Hostinec

*Kam zájsť aby človek získal čo najviac informácií ak nie na miesto kde sa združuje väčšina ľudí s úmyslom ulahodiť svojim zmyslom? Hostinec!* "Ak chcem získať odpovede, musím začať na mieste ako je toto." *Pomyslela si keď vošla dverami do vnútra a nenápadne sa rozhliadala po miestnosti.* "Kto by mohol byť užitočný - tak sa na to pozrime." *Mierne sklonila hlavu a všimla si skupinky ľudí čo pili z veľkých krígľov zlatavú tekutinu a rehotali sa na nejakej historke, ktorú rozprával ten najstatnejší z nich. Prišli jej príliš pod vplyvom na to aby z nich mohla dostať zrozumiteľné odpovede. Ďalej v kúte sedel párik mladých ľudí, veľmi pekné dievča sa až príliš intímne tislo k zarasetenému mužovi, ktorý pred ňu ukladal jednu zlatku za druhou až z toho dievča červenalo. Auri náhlivo odvrátila zrak nakoľko nechcela vedieť čo všetko je to dievča ochotné urobiť pre ďalšiu mincu. Na bare sedelo niekoľko ľudí, ktorí živo diskutovali s barmanom. Napadlo jej, že by bolo najideálnejšie votrieť sa medzi nich a tak vykročila tým smerom bez toho aby si obzrela zvyšok hostí v hostinci. Postavila sa na kraj dreveného baru a čakala kým sa barman vráti - hostia totiž dopili fľašu nejakej lacnej whiskey a tak musel ísť po ďalšiu. Mala na sebe hodvábne, tmavomodré šaty, ktoré kde-tu zdobily gombičky zo zlata a perličiek. Bohatstvo jej šiat bolo však ukryté pod čiernym zamatovým plášťom. Na hlave mala klobúk pripomínajúci čepiec.* (Vzhľad Auri:)*

*Reili sa túlal ulicami mesta, do ktorého sa odvážil prísť. Skrýval sa v čiernom plášti, tak, ako svoju hlavu skrýval pod kapucňou. Nechcel dať veľmi najavo to, že bol temnýl elfom, navyše sa chcel viac menej prechádzať nepozorovane. Červenými očami kmital v rámci možnosti zo strany na stranu, hľadal niečo, čo by mu pripomínalo ceduľku hostinca, chcel sa o tomto mieste dozvedieť viac a tak jej napadlo, že by toto miesto mohlo byť vhodnejšie. Hoc nemal v pláne toto miesto opustiť aj keby nejaká cesta existovala, neuškodilo by vedieť kto toto miesto vedie a prečo natrafil už na tri skupiny ľudí, ktorú tvorili zlodeji a ich obeť. Nie, že by jej to nejako zaujímalo a mal nejaký záujem obetiam pomôcť, momentálne sa chcel postarať o svoje vlastné prežitie. Keď zbadal niečo, čo mu prezradzovalo, že by to mohla byť krčma, tak vošiel dnu a tak rýchlo ako dvere otvoril, tak ich aj zavrel. Nezaujímal sa o okolie, o to, čo tu mohlo byť, usúdil, že to bolo najlepšie rozhodnutie. Zastal až u pultu, vedľa slečny, ktorá zdieľala takú istú farbu vlasov, ako on. Trochu sa zahľadel do jej tváre, vyzerala mlado, mala by byť na takomto mieste? Aj keď kto vie, možno deti na takomto mieste zvyknú piť. Vtedy mal tvár trochu otočenú k nej, aby si ju mohol prezrieť, potom ju však hneď otočil.* Vyzeráte mlado na pitie. *On sám vyzeral mlado, no svoju tvár mal zahalenú pod kapucňou, takže nebola veľmi dobre vidieť.*

*Kým Auriel napäto čakala na návrat barmana, pristúpila ku nej postava zahalená v plášti. Myslela si, že ide len o ďalšieho človeka čakajúceho na krčmára. Prekvapilo ju však keď na ňu prehovoril pomerne milo znejúci chlapčenský hlas, zvedavo zdvihla tvár pri snahe zazrieť tvár človeka čo sa jej prihovoril a mierne sa pri jeho poznámke začervenala.* Ach, nie
- nieje to tak ako to vyzerá. *Slušne sklopila zrak keď si uvedomila, že asi nieje úplne vhodné na chlapca v plášti zízať tak dlho.* Hoci chápem ako to asi pôsobí, žiaľ nemám veľmi na výber. Za normálnych okolností by som sa sem sama nevydala ale.. Hľadám pomoc a napadlo mi, že by mi mohol pomôcť práve hostinský. Tí toho predsa vždy vedia o meste najviac, niekedy viac než samotný vladár. *Jej hlas bol tichý a vľúdny. Spôsob jej rozprávania napovedal, že pochádza z vyššej vrstvy, zároveň však nepôsobila povýšenecky. V tom si však uvedomila, že opäť porušuje etiketu a opäť sa trochu zahanbila.* "Nie som tu ešte tak dlho a už zabúdam na vychovanie! Čo by na to povedala matka!" *Vyčítala si keď sa otočila ku chlapcovi, mierne si podvihla tmavomodrú hodvábnu sukňu a uklonila sa. Pôsobila pri tom urodzene, už na prvý pohľad to nebol úklon, ktorý trénuje služobníctvo. Ona mala vystretý chrbát a na perách jemný úsmev.* Moje meno je Auriel Ar-Feiniel z Pelagionu. Rada vás spoznávam, pane. Žijete v tomto meste už dlho? Možno by ste mi vedeli pomôcť vy. *Prehovorila s nádejou v hlase.*

*Chlapec bol o niečo vyšší než ona, no typoval však, že boli rovnakého veku. Hodlal však svoju totožnosť držať v tajnosti, ešte nevie ako okolitý ľudia reagujú na iné rasy a veľmi nechcel riskovať nepriaznivé poznanie na vlastnej koži. I jeho samého však prekvapilo, ako na ňu prehovoril a ďaleko viac jej prekvapila odpoveď slečny. Musel sa nad ňou v duchu trochu zasmiať, jej reakcia bola skutočne nevinná, až by sa človek bál, že ona bude jedna z tých ďalších, čo okradnú hneď ako opustí toto miesto.* Pravda, hostinský by mal mať o meste kde žije najviac informácii. *To napadlo i jeho. Chcel mať prehľad o tom, čo sa tu deje, čo je to za magickú bariéru, kto mesto vedie, aký je tu stav medzi smrteľníkmi, sličnými a podzemnými ľuďmi, ktorých tiež zopár cestou sem zahliadol. Nehodlal sa pýtať na to, ako toto miesto opustiť, hádal, že zatiaľ žiaden spôsob neexistuje. A aj keby existoval, zatiaľ ho nehodlal postupovať. Mesto vyzeralo nebezpečne, z ľudí vychádzal strach, deti v skupinách okrádali a tí čo sa nechceli nechať okradnúť nie raz jedno, dve deti zmlátili. Kto vie, či by sa o to pokúsili vo väčšej skupine. Predsa len, niekedy prevaha je lepšia než sila. Na rozdiel od slečny, ktorá bola vedľa neho neprikladal dôležitosť ani tej začiatočnej etikete, čo mal, ale hádal, že ľudia z vyšších vrstiev to majú za potrebu to robiť aj v takej diere, kde práve boli. Smrad alkoholu, nemravné slová, či sem tam nejaká padnutá nadávka. Toto miesto bolo jedným slovom diera. Nijak viac to v jeho rubínových očiach nevyzeralo, no predsa len, v tomto mieste mohlo byť to čo hľadal. On len na chvíľu sklonil hlavu a potom ju dal do pôvodnej pozície, to bol jeho pozdrav, jeho prejav etikety, ktorý od neho Auriel dostane. Premýšľal i na chvíľu, či jej prezradí svoje meno. Nakoniec sa i rozhodol, že jej ho povie, aj keď chcel použiť meno svojho dvojčaťa. No, takáto slečna mu nepripadala ako nejaká hrozba, možno moc dobre hrala, možno skutočne bola tak naivná a dbala na formality, na mieste ako je toto.* Reili. *Predstavil sa jej i on. Nemal druhé meno.* Nie, popravde som tu z toho istého dôvodu, ako ste vy. Hľadám informácie. *Povedal jej. Kam inam by chytrejšia bytosť zavítala, než do smrdutej diery za krčmárom, ktorý bude vedieť veľa? Na chvíľu sa pozrel na barmana, ktorý už smeroval ich smerom. Nevyzeral ako niekto, kto by dal informácie zadarmo, no možno táto slečna bude mať niečo, čo by mu mohla za informácie dať a on by sa mohol trochu priživiť.*

*Auri merala len 150 cm, takže bol od nej chlapec s ktorým sa rozprávala skutočne vyšší. Potešilo ju keď kývol hlavou a predstavil sa, pokladala to za maximálny vrchol slušnosti, na ktorý mohla na takomto mieste natrafiť a to aj napriek faktu, že mu nevidela do tváre. Po jej predchádzajúcich skúsenostiach z tohto mesta čakala skôr reakciu ako od Castiela, že ju za jej slušné správanie tento chlapec tiež vysmeje, že ju bude strašiť, že ak sa bude chovať podľa etikety tak tu zomrie a podobne. Aj vďaka jej predchádzajúcim skúsenostiam preto Reilimu venovala absolútne úprimný, nehraný úsmev.* Veľmi ma teší, Reili. *Keď jej prezradil, že sa v krčme nachádza z veľmi podobného dôvodu ako ona, v jej svetlomodrých očiach sa blysla iskrička nádeje.* Výborne, možno nakoniec obaja dychtíme po rovnakých odpovediach. *Mala na Reiliho asi tak 100 otázok, chcela sa ho opýtať ako dlho je už v tomto meste, ako sa sem dostal, odkiaľ je a čo sa mu už podarilo o tomto mieste zistiť. Avšak nestihla pokračovať v ich nečakane príjemne začatej konverzácii. Spoza baru sa totiž vrátil krčmár a mieril si to rovno ku nim. Bol to vysoký, zelený Ork. Oboch si premeral podozrievavým pohľadom zatiaľ čo si ruky utieral do špinavej handry.*


(Hostinský) Hm, vy ste mi teda dvojka - kto platí? Chcem vidieť peniaze hneď. *Hoci to hovoril s úsmevom, neznelo to priateľsky, bol to skôr rozkaz. Auriel bola učená prispôsobiť žargón a štýl konverzácie v súlade so situáciou tak ako bolo potrebné, preto v rozhovore s krčmárom takmer úplne vynechala formality.* Platiť budem ja avšak, čo by si namiesto medeňákov povedal na zlato a perly, výmenou za informácie o tomto mieste. *Bola slušná ale znela vážne, teda tak vážne ako dokáže pôsobiť dievčina v hodvábe na mieste kde smrdia týždeň staré výlučky a rozliate pivo. Hostinský sa po jej slovách zhlboka zasmial div mu nezabehlo.* (Hostinský) Zlato a perly haha!! Isteže a pol kráľovstva ku tomu! Ste primladí na zbojníkov a príliš starí na takéto hlúpe vtipy a teraz vypadnite, nezacláňajte miesto skutočným hosťom. *Hnedou handrou im naznačil aby sa pratali, no v tom Auri položila dlaň na bar - keď ruku odtiahla ležali tam tri krásne zdobené zlaté gombičky s perleťovo-bielymi perličkami. (Odtrhla si ich zo svojich tmavomodrých šiat.) Krčmár prižmuril oči, oprel sa oboma rukami o bar a nahol sa aby na Auriel lepšie videl. Asi to pôsobilo trochu komicky, keďže ju skoro nebolo spoza toho baru vidieť.* (Hostinský) To je málo. *Informoval ju. Už sa nesmial, bol vážny a oči mal prižmúrené.* Rada dám viac - ale až potom, čo nám odpoviete na pár vecí. *Venovala krčmárovi sladký úsmev, na čo mierne ohrnul peru a schmatol z drevenej dosky gombičky. Pritlačil každú z nich o jeden zo svojich vytŕčajúcich zubov a keď zhodnotil, že sú pravé kývol hlavou na súhlas.* (Hostinský) Čo by teda ctené panstvo chcelo o našom útulnom mestečku vedieť? *Zatiahol ironicky a založil si ruky na hrudi na čo sa Auriel veľavýznamne usmiala na Reiliho a kývla hlavou, čím mu chcela naznačiť aby sa opýtal prvý. Bol to z jej strany akt vďaky za to, že sa ku nej choval vľúdne namiesto toho aby sa ju pokúsil okradnúť, uraziť alebo zbiť.*

*Sledoval jej úprimný úsmev, ktorý dostal za to, že sa predstavil, hoc neukázal svoju tvár. Len pokývol hlavou.* Pravda, možno si bude môcť oddýchnuť potom, čo sa dozviem zopár vecí. *Hoc tušil, že sa bude viac zaujímať o iné otázky, než by sa zaujímala slečna. Nechcel vedieť podstate o bariére, pretože si vedel domyslieť svoje. Vedel si domyslieť, že sa nedá prejsť potom čo po nej hodil jednu palicu, že sa nedá nejako obísť, a čo ju môže prekročiť a čo nie ho veľmi nezaujímalo. Podstate bariéru vnímal ako niečo, čo tu je, každý vie o tom nič a nedá sa prekročiť z tejto strany na druhú, no z druhej strany na túto. Viac ho zaujímala politika, smrteľníkom k iným rasám. Hoc bol hospodský ork, mohli sa ľudia správať k elfom správať úplne inak. Tiež ho zaujímalo, či nevie niečo o svetlých a temných elfov, no na to sa pýtať nebude, nehodlal akokoľvek prezradiť svoju rasu, nie na takomto mieste a nie v jeho aktuálnom stave. Nevedel bojovať, vedel sa len po troche vyhnúť všetkým tým svinstviam na ulici, vďaka tomu, že bol tím čím bol.
K plateniu sa nevyjadroval nijako, nemal pri sebe ani omrvinku jedla, nie to halier, no slečna z vyššej šľachty hneď preukázala iniciativu v tomto. Rád by sa jej držal potom a trochu ju vyžmýchal pre vlastné využitie, ale priveľa majetku, hodnotného majetku by ju mohli dostať do problémov a ak by bol s ňou, tak aj jeho, čomu sa chcel vyhnúť pre vlastné bezpečie. Prekvapila ho vážnosť jej hlase, keď sa dohadovala s krčmárom. On do toho nijako nezasahoval a nechal, nech sa pohádajú, pokiaľ to bolo len slovne, nemal žiadne právo do toho zasahovať. Predsa len, nemal nič a tak bol závislí od platby majetku tohto dievčaťa. Necítil sa zle, že sa priživý, jednoducho mu stačilo pár dní na to, aby pochopil, ako to tu chodí. Mal by sa však prestať túlať po meste a nájsť svoj vlastný druh, aj keď to nebola pre neho priorita. Po ich dlhšej výmene názoru o tom, či je to málo alebo veľa sa k nemu Auriela obrátila, nech sa opýta ako prvý. Bol prekvapený, mala by sa pýtať ona, keďže ona bola majiteľkou vecí, ktorými platí, no nehodlal odmietnuť možnosť.* Kto vedie toto mesto a ako dlho ho vedie. *Spýtal sa. Jeho hlas znel inak, než keď prehováral na Auriel, no nehodlal prejavovať nič žiadnemu darmožračovi, aj keď by na jeho mieste urobil to isté. Chcel vedieť, kto vedie mesto, chcel vedieť ako dlho vedie miesto Možno by onoho človeka mohol trochu využiť, skôr, než nájde svoj vlastný druh, aby sa mal aspoň o trošku lepšie. Rubínovým očkom sa pozrel na chvíľu na jeho spoločnosť na ktorú tu natrafil, nemyslel si, že by to bola pre ňu nejaká užitočná informácia, no pýtať sa ohľadom bariéry mu prišli skutočne zbytočné a hlavne starosta mohol za to, čo sa tu s týmto mestom deje. Možno by aj on vedel niečo lepšie o bariére, viac než krčmár, ktorý chcel zjavne slečnu obrať o poslednú perlu čo má na sebe. Trochu sa i obzrel a všimol si, ako po nich začalo striehnuť pár očí. Keď budú odchádzať, budú musieť utekať. On by sa im stratil hneď, ale chcel trochu splatiť to, že sa mohol pýtať na jej platbu.*

