lístia a ihličia a div sa pri tom nerozplakala. Sloboda, voľnosť .... závidela tomu štvornohému stvoreniu tak moc! Auri si nechala svoje myšlienky pre seba a len si povzdychla. Zažmurkala a mala chuť to skúsiť tiež.. proste sa rozbehnúť a ... nezastavovať sa. Prejsť cez neviditeľnú stenu a ... ísť domov. Zo clivých myšlienok ju napokon vytrhol Rydelov hlas. Opäť dal Konovi povel a ona sa lepšie pozrela na to čo drží ten mohutný, čierny pes v ústach. Bez zaváhania Kon poslúchol svojho pána a Rydel si od neho vzal tašku. Auriel sa srdce prudko rozbúchalo a vykročila za Rydelom ako omámená - skoro námesačne zdvihla ruky a vzala si od neho svoju starú tašku.* Rydel, ani nevieš ako veľa to pre mňa znamená! *Hlesla a s plnými očami sĺz sa na neho šťastne usmiala. Odhalila doširoka svoje biele zuby a potom otvorila tašku a hľadala malé vrecúško - netrvalo to dlho a v jej dlani sa zračil prívesok, ktorý jej Rydel daroval a ktorý dokonale zapadal do toho jeho.* Budem ho chrániť .. a verím, že on bude chrániť mňa. *Ako to povedala, otvorila svoj prázdny strieborný medailón, a ukryla vĺčka do neho. Malo to poetický zmysel - vlk a jej medailón pripomínajúci mesiac za splnu. Okrem toho bol strieborný a striebro zraňuje vlkolakov.. jej strieborný spln v sebe ukrýval jej najcennejší poklad, ktorý tu v Desperose má .. a ktorý jej pripomína domov. S Rydelom sa ešte zhovárali - odprevadil ju ku Naiyirin domov a tam sa napokon rozlúčili - odmietol jej pozvanie dnu s tým, že má nejakú prácu. Auri sa teda doma pustila do skúmania celého obsahu svojej tašky a to dosť podrobne. Bola v nej kniha, jej drahý parfum.. nejaké zlato v mešci a ešte pár drobností. Nemohla uveriť tomu, že po toľkom čase má späť toto svoje bohatstvo. Ešte keď v ten večer zaspávala v posteli - usmievala sa a s vďakou myslela na Rydela. Bol to jej osobný hrdina, nie len, že ju zachránil pred Calorem, nie len, že sa o ňu staral keď bola ešte malá - dal jej ešte takýto vzácny dar. Veľký kus jej minulosti o ktorom si myslela, že oň navždy prišla.*

PS: prosím dať na profil Auri : https://i.pinimg.com/564x/84/ca/0a/84ca0af7870d86126d0bc5c975528cab.jpg s názvom "Prívesok od Rydela"

Koniec RPG

*Auriel kráčala lesom, vlasy mala zapletené v klasickom zapletanci a oblečené na sebe mala svoje klasické oblečenie. Krížom cez telo mala svoju koženú brašnu a v ruke niesla pomerne veľký vak. Pôvodne za Leonardom chcela prísť skôr, no návšteva Elgalada u nej doma a to ako sa jej vyznal z citov ju prinútilo trochu sa stiahnuť a .. rozmýšľať. Najviac však rozmýšľala nad tým, prečo keď ju Elgalad pobozkal na rozlúčku - prečo pri tom myslela na Leonarda. Nič z tohto sa jej nepodobalo, nevedela čo má robiť.. ťažko sa jej s týmto vysporiadúvalo, nikto ju nikdy na niečo takéto nepripravoval. Neučili ju ako má reagovať keď jej niekto vyzná city a ani podľa čoho si má vybrať partnera - na takéto rozhodovanie tu bola jej matka, ona mala len prijať jej vôľu. Ach.. ale to mala v minulosti jednoduché. Keď uvidela tú chalúpku v ktorej kedysi žila - všimla si, že Ikaros je tam kde bol minule a tak mala nádej, že Leonard je doma.* Ahoj kamoš, niečo ti nesiem.. dúfam, že si na mňa nezabudol. *Zašomrala keď prišla ku Leonardovmu žrebcovi a objala jeho veľkú hlavu, po tom čo mu dala božtek na privýtanie, zalovila vo veľkom plátennom vreci a vybrala odtiaľ malé jabĺčko. Podala ho na dlani Ikarusovi a pri tom ho hladkala.* Ako ste sa mi tu mali hm? Už si sa zabýval? *Pýtala sa ho akoby čakala, že jej skutočne odpovie.*