*Auriel trošku zarazilo keď počula ako sa tón hlasu Reiliho zmenil keď hovoril ku barmanovi, avšak zachovala dekórum a nedala to na sebe nijako poznať.* (Hostinský) Heheh takže zelenáči. Ste tu len chvíľu čo? *Zazubil sa čím vyceril svoje netypicky usporiadané zuby.* "Od neho teda tá poznámka o zelenáčoch fakt sedí." *Pomyslela si Auri, trošku uštipačne ale ďalej sa plne sústredila na to čo im krčmár hovoril.* (Hostinský) Ešte pred rokmi vládla v meste anarchia. Neplatili tu nijaké zákony okrem jedného - silnejší prežije. *Začal hovoriť so sebavedomým úsmevom a pri tom skákal pohľadom z Auri na Reiliho. Veľmi jej to však nedávalo zmysel, už teraz jej to prišlo ako anarchia, nevidela tu nijaké stráže nijaký poriadok - proste nič! Len chaos, násilie a špinu.* "Asi si ani nechcem predstavovať ako to tu vyzeralo predtým." *Preletelo jej hlavou mrzuto a barman zatiaľ vo výklade pokračoval.* (Hostinksý) A potom dal kráľ žezlo tomu mladému smrteľníkovi a spravil z neho starostu. Heh, ako ale môžete vidieť - veľavážený Robert Astoria má plné ruky práce a veľmi sa mu nedarí udržať mesto pod kontrolou. Sú časti, kde nieje bezpečné prejsť ani v plnej zbroji za bieleho dňa a on s tým jednoducho nemá čo robiť. Mesto mu v skutočnosti nepatrí, nikdy nepatrilo a ani patriť nebude. *Spôsob akým krčmár hovoril o ich starostovi dával jasne znať, že ku nemu nechová väčšiu úctu než ku poslednému pobudovi na bare.* (Hostinský) Viete, tu v Desperose nestačí keď na teba kráľ ukáže prstom. Tu si musí človek rešpekt zaslúžiť. Nehráme sa tu urodzený pôvod. *Mierne znechutene hodil rukou ku Auriel.* (Hostinský) Nehráme sa tu na rasové postavenie. *Ukázal prstom na seba.* (Hostinský) Proste ak máš gule, nie si úplný idiot a vieš sa o seba postarať, toto mesto ti môže prísť skoro útulné. Nikde inde v ríši nezažiješ takú slobodu a to aj napriek bariére. Pre padavky tu však nie je miesto. *Veľavýznamne sa na nich pozrel.* (Hostinský) Samozrejme, že sa tu nájdu skupinky čo na seba ukazujú prstom a keď na seba narazia, tečie krv. Smrteľníci sú len chodiace čaše pre upírov, vlkodlaci lovia upírov a sú to vlastne také strážne psíky svetlých elfov, upíri broja proti svetlým elfom - svetlí elfovia rešpektujú a milujú vlastne len samých seba a tak ďalej a tak ďalej. Stále si však myslím, že ak preukážeš dostatočnú silu - dokážeš prežiť nech patríš ku akejkoľvek rasovej skupine. *Ako to povedal poklepkal ukazovákom po stole.* (Hostinský) Ak chcete vedieť viac o rasách zaplať dievčatko.   *Auriel rozprávanie o rasách zaujalo a tak bezmyšlienkovite odhrnula čierny zamatový plášť a odhalila tak výstrih hodvábnych, tmavomodrých šiat, ktorý bol posiaty zlatými gombičkami. Bolo počuť ako tri krát prudko zatiahla za jednotlivé ozdôbky čím sa odtrhli od jej živôtiku. Položila ich opäť na bar tak ako predtým a napäto počúvala hostinského ďalej. Nevšimla si lačný pohľad barmana ani muža sediaceho na bare vedľa nej. Ťažko povedať na čo konkrétne tak hladne pozerali. Či to bolo zlato alebo to čo sa ukrývalo pod vrstvami drahých látok.* Takže starosta nebol ten kto vyčaroval bariéru? Nikdy ste sa ju nepokúšali zlomiť či nájsť jej slabinu - cestu von? *Šepla so zatajeným dychom.* (Hostinský) Nie, on to nebol a prečo by sme to robili? Nikto nevie kto ju zoslal ani prečo - no vieme, že nikde inde v zemi neexstuje takéto miesto plné nekonečných možností a to všetko len vďaka bariére! *Auriel sa mierne chvela pri predstave, že takýto život môže niekomu vyhovovať, pootočila hlavu na Reiliho a ruku zdvihla ku výstrihu svojich šiat. Bola z toho všetkého tak rozhodená, že zabudla na zdvorilosti voči Reilimu.* Máš ešte nejakú otázku? Ak áno - zaplatím ju. *Auri nebola hlúpa, naopak bola na svoj vek veľmi sčítaná... No zároveň bola naivná, mladá a neskúsená - nevedela ako to v skutočnom živote chodí.. stále si veľa vecí idealizovala, čakala, že ľudia sa ku sebe budú chovať milo tak ako to pozná z kníh a presne preto bola ochotná minúť to málo čo jej zostalo na úplného cudzinca len preto lebo jej to prišlo správne a slušné. Veď sa ku nej predsa choval slušne tiež, prečo by si nemohli navzájom ľudia pomáhať len preto, že je to pekné - bez postranných úmyslov. Prečo by nemohli byť ku sebe priateľský aj keď sa nepoznajú. V tejto chvíli by ju nenapadlo, že môže jej vnímanie niekto zneužiť.*

*Nijako sa nevyjadroval, chcel len svoje informácie, odpoveď na otázku, ktorú sa pýtal. Chcel vedieť kto je vo vedení tohto mesta a možno ešte k tomu niečo, okolo toho, pokiaľ to potvora pred nimi nepovie sama. Ešte totiž mohlo stať, že len skrátene odpovie a potom bude chcieť zaplatiť znovu, no ako počúval jeho odpoveď na jeho otázku, pričom sa snažil všetko zapamätať.* "Anarchia... nie, že by tu ten zákon neplatil do dnes, že?" *Sám na ulici videl, že tí slabí nemali šancu prežiť, nemali šancu v pokojne dýchať. Zatiaľ patril i on k takým, stačil mu jediný zlý krok a mohol skončiť veľmi zle, čomu sa chcel vyhnúť, čo najdlhšie a hádal, že sa tomu bude chcieť vyhnúť i slečna po jeho boku.* "Robert Astoria... nebolo by zlé ho potom časom dostať na svoju stranu, ale niečo bude za tým, keď ešte dýcha." *Prišlo mu totiž zaujímavé, ako ešte mohol dýchať, že sa ho ešte doteraz nikto nezbavil a možno mu to i ľuďom a iným tvorom vyhovovalo takto. Mladý, neškodný starosta, ktorý si hľadí svojho. Ak by jej zabili, možno by sem prišiel skutočne niekto, kto by sa o to všetko tu vedel postarať a ukončiť tak terajšiu anarchiu a koniec dobrého bytia niektorých rás. Bolo pre neho fajn, že sa tu nikto nemá problém s inými rasami, aj keď sa ich určite zopár našlo. No, mohol vedieť, že ako temný elf nebude mať veľké problémy, okrem ostatných sličných, temných elfov a tých polo zvierat. Vlastne to tu vyzeralo tak, ako uňho doma, takže si začínal pripadať, že nebol v takej cudzine, aj keď upíri boli pre neho novinkou, ešte žiadneho nikdy nevidel. V osudný deň, kedy sa rozhodlo o jeho živote videl i vlkodlaka, i svetlých elfov, či polo zvierat. Chvíľu to strebával, podstate mu hostinský tak či onak viac menej povedal všetko, čo chcel vedieť, aj keď sa nepýtal, musel byť teda ukecaný, a to dosť vyhovovalo, pretože prezrádzal viac, než sa pôvodne pýtal. Nechal Auriel sa pýtať na otázku, pozorne si vypočul i odpoveď, aby sa ubezpečil v tom, že nikto nepozná jej pôvod, ani samotný pán starosta mesta. Mal teraz nad čím premýšľať a hlavne, či by niečím teraz Roberta zaujal... asi ničím, zatiaľ bol len malé dieťa, takže najskôr musel niečo urobiť, ale tak, aby nepoukázal na seba. Nevedel kde čo je, kto čo je, nevedel nič o vlkodlakoch a upíroch v tunajšom okolí, asi by mal využiť príležitosť a opýtať sa i na to. Videl to podobne, ako to videl krčmár, táto zem, toto mesto bolo niečo, kde si mohol robiť každý čo chcel a kedy chcel, mohol ho ovládnuť, mohol urobiť jednoducho čokoľvek.* Majú upíri a vlkodlaci nejaké rodiny, taktiež vzťahy medzi temnými a svetlými elfami. *Bolo mu jasné, že majú elfovia presne ten istý vzťah i tu, ale chcel vedieť ako veľmi je to vyhrotené a ako veľmi sa mu oplatí hlásiť k svojmu druhu, alebo mal kopať sám za seba. Pozrel sa na dievčinu, hoc tak, aby nevidela jeho tvár. Nechápal, prečo to robí, dovolí mu pýtať sa za jej veci, no neprotestoval. Mohol jej to oplatiť jedine tak, že jej pomôže od labkov, ktorí si na ňu robili chuť, ktorí sa dívali ich smerom a sledovali, ako vyťahuje jednu cennosť za druhou, aby zaplatila za informácie.* "Keď uchránim jej nevinnosť, bude to splatenie mojej dlžoby voči nej." *Nehodlal jej zostať dlžný a týmto jej to mohol splatiť. Kto vie, čo by jej potom urobili. Podľa toho čo odpovie, by sa pýtal ďalej, ale neprišlo mu to správne, nechcel ju vyžmýchať viacej, aby mala i na svoje živobytie tu. Mala by si nájsť ochráncu, ktorý by ju vedel ochrániť a ktorému by mohla veriť, pretože v tomto meste by skutočne nemohla prežiť veľmi dlho sama. Bude jej to potom musieť nejako vysvetliť, keď sa vo zdraví z tadiaľto dostanú.*

*Keď sa Reili rozhodol predsalen ešte položiť otázku Auri si opäť zo šiat odtrhla tri ozdobné gombičky a položila ich na pult - barman sa však uškrnul, vzal ich no pokrútil pri tom hlavou.* (Hostinský) Tvoj chlapec položil dve otázky dievčatko, takže musíš prihodiť. *Auri ani nenapadlo protestovať, samú ju totiž odpovede zaujímali, sklonila teda hlavu a napokon si zo zápästia zložila tenučký zlatý náramok. Keby som vedela kde sa ocitnem.. vezmem si viac šperkov a prezdobenejšie šaty. *Pomyslela si mrzuto a keď sa pozrela na barmana mierne našpúlila pery.* Za ten náramok chcem odpovede na obe otázky, čašu vody a bochník chleba ku tomu. *Krčmár si niečo s úškrnom zašomral a počas jednej otočky priniesol čašu vody, dva poháre aj bochník chleba.* Ďakujem. *Špitla automaticky a krčmár sa na jej poznámke uškrnul, skoro akoby v duchu hádal koľko tu sama dokáže prežiť. Tak či tak obom nalial čírej vody a pustil sa do rozprávania zatiaľ čo sa Auri zhlboka napila.* (Hostinský) No tak v prvom rade... u vlkodlakov by som to čo tvoria rodinami nenazýval. Sú to svorky, smečky... a v Desperose máme štyri. Ani jedna však nieje veľmi priateľská. Neodporúčam Vám vychádzať za splnu na prechádzky smerom k zrúcaninám, a tebe slečinka - *Ukázal na Auri prstom.* (Hostinský) Tebe by som odporučil nevychádzať vonku samej vôbec, mladé panny tunajší upíri milujú a nebudeme si klamať - nemáme ich tu veľa. *Auri už štvalo ako ju každý strašil, mierne sa namosúrila, čo však nepôsobilo zastrašujúco, skôr naopak roztomilo.* Môžeme sa vrátiť k otázkam prosím? *Popohnala ho a sama si naliala ďalší pohár vody.* "Hm.. tá voda chutí zvláštne." *Uvedomila si, no nevedela tú chuť ku ničomu prirovnať. Doteraz však pila len z kryštálu takže prisudzovala zvláštnu pachuť práve hlinenému hrnčeku a krčahu v ktorom voda bola.* (Hostinský) Čo sa týka upírov, niektorí sú tu sami za seba ale väčšina patrí k jednému rodu Haemis, od nic pochádzajú najznámejšie pijavičky. Rád by som vám poradil miesta ktorým sa vyhnúť aby ste na nich nenatrafili, no také tu asi ani nie sú. Možno kostol.. ale ten má zase vlastné nebezpečenstvá. Čo sa týka našich sličných priateľov. Myslím, že sa tu v Desperose ich vzťahy od vonkajšieho sveta veľmi nerozlišujú. Svetlí chcú vládnuť a byť uznávaní a temní im to nechcú dať. Temní sa zhlukovali na mýtine a kuli pykle proti svetlým - tí zas robili to isté o kus ďalej v tábore sličného ľudu v Bukovom háji. Nie som si istí ale tuším svetlým velila nejaká lady.... lady Aneirin. *Veľkou zelenou rukou si poškrabal bradu a pousmial sa keď Auriel opäť dolial pohár vody.* (Hostinský) Zdáte sa unavená slečinka, mám akurát jednu voľnú izbu. Môžem Vám ju pnúknuť ... za to akú tržbu ste mi tu spravili. *Barman pôsobil zrazu až neprirodzene priateľsky a Auriel začínalo byť mdlo. Položila čašu s vodou na bar a malátne o krok ustúpila.* Vy ste prevít! Čo ste do tej vody dali? *Zašomrala a cítila ako sa jej pri vyslovovaní slov jazyk pletie.* (Hostinský) Mladej dáme nie je naša voda dosť dobrá? *Prehovoril ork pobavene na čo sa pár z chlapov na bare zasmialo - Auri premkol strach, začala cúvať k východu a cestou sa jej hlava tak nepekne motala, že pár krát vrazila do stola či stoličky. Inštinkt jej radil jediné - utekať.* (Hostinský) Hej ty si ju tiež len využíval no nie? Buď rozumný a podelíme sa o všetko čo z nej môžeme dostať. *Zazubil sa barman na Reiliho.*

*Pozorne počúval, boli to pre neho veľmi zaujímavé veci, informácie, ktoré mohol v budúcnosti využiť už len pre svoje vlastné bezpečie. Tušil, že vlkodlaci budú mať podobne dobrý nos ako psy a upíri tiež nebudú dvakrát pozadu, hoc si to mohol len domyslieť, ale tušil, že to nebude len tak. Musel si teda poznať miesta, kde sa pohybujú, aby sa im nateraz vyhol, teraz nemohol urobiť nič proti obyčajnému človeku, nie to, proti niečomu, čo bolo určite silnejšie než elfovia, cez to však ochotne štekali, ako im povedali... sledoval, ako pridala k tomu zlatý náramok a vypýtala im vodu a chleba, on sa však nehodlal chytiť ničoho, ani chleba, ani piť vodu. Necítil sa na takomto mieste bezpečne a tak sa hodlal držať bokom a hoc by mohol varovať slečnu, ktorá za toto všetko platila... mlčal. Už len ten úškrn krčmára, ktoré jeho rubínové oči postrehli, vedel, že si myslel dobre. Počúval teda pozorne odpoveď na jeho otázky. Vlkodlaci, tak, ako si myslel, len jej počet prekvapil, to však nehodlal nejako riešiť a len si vypočul, kde by mohli približne byť, aj keď vedel, že si musí presnejšie informácie o ich území zistiť niekde inde. Ignoroval kecy na jeho platiacu spoločnosť, predsa len, to ešte nebolo nič, na čo by mal reagovať a to, čo hovoril bola podstate pravda.* "Štyri svorky..." *Prebehlo mu hlavou, vedel, že sa im teraz musí za každú cenu vyhnúť, takže by bolo skutočne asi najlepšie nájsť svoj vlastný druh a urobiť si nejaké zázemie tam, ťahať sám za seba by neboo v tomto meste v jeho stave tak prijateľné a bezpečné.* "Rod Haemis..." *Vryl si to do hlavy, chcel sa potom neskôr opýtať na ostatné mená svoriek a rodov, vlkodlakov a upírov, ako predpokladal, tak si územie musel vyzistiť lepšie sám. Sledoval však jedným očkom pozorne Auriel, ktorá sa začala tváriť, tak ako sa začala tváriť a on už vedel koľká bije. Musel sa nad tým zasmiať, nad jej reakciou, nad reakciou orka... on sa však postavil a vydal sa jej smerom.* Ďakujem za ponuku, ale odmietam. *Chytil jeho bielovlasú spoločnosť okolo pasu, aby nespadla, či sa nemotala ešte viac, vyšvihol si ju potom na ruky a rozbehol sa spolu s ňou preč. Otvoril dvere, ani ich nezatváral a rozbehol sa do ulíc...* Dievča, dievča, nemala by si každému veriť a pýtať si jedlo a vodu na takom mieste. Nie každý je tak dobrý, aby neurobil toto. *Hovoril jej zatiaľ, čo spolu utekali. Zahol do tmavej uličky, ktorá mu vyhovovala, bola však priestarnejšia a bol na jej stranách veľký neporiadok, za jednu vec sa spolu s ňou schoval, položil ju na zem a schoval ju pod plášť, potom ju však pridržiaval, aby nespadla na zem.* Chvíľu tu takto počkáme, nenájdu nás, keď budeš potichu. *Pošepkal jej. Vedel, že za nimi bežali a, že boli niekoľko metrov za nimi. Dokonca vbehli i do uličky, kde boli, avšak Reili vedel, že ich nenájdu.*

*Premkol ju strach keď jej začínalo robiť problém stáť na nohách - plus ponuka, ktorú krčmár dal Reilimu jej vliala do žíl nemalú dávku adrenalínu.* "Ach nie... Musím skúsiť ujsť! Nič iné mi nezostáva." *Pomyslela si zúfalo, no keď spravila ďalší krok dopredu - koleno sa jej podlomilo. Nespadla len preto, lebo sa pri nej objavil Reili, ktorý odmietol barmanovu lukratívnu ponuku a chytil ju okolo pása. Od úľavy sa jej chcelo plakať, keď ju zdvihol na ruky, nezmohla sa však na slovo, nezvládla nič viac než objať ho rukami okolo krku. Pokúšala sa udržať oči otvorené, zostať pri vedomí a dumala nad tým čo jej to mohli do toho pitia dať. Chcelo sa jej hrozne spať, nič ju však nebolelo, nedusilo a nechcelo sa jej ani vracať - čo bývali typické príznaky otravy, takže dúfala, že nezomrie.* "To by bol môj pobyt v tomto meste ukončený pekne predčasne." *Reiliho slová keď s ňou utekal ku nej doliehali akoby z diaľky. Vnímala ich, no len letmo. Ešte ju žiadny chlapec neniesol na rukách - napriek tomu aká bizarná toto bola situácia, bola mierne pobavená pri predstave čo by na takto hrubé porušenie etikety hovorili jej komorné. Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie, keď náhle Reili zastavil a postavil ju nohami na zem. Keby ju však nedržal pri sebe - skončila by na zemi. Hlavu unavene oprela o stenu aby medzi nimi udržala aspoň nejakú vzdialenosť a keď pootvorila oči - prekvapením sa jej rozšírili zreničky. Dívala sa do tváre najkrajšieho temného elfa akého kedy videla. Podobal sa na ilustráciu v jednej knihe, ktorú čítala ako malá. Auriel si bola istá, že má len halucináciu.* Vieš, že sa mi o tebe snívalo? Keď som bola malá.. bol si môj.. *Jej hlas bol tichý a jazyk sa jej motal akoby vypila liter vína či medoviny. Svoju vetu nedopovedala, pretože sa jej podlomili kolená a zaspala. Keď človek stratí vedomie - padá dopredu, čiže tvárou vrazila do Reiliho hrude predtým než jej telo úplne ochablo.* (Hostinský) Ako vám mohli ujsť vy babráci! *Rozčuľoval sa zelený ork, ktorý rezkým krokom kráčal uličkou oproti - zatiaľ čo ostatní zadýchaní pobudovia prebehli popri miestu kde bola Auriel a Reili.* (Bitkár) Pisahal by som, že šli tade! Poďte ešte ich dobehneme, nemôžu byť ďaleko! *Zvolal jeden zo skupinky a ostatní sa dali opäť do behu - dokonca aj Hostinský. Miesto kde sa Auri a jej záchranca ukrývali bolo ponorené v tieni, nevenovali mu žiadnu pozornosť.*

*Odniesol ju do ulíc mesta, schoval sa s ňou do tmavej ulice tieňa, hoc vedel, že ich prenasledovali, dúfal, že ich nenájdu, hoc sa vedel dobre skryť, stále to bolo niečo, čo nebolo dokonalé a ani snáď nikdy dokonalé nebude. Dúfal však, že sa bande týchto ľudí dokázal skryť i s jeho spoločníčkou, ktorá sa sotva držala na nohách a hoc jej povedal, aby bola potichu, predsa len zašomrala pár vecí.* "Ako sa jej o mne mohlo snívať?" *Nechápal o čom rozpráva. On totiž nikdy v ruke nedržal rozprávkovú knihu, len zápisky v kronike dediny, ktorú začal viesť už jeho pradedo. Rád by sa jej opýtal, čo tým myslela, avšak, nič nepovedala, skôr naňho padla. Zaspala. Držal ju teda pevne, snažil sa nehýbať, síce by najradšej ušiel preč, ale východ blokoval jeden z nich a vedel, že by okolo neho neprebehol, hlavne nie s ňou a tak mu nezostávalo nič iné, len ju držať a čakať, kým trochu odídu.* "Pohnite si, vypadnite..." *Nechcel ani premýšľať o tom, čo by sa mohlo stáť, ak by si ich niekto z nich všimol. Keď však konečne odbehli, uvoľnili východ, znovu ju vzal do rúk a rozbehol sa preč. Jeho kroky neboli až tak dobre počuť, pohyboval sa potichu, avšak nie dokonalo potichu a jeho spoločnosť, ktorá mu spala v náručí nebola o nič príjemnejšia pre jeho nemotorné schopnosti. Podarilo sa mu však nemotorne utiecť i s ňou, zašiel na prvé miesto, ktoré mu prišlo bezpečné - miesto, kde trávil noci na tomto mieste, les, kde prebýval od prvej noci čo tu bol. Položil ju do mäkkej trávy pod stromom, oprel ju o kmeň a dal zo seba dolu plášť, aby ju mohol prikryť. Tentokrát si bol istý, že ich nikto nesledoval a boli v bezpečí, aspoň na teraz. On sa usadil do koruny stromu, na svoj konár a tam čakal, kým sa zobudí, toto bolo všetko, čo pre ňu zatiaľ vedel urobiť a dúfal, že neurobil chybu v tom, že ju sem pustil, ukázal jej miesto, čo bolo jeho úkrytom. Medzitým znovu začal premýšľať nad jej slovami.* Nechápem ju. Ako mohla o mne snívať? *Brblal si pre seba a pozrel sa na svoje dlane. Teraz nezostávalo nič iné, len počkať, kým sa zobudí. V diaľke znovu započul smiech, no snažil sa jej ignorovať a len čakal, kým sa dievčina pod ním zobudí.*

*Auri sa začala prebúdzať na to, že ju jemný vánok šteklil jej vlastným prameňom vlasov na tvári. Mierne zvraštila obočie a zažmúrila očami. Nepamätala si čo sa jej snívalo a keď otvorila oči chvíľu sa dezorientovane rozhliadala okolo seba. Zdalo sa, že sa stmieva - bola uprostred lesa prikrytá cudzím plášťom z ktorého sálala zvláštna povedomá vôňa .. tú vôňu mach, ihličie a ešte niečo čo nevie pomenovať, cítila keď ...* "Reili!" *Zovrela v dlaniach plášť a prudko sa posadila keď sa jej spomienky vynorili z mysle. Rozhliadala sa okolo seba a nemala najmenšie tušenie aký dlhý čas spala. Posledné čo si pamätala bolo ako ju vzal Reili do náručia a ušiel s ňou z tej hroznej krčmy. Dlaňou si prešla po korzete jej šiat a mierne sa jej uľavilo, že bola stále oblečená.* "Reili ma priniesol až sem? Ako to je asi ďaleko od mesta?" *Uvažovala a v hlave si snažila predstaviť ako s ňou v náručí kráča uličkami vysoká postava v plášti.* "V normálnom meste by to asi nešlo a zastavili by ho stráže.. no v Desperose to asi nebolo nič neobvyklé. Možno len pôsobil ako upír, čo nesie domov večeru a tak radšej všetci len odvrátili pohľad." *Napdalo jej a hlava sa jej zakrútila keď si uvedomila čo sa mohlo všetko stať ak by tam Reili nebol ... alebo horšie, ak by bol Reili nejaký darebák.* "Veľká šestka stojí asi naozaj pri mne." *Pomyslela si vďačne a oprela sa chrbtom o strom, hlava ju trochu bolela a cítila sa malátne. Bola však rada, že ju ten ork rovno nezabil nejakým jedom. Pri spomienke na toho hostinského cítila ako v nej narastá nevraživosť voči podzemnému ľudu = orkom.* "Kam asi Reili šiel? Je ďaleko?" *Pomyslela si a dala si z hlavy dole klobúk, ktorý jej na doteraz nespadol preto, že ho mala uviazaný pod krkom... možno aj z neho ju bolela hlava, nebolo veľmi praktické v ňom spať. Uhládzala si vlasy a pri tom sa pozerala po okolí.* "Mala by som odísť alebo tu na Reiliho počkať? Už mal so mnou toľko starostí..."*Ľutovala, že jej orientácia je tak chabá ... bála sa, že cestu do mesta netrafí. S jej šťastím by asi pravdepodobne nakráčala rovno do sídla nejakej svorky vlkov a tak sa rozhodla predsalen počkať na Reiliho návrat - ani ju nenapadlo zdvihnúť hlavu a hľadať ho v korune stromu.*

*Za celú dobu, čo spala, sedel nad jej hlavou v korune stromu, pozorne načúval okoliu, cez to všetko však premýšľal a doplňoval energiu, ktorú stratil, keď ju sem niesol. Od mesta to bolo celkom ďaleko, no vyzeralo to tak, že bude spať ešte dlhú dobu, tak mal dosť času nabrať síl. Premýšľal o svojom domove, jeho myšlienky tam stále utekali, hoc chcel, aby prestali. Prevracal sa mu z nich žalúdok. Jeho karmínové oči sa dívali priamo pred seba a keď sa začalo po niekoľkých hodinách stmievať, počul pod sebou zvuky a tak svoj pohľad presunul na zem, tam, kde uložil Auri. Bola hore, bola zmätená a neskôr sa začala obzerať, ako keby niečo hľadala, možno hľadala jeho.* "Čo všetko si asi pamätá?" *Prešlo mu hlavou, chcel sa opýtať, čo myslela tým, že o ňom snívala, aj nad tým trochu premýšľal, no k záveru nedospel. Sledoval každý jej pohyb a dopriaval jej svoj vlastný priestor na to, vytriediť si myšlienky a porozmýšľať nad tým, čo sa stalo, rovnako, ako to urobil on. Mal by ju skutočne poučiť o tom, že v tomto mieste by si mala dávať pozor na všetko a všetkých, najlepšie by bolo, ak by si jedlo nakradla, ale aj to nemal nikto istotu, že to jedlo nebolo otrávené a nachystané pre tých s dlhými prstami. Keď však usúdil, že mala dostatok času na to si všetko zrovnať prehovoril.* V poriadku? *Spýtal sa jej, chcel tak trochu vedieť ako sa cíti, či ju nebolí hlava alebo niečo také. Rozhodne by mal potom počkať na noc, ktorá bola jeho, v ktorej sa cítil skvelo a ktorá jej dokázala ukryť ešte lepšie, než tiene. Temné noci, to bolo niečo, čo miloval a kde mu všetko vychádzalo. Mohol by potom pre ňu i pre seba nakradnúť.* Keď sa zotmie viac a ty sa rozhodneš tu prečkať noc, pôjdem do mesta niečo nakradnúť pre nás oboch. Predsa len, v rúšku noci ide všetko lepšie. *Na jeho sivej pokožke sa odrážali slnečné lúče, jeho dlhšie biele vlasy mierne vliali, ako sa s nimi hral večerný vánok a jeho karmínové oči žiarili ako jasný rubín. Svoje oči však upieral na ňu, sledoval ju a čakal na jej reakciu. Nerobilo mu to problém, predsa len, pre ňu mohlo byť lepšie prečkať noc tu, než niekde v meste.*