*Leonard nelenil mezi tím, co tu Auriel nebyla, nebo spíše co naposledy odešla. Sám se dokázal seznámit s pár lidmi v Desperu a přitom ani nepřišel k úrazu a nebo nějakému poškození jeho těla či mysli. Dokázal tak sehnat prkna, která potřeboval na chaloupku, kterou přebýval. Zároveň ta stejná, kterou mu Auri propůjčila. Poslední vichřice utrhala pár prken, která byly na střeše místo tašek. No nebylo peněz na zbyt a tu v Desperu obzvlášť a tak musel hodně smlouvat aby nějaké prkna vůbec získal. Možno mu pomohlo jeho čaro, které on sám nijak nevnímal (narážím an to, co jsi psala v předchozím rpg) a tak nějak dcera dřevorubce mu pomohla přesvědčit jejího otce aby mu dal desky skoro na dřevo. Málem však přišel i o krk, když se dřevorubec dověděl, že jeho dcera stojí na straně Leonarda a toho, že by to měl dostat co nejlevněji. No musí si ted na strejdu drvoštěpa dávat pozor. Kolem chajdy, kam se Auri dostala, tedy rovnou k Ikarovi, byl poměrně velký bordel, leč ne nějakých odpadků, tedy částěčně ano. Na zemi ležela stará strouchnivělá prkna, která Leonard vytrhal ze střechy. Sám na ní aktuálně byl a tloukl kladivem, které si tedy po náročném boji, sám vyrobil z tvrdého kamene a kusu dřeva. Na sobě měl černou košili s ohrnutými rukávy nad lokty a hnědé kalhoty. Stál na podpěrných prknech a připevňoval prkna, když uslyšel Ikara, který ržál a následně nějaký hlas. Vyhoupl se poměrně jednoduše na hřeben střechy a zbadal Auriel.* A já myslel, že příjdeš za mnou a ty si potajmo chodíš za Ikarem *Pronesl se smíchem a v ruce si vyhodil do vzduchu kladivo, které se otočilo dokola a následně jej opět chytil za topůrko.*

*Ikaros si od nej poslušne vzal jabĺčko a s chuťou ho schrúmal. Auri sa na tom trošku zachichotala - to už ale počula zo strechy známy hlas.* Ajaj Ikaros, myslím, že nás Leonard práve pristihol. *Uškrnula sa a zamávala mu.* Máš čas alebo som prišla nevhod? *Opýtala sa ho s úsmevom a rukou mávla okolo seba. Páčilo sa jej, že Leonard nezaháľal a dokonca sa pustil do rekonštrukcie chatky.. to je niečo na čo s Casom kapacitu úplne nemali. Ledva sa sami uživili popri všetkých trampotách, ktorými si prechádzali. Leonard však vyzeral dobre, pri sile a teda usúdila, že sa tu nemal najhoršie. Koniec koncov naposledy jej hovoril, že by chcel žiť na okraji lesa v trošku väčšom domčeku než je tento a bol by dokonale spokojný. Napadlo jej, že sa mu tu ešte zapáči, no nechcela v domnienkach predbiehať.* Nezdržím sa dlho. *Uistila ho a dúfala, že si vďaka tomu nájde na ňu aspoň chvíľku. Nerada to priznávala, no myslela na neho častejšie než si bola ochotná pripustiť.*

*Auriel se ho zeptala na otázku, no jako kdyby měl jinou věc na práci..* Samozřejmě že mám čas, jako kdybych dělal něco důležitého.. *Pronesl z vesela a následně prostě hodil kladivo za sebe, které dopadlo dovnitř chajdy, kdy bylo slyšet jen bouchnutí jak kladivo dopadlo o zem a ještě se odrazilo, než dopadlo zcela.. Leonard mezitím přehodil nohu přes hřeben střechy a po trámech, které tu byly jednoduše seskákal až ke kraji, kdy poté ladně překročil nohou na záda Ikara, který si spokojeně chroustal jablko a z těchto zad seskočil. Neměl nijak ostrou podrážku, takže by sei dalo říci, že Ikar ho na svých zádech nejspíše nijak nepocítil.* Tak co tě přivádí má paní? *Otázal se zvědavě.* Bohuže, korunu, na vaši korunovaci nám ještě nedoručili *dodal jako lehké pošťouchnutí k minulému setkání, kdy si říkali zdvořilými oslovy, tedy jen místy,.*