*Prekvapene zdvihla hlavu keď spoznala jeho hlas. Reili sedel v korunách stromov a ona na ňom mohla doslova oči nechať.* "On je.. skutočný temný elf!" *Zdalo sa, že je tam hore v tom najmaximálnejšom pohodlí. Ako keby do korún stromov patril odjakživa. Až teraz mu prvý krát videla do tváre a prekvapilo ju, že vyzeral byť podobne starý ako ona. V rýchlosti zvažovala čo o temných elfoch vie - akože o skutočných elfoch z hodín s jej učiteľmi o histórii a zložitej politckej situácie v ktorej spolu so svetlými elfami boli. Snažila sa nemyslieť na elfov z kníh ktoré tak rada čítala. Pravdou bolo, že si Auriel nepamätala to čo sa stalo v uličke, keď ju aj seba Reili zahalil tieňmi. Pravdou však tiež bolo, že mala obľúbenú knihu keď bola mladšia, v ktorej bol hlavnou postavou bard, temný elf, ktorý cestoval po svete, skladal piesne a zažíval dobrodružstvá o akých sa mladej šľchtičnej môže len snívať. Bol v tej knihe opísaný veľmi podobne, tmavá pokožka, biele vlasy, červené oči... Keď si uvedomila, ža na Reiliho bez slova hľadí a neraguje na nič čo na ňu hovorí. Zahanbene sa začervenala o a nervózne sa pohrávala s prameňom svojich po pás dlhých vlasov.* Je mi dobre na niekoho kto absolútne neodhadol situáciu a dostal seba .. a teba, do problémov. *Povzdychla si a unavene si pošúchala čelo.* Prepáč mi to.. a naozaj ďakujem, že si ma v tom nenechal. *Líca mala ružové. Predsa len si bola vedomá toho, že jej pomôcť vôbec nemusel - o čo väčší šok pre ňu bol keď jej Reili navrhol aby zostala na noc tu s ním. Ak mala doteraz líca ružové tak po tejto ponuke nabrali karmínovo červenú farbu.* ""Ach... keby komorné len tušili do akých situácií sa môžem v Desperose dostať.. asi by ma navždy zavreli do kláštora." *Teraz však nebol čas na to hrať sa na to čo sa patrí a čo sa nepatrí. Nie v tejto situácii kedy len o vlások vyhla poriadnym problémom.* Ak, ak ti to nebude vadiť, rada by som tu zostala.. Iste chápeš, že po tom čo sa stalo nemám veľmi odvahu sa tam zatiaľ vrátiť. *Pozrela sa do jeho tváre presvedčená, že urobila dobré rozhodnutie. Predsalen ak by jej chcel ublížiť - mal na to už niekoľko príležitostí.*

*Sledoval ju rovnako skúmavo, ako ona sledovala jeho. Doprial jej toľko času, koľko len potrebovala k tomu, aby sa prebrala, aby si ho prezrela a, aby urobila čo chce. Sledoval ju karmínovými očami, rovnako ako ona sledovala jeho modrými. Musela byť dosť prekvapená a popravde to bolo prvýkrát, čo jej videla v celej jeho kráse, rovnako tak, ako mu teraz mohla dobre vidieť do tváre, ktorú pred ňou predtým schovával. Teraz jej mohla vidieť, prezerať si jej tak dlho ako chcela a on mohol bez väčších problémov robiť to isté, podrobnejšie si prezrieť jej tvár, bez toho, aby to vyzeralo tak, ako to vyzerať nemá. Musel sa v duchu zasmiať nad jej reakciou, ako jej tváre zmenili farbu, bolo to zábavné, hoc nevedel čím to bolo a čo to znamenalo. Na tmavej pokožke temných elfov to nikdy nebolo vidieť. Vypočul si jej slová, ktoré mu povedala.* Čakal som, či sa spamätáš sama alebo s ich pomocou. *Povedal jej a odmlčal sa.* Bolo to za to, že som sa mohol pýtať. *Ak by sa nemohol pýtať, pravdepodobne by ju v tom aj nechal, kto vie, sám ešte nevedel, ako by sa v tej situácii zachoval.* Taktiež za jedlo a vodu. *Aj keď z toho nemal nič, brala i pre neho a on jej to musel splatiť, nechcel jej byť dlžný. Sledoval, ako sa farba jej líc znovu zmenila a premýšľal, čím to mohlo byť. Nechápal. Smrteľníci skutočne vyzerajú ako divní tvorovia, aspoň tak mu to prišlo z tých pár dní, čo ich pozoroval.* Ak by mi to vadilo, tak by som ti to neponúkol. *Zoskočil dolu zo stromu k nej a usmial sa na ňu.* Naučím ťa prežiť v tomto meste, čo ty na to? *Aj keď sa to musel ešte naučiť sám. Ale veril, že by jej základy toho všetkého mohol ukázať... kradnúť a ako sa zbaviť hlavne oblečenia a vzhľadu niekoho, kto svietil na míle ďaleko.* Budeme spolupracovať chvíľu a keď budeš schopná prežiť na vlastnú päsť, pôjdeme každý svojou cestou. *Taká bola dohoda, ktorú preniesol. Obaja si pomôžu navzájom, využijú sa navzájom a keď budú obaja, či len ona, dostatočne silní, aby prežili v tomto meste na vlastnú päsť, pôjdu si každý po svojom. Predsa len, určite by sa za tú dobu našlo zopár vecí, ktoré by ju oslovili a ponúkli by jej lepšie živobytie, než to, čo jej mohol ponúknuť Reili. Natiahol teda k nej ruku a čakal, čí hodlá prijať jeho ponuku alebo nie. Nerobilo by mu to problém, dvom by sa kradlo lepšie...*

*Keď sa priznal, že jej nepomohol zo žiadnych šľachetných či ctnostných dôvodov, pripomenulo jej to Castiela. Keď sa s ním prvý raz stretla a keď ju zachránil, tak jej tvrdil, že to spravil len preto lebo testoval inteligenciu toho pobudu. Reili zase tvrdil, že to spravil, lebo mu zaplatila za odpovede a jedlo v krčme.* "No, aspoň mi neklame." *Pomyslela si a cítila sa pri tom unavene. Mierne sa prebrala z tej detskej nostalgie - uvedomila si, že toto není Aranel, jej platonická láska. Keď jej to došlo, precitla a srdce jej už tak prudko nebilo. Pomaly sa postavila a pridŕžala sa pri tom stromu, keďže sa jej stále trochu točila hlava. V tom pred ňu Reili ladne zoskočil, usmial sa a ponúkol jej niečo absolútne nečakané. Jedna vec bola, že jej pomôže prečkať noc - ďalšia bola, že jej ponúkol aktívnu spoluprácu. Prekvapením sa jej rozšírili zreničky a na moment sa pristihla, že chce súhlasiť bez akejkoľvek námietky. No nenechala sa zlákať jeho sladkým úsmevom, pokúsila sa zapojiť mozog a ignorovať jeho fyzickú podobu s Aranelom. Už o ňom vedela, že nekoná len tak z nezištných dôvodov.* A keď sa napokon rozdelíme, budem vedieť liezť po stromoch ako ty? *Pokúsila sa o zahnanie nervozity malým vtipom, no napokon s povzdychom jemne zvraštila obočie.* Tvoja ponuka znie až príliš dobre, aktuálne ti však nemám čo ponúknuť, teda okrem mojej spoločnosti a možnosti naučiť sa tancovať či hrať na klavíri. *Pousmiala sa a nešťastne sklopila zrak. V duchu rozmýšľala ako sa mohol jej deň takto vyvinúť keď ráno mala také pekné. Trhovisko, Radagon a sladké červené jablko ju na moment prinútili myslieť si, že tu život môže zvládnuť sama, aj preto tak odvážne nakráčala do krčmy a nebojácne kládla jednu otázku za druhou tomu orkovi. Potom však prišla pravda a bola trpká.. sama to tu nezvláda, potrebuje sa naučiť viac než len farmárčiť.* "Musím sa naučiť maximum ak sa mi má niekedy podariť odtiaľto uniknúť." *Uvedomila si a napokon sa zhlboka nadýchla predtým než zdvihla pohľad.* Nemám veľmi na výber, takže si povedz svoju cenu Reili, urči podmienky za ktorých by si mi bol ochotný pomôcť. *Uprene sa dívala do jeho rubínovo červených očí a bolo na nej vidno, že je poriadne odhodlaná.*

*Nebol v pozícii, aby pomáhal niekomu len tak. Možno ona sa v takej pozícii cítila, on však nie a ostať dlžný niekomu neprichádzalo pre neho do úvahy. Aspoň nie teraz. Hodlal s niektorými ľuďmi jednať; niečo za niečo, inak to snáď ani nešlo a hoc jej teraz povedal, že jej pomohol len kvôli tomu, že sa mohol na jej platbu pýtať, ostatné veci však myslel úplne úprimne a nemal žiadne skryté zámery. Obaja sa mohli využiť navzájom, pomôcť si navzájom, tak tomu bolo a tak tomu bude. Musel sa nad poznámkou o tom, či bude vedieť liezť po stromoch rovnako ako on v duchu zasmiať.* Ak budeš poriadne cvičiť, jedného dňa sa mi vyrovnáš. *Usmial sa nad tým, dal jej tak vedieť, že bude. Videl na nej trochu, že je nervózna, počul jej to na hlase, ale on nebol nervózny a ani tak nevyzeral, či znel.* Moju cenu? *Natočil hlavu na stranu a zamyslel sa.* Len mi sľúb, že popri tom, ako budeme spoločne prežívať, posnažíš sa nájsť niečo alebo niekoho, kto by ti mohol zaistiť lepší život a lepšie bezpečie, než ti viem zabezpečiť ja. *To bola jeho cena. Chcel, aby si našla niekoho, komu bude môcť veľmi veriť a kto ju príjme, dopraje jej lepší život, než jej mohol dopriať on, pretože okrem spania pod stromom a kradnutia jej priveľmi toho sľúbiť nemohol. Bol by však rád, ak by na to kývla, nebol by sám a ona by nebola sama. Obaja by si pomohli, obaja by si rýchlejšie zaobstarali jedlo, než keby to on robil sám. Ona mohla odlákať pozornosť, on mohol ukradnúť zopár vecí a potom by spoločne ušli. Možno by i ona mala nejaký návrh, ako by sa lepšie kradlo, lepšie žilo a ona by tiež nebola sama a mala ako takú vyššiu možnosť prežitia. Určite jej došlo, že toto miesto nebude tak mierumilovné na ktoré bola zvyknutá.* Taktiež... *Odmlčal sa na chvíľu a pozrel sa bokom, než svoje rubínové oči presunul znovu na ňu.* Nauč ma tancovať. *Dodal k tomu.*

*Pobavene sa pousmiala keď jej prisľúbil, že ju naučí šplhať po stromoch a už teraz sa na to tešila.* Naučiť sa liezť po stromoch od temného elfa, to znie ako príhoda z nejakej dobrodružnej poviedky! *Pošepla veselo a v očiach jej pri tom svietili nedočkavé iskričky. Jeho ďalšie slová ju však prekvapili a zarazili zároveň.* "Čo tým myslel? Prečo by niečo také hovoril?" *Zmätene zažmurkala a trhane prikývla namiesto odpovede.* "Nájsť niekoho lepšieho, kto by mi zabezpečil lepší život.. to sa podobá na slová mojej matky, keď odmietala žiadosti o moju ruku pekne jednu za druhou."* Pomyslela si trpko, no inak mlčala. Zo spomienok ju ale vytrhli jeho ďalšie slová. Vypočula si ho a prišlo jej nesmierne roztomilé ako odvrátil pohľad - skoro to vyzeralo ako keby sa hanbil za to, že od nej chce niečo také. Auriel sa na neho však žiarivo usmiala.* Bude mi potešením. *Mierne sa uklonila a potom trochu potriasla hlavou nad tým čo robí.* Prepáč za to, je to sila zvyku.. keď ti od malička niečo vštepujú, dostane sa ti to pod kožu poriadne hlboko. *Jednou rukou si vzadu na krku nahmatala zapínanie šiat a na moment sa znovu zamyslela.* Ohľadom tých šiat.. máš pravdu, uvedomujem si to a aj dnes som sa už po meste rozhliadala kde by som mohla zohnať niečo príhodnejšie miestu kde sme uväznení. Plánujem tieto šaty vymeniť za niečo menej nápadné, ako si sám hovoril. *Vysvetlila.* Najprv však odtiaľ vypáram všetko zlato a perly.. tie šaty budú mať aj bez toho vysokú cenu. Sú z toho najlepšieho hodvábu. Šlo by mi to ale jednoduchšie keby ich nemám na sebe.. mohol by si mi prosím pomôcť a rozopnúť ich? Majú zložité viazanie.. Tieto šaty sú šité pre urodzené slečny a tie sa nikdy neobliekajú samé.. komornú po ruke nemám a osloviť niekoho v meste to som riskovať nechcela. *Špitla trochu zahanbene. Uvedomovala si aké je to o čo žiada nevhodné a jej mama by pravdepodobne omdlela ak by to zistila. Avšak Auriel si bola istá, že ak ju Reili nezneuctil doteraz - keď mal príležitosť je na túto úlohu priam stvorený. Vlastne nemohla nájsť nikoho lepšieho.* Hneď zajtra ráno by som s nimi zašla do mesta. *Ako to povedala, tak potom už len čakala na jeho reakciu. Oproti nej Reili nepôsobil nervózne ani trochu a teda si myslela, že ju neodmietne.*