*Sledovala ho so zatajeným dychom ako liezol za ňou dole. Srdce jej pri tom od strachu začalo biť rýchlejšie, hoci sa ukázalo, že na to nebol dôvod. Šlo mu to viac než dobre.* "Páni, kde aký elf by mu mohol tú obratnosť závidieť." *Pomyslela si keď stúpil na Ikarusa, ktorý to statočne odignoroval a napokon sa na neho Auriel žiarivo usmiala keď bol na zemi. Po jeho poznámke sa trochu zasmiala a odhalila tak svoje biele zúbky.* Prišla som skontrolovať ako prebiehajú rekonštrukcie môjho jesenného sídla. *Odvetila a pri tom si založila ruky za chrbtom a začala sa so zdvihnutou bradou obzerať po okolí tak namyslene a aristokraticky ako len dokázala. Za chrbtom teda pri tomto divadielku schovala aj plátenný vak, ktorý sem niesla.* To viete, môj pane - lady v mojom postavení sa nemôže spoľahnúť len tak na nejakú obyčajnú chásku. *Zavtipkovala na záver a trochu sa zasmiala. Potom si prechytila plátenne vrece a kývla hlavou smerom do vnútra.* Smiem vojsť dnu? *Opýtala sa ho nakoľko by sa už rada toho pomerne ťažkého vreca zbavila. Nakoľko v ňom bolo ale aj nejaké jedlo - nechcela ho len tak klásť na zem.* Priniesla som almužnu. *Zažartovala opäť akoby bola nejaká milosrdná kráľovná a ak by prikývol, že môže ísť dnu - vydala by sa ku dverám.*

*Zakýval.* Tak to je vpořádku, opravy probíhají zatím dle plánu, ale doufáme, že nebude pršet. to by poměrně zdrželo dobu oprav *Poznamenal jako obyčejný dělník, který momentálně rekonstruoval nějaké obydlí.* No jistě, ale i tak by se hodilo o ruku navíc najmout *Pousmál se a s lehkým úklonem a naznačením ruky jí pozval dovnit, nebo spíše tak ukázal an dveře aby tedy jeho paní vešla.* Ale pozor kam šlapeš, je tam bordel tak ať se nezraníš. *Upozornil, byla to přece jen stavba, kde prostě bordel byl a létaly i třísky. No tečení do střechy bylo nepřípustné a tak tedy oprava byla nutná-* Almužnu? *Otázal se zvědavě a jako zvědavé dítě, se snažil při chůzi za ní nějak nakouknout dovnitř kabele aby zjistil o čem to mluví a co to vlastně nese.*

*Trošku sa zasmiala keď Leonard pokračoval v ich malej hre. Toto sa jej na ňom naozaj páčilo! V momente čo ukázal smerom ku dverám sa trošičku uklonila ako správna šľachtičná. Neskláňala hlavu, chrbát mala vystretý - len dala ľavú nohu dozadu a mierne pokrčila kolená. S úškrnom šla potom do chatky. Dávala si pozor, prekračovala zvyšky sutín, hromádky pilín až kým prišla ku stolu za ktorým spoločne naposledy jedli. Vrece položila najprv na stoličku a potom vzala handru, ktorá visela na rebríku vedľa krbu.* Teda, musím povedať, že si ma trochu prekvapil. *Priznala a utrela stôl od prachu a iných špiniek.* Je síce pravda, že si hneď povedal, že toto miesto stojí za prd - nenapadlo by mi ale, že sa s tým rozhodneš niečo spraviť. *Usmiala sa a vrátila handru na rebrík. Potom rozviazala vrece a začala vyberať z tašky "almužnu".* Kde si sa vôbec naučil opravovať strechy? *Zaujímala sa a pri tom z tašky vybrala vrecko s jablkami, ktoré zohnala pre Ikarusa, sušené huby, ktoré sama nazbierala, očistila a usušila, med a pečené buchty plnené slivkovým lekvárom, ktorý vlastnoručne vyrábala Naiyirin.* Nie sú to dukátové buchtičky ani vanilkový krém posypaný malinami.. no napadlo mi, že by si si chcel osladiť život. *Rypla si do neho so širokým úsmevom. Keď tu boli naposledy a napodobňoval rozmaznaného šľachtica povedal tieto slová: "Ale paní, já bych si dal dukátové buchtičky s pečínkou a džbánem nejlepšího vína! Jako dezert by mi stačil vanilkový krém, posypaný malinami." Piekla ich sama a ak by chcel - mohol by si hneď zobrať. Boli na drevenej doske a tak z nich len odstránila utierku aby si mohol zobrať ak by mal chuť.*

*Leonard pokojně následoval Auriel dovnitř.* Tak přece když tě budu zvát na večeři, musí to nějak vypadat ne? *Pobaveně zareagoval nad údivem Auriel ohledně chajdy.* Navíc, kdo ví jak dlouho tu budu nakonec trávit čas, takže je potřeba aby mi to nespadlo an hlavu *Dodal ještě s úsměvem, kdy sledoval přes rameno co Auriel nakonec vytahuje z brašny za dobroty a almužnu-* No něco málo jsem pochytil, říkal jsem ti přece, že jsem trávil dost času s obyčejnými lidmi ne? *Pobaveně odpověděl.* No a zbytek jsem tak trošku samouk a zároveň mi pan dřevorubec, co žije v městě dal pár rad *Dodal ještě a zároveň i přiznal, že mu přeci jen někdo poradil.* Sice ten člověk není dobrota sama, nebo minimálně napohled, ale něco dobré v něm přeci jen je.. *Dodal ještě, to že na něj musel úplně z jiného soudku a i tam mu bylo pomoženo zmiňovat nechtěl, cítil by se už úplně trapně. Na to, že ho Auri pobídla, neváhal ani vteřinu a hned jednu buchtu a pokojně se do ní zahryznul a začal ji žuvat. Bylo na něm silně vidět, že si tu chuť dost užívá a ani nejspíše nebylo potřeba slov k vychválení, že je to opravdu dobré.* Hmm ani jsem ti nenabídl, dáš si vodu nebo tak něco? No spíše jen vodu, nic jiné nemám *Dodal s lehkým úsměve, když polkl první sousto a než se zahryznul znovu do buchty, kterou do sebe poměrně dosti tlačil. Nebyly ani suché a ani příliš plné, že by mu to teklo po ústech. Nebo možná jen uměl jíst.* No maliny by ale mohly růst případně někde v okolním lese.

*Usmiala sa a pozrela sa do jeho nevšedných sivých očí.* Och, to znie dobre.. už teraz sa teším. *Hlesla s úsmevom ohľadom tej večere, no nakoľko nevedela či len žartuje alebo to myslí vážne - radšej sklopila oči ku stolu.* Tak zlé to tu nebolo.. *Trochu sa zasmiala keď povedal, že sa bál aby mu to tu nepadlo na hlavu a rozhliadla sa okolo seba.* Aj keď .. hm.. *Zašomrala zamyslene pri pohľade na strop a trámy, ktoré ho držali pohromade. Popri tom počúvala jeho rozprávanie o tom, ako sa vlastne ku tomu opravovaniu dostal, kto mu pomohol a tak ďalej. Napokon sa na neho teda znovu pozrela a v očiach mala neskrývaný obdiv. Potešilo ju keď sa s chuťou pustil do buchty, ktorú priniesla a keď si uvedomila, že na neho bez slova nejakú chvíľu civí - zažmurkala a pozrela sa von oknom.* Uhm ja, som sem vlastne neprišla kvôli tomuto ani kvôli malinám. *Trošku zvážnela a viac sa skoncentrovala.* Prišla som ťa varovať, pred zimným slnovratom a priniesla som ti nejaké zásoby aby si ho v bezpečí prečkal. *Keď to povedala pobúchala po plátenom vreci v ktorom boli ešte úhľadne poskladané dve deky.* Priniesla som deky.. býva tu chladno tak možno sa do jednej môžeš zabaliť ty a druhú môžeš prehodiť cez Ikarosa. *Dodala len tak mimochodom a vrátila sa ku téme zimného slnovratu.* Minulý rok sme si to tu s Castielom ani nevšimli.. ako som už hovorila, nie je zvyklé, že by vlkolaci a upíri lovili takto ďaleko od miest kde sa združujú ľudia, no možno sme mali len šťastie. No aj tak.. by bolo lepšie nevychádzať von ... a radšej sa zamknúť dnu na tých pár dní. Ja aj Naiyirin si už prispôsobujeme pivnicu u nás v dome. Plánujeme sa tam na tých pár dní zašiť. *Vysvetlila mu a bola pripravená zodpovedať mu nejaké jeho prípadné otázky.*

Noooo vzhledem k tomu, že jakmile jsem na střechu vstoupil, tak se půlka zhroutila.. tak si nejsem jistý. *Pronesl pobaveně a zasmál se z plna hrdla, až mu málem zaskočilo, no naštěstí se nestalo a on tak vložil do svých úst poslední kousek buchty a podíval se na Auiel.* Pff teď se cítím znovu dotčen, že jsi nepřišla za mnou mne zkontrolovat, ale varovt. *Ohrnul lehce uraženě nos, ale stále se na rtech usmíval, takže bylo jasné, že si z toho až takovou hlavu nedělá jak by se dalo říci, dle jeho hereckého výkonu, který mu však kazil jeho úsměv. No úsměv mu lehce poklesl, když mu začala vysvětlovat o zimním slunovratu.* Takže budou zde řádit běsnící příšery? *Otázal se řečnicky aby si zopakoval to, co se mu snaží říci. No následně pokrčil rameny* Asi se možná dalo čekat, že nějaké takové dny budou. I v knížkách o stvůrách bývají dny, kdy bestie řídili nezastavitelně- *Dodal ještě, kdy narážel na nějaké ty fantazy knihy co někdy v životě přečetl.* Takže se mám někdy v nejbližší době schovat a zůstat uvnitř? No budu tedy muset dovnitř napasovat i Ikara aby nepřišel k úhoně. *Své myšlenky recitoval nahlas a sledoval při tom Auriel jestli mu bude přikyvovat nebo ne. No pak mu došla ještě jedna věc.* A když se něco stane, kde tě mohu najít? Jakože kde vlastně žiješ? *Otázal se.* Aby případně až budu ta opravdová příšera, tak abych se tam mohl zastavit má paní. *Dodal ještě, dky tak trošku tuto situaci přehodil na humor a pobaveně se na ni díval. Závažnost této situace chápal, leč moc otázek neměl, tedy pokud to pochopil správně a měl by se prostě schovávat než běsnění přejde.*