*Usmial sa, keď to začul. Trochu jej tešilo, že tá nervozita trochu zmizla a ona bola opäť šťastnejšia. Bola rovnako stará ako jeho sestra a aj keď tak nevyzerala a odpustila si trochu tu naivitu, aspoň povahovo by sa trochu podobali. Spomienka na to jej urobila smutným, no stále sa usmieval, pretože za tou spomienkou prišiel smiech v jeho hlave, ktorý patril svetlým elfom z pred pár týždňov. Svoje slová však nemyslel nijako zle, chcel len, aby bola v skutočne v bezpečí, on bol slabý a nevedel jej zaistiť bezpečie, také aké by jej vedel zaistiť niekto iní.* Môžem ťa len naučiť prežiť, ale stále je tu riziko veľkého nebezpečia a keď sotva dokážem ochrániť seba, bude pre mňa problém ochrániť i teba, preto som to povedal. *Vysvetlil jej to, pretože si všimol menšiu zmenu, ktorú svojimi slovami spôsobil. Chcel, aby si vedela nájsť niekoho, komu bude môcť dôverovať viac než jemu, kto ju bude vedieť ochrániť lepšie než on, teraz, keď ju ochránil to bola len náhoda, vedel, že druhýkrát by to už vyjsť nemuselo a sám nevedel, kedy sa zlepší vo svojich schopnostiach, ako dlho mu to zaberie...* Neboj sa, rozumiem tomu. *Povedal. Chápal, že jej vychovanie ju v mnohých situáciach nepustí, aj keď si bude musieť pomaly a iste odvyknúť, pretože toto bola jedna z vecí, ktoré ju neochránia. Počúval ju pozorne, bol rád, že myslela na to isté, jej šaty boli až priveľmi nápadné a priveľmi zdobené, teraz bolo najlepšie odpárať z nich všetko cenné, schovať to a využívať len v krajnej núdzi.* Pomôžem ti ich dať dolu. *Prikývol a začal nejako premýšľať, ako by ich dal dolu, nikdy nič takého popravde nevidel, ženy v jeho dedine nenosili šaty a keď už, tak také jednoduché.* Som za to, aby si veci odpárala a schovala si ich niekde na horšie časy, než s nimi podnikať teraz niečo, látku predaj, ale zvyšok si ukry. *Povedal jej jeho nápad, predsa len, by to bolo pre ňu i lepšie. Nejako ich skúsil rozviazať a pomaly mu to i išlo. Nebol si istý, čo všetko mal robiť, ale nejako sa darilo a po chvíli ich aj rozviazal.* Nechápem, ako niečo také môžeš nosiť. *On by sa v tom nikdy necítil dobre. Mal rád svoje oblečenie, ktoré mal na sebe. Potom od nej ustúpil pár krokov dozadu, aby mala dostatok voľného priestoru.* Ale radšej skús nájsť niečo, kde by boli obchodníci, tam by si ich predala za viac. *Zdvihol zo zeme svoj čierny plášť, ktorým ju prikryl keď spala a len jej držal. Rubínovými očami sa pozeral bokom, pomaly ale iste padala tma a on začínal oveľa lepšie vidieť. Navyše bol so zapadajúcim slnkom i o trochu výrečnejší a cítil sa lepšie. Chcel by ísť večer do mesta, skúsiť nájsť zvyšky stánkov s jedlom na trhu, či už jablkami alebo niečím iným, hlavne, aby sa mohli obaja konečne najesť bez toho, aby v tom niečo bolo.* Môžem ťa tu potom nechať na chvíľu samú? Nebudeš sa báť? *Zatiaľ, čo jeho zrak sa zlepšoval, dievča isto videlo čoraz horšie.* Mal by som mať teraz väčšiu šancu ukradnúť niečo pre nás oboch na jedenie. *Hoc ešte stále bolo otázkou, ako vyriešiť pitnú vodu pre nich oboch.*

"Takže som u neho akoby v dočasnej opatere?" *Pomyslela si sarkasticky, keďže možno pôsobil staršie tým, že bol vyšší, no inak bol podobne mladý ako ona. Nepoznala ho, nevedela či si môže dovoliť povedať nahlas to čo si skutočne myslí alebo či má zostať len pri zdvorilostnej diskusii a tak pre istotu mlčala. Keď jej povedal, že jej rozumie venovala mu úsmev a v očiach jej bolo badať úľavu. Na moment ju napadlo či ho tiež ku niečomu takému rodičia viedli - k etikete a podobne, v zapätí si ale uvedomila, že za vyššiu vrstvu alebo "šľachtu" je u elfov považovaná len rasa svetlých elfov a teda sa zľakla, že by mal Reili podobný postoj ako Castiel. Politikárčenie ju bavilo, mala predpoklady pre diplomaciu, ale napriek tomu, odvekému sporu sličných ľudí nerozumela. Rozhodne nechcela túto tému ale načínať a tak bola rada, že plynule prešli ďalej. Odsúhlasil jej plán s odstránením zlata zo šiat ba dokonca súhlasil aj s tým, že ju z toho hodvábu vyslobodí. Nebolo teda treba otáľať, vyzliekla si čierny plášť a otočila sa ku Reilimu chrbtom. Odhrnula si vlasy a prehodila si ich cez plece aby mal ku zložitému šnurovaniu lepší prístup. Snažila sa nemyslieť na to ako nevhodná táto situácia bola a aby sa opäť neponorila do rozpakov predstavovala si, že ju len rozväzuje nová, nešikovná komorná. Počas toho ako Reili bojoval so zapínaním urobil však drobnú poznámku, vďaka ktorej ju vytrhol z jej predstáv a musela sa trochu zasmiať.* Nikdy som nenosila nič iné, ťažko sa mi teda na tvoju otázku odpovedá. *Objasnila mu.* Je ťažké sa do toho dostať a ešte ťažšie sa z toho vyzliecť ale ako vravím, do dnešného dňa som nikdy nepotrebovala prosiť okoloidúcich aby mi s tým pomohli. *Zavtipkovala, samozrejme ho nepokladala len za okoloidúceho. Keď sa mu napokon podarilo rozviazať jej šnurovačku a dokonca zdvihol plášť tak aby sa mohla vyzliecť a mala aké-také súkromie - ešte sa pre istotu obrátila a námatkovo prezrela okolie či tu sú skutočne sami.* Naši by vyskočili z kože a potom by ma navždy zamkli vo veži keby vedeli čo tu robím. *Šomrala si skôr sama pre seba a pri tom zo seba stiahla tmavomodré hodvábne šaty. Stála teda uprostred lesa sama s temným elfom len v spodničke pozostávajúcej z korzetu a bielej jemnej látky a chcelo sa jej nad absurdnosťou tejto situácie smiať. Chvatne sa však zohla po svoj čierny zamatový plášť a uviazala si ho okolo krku vďaka čomu sa opäť zahalila. Zdvihla zo zeme šaty a pozrela sa na Reiliho keď sa jej opýtal či ju tu môže nechať.* "Samozrejme, že sa budem báť, bojím sa však celý čas odkedy som sem prepadla bariérou." *Pomyslela si avšak, rozhodla sa mu s tým ešte nepriznať aby si nemyslel, že je úplne k ničomu.* Myslím, že s tieňmi splynieš lepšie bezo mňa... ja budem zatiaľ strážiť tvoj strom, odstraňovať ozdoby zo šiat.. aspoň teda čo mi svetlo z mesiaca dovolí. *Ako to povedala zdvihla hlavu a dumala koľko svetla sa môže predrať pomedzi listy stromov, no hádala, že ho nebude veľa.* "Uhm a pokúsim sa opäť nespadnúť do problému. S mojím šťastím na mňa ale pravdepodobne narazí prvý upír na nočnej vychádzke." *Pomyslela si ironicky a rezignovane si sadla naspäť na mäkký mach. Okamžite sa pustila to od-ozdobovania.* Takže, Reili.. Do úplného zotmenia ešte nejaký čas zostáva, nemali sme možnosť sa porozprávať.. zo zjavných dôvodov. Čo tak to teda napraviť? *Opýtala sa ho, na moment ku nemu zdvihla pohľad a priateľsky sa na neho usmiala.* Ak máme byť partneri, hoci len dočasne.. mali by sme sa o sebe navzájom aspoň niečo dozvedieť, nemyslíš? *Vysvetlila svoj nápad a potom sklonila pohľad naspäť ku perlám, ktorými boli zdobené šaty. Bola však trochu napätá z toho ako čakala na jeho odpoveď.*

*Skutočne bol v rozväzovaní jej šiat nešikovný, často urobil nejaký chybný krok a musel sa s tým potom chvíľu hrať, takže bol skutočne takou nemotornou novou komornou, hoc nepoznal význam komorná, bol muž a navyše temný elf nejako v jej veku, aj keď bol od nej vyšší. Tvárovo sa však dalo rozpoznať, že bol mladý, tak ako to vedel povedať o Auri s ktorou sa rozhodli urobiť takýto obchod. Dúfal, že ju bude môcť ochrániť najdlhšie ako bude môcť, to isté i najlepšie a dúfal, že ju bude môcť naučiť všetko čo doteraz vie, aj keď s kradnutím si toľko istý nebol. Nateraz sa však museli zbaviť šiat, ktoré pútali až priveľkú pozornosť a uvažoval, že by bolo i najlepšie ukradnúť pre ňu niečo jednoduché, aby zapadla určite medzi obyčajných ľudí.* Asi si budeš musieť nájsť potom niečo jednoduchšie, než je toto a potom mi povieš. *Uculil sa nad tým za jej chrbtom.* To verím. Ak by som mal niečo také nosiť a zrazu by nebol nikto okolo mňa, kto by mi s tým pomohol dolu... nebolo by to dvakrát príjemné. *Nie každému by sa totiž mohol otočiť chrbtom, ale veril, že s Auri majú taký vzťah, kedy sa jeden druhému môžu otočiť chrbtom, už jej mohol veľakrát niečo urobiť, no neurobil jej nič a ani to v pláne nemal. Hoc bol temný elf a mal by sa asi správať temne, zatiaľ k tomu nemal možnosť a ani prostriedky. Čo si pre seba zašomrala nevnímal, doprial jej súkromie, ktoré potrebovala. Neotáčal sa dlhú dobu a tak si nevšimol nič, čo by naznačovalo po jeho otázke, pokiaľ neprehovorila. Skutočne bolo lepšie nakradnúť bez nej, avšak dúfal, že tu nebude nič zlé, čo by ju tu stretlo... predsa len, on tu pospával zopár dní a zatiaľ úspešne bez žiadnych komplikácii a nezvaných hostí. Musel sa nad tým, čo povedala zasmiať, tak ako to podala, bolo jednoducho zábavné pre jeho uši.* Dobre, postráž môj strom a odtrhávaj ozdoby. Verím, že sa ti nič nestane, spím tu už pár dní bez komplikácii či nezvaných hostí. *Povedal jej, veril preto, že sa jej nič nestane. Otočil sa k nej, ale to už sedela na zemi v mäkkom machu a tak sa posadil i on na zem kúsok od nej.* "Nebude jej v noci zima?" *Určite by sa mal okrem jedla pozrieť aj po zabudnutom oblečení, určite nebola zvyknutá spať na takomto mieste a tak jej musel skutočne zohnať čo najrýchlejšie nejaké oblečenie, nevedel, čo mala na sebe teraz, ale hádal, že ju to veľmi pred chladnými nocami neochráni.* Dobre, nevidím v tom problém, ale možno sa objavia veci na ktoré ti nebudem môcť odpovedať. *Povedal jej, na chvíľu sa pozrel i na svoje dlane, kde videl červenú, hoc tam žiadna nebola, no hneď sa pozrel bokom. Boli veci o ktorých nechcel roprávať a hoc sa zveril niekomu inému, nemyslel si, že by si to bol v jeho stave schopný zapamätať... a veril, že dievča ako ona by sa jej zľakla a bolo by po ich dohode, či vzájomnej dôvere, ktorú si stihli vypestovať. Kto by sa bavil a spolupracoval s vrahom?* Môžeš sa pýtať prvá. *Pozrel sa na ňu svojimi karminovými očami.*

*Usúdila, že buď ešte žiadne dievča nevyzliekal alebo temné elfky nosili iné šaty. S úsmevom sa na neho pozrela a súhlasila, že mu dá referenciu keď bude chvíľu nosiť niečo iné, usmievala sa tiež preto lebo bola spokojná, že ho svojimi slovami pobavila. Keď sa zasmial, uvedomila si, že pohľad na veselého temného elfa sa jej tak rýchlo určite nezunuje. Keď si napokon sadol na zem kúsok od nej a povedal, že sa možno objavia veci na ktoré jej nebude môcť odpovedať zdvihla ku nemu zvedavý pohľad a chcelo to určitú dávku sebazaprenia aby sa neopýtala čo tým myslí, namiesto toho však len kývla hlavou.* V poriadku, tomu samozrejme rozumiem. *Prikývla a keď jej ponúkol, že sa môže pýtať prvá zamyslene našpúlila pery. Ak niečoho mala dosť tak to boli otázky.. vždy bola zvedavá, dokonca by sa dalo povedať, že až príliš na dámu v jej postavení.* Želám si aby naša spolupráca fungovala. Zujímalo by ma preto aká najväčšia maličkosť ťa vie nahnevať. *Uprene ho sledovala a v dlani sa pri tom pohrávala s odtrhnutými ozdobami.*

*Nikdy žiadnu elfku nevyzliekal, dokonca nepomáhal nikdy ani svojmu dvojčaťu, aj keď na nahotu v domácnosti bol zvyknutý, nikdy však nikomu s vyzliekaním nepomáhal. Len jemu a Thie rodičia, keď boli ešte malí a nevedeli sa ani obliecť a ani vyzliecť ale hneď ako na to prišiel vek, tak už im nepomáhali a museli si vystačiť medzi sebou. Ale aj tak sa nespoliehali na seba v tomto a robili tak sami. Skutočne jej však slovami, ktoré preniesla vyčarila úsmev na tvári a donútila jej sa zasmiať. Hoc sa mu smiech priečil, pretože jej počas toho čo spala zopárkrát začul vo svojej hlave, nemohol si pomôcť a nezasmiať sa tomu.* Ďakujem. *Poďakoval jej, keď pochopila, že keď sa niečo spýta, tak jej nebude môcť odpovedať. Nie, pretože by to bolo niečo veľmi nesmierne strážené a tajomné, ale kvôli sebe a dovolil si trochu povedať i kvôli nej, predsa len, raz bol niekoľko násobným vrahom a na tom sa nič nezmení.* Tiež si želám, aby sme za dobu, čo spolu budeme vedeli dobre fungovať. *Usmial sa na ňu a zamyslel sa nad tým, čo jej vedelo ľahko nahnevať. Asi najviac škádlenie jeho vlastnej i nevlastnej sestry, keď sa voči nemu spolčili a robili neplechu... avšak keď sa nad tým teraz zamyslel, bola to len smutná spomienka, ktorá postupom času ako bude rásť a naberať na veku sa stratí v hmle ako ostatné. Teraz jej vedelo nahnevať niečo iné... niekto iní.* Čo i len najmenšie spomenutie svetlých elfov. *Povedal jej. Neznášal to.* Oni a všetko s nimi spojené. *Dodal. Už len pri myšlienke na nich mu v žilách vrela krv. Teraz bol rad na ňom. Prezrel si ju od hlavy po nohy...* Čoho sa najviac bojíš? Myslím teda, to, čoho si sa najviac bála, než si prišla sem. *Spýtal sa jej.*

*Usmiala sa na neho keď povedal, že si želá aby ich dočasná spolupráca fungovala pretože ju to potešilo. Po jeho odpovedi chápavo prikývla na znak toho, že je jej to jasné a nepôsobila pri tom prekvapene. O politickej situácii medzi temnými a svetlými elfami bola poučená, hoci to aká je realita medzi nimi krutá - to ani len netušila. Keď si ju Reili premeral pohľadom trošku znervóznela a keď jej položil svoju otázku - opäť sčervenala. Sklonila teda pohľad naspäť k tmavomodrým šatám a pokračovala v odtŕhaní ozdôb trhavými pohybmi.* Uhm.. možno ti to bude znieť hlúpo. *Stíšila hlas a tvárila sa, že sa sústredí na ozdoby.* Bála som sa toho, že mi rodičia nájdu manžela s ktorým si nebudem rozumieť. Že si s ním nebudem mať o čom pozhovárať, že nebude mať rád knihy, že ma nebude mať rád. *Poslednú vetu povedala tak potichu, akoby ani nechcela, aby ju počul, potom však s perfektne nacvičeným úsmevom zdvihla tvár a usmiala sa na neho.* Teraz však, ten strach už nemá opodstatnenie. Budem rada ak sa mi podarí odtiaľto odísť a vrátiť sa domov v celku. *Uvedomovala si, že čím bude dlhšie preč, tým viac bude jej "cena" medzi šľachtickými rodmi klesať. Predsalen nikto ju nestráži, nikto ju nechráni - není záruka, že nestratí počestnosť a tá sa vo vyššej spoločnosti cení najviac. Preto sa nikdy so žiadnym mužom sama nezhovárala, vždy boli v blízkosti svedkovia. Desperos.. jej však celú dobrú povesť zničil. Na to však myslieť nechcela. Predsa vedela, že zatiaľ etiketu síce porušila, no nie do takej miery, že by zahanbila rodinu.* Teraz som na rade ja. Chcela by som vedieť čo ťa dokáže potešiť alebo rozveseliť.

*Čakal čo odpovie na jeho otázku. Tak ako on odpovedal úprimne jej, čakal, že ani ona nebude tajiť svoj strach, a tak sa o sebe dozvedia úplne, aj keď aj on chápal, že môže položiť otázku, na ktorú nebude chcieť odpovedať, tak, ako sa to mohlo stáť i uňho. Boli tu jednoducho vecí v ktorých sa nemohol nikto hrabať a hoc mali od teraz spoločne spolupracovať a kryť si vzájomne chrbát, bola tu jednoducho hranica, ktorú len tak nikto nesmel prekročiť. Sledoval ju teda a čakal, čo povie, bol vcelku zvedavý, čoho sa bojí poprípade bála, pretože u mnohých ľudí sa určite pohľad na veci zmenia už po pár dňoch tu. On sa svetlých nebál, bola v tom nenávisť ale bál sa toho hlasu v hlave, bál sa, že zomrie nie preto, lebo by sa bál smrti, ale preto, lebo si tak neodpyká to čo urobil.* Nepríde mi to smiešné. *Povedal potom, čo si vypočul jej slová, neprišlo. Aj on by mal takú starosť na jej mieste, predsa len, byť v takom vťahu s niekým, kto ťa nemiluje, kto ťa nenávidí bola tá najhoršia možná vec, no nie? Trápenie pre oboch, hlavne pre toho, kto bol v tom vzťahu slabší.* Chápem to. *Dodal k tomu. Skutočne to bol oprávnený strach, aj keď kto vie, či platí teraz keď vošla na takéto miesto, kde si človek mohol byť istý, že ju rodičia nevydajú za nikoho, pretože tu neboli.* Dúfam, že sa ti podarí z tadiaľto odísť domov. *Usmial sa na ňu. On svoj domov stratil. Prišiel oňho a ak si nebude môcť urobiť z tohto miesta domov, tak potom nebude mať už nikde svoje miesto. Na chvíľu zavrel oči a zovrel jednu päsť, keď sa mu v hlave ozval znovu smiech. Čím viac dní prešlo, tým bol častejší a bál sa, že by mu mohol zasahovať i do života v budúcnosti, ale nevedel čo s tým robiť, podstate nebolo nič, čo by s tým mohol robiť, než to pretrpieť, kým odoznie a časom sa tváriť, že žiaden smiech nepočuje.* Dokáže ma rozveseliť krásny pohľad na prírodu. Napríklad toto miesto kde sme, prináša mi radosť. *Usmial sa. Na tomto mieste, teraz kde sedeli, cítil sa tam dobre a to bolo pre neho hlavné nateraz. Miesto, kde sa môže cítiť dobre. Navyše tu nebol sám, takže to bolo niečo do plusu. Hoc i na takomto mieste počul to, čo nechcel.* A čo teba? Čo dokáže rozveseliť teba?

*Keď ju Reili uistil, že mu nepríde jej strach smiešny trošku sa uvoľnila a napokon keď dodal, že ju chápe - venovala mu úprimný úsmev. Následne so záujmom počúvala jeho odpoveď, prišlo jej krásne, že dokázal vnímať svet takto.. že ho dokázal potešiť pohľad na stromy a machom obrastenú zem. Ona bola v tomto predsa len trochu materialistickejšia, vzhľadom na jej výchovu a všetky ostatné rozdiely.* Dobrá kniha a šálka čaju, to ma dokáže rozveseliť za každých okolností. *Odvetila automaticky bez toho aby sa čo i len na moment zamyslela.* Odkedy som sa ocitla v Desperose, myslím na našu rodinnú knižnicu tak často, že to hraničí s obsesiou. *Priznala sa a trošku previnilo sa zasmiala.* Často myslím, na vrzgot parkiet, vôňu starých kníh a šuchot stránok. Tak rada by som si nejakú knihu prečítala.. dokonca by mi nevadila ani učebnica matematiky. *Urobila drobný vtip, no nebola si istá či ho pochopí - predsalen o vzdelaní temných elfov toho veľa nevedela. Ak by to aj nepochopil zahovorila by to: *Mala som so sebou jednu knihu v taške.. bohužiaľ zostala na druhej strane bariéry - bola to moja dvojitá smola. *Povzdychla si pri spomienke ako jej prsty narazili na bariéru tesne predtým než sa dotkla tašky.. bola skutočne na dosah. Jej prsty popri tom ako rozprávala trhavými pohybmi pokračovali v práci na šatách, nikdy si nemyslela, že by bola extra šikovná na ručné práce, no zdá sa, že na toto bola zručná dosť. Obloha počas ich rozhovoru naberala čím ďalej tým tmavšie odtiene sivej. Začala horšie vidieť a teda tušila, že za chvíľu ju Reili nechá v lese, pri jeho strome samú.* Je to odtiaľto do mesta ďaleko? *Opýtala sa ho so záujmom, nemala totiž tušenie kde presne sa nachádzajú - keď ju sem Reili priniesol tak bola ešte v bezvedomí.*

*Neprišlo mu to divné a ani zábavné, každý vyrastal inak a on chápal, že ak by sa rodičia zle rozhodli, ona by musela tak žiť celý život, čo by pre ňu nemuselo byť dvakrát príjemné. On by rozhodne za to nebol rád, žiť s niekým ku komu nič necíti, s niekým, kto necíti nič k nemu. Avšak on sa ešte ani raz nezamiloval, a tiež nemal také starosti, od mala sa bál iných vecí... toho, že vidí otca znovu niekoho zabiť, alebo, že uvidí niekoho iného robiť to isté. Koľko vrahov v ich dedine vlastne bolo? Nad jej odpoveďou sa pousmial. Ona mala iné veci, čo ju dokázali rozveseliť. Kniha a čaj.* Čo je čaj? *Spýtal sa jej, pretože o tom nikdy nepočul. Poznal len prírodu, lesy a zver tam, vodu z dažďa a z prameňa potôčika, či studne, čo v dedine mali.* Ja som čítal len jednu knihu. *A zvyšok to boli slová napísané na zemi, kde bolo miesto trávi prašná hlina, kde sa dalo s palicou napísať všetko. Hoc mali písmo, papiere a písacie potreby boli pre nich vzácnosťou. Ďalšou vetou nevedela, čo myslí, vzdelanie v ich dedine bolo len písanie, čítanie a nejaké počítanie v jednoduchosti, aby si vedeli spočítať listy, ktoré natrhali, či žalude, ktoré na zemi pozbierali.* To ma mrzí s tou knihou. Musí to byť veľmi zlý pocit, mať ju na dosah a pritom ju nemôcť dostať. *Niečo mať na dosah ruky a cez to to bolo tak ďaleko. Musel to byť hrozný pocit, muselo to byť niečo tak frustrujúce.* Nie je to ďaleko, ale ani blízko, taká ideálna vzdialenosť. *Snažil sa jej to opísať, padala tma a tak bolo načase, aby vyrazil, zohnal jedlo a vrátil sa naspäť.* Ale nebudem dlho. *Sľúbil jej, predsa len, musela sa veľmi báť a tak ju nechcel nechávať samú. Pomaly sa i zdvihol zo zeme.* Keď sa vrátim, bude to i s jedlom. *Usmial sa na ňu.*

*Trošku sa zarazila keď nevedel čo je to čaj.* Sú to lístky, kvietky či bylinky zaliate horúcou vodou. Musíš ju zohriať na ohni ... Uhm podľa toho čo za bylinky a lístky zaleješ, podľa toho to inak chutí a má to rôzne blahodárne účinky. Niektorý čaj ťa vie upokojiť, niektorý dodať energiu, niektorý pomáha na dobrý spánok a niektoré čaje tlmia aj bolesť. Komorná tvrdila, že čaj vie vyriešiť všetky problémy. *Trošku sa usmiala.* Ale to samozrejme nieje úplne pravda, každopádne ona mi vedela pripraviť aj čaj na smútok. Aby ma rozveselila. *Trošku sa zasnívala a potom bola zaskočená tou informáciou, že on čítal len jednu knihu.* Možno sa mi podarí k tej mojej dostať.. A potom ti z nej môžem čítať. Mám nejaký plán a aj tak ju potrebujem získať. *Prehovorila s úsmevom a spomenula si na Radagona. Sľúbila si, že sa ku tej svojej taške a knihe v nej jednoducho dostane... Potom sa Reili postavil a uistil ju, že keď sa znovu uvidia, vráti sa aj s jedlom. Auriel sedela na mieste, len v spodničke prikrytá svojim plášťom, so šatami na kolenách z ktorých odtŕhala zlato a snažila sa znieť odvážne.* Budem čakať ... a chrániť tvoj strom. *Uistila ho trošku pobavene a sledovala ako jej nového spojenca pohltili tiene. Skoro to vyzeralo ako keby ich vedel ovládať. Keď sa ocitla sama, doľahol na ňu strach, každý zvuk sa jej zdal hlasný, každé zašuchotanie lístia jej evokovalo nebezpečenstvo. Napriek všetkému však sedela na mieste a pokračovala v mravenčej práci - hoci sa jej triasli prsty.* "Musím byť odvážna, nesmiem sa tomu strachu poddať, veď zatiaľ mi všetko vychádza... Mám plán, mám ďalšieho spojenca, ktorý mi na mojej ceste pomáha. Dokážem to, ja tu prežijem a vrátim sa domov." *Pokúšala sa upokojiť splašené srdce, pohltená nocou a očakávala návrat temného elfa, ktorý sa tak veľmi ponášal na jej detskú knižnú lásku Aranela.*

Castiel Morningstar:
*Uběhl už rok co byli Castiel a Auriel v Desperu za to dobu se tu dost zpřátelelili, tedy Castiel k ní cítil něco více a to se ani po tom roce nezměnilo. Jelikož spolu i dost možná čas od času trénovali, Castiel už nemusel mít takový extra strach o její bezpečí jako tomu bylo předtím. Na jednu věc však celý rok myslel a dokonce i hledal tu osobu co zneužila Auriel. Dnes Castiel seděl v jednom z hostinců, kdy v sobě měl něco málo připito, takže se lehce i motal. Nebyl zvyklí na alkohol, ale zřejmě se na to snažil prostě nějak zapomenout a proto se chtěl toho zbavit takhle a nebo ho dost možná i naštvalo něco jiného kdo ví. Samozřejmě to moc nešlo, ale na druhou stranu měl takovou vtipnou náladu. Předním už stáli dva vypité půllitry piva a třetí právě dopíjel. Pro někoho by to bylo jako kdyby byl čistou vodu no Castiel se dokázal opít už po prvním pivu. * Víc vám nenaleji už tak toho máte dost. *Castiel se jen lehce zamotal a objednal si další. Dýky měl samozřejmě u pasu a na sobě měl svůj černý kabát s černými kalhoty a vysokými boty. * Věřil by jste,
že tady v Desperu jsou i hodní lidé ? Je jich tu škoda... *Řekl vcelku opilým tonem. V hostinci bylo jen pár lidí a to včetně jednoho elfa. Sasmozřejmě, že koutkem oka sledoval právě toho elfa, měl proti nim zlost přeci jen to byla právě ta rasa co Auriel ublížila, tedy aspoň v jeho očích.*

*Auriel sa vracala z lázní, vlasy mala ešte trochu vlhké z horúcej vody, ktorej sa tu nemohla nabažiť a šla rovno do hospody kde na ňu Castiel mal čakať. Nečakala však keď tam prišla, že Castiel bude opitý. Ešte ho takto nevidela a keď vošla do vnútra šla rovno ku nemu - pravdepodobne ju nepočul, kráčala veľmi potichu. Počula čo hovoril a aj jeho opitý tón.* Cas?! Trochu sa zamračila a prišla ku nemu. Som hotová, môžeme ísť. *Pozrela sa smerom kde Castiel hľadel a keď zbadala elfa na ktorého tak uprene hľadí, došlo jej čo sa tu deje. V tomto momente ľutovala, že mu to čo sa jej stalo povedala. Ubehol už predsalen nejaký čas a stále mu to ležalo v žalúdku - snáď viac než jej samej. A pri tom sa tak veľmi snažila na to sama nemyslieť.* Zaplatil si alebo mám za teba zaplatiť ja? *Opýtala sa ho pokojným hlasom, snažila sa zachovať dekórum a odísť čo najskôr - kým vyvedie nejakú hlúposť.*