*Zasmiala sa spolu s ním, jeho smiech bol neskutočne nákazlivý. Bolo jej jasné, že si robí následne žarty keď povedal, že sa cíti dotknutý a tak sa na neho len žiarivo usmiala a rukou mu z ramena oprášila trochu machu, ktorý sa mu tam dostal asi keď bol na streche.* Vedela som, že si dostatočne schopný, preto som ťa nemusela chodiť kontrolovať. *Polichotila mu a nevinne zažmurkala, potom sa usmiala keď hodila rukou smerom do miestnosti.* A nemýlila som sa, pozri čo všetko si tu už sám dokázal. *Dodala a pozerala sa na neho pohľadom z ktorého mu muselo byť jasné, že ju ohromil. Následne však pokračovali na vážnejšiu nôtu a tak len prikývla, zažmurkala a nervózne si založila neposlušný pramienok vlasov za ucho.* Upíri a vlkolaci.. akoby počas týchto dní stratili nad sebou kontrolu. Lovia behom dňa, v uliciach mesta ... bežne lovia len v noci a na miestach kde sa to nehemží gardistami, no počas týchto dní ... ich pudy celkom ovládnu. *Vysvetlila mu a následne súhlasne prikývla ohľadom toho, že by mal Ikarusa ukryť dnu. Oči sa jej rozšírili prekvapením keď z neho vypadlo, že čítal knihy o fantastických príšerách a vzrušene sa jej v nich zablyslo.* Také knížky boli kedysi moje najobľúbenejšie - o príšerách a dobrodruhoch. *Priznala a pozerala sa na neho s neveriackym úsmevom.* Nikdy by som nečakala, že sa uprostred jednej sama ocitnem. *Dodala napokon trošku s humorom.* Pozvala by som ťa aj s Ikarusom ku nám .. no Ikarusa by sme tam nemali kam ukryť.. preto si myslím, že pre vás bude bezpečnejšie ak ostanete tu. *Dodala a mierne sa červenala. Skutočne nad tým predtým uvažovala - po jeho slovách o príšere sa zasmiala.. páčilo sa jej ako narážal na ich drobnú hru z minula a popri tom ako sa usmievala siahla do svojej brašny a na dôkaz svojich slov vytiahla odtiaľ poskladaný pergamen.* Dovolila som si nakresliť ti mapu ku miestu kde žijem.. pre prípad, že by si ma vo svojom príšera móde nevedel sám nájsť. Teda .. tá mapa je nakreslená po tú ulicu kde bývam. Nie je tam presne vyznačený dom v ktorom žijem - ak by sa dostala tá mapa do zlých rúk. No keď sa dostaneš na bod kde je X... dvere domu kde žijem ako jediné nemajú klepadlo. Ostatné ho majú.. *Vysvetlila a držala papier pred sebou - čakala kedy si ho vezme.*

Ale kontrola je potřeba i u sebeschopnější, vždy se dá něco přece pokazit. *Poznamenal, kdy si vzal další buchtu a začal ji do sebe opět tlačit, už dlouho nic takového neměl a tak si prostě rád dopřál dokud bylo.* Dobře chápu, takže je to jeho vina, že nemohu trávit čas s člověkem, kterému mám krást srdce *Poznamenal zamyšleně a v očích se mu zablištila jiskřička nezbednosti, jako kdyby měl nějaké tajného v plánu vyvést, no nato se jen usmál a zároveň narážel na jejich žerty z minula.* Dobře dobře, takže dveře bez klepadla. Poznamenávám si do mozku a snad mi to nevypadne. *Pronesl a ukazováček si přiložil ke spánku jako kdyby se tak informaci snažil zatlačit do hlavy. Následně si tedy vzal pergamen, který držela a ještě jednou si jej prohlédl, než jej sruloval a položil na stůl. Na otázku ohledně vody mu však neodpověděla, takže předpokládal, že si kdyžtak řekne.* Budu to střežit jako oko v hlavě, než se stanu příšerou! *Dodal, kdy si pěstí bouchl do hrudi, jako přísahající voják.* Teď ještě záleží, zda je to příběh s dobrým nebo špatným koncem, ty se špatném, mne vždy tím koncem překvapily a zároveň nahněvaly, že má člověk sto chutí jít za autorem a vysvětlit mu, že takovýto konec je nepřípustný

*Auriel s povzdychom naklonila hlavu na stranu a usmiala sa na Leonarda spôsobom typu: "Ty si neuveriteľný!".* V poriadku.. budem ťa kontrolovať častejšie. *Prisľúbila mu a trošku sa začervenala.* Len aby som sa ti potom rýchlo neprejedla. *Dodala trošku veselším hlasom keď si zobral ďalšiu buchtu. Musela sa zasmiať aby zamaskovala svoje rozpaky keď opäť spomenul to kradnutie srdca.* Dúfam, že si si vymyslel od posledného stretnutia lepšiu taktiku, než mi ho len vyrezať z hrude. *Pokúsila sa skryť svoje pocity za humor a s úškrnom sa v myšlienkach vrátila ku tomu ich rozhovoru v posteli a jej líčka akosi nechcela opustiť ružová farba. Sledovala ako Leon skúma mapu, len trošku prikývla na jeho slová o tom, že to bude strážiť a na tej časti s príšerou sa musela znovu trochu zasmiať.* Ak budeš tak presvedčivá príšera ako si bol násilník, nemám sa čoho báť. *Podotkla veselým hlasom a na dôkaz svojich slov ho ukazováčikom zľahka štuchla do boku s úmyslom ho poštekliť. Už si všimla, že je na tých miestach celkom šteklivý a bavilo ju sledovať jeho výraz. Potom sa však prestala smiať a zvážnela.* Šťastné konce sú aj moje obľúbené, človeku dodávajú nádej, že aj jeho život môže dopadnúť rovnako. *Hlesla so slabým úsmevom a sklonila zrak, napriek jej slovám to vyzeralo, že ju táto téma skôr rozosmútila. Žiaľ nebolo sa čomu čudovať ak bol jej život kniha, mal zatiaľ od rozprávky s dobrým koncom pekne ďaleko.* Uhm, som si istá, že by si prinútil kohokoľvek prepísať svoj príbeh. *Dodala nakoniec a trošku roztržito sa otočila ku skrinke kde mávala poháre ešte kým tu žila.* Asi si predsa len dám trochu vody. *Pousmiala sa a vydala sa ku srkinke.*

*Pokrčil rameny.* Ale samozřejmě že jsem vymyslel lepší taktiku, ale ta je tajná! Kdyby jsi ji znala, nemuselo by mi to vyjít... *Pronesl a následně si dal vztyčená ukazováček přes ústa aby tak naznačil že se o tom musí být potichu,* No ono pokud budu příšera, ve smyslu například rusalka, tak si nejsem úplně jistý, zda budu nějak děsivý, ale pokud budu belzebub, tak to by děsivé už mohlo být! a hlavně přesvědčivé! *Poznamenal a trošku se pobavil nad tím, že by mohl být rusalka, přišlo mu to poměrně vtipné, tedy ta představa, tím že by se tím stal, nebyl moc potěšen a nebylo to úplně super, znovu si narval do úst buchtu a pokojně žvýkal.* Tady *Upozornil a sehnul se k vědru s vodou, které měl kousek od sebe, následě jej položil na stůl aby si Auriel nabrala do poháru vody, kolik by chtěla.* Tak uvidíš, třeba nakonec budežili šťastně až do smrti *Pronesl pobaveně a stalčil poslední kousek buchty.* Fakt se povedly *dodal ještě a už chmatal po dalším kousku, že si ještě dá.*