Castiel Morningstar:
*Jak se pootočil viděl známou tvář.* A..Auri ? Ještě dopiju a půjdem dobře ? *Mohl mít docela vtipnej výraz když se díval na Auriel.* Já si tu jen povídám s novým kámošem...Billym. *Hostincký se jen zamračil a podíval se na Castiela.* Darvvin. *Odpověděl hostinský.* Pán vše platí hned co dopije, ale nezdá se, že by byl na alkohol nějak zvyklej. *Zasmál se. Jak se ovšem Castiel znovu pootočil a viděl toho Elfa, lehce se zamračil. Elf se díval jejich směrem ne protože by chtěl udělat něco špatného, ale prostě na sebe upoutávali pozornost. Nakonec elf vstal a popošel až k nim.* Chcete pomoct ? *Zeptal se vcelku slušně a vychovaně mohlo mu být tak 17 let.* Nechceme pomoct ! *Zareagoval ihned Castiel a díval se muži přímo do očí.* Vidíš Billy nebo jak se to jmenuješ, a takhle to začíná. Mladíček od elfů.. *Elf se samozřejmě zamračil a ihned se podíval na Castiela.* Promiňte máte nějaký problém ? *Jeho ton byl stále vcelku slušný a z Castiela mluvil alkohol. Elf se poté otočil na Auriel s nechápavým pohledem.* Mohu tedy VÁM pomoci ? *Zeptal se znovu Auriel.*

Ty už máš dosť. *Hlesla rozhodným hlasom. V tej chvíli skutočne pôsobila ako malá bojovníčka. Bolo to spôsobené tým, že sa jej pohľad na Casa v tomto stave veľmi nepáčil. Pripomenul jej scénu z detstva - s jedným strýkom a jej matkou na ktorú si myslela, že úplne zabudla.* Ďakujem. *Kývla hlavou ku Barmanovi keď jej odpovedal bez toho aby sa ju pokúsil okabátiť a obrať o peniaze. Keď si periférne všimla, že sa mladý elf postavil a vykročil ku nim - tušila problémy a teda sa nenápadne postavila medzi neho a Castiela. Elf im ponúkol pomoc na čo Castiel reagoval veľmi nevyberane, hanbila sa za jeho chovanie a bála sa, že z neho vypadne niečo ohľadom toho, že bola elfom zneužitá. Tak veľmi sa na to snažila zabudnúť - tak veľmi túžila po tom aby sa to nikto nedozvedel, no teraz bola vo veľmi nepríjemnej pozícii a bála sa toho najhoršieho. Keď Elf prehovoril na ňu, že jej chce pomôcť a vykal - usmiala sa na neho a mierne potriasla hlavou. Už takmer zabudla aké to je - kultivovane diskutovať.* Ďakujem vám, poradím si s ním. *Uistila neznámeho elfa s nesmelým úsmevom a obrátila sa na Castiela. Keď sa na neho pozrela mierne sa zamračila - mala šťastie, že sedel inak by na neho tak dobre nedočiahla. Zdvihla prsty a chytila ho za ucho ako nahnevaná maminka. Trochu ho potiahla aby sa upokojil.* Ideme preč, hneď teraz. *Na každom slove dala dôraz, nebolo pochýb, že to myslí smrteľne vážne. Očakávala, že bude počúvať a poslušne sa ku nej skloní a bude ju nasledovať preč. Za svoj pobyt v Desperose sa zmenila, bola viac dominantná, viac odvážna - a to aj vďaka Casovi. V podstate má to čo si sám "vychoval".(:D)*

Castiel Morningstar:
Ještě jedno.. *Odpověděl Auriel, když ještě seděl. Elf, který byl vcelku šlušně vychovaný nebo se to tak aspoň jevilo, se jen lehce uklonil. * Omlouvám se jestli jsem vám způsobil nějaké problémy. *Castiel už se chtěl ohnat a bylo to i trochu poznat, ale v tom ucítil jak ho Auriel chytla za ucho.* Au au au au au *Mohlo to vypadat vcelku vtipně jak namakanej chlápek se nechal takhle lehce "zpacifikovat" holkou. * Ucho, ucho, ucho ! *Opakoval docela vtipným opilým tonem. Elf jen lehce dal hlavu na bok a na jeho tváři byl úsměv. Samozřejmě, že Castiel ji následoval více méně neměl jinou možnost, elf je však následoval taky ještě s jedním společníkem co tam s ním byl, ten druhý muž, který byl očividně člověk už nevypadal tak slušný jako ten elf.* Bolí ! *Zaznělo opět vtipným tonem venku. Ale byl docela zázrak, že Castiel se držel na nohou, přeci jen se mu motala z toho pití hlava.* Až vám někde sletí tak pochybuju, že ho unesete madam. *Ozvalo se. Castiel naštěstí zrovna nepřemýšlel nad tím kdo mluví, on jen přemýšlel nad svým uchem. Je pravda, že si za to více méně mohl sám, když si ji takhle "vychoval", ale zase to bylo i obrovské štěstí, protože Auriel nebyla už ta malá holčina co potkal dříve. Kdyby byl teď při smyslech určitě by na ní byl hrdej.*

*Samozrejme, že si všimla pohyb za elfom a preto spozornela - obzvlášť keďže z očí toho človeka nešlo nič dobré. Vyviedla však Castiela von, nechcela robiť rozruch v hostinci. Kráčala s Castielom do jednej uličky a keďže ju tí dvaja nasledovali aj napriek tomu, že im opakovala, že pomoc nechce - bola nervózna. Keď bol elf až príliš blízko pri nej, konala automaticky. Siahla Casovi pod kabát za opasok, chopila sa jednej jeho dýky a prudko sa otočila na elfa. Dýku držala výhražne vystretú a skákala pohľadom z elfa na jeho ľudského priateľa.* Muži v tomto meste by sa mali naučiť čo znamená keď dáma povie nie. Nie znamená nie. Takže nechcem vašu pomoc. *Hlas sa jej netriasol, na to bola príliš vytočená a napumpovaná adrenalínom. Desperos ju naučil, dôverovať ale preverovať a spoločník toho elfa sa jej vôbec nepáčil. Dýku držala pevne pred sebou pravou rukou, mierila ňou na elfa zatiaľ čo ľavou rukou držala Castiela za ucho. Hoci to celé mohlo pôsobiť ako scéna z nejakej komédie - keďže Cas stále ochkal nad bolesťou čo mu spôsobovala, Auri sa tvárila tak vážne ako nikdy predtým.* Ak nás budete sledovať neručím za seba, stačí mi jeden človek čo mi zničil večer. *Mračila sa a snažila sa pôsobiť hrozivo. Tento výraz s matkou nikdy necvičila, trénovala a pracovala na ňom sama za ten čas čo žila v Desperose.* Takže vám obom gentlemani, prajem pekný večer. Táto dáma však nepotrebuje zachrániť. *Stála tam a čakala na ich reakciu - bola pripravená pohnúť sa a pokračovať v ceste až keď ich uvidí vojsť naspäť do krčmy.*

Castiel Morningstar:
*Chlapci se ovšem ihned zasekli, když Auriel vytáhla tu dýku.* Ne špatně jste nás pochopila. Omlouvám se. *Zaznělo od toho elfa a jen lehce kývl na toho muže vedle.* Měli bychom jim říct pravdu * Řekl druhý muž, který měl o dost temnější ton, kdy elf pouze lehce kývl. Oba si lehce poupravili své oblečení, kdy byli vidět jejich masky. Velice podobné těm co tehdy měli ti muži co je před rokem napadli v jejich prvním úkrytě.* Nechceme vám ublížit tentokrát ne. Jen jsme se vás chtěli na něco málo zeptat. Náš šéf by se vás na něco málo chtěl zeptat, není to odsud daleko. Nic vám neuděláme. *V očích měl ten muž pravdu, i když nevypadal nijak slušně, tentokrát nelhal. Castiel se odtrhl ze spárů Auriel a jen si ucho lehce hladil.* Slyšeli jste..vypa *škit* vypadněte ! *Ozvalo se. * Zkuste to aspoň promyslet. Tady máte adresu, kdyby jste si to rozmysleli. *Podal opatrně Auriel obálku, kterou si mohla vzít, pokud by si ji vzala muži by začali pomalu ustupovat.*

*Pozorne sledovala ich správanie, pohyby - a samozrejme si všimla aj ich masky. Ako by mohla zabudnúť na tú noc kedy prvý krát zabila človeka - možno ich kolehu či priateľa. Výraz sa jej nezmenil, dýku nesklonila, no pustila Castiela a teraz voľnou ľavou rukou vzala obálku od toho elfa. Bola neskutočne zvedavá čo sa v nej píše. Vedeli, že zabila jedného z nich? Sledovali ich? Určite boli v tej krčme preto lebo na nich čakali, nemohla to byť náhoda - určite nechodia po meste a nezaujímajú sa takto o každého opitého chlapa. Trvalo chvíľku kým odišli - až potom sa otočila späť na opitého Castiela.* Tak poď nech ťa môžem hodiť do potoka predtým než pôjdeme spať. *Ako to povedala vykročila smerom preč z mesta, stále sa však obzerala, chcela si byť istá, že ich nikto nebude prenasledovať. V tej uličke sa možno chovala statočne, no stále mala rozum a radšej by sa konfliktom vyhla. Samozrejme, že Castielovi zatiaľ dýku nevrátila, zvierala ju v pravej ruke. Dopis od tých mužov si strčila do vnútorného vrecka svojho kabátu rozhodnutá venovať sa mu až keď budú v bezpečí. Potom ľavou rukou chytila Castiela za rameno a pomáhala mu v rovnej chôdzi.*

Castiel Morningstar:
*Castiel tak nějak moc později nevšímal se co už děje měl problém se i držet tak nějak na nohou. Muži poté skutečně se neukázali, odešli jak slíbili. Vše co měli udělat udělali, takže nebylo nijak dál třeba otravovat Auriel s Castielem. Jak Auriel ovšem chytla za rameno, aby mu pomohla Castiel se jen lehce zakymácel a podíval se na ní s opět takovým opileckým úsměvem.* Vidíš jsi lehká jako pírko. *On si vážně myslel, že to on podepírá Auriel ne naopak.* Do potoka ? *Zeptal se Castiel trochu zmateně, opravdu byl tak opilí, že si neuvědomoval, že kousek od jejich skrýše je vlastně potok. Nojo není se čemu divit chlapec nikdy nepil, tohle bylo dá se říct poprvé co se něčeho takového napil.* Auri víš, že já jsem *škit* nechtěl...ono to..*škit* samo nějak. *Opět to bylo takovým komickým tonem, kdy si opět druhou rukou sáhl na to ucho za, které ho předtím držela.* Kam, že to jdeme ? Jdeme zpátky ještě pít ? *Zeptal se a lehce se mu zamotaly nohy, ale stále šel tak jak šla Auriel.*

*S povzdychom ho odprevádzala ku ich skrýši.* Nie nejdeme piť, dúfam, že ty sa alkoholu tak skoro znova nedotkneš. *Šomrala si popod nos, asi by do neho hustila viac keby mala pocit, že to má zmysel - v tomto stave by si to asi veľmi ku srdcu nebral.* Áno do potoka. *Pritakala, keby sa neovládala, povedala by mu, že páchne ako putika. Keď povedal, že nevie ako sa mu prihodilo to, že sa opil - rozhodla sa to nekomentovať. Nechcela mu vynadať keď vedela, že si z toho nič neodnesie. V tejto chvíli sa cítila ako jeho ochranca a nie opačne.* "Vlastne keď sa tak nad tým zamyslím, zatiaľ som to bola vždy ja tá, ktorá ho ochránila." *Pomyslela si a pozrela sa na neho s úškrnom. Potľapkala ho po pleci.* Ty môžeš byť fakt rád, že ma máš.* *Uškrnula sa, potom ho doviedla až do ich chaty. Ku posteli mu dala kýbeľ keby mu prišlo zle ako jej strýkovi, ktorý to prehnal s koňakom.* Buď dobrý a ľahni si. *Rozkázala mu po tom čo mu vyzliekla kabát. Keď ti dievča ako Auriel prikáže aby si šiel do postele za akýchkoľvek okolností, mal by si poslúchnuť.*

Castiel Morningstar:
On se dotýkal mě..já nemám s ním nic společnýho. *Odpověděl ji opět s menším smíchem. Když, ale opět začalo to s tím potokem, Castiel udělal jako kdyby si zamkl pusu a raději nemluvil, tedy do doby než řekla, že může být za ní rád.* Taky jsem. Koukej je to rok a hodně moc hodin. Než jsem potkal tu nejlepší holku co jsem, kdy mohl potkat. *I když hodně opilců by se pokusilo v tuhle chvíli dívku i políbit, Castiel i tak nějak zřejmě podvědomě si to prostě zafixoval, že to nesmí udělat a to, že alkohol dělá s lidma ledacos. Jak, ale přišli do chaty a Castiel a Auriel mu sundala kabát, to by jen mimochodem střízlivý Castiel asi zčervenal a zamrzl tak, že by se asi jen tak nepohl. Každopádně Castiel byl donucený si lehnout na postel.* Ale tady spíš ty. Tady... *Ukázal na druhou stranu postele a kousek se pošoupnul, aby tam měla co nejvíce místa, takže i opilí Castiel byl trošičku gentleman. Castiel však sotva držel oči otevřené z toho jak byl unavený až je nakonec zavřel. * Mám tě rád... *Zaznělo než opravdu usl.*
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
*Castiel stále spal, dost možná by to mohlo být po opravdu dlouhé době co by Auriel vstala dříve než on, nojo chlapec vyspával ještě předchozí noc a to ještě neví co ho teprve bude čekat, protože kocovinu ještě nikdy nezažil.*