*Po jeho slovách, že vymyslel lepšiu taktiku sa chcela len uškrnúť a mávnuť nad týmito jeho žartíkmi rukou.. lenže to ako ukazováčikom upriamil jej pozornosť na svoje pery ju prinútilo spomenúť si na jeho bozky a zrazu jej nezostalo nič iné len zamaskovať svoju nervozitu tým, že sa zasmiala.* Uhm, myslím, že by sa mi ku tebe hodil skôr nejaký vodník, ktorý si pod hladinou stráži svoje dušičky v malých hrnčekoch. *Dodala už trošku uvoľnenejšie a jej fantázia ju vzala na výlet a so zadumaním vybrala zo skrinky pohár.* Viem, že existujú upíri, vlkolaci, čarodejníci .. myslíš, že existujú aj rusalky a vodníci? *Opýtala sa ho a vrátila sa ku stolu na ktorý vyložil vedro s vodou.* Ďakujem. *Odvetila a trošku si z vody nabrala do pohára. Potom keď povedal, že bude možno šťastná až do smrti len mykla plecom a veľavýznamne podvihla obočie.* Takže pán Edgar, hodláte nájsť človeka, čo píše knihu môjho života a prinútite ho zmeniť môj osud? *Hlesla pobaveným hlasom a zdvihla pohár ako keby si s ním chcela pripiť.* Rozhodne si nedávate malé ciele, môj pane. *Pousmiala sa a napila sa čistej vody. Samozrejme tým narážala aj na tie jeho vtípky ohľadom toho, že jej ukradne srdce. Keď jej pochválil buchty usmiala sa na neho úprimnejšie.* Nabudúce skúsim ale predsa len zohnať tie maliny. *Prehovorila pobaveným hlasom a dívala sa na neho ako si zobral už tretiu.. keby vedela, že budú mať taký úspech - upiekla by ich viac.*

*Zamyslel se.* Ale nevím, zda by se mi líbilo aby ze mne stále kapala voda jakožto z vodníka, tároveň je pod vodou občas zima... brekekee *Zažertoval, kdy zároveň udělal lehce ze sebe vodníka, ze staré pohádky, kterou kdysi četl a ten vždy za větou říkal brekeke... Jako kdyby nějaká žába.* No co si budeme, když můžou existovat vlkodlaci a upíři, mohou někde existovat i další příšery a nebo pohádkové postavy, které jsme však nikdy nepotkali. *Poznamenal zamysšleně a když seho zeptala ohledně jejího osudu zamyslel se.* No a co když jej píši já? *Hrdě se osočil, že by její osud mohl příst on, místo sudiček.* Nebo budu jen sledovat, jak se tvůj osud vyvine a na bílém koni přispěchám na případnou pomoc své paní. *Dodal ještě se smícham a zároveň se uklonil jak nějaký sluha před svou paní.*No a co kdyybchom udělali dohodu! *Navrhl a na chvíli se odmlčel.* Já nasbírám a přinesu maliny a ty mi z nich potom něco upečeš, co ty na to? *Vysvětlil svůj návrh na dohodu a následně pozvedl jedno obočí ze zvědavosti, která mu nedala. Už si tak nějak oblíbil škádlit Auriel a to za tu malou chvíli poměrně dosti rychle, tudíž v tom určitě nemínil přestat.*

*S úsmevom a prižmúrenými očami počúvala jeho slová a keď na konci vety urobil brekeke - vyprskla do poháru s vodou a zasmiala sa.* Och prepáč, tak nekultúrne prskať tu na teba vodu. *Smiala sa.* Len som sa na chvíľu zľakla, že sa naozaj meníš na žabiaka. *Hlesla pobavene - opäť narážala na ich posledné stretnutie kedy sa Leonard obával, že by ho mohol jej bozk zakliať v ropušiaka akým bol jeho brat. Na jeho ďalších slovách však niečo bolo.* Keď môžu existovať elfky, princezné .. prečo by nemohli existovať aj víly! *Súhlasila a vôbec jej nevadilo ako infantilne znie a ako detinský ich rozhovor je. Keď však Leonard povedal, že možno on píše jej knihu ukázala na neho výhražne prstom.* Páni, naozaj dúfam, že to nepíšeš ty inak by som mala na teba pár skutočne nepríjemných otázok. *Zasmiala sa a potom si dala ruku v bok a s povzdychom sa uškrnula keď sa uklonil na dôkaz svojich slov.* Nemôžem si pomôcť, no na rytiera v lesklej zbroji veľmi nevyzeráš. *Zazubila sa.* Ten vodník sa mi na teba hodí viac.. tvoj brat bol ropucha.. všetko to do seba zapadá, nemyslíš!? *Zasmiala sa.* Nie je náhoda, že sme boli počas nášho prvého stretnutia mokrí! A to kvôli tebe ak ti to smiem pripomenúť. *To on ju vytiahol do dažďa aby tam mohli spoločne uprostred búrky tancovať ro rytmu hromov.* A vlastne.. zdá sa mi ... no na môj veru! Si mokrý! Si skutočný vodník! *Ako to povedala namočila do vedra končeky prstov a potom na neho frkla z prstov trochu kvapiek vody.* To máš za to aký ťažký osud mi píšeš do mojej knihy! *Povedala so smiechom a frkla na neho ďalšiu spŕšku kvapiek.*

*Leonard se zašklebil, když na něj dopadla voda a sledoval, jak se směje.* Pff takto neomaleně prskat, to by jste si neměla dovolovat mladá dámo! *Snažil se nyní napodobit nějakého učitele, který právě kárá někoho za něco špatného a tvářil se při tom vážně, než se však také začal smát.* Samozřejmě, aji víly mohou existovat, jen je ještě nikdo nepotkal, ale možná je potkal člověk, který právě sepisoval fantasy příběh a chtěl se takto se světem o tom podělit a nenápadně dát vdět, že existují. Co myslíš? *Položil jí možná až fylozofickou otázku-* Ještě jsi mě ve zbroji neviděla tsss, teĎ jste urazila mou čest dámo!! *Zamračil se a napnul hruď aby se udělal ještě vyšším a měl vystoupení jako správný namyšlený šlechtic... Zvedl následně ruku, kdy na ni ukázal prstem.* a a a a a tatínek vám vyhlásí válku!!! *Pronesl, kdy už však vyprskl opět do zvučného a hlasitého smíchu a následně ho však znovu pocálala vodou, trošku se zaxichtil a následně, pokud se Auriel smála nenápadně ruku, kterou měl nahoře a původně jí ukazovla na ní, sjel dolů k vědru s vodou a do dlaně nabral vodu a následně jplnou hrst vody chrstnul na Auriel.* A ty za to, že si ze mě děláš srandu. *PRonesl a vyplazil na ní v posměchu jazyk jako malé dítě, které ji provokovalo.*

*Zasmiala sa hlasnejšie keď si ju začal doberať kvôli tomu ako vyprskla vodu. Oči jej žiarili ako malému dieťaťu pri rozbaľovaní darčekov len čo zmienil víly.* Myslím, že možné je úplne všetko. Pozri sa na mňa - lady Auriel z Pelagionu haha. Už tri roky žijem pod magickou bariérou o ktorej svet netuší - čo ak aj víly majú svoj vlastný uzavretý svet?! *Pokračovala na tej filozofickej nôte, no potom - sa musela znova zasmiať na tom ako vypäl hruď a hral sa na urazeného - takmer jej vyčítal, že si ho nevie predstaviť v zbroji.* Mám dobrú fantáziu Leon! A tu nie sme u Magdy nemusíš sa predo mnou šponovať! *Zasmiala sa na jeho vtipe a samozrejme si ho tou krajčírkou doberala.* Keď sme pri tom, dúfam, že si ju nenechal čakať a bol si ju za ten čas navštíviť. *Zazubila sa na neho s lišiackym úsmevom, robila si z neho žarty - to ale zahájil proti útok a šplechol po nej plnú dlaň vody. Pískla a nahlas sa zasmiala - mala otvorené ústa dokorán a dívala sa na neho pohľadom. typu - "ako si si to mohol dovoliť!" Ona ho len trošku ofŕkala vodou ... no on ju rozhodne nešetril.* Tatínek vyhlási válku? Toto už je vojna! *Zasmiala sa a chrstla po ňom vodu z pohára. Potom si priložila dlaň k ústam a so smiechom začala cúvať ku dverám smerom von s obavou, že to prehnala a bude jej to chcieť spočítať.* Že ty ma chceš utopiť a ukradnúť si moju dušičku do hrnčeku? *Doberala si ho a otvorila dvere - samozrejme mu vyplazila jazyk tiež a bola pripravená pred ním utekať ak by sa za ňou hodlal rozbehnúť s ďalšou vodou - alebo nedaj bože s kýbľom!*

Pff tak potom to představení musíš mít určitě jednoduché! *Zareagoval ihned na to, že měla Auriel dobro ufantazii, no na to už nestihl nějak moc reagovat na víly, ikdyž ji zase chtě škádlit dalšími slovy, ohledně víl. Nejspíše že víly se pohybují mezi lidmi jen o tom neví, ale řadí se mezi něj krásné slečny, kdy se ji zároveň chtěl zeptat, zda mezi ně náhodou nepatří, jen ji to ještě nestihl říct, stejně tak chtěl ještě probrat magdu, ale při otevření úst k reakci, mu přístál na obličeji a na těle vylitý džbán vody, který Auriel pila.* No jen počkej. *Pronesl, a samozřejmě ho nenapadlo nic jiného, než chytit do rukou vědro plné vody, které tu měl a rozběhl se za Auriel, pokud samozřejmě začala utíkat, v klidu se hnal za ní aby jí vylil kýbl na záda, tedy spíše za ní chvíli běžel a následoval ji, kdy následně pohybem rukou kábl vyhodil kupředu, ale stále jej držel, chtěl tak vodu vychrstnout z vědra aby dopadla na Aruiel ARIADNE ji zmáčella aby měla DENNA mokrou paní. Samozřjemě se celou dobu pobaveně smál.*