*Predtým než zaspal opäť jej povedal, že ju má rád. Auri na to nereagovala, až teraz jej došli jeho slová o tom, že už ju pozná rok. Oprela sa o skrinku pod oknom a hľadela von do tmavého lesa, ktorý sa pomaly potápal do hmly.* "Rok, ubehol rok." *Pri tom pomyslení jej srdce vynechalo úder. Zmocnila sa jej úzkosť, hnev, strach. Zvažovala či ju jej rodičia ešte hľadajú, čo sa hovorí o jej zmiznutí v spoločnosti. Určite sa už začali šíriť nejaké hlúpe klebety o tom, že ušla s nejakým záhradníkom alebo niečo podobné. Je možné že jej snúbenec už stiahol žiadosť o jej ruku.* "A možno je to tak lepšie." *Pomyslela si a pozrela sa na opitého Castiela. Zahryzla si do spodnej pery a vyzliekla si kabát, topánky a korzet. Ešte vyzula aj Castiela a potom si vedľa neho ľahla aj napriek tomu, že z neho páchlo pivo. Celú noc sa jej snívalo o tom ako sa vlastne nič z Desperosu nestalo, že jej koč nebol prepadnutý, že nemusela ujsť do lesa. Snívalo sa jej, že prišla kočom do veľkého sídla bohatého lorda, kde sa spoznala so svojim snúbencom. Vyzeral ako princ, mal vznešené správanie, Castielov humor, Radagonovu povahu a vedel liezť po stromoch ako Elgalad po sochách. Trošku malátne sa posadila a išla si opláchnuť tvár do potoka, ako každé ráno aj teraz si dala do úst lístky mäty a zapila ich čerstvou vodou z neďalekého prameňa. Keď sa vrátila do domu priložila na uhlíky v kozube drevo a rozfúkala ich aby začali opäť hriať - keď sa drevo chytili pustila sa do ohrievania polievky, ktorú mali zo včera. Castiela nechala spať - netušila koľko bude trvať kým zo seba dostane všetok alkohol.*

Castiel Morningstar:
*Spal déle než normálně a když konečně pootevřel oči, viděl jak okolo pobíhá Auriel. Normálně tohle dělal spíše právě Castiel, ale po včerejší by to asi tak úplně nezvládl, nebo alespoň ne ještě střízliví. Když se tedy probudil a posadil se, okamžitě se chytl za hlavu, která ho bolela tedy neuvěřitelně. Zdálo se mu jako kdyby měla každou chvílí bouchnout, to nebylo, ale to nejhorší. Když seděl na posteli hlava se mu i lehce motala, to samozřejmě zavinilo jediné...kýbl se opravdu hodil. Hold to muselo vše ven.* Ježiši... *Hlavu měl doslova položenou v kýbli a jen čekal co z něj ještě výjde. Když už konečně zvedl hlavu všiml si právě Auriel.* Dobré ráno... *Trochu provinile se podíval na Auriel.* Už se nikdy...nenapi... *Ani to nedořekl a musel opět dát hlavu do kýble.* Omlouvám se jestli jsem včera něco vyvedl...nikdy jsem nepil... *Konečně cítil, že by to mohlo být vše proto si sedl vedle něj a díval se na Auriel.* Spala jsi vůbec ? Že jsi už udělala tolik práce.. *Pomalu, ale jistě vstal, kdy ze včerejška si pamatoval jen něco málo a dost matně.* Neboj ten kýbl vynesu. *Pousmál se lehce, ale upřímně teď alkohol nemohl ani cítit dost možná by to právě udělalo další vlnu, která by letěla do kýblu.* A zrovna se i zeptám co dnes je vůbec v plánu ?

*Keď začal Cas vracať Auri sa spravilo nevoľno tiež. Okamžite pootvárala všetky okná aby sa tam ten smrad nezdržal.* Uhm, čo tak mať plán zatiaľ taký, že by si ten kýbeľ vyniesol hneď? A keď si vypláchneš ústa - povinne si dáš aspoň tri lístky mäty! *Uškrnula sa a pokrčila noštek. Ak tak spravil tak potom keď bol hotový a vrátil sa - plánovala si ho trochu doberať, veď kedy bude mať najbližšie takúto skvelú príležitosť?!* Ach.. asi už ani nevieš čo všetko si včera vyvádzal, že? Znesvätil si kostol v centre mesta, ukradol si kozu orkovi a chcel si sa oženiť so starou ježibabou. *Uškŕňala sa. Samozrejme si robila z neho srandu, nič z toho sa skutočne nestalo, to čo mu rozprávala kedysi čítala v jednej hrdinskej bájke. Dívala sa na neho so založenými rukami na hrudi a potláčala smiech.*

Castiel Morningstar:
*Castiel slušně vzal kýbl a vyšel z chatrče, kde kýbl vyprázdnil bylo to od chatrče vcelku daleko takže to aspoň už nebylo cítit. Rovnou došel i k potoku, kde si vypláchl pořádně ústa a vrátil se zpět od chatrče, ještě byl bílej jako stěna, ale nebylo to nic závažného za pár hodin bude zase jako rybička. Poté si vzal skutečně lístky máty a Auriel věděla, že zrovna vůni máty nemusí každopádně neodporoval a udělal co bylo nutné. Poté jen sklonil hlavu a opravdu si moc nepamatoval, že by něco takového udělal, ale tím ,že měl skloněnou hlavu neviděl moc Aurielin výraz proto si myslel, že to opravdu udělal.* Ukradl kozu ? Oženit se s ježibabou ? *Chytl se lehce za hlavu. Docela se lekl, když to řekl, ale na zároveň jeho obličej mohl být docela komický, když se to dozvěděl.* To jsem udělal ? *Zeptal se potichu, jako kdyby tomu nemohl pořádně uvěřit.* Já..pamatuju si jenom.. *Stále měl skloněnou hlavu a jen se lehce dotkl ucha.* Ucho...a nějaké muže..víc si nepamatuju.. *Bál se podívat Auriel do očí. Nevěděl, že to ona myslí ze srandy, ale on si vážně nic moc nepamatoval.* Omlouvám se...už...už nebudu pít. *Lehce si promnul oči, protože se stále snažil ještě tak nějak probrat.*

*Auriel ho v tom nechala trochu sa podusiť, no keď videla ako pokorne splnil všetko čo mu rozkázala usmiala sa, naliala mu pohár čersvej, studenej vody z fľaše a podala mu ho s pobaveným výrazom.* No.. možno som si ťa pomýlila s jedným opitým hrdinom z poviedky. *Mykla plecom ako keby sa nechumelilo, ako keby si z neho doteraz poriadne neuťahovala - ak si od nej pohár vzal tak dobre - ak nie, položila by ho na stôl vedľa neho a vrátila sa k polievke, ktorú pár krát premiešala.* Nebudem sa pýtať prečo ti napadlo objednať si pivo, no prečo si si objednal ďalšie a ďalšie? *Zachmúrila sa. Tušila, že to bolo preto lebo tam bol ten elf, nevedela však prečo nemal zábrany.* Vieš, mohlo sa stať hocičo, prenasledovali nás akýsi muži a ak by nemali dobré úmysly - mohli sme obaja dopadnúť zle. *Stíšila hlas a pohľadom hypnotizovala hladinu polievky. V tom si spomenula na dopis a opäť ju pohltila zvedavosť. Najprv však chcela uzavrieť tému alkohol kým sa bude schopná ponoriť do témy .. Muž ktorého som zabila skoro pred rokom ma asi začína strašiť.*

Castiel Morningstar:
*Stále měl skloněnou hlavu a to i když řekla, že tohle zrovna neudělal. Pohár s vodou si samozřejmě vzal a konečně zvedl hlavu.* Děkuju. *Lehce se pousmál a napil se. Alespoň se mu udělalo o něco lépe, ale bílí jako stěna byl stále. * Vím, že když jsem přišel do té hospody a sedl si, nevím proč prostě jsem měl takovej divnej pocit, jako kdybych měl asi vztek nevím a chtěl jsem to něčím utlumit. Víc si opravdu nepamatuju... *V očích měl pravdu neřekl žádnou lež, nevybavoval si to, že by jeden z těch mužů byl elf proto si nemyslel, že by to bylo kvůli tomu. Trochu ho, ale vyděsilo, že je někdo pronásledoval, to samozřejmě upoutalo jeho pozornost přeci jen o něco víc.* Co chtěli ? *Zeptal se docela zvědavě.* Pamatuju si....dýku ? A o něčem jste mluvili, ale nevím co to bylo. V hlavě to je jako bych vám nerozumněl. *Lehce si ještě dal volnou ruku na hlavu, stále ho lehce bolela.* Neudělali ti nic, že ne ? *Castiel o dost více zvážněl. Samozřejmě, že si všiml, že asi něco není opět v pořádku proto přišel k Auriel blíž a jemně ji dal ruku na rameno.*

*Bola zachmúrená a tak len premiešala polievku.* Ocenila by som keby si sa učil zvládať hnev iným spôsobom. Niečím čo bude šetriť peniaze, tvoje zdravie a moje nervy. *Ku koncu sa to snažila trošku veselšie otočiť na vtip.* Nie nič mi nespravili, ale mali podobné masky ako ten muž, ktorý nás napadol v tom dome pri Prístavišti. Pravdepodobne v tej krčme čakali kým tam prídem aby mi dali tú obálku - ešte som ju neotvorila. *Na prázdno preglgla, Casov dotyk na jej ramene by bol za normálnych okolností upokojujúcejší, no tento krát bola na to príliš rozhodená.* Myslím, že vedia, že som zabila jedného z nich. *Zahryzla si do pery a pozrela sa na Castiela, ktorý vyzeral byť stále trochu bledý.* V tej obálke by mala byť adresa.. požiadali ma aby som zvážila, že tam za nimi zájdeme. Zaručili nám, že sa nám nič nestane - ale tu je tomu ťažké veriť. *Trochu sa zamyslela.* Na stupnici od jedna do desať - aké veľké šialenstvo by to bolo? *Zamyslela sa a odišla od polievky aj Castiela, siahla do svojho kabáta a vytiahla z vnútorného vrecka obálku potom sa vrátila ku Casovi a podala mu ju.* Pozri sa na to sám. *Hoci sama horela zvedavosťou, bola ochotná prenechať mu to.. nech to otvorí a prečíta prvý. Sama zatiaľ začala zatvárať okná, ktoré otvorila lebo Cas začal vracať - mala však už pocit, že je tu dostatočne vyvetrané. Ak by sa Castiel pustil do čítania nahlas - plánovala si sadnúť a vypočuť si to celé pekne v pokoji.*

Castiel Morningstar:
*Opět lehce sklonil hlavu.* Pokusím se to zvládnout lépe...promiň. *Omluvil se celkem tichým tonem, když opět začala mluvit jen bedlivě poslouchal co říká. * Pokud to ví tak proč až teď ? Proč až po roce ? *Zeptal se a jeho oči se opět přimhouřili. Castiel začal nad tím přemýšlet.* Pokud by nás chtěli zabít tak by to už udělali. Pokud tedy věděli, že do té hospody příjdeme. Stačilo by nás pak jen sledovat a skončit to. Proč to tedy neudělali, když to vědí.. *Nedokázal přemýšlet však na stoprocent, hlavně díky tomu bolehlavu. * Možná i ví o našem úkrytu, když nás našli tak lehce v tak velkém městě..něco mi tu nehraje. *Zamyslel se, ale souhlasil s Auriel. Těžké věřit někomu kdo se je nejdříve pokusil zabít a ještě k tomu někomu komu zabijete zřejmě nějakého partnera.* Jedenáct. Nevěřím jim. Na druhou stranu co se může stát, když tam nepříjdeme ? *Poté co Auriel vytáhla tu obálku a podala mu ji, Castiel ji ještě neotevřel.* Riskantní jsou obě varianty. Jít i nejít. Půjdeme je šance, že nás zabijou. Nepůjdeme a je šance, že to budou brát jako urážku a zabijou nás taky... *Obálku držel stále v ruce a tak nějak přemýšlel jestli ji vůbec otevřít, ale stejně mu to nedalo a otevřel ji.* Tento dopis je určený pro Lady Auriel AR-Feinel a Castiela Morningstara. *Podíval se Auriel do očí.* Super..vědí i naše jména. *Lehce se však pousmál, skoro to i vypadalo, že si to i užívá.* Srdečně vás zveme do našeho "rodinného" domu přístaviště, máte mé slovo, že se vám nic nestane. Chci si pouze s vámi promluvit o pár událostech a nabídnout vám něco co se jen tak odmítnout nedá. Budeme na vás čekat přesně jeden týden a jeden den. Poté to bereme jako, že nemáte zájem. S pozdravem MDT. *Dočetl kratší dopis a podíval se na Auriel.* MDT ? To je jako co ? *Zasmál se lehce a podal Auriel dopis, aby si ho též mohla prohlédnout z toho jak ho bolela hlava a nemohl tak moc přemýšlet, si mohla všimnout, že pravopis není úplně gramaticky správně, spíše to vypadalo jako by to psal někdo, kdo se zřejmě naučil číst a psát až tady v Desperu.* Je tu ještě možnost, že bych tam šel sám a tím pádem by jsi nebyla v takovém nebezpečí. *Zamyslel se a promnul si oči.* To MDT jsem ještě nikdy neslyšel. Co by to mohlo znamenat ? *Ještě nebyl úplně probuzený a v pohodě, takže nad tím opravdu musel silně přemýšlet.*

*Keď ju uistil, že sa to pokúsi zvládnuť lepšie, bez alkoholu - uľavilo sa jej. Vedela, že sa na tom ľudia môžu stať závislí a to bolo to posledné čo tu chcela riešiť. Potom nad tým čo Cas hovoril premýšľala - sadla si na drevenú stoličku, preložila si nohu cez nohu a zamyslene si hrýzla spodnú peru. Bola vydesená pri predstave, že by vedeli o ich úkryte, no bolo jasné, že ich sledujú inak by neboli v tej krčme. Chápala, že ak by ich chceli zabiť už by to spravili, včera na to mali ideálnu príležitosť. Castiel im neverí, ona tiež nie - no obávala sa toho čo by sa stalo keby to odmietli ich pozvanie, nechcela ich uraziť. Potom sa dal Cas do čítania toho dopisu a Auriel len strnulo sedela na stoličke, cítila, že spodnú peru má už trochu podráždenú z toho ako nervózne si do nej hryzie. Fakt, že poznali ich mená ju vydesil, mali každopádne týždeň na to aby sa rozhodli či to risknú alebo nie. Pri zmienke o MDT sklopila oči a sústredene sledovala podlahu.* Môže to byť skratka mena alebo názov nejakého cechu či skupiny ku ktorej patria. *Dumala.* Čo o nich zatiaľ vieme? Okrem toho, že nás napadli a chceli ťa zabiť lebo si bol zranený majú určite špiónov alebo sú sami dobrí v sledovaní. *Pokračovala v uvažovaní nahlas a pozrela sa na Castiela.* Spomínali niečo o tom, že sa zbavujú slabých jedincov, ktorí by míňali lieky, ktorých v Desperose nie je dosť pre každého a ten muž spomenul, že by som sa hodila na ich liečiteľku. *Trochu sa zachmúrila.* Zabudla som na niečo? Bol tam ešte ten muž s kladivom a upírka.. ale to som veľmi nemala kapacitu vnímať. *Priznala s miernym pokrčením ramien.*