Náměstí

Nayirin:
*Nayirin viděla v Auriel doslova sebe, když byla ještě mladá a krásná.* Mluvíš jako já když jsem byla malá. Lásce, ale nepoučíš a pokud se zamiluješ do někoho a je jedno koho. Stejně půjdeš s ním a věř mi, že rodiče budou radši když budeš šťastná než, aby jsi měla někoho koho nemiluješ. Jednou ti tohle dojde Auri. *Pohladila ji opět po tváři.* Ty nikomu neubližuješ Auriel. Castielovi už vůbec ne, třeba to opravdu potřeboval. Třeba je to opravdu nejlepší, když si od sebe dáte nějakej čas pauzu. Ale nevěřím, že by tě za to nenáviděl, za tu dobu co znám tebe a jeho. Myslíš si, že je opravdu takovej ? Jste oba ještě moc mladí a cítíte, že si ubližujete, ale není to tak. Zůstaň tu jak dlouho chceš. Víš moc dobře, že já jsem ráda, když tě tu mám. *Pokusila se ji utěšit, když poté přišlo, ale na to vaření a došli s Auriel do kuchyně ještě se cestou stavila pro jídlo, které nechala na zemi zabalené. Poté už konečně došli do kuchyně.* No takže víno..hm jak bych ti to popsala. Víno je asi to nejsladší co kdy ochutnáš. Bez něj to už dneska ani nejde. *Vzala dva pohárky a nalila do nich víno. Poté jeden pohárek podala Auriel, aby se napila. Nebylo to nějak extra kvalitní víno, přeci jen to se tady v Desperu hledalo špatně, ale špatné úplně nebylo.* Chutná ? *Pokud by nechutnalo Nayirin by se jen zasmála, no pokud by ji chutnalo ihned by ji dolila. Poté by jídlo dala na stůl v kuchyni. Bylo tam nějaké maso, chleba a dokonce i zelenina.* Taky nejsem nějaká kuchařka, ale tak spolu to nějak zvládneme ne ? *Podívala se směrem na Auriel a usmívala se.* Bohuže l jsem toho nekoupila tolik, takže by jsme mohly udělat jen obložené chlebíky pro nás dvě co ty na to ?

*To, že sa v nej Naiyirin tak videla ju prinútilo sa usmiať.* Stále si krásna, Nay. *Prehovorila a skôr než by stihla oponovať pokračovala.* Otec tvrdí, že ženy nestarnú ale zrejú do krásy ako víno či whiskey. *Špitla keď kráčala za Nay do kuchyne.* Niekedy si myslím, že milovať neviem a nikdy nebudem.. ako keby boli okolo môjho srdca vrstvy ľadu, ktoré som si tam stavala už od detstva, všetkými tými príkazmi a pravidlami, tým potláčaním emócií.. Proste aj keď mám niekoho rada, stále tam stojí ten kus ľadu a ... mám pocit, že som pokazená. *Trochu sa zasmiala a pomohla jej odniesť zabalené jedlo do kuchyne. V tichosti počúvala jej ujistenie v tom, že pauza medzi ňou a Casom im obom prospeje a len smutne prikývla. Bála sa, že Cas to nevníma ako pauzu ale ako úplný koniec, necchela však znovu plakať a tak sa venovala jej ďalším slovám.* Tiež je mi s tebou dobre Naiyirin, mám pocit, že mi skutočne rozumieš. *Odvetila s úsmevom a sledovala ako šla po fľašu vína a poháre. Vzala do ruky pohárik, ktorý jej ponúkla a ochutnala. Toto víno nebolo tak sladké ako víno, ktoré pila v bratsve Morany, bolo trpkejšie, no rozhodne nespravila žiadnu grimasu. Odkedy žila v Desperose dokázala jesť pečené, neochutené, zajačie mäso - len preto lebo bola hladná.* Nie je to zlé, matka si večer pohárik vína zvykla dopriať, tvrdila, že je to liek a že je dobré na krv. *Mykla plecom pretože o tom veľa nevedela. Nechala Naiyirin nech jej doleje a potom sa chopila zeleniny.* Tak ja opláchnem a nakrájam zeleninu. *Ponúkla sa keď Nay navrhla čo si spravia na večeru. Cítila sa v jej prítomnosti tak dobre.. skoro ako keby bola doma v Pelagione.* Naiyirin? Zažila si niekedy neopätovanú lásku? Dvoril sa ti niekto koho si odmietla? Alebo.. bola si sama odmietnutá? *Pýtala sa jej zvedavo a pri tom opláchovala zeleninu v mise s vodou.*

Nayirin:
*To, že ji Auriel nazvala krásnou ji opět vyvolalo úsměv na tváři.* To mi dlouho tedy nikdo neřekl Auri. *Vcelku vtipně si přitom hodila vlasy. Vypadalo to skoro jako kdyby byla v tu chvíli nějaká opravdu namyšlená princezna. Hned na to se, ale začala smát. Tedy do doby než Auriel začala o sobě pochybovat, že nikdy milovat nebude.* Věř mi, že až to příjde tak ten led roztaje rychleji než si myslíš. Myslela jsem si dřív to samé. Nejsi nijak pokažená. Jen musíš nechat ten led roztéct. Zkus se více chovat jako teď. Před lidma co tě mají rádi by jsi nikdy masku nosit neměla, tedy pokud máš důvod i před nimi nosit masku pak to musí být tedy hodně dobrej důvod. *No poté když se vína napila Nayirin ji sledovala a přitom se sama napila. * To je pravda. A hlavně s vínem je vše takové hezčí a příjemnější. A můžeš díky němu zažít i spoustu srandy, ale nepřeháněj to, jinak ráno budeš vypadat hrozně. *Trochu toho poučení tu přeci jen muselo být, ale stále s úsměvem na tváři. Nayirin celkově se velice ráda usmívala a radovala, byla velice společenská a snažila se vidět svět v tom lepším světle, před tou temnotou co tu byla spíše zavírala oči no samozřejmě se párkrát, ale stalo, že ji smutek převálcoval a ona tak trávila čas jen s vínem, ale to už bylo dávno, když řekla, že opláchne a nakrájí zeleninu Auriel jen souhlasně kývla a začala krájet chléb. Její další otázka ji trochu překvapila.* Ehm..heh...no... *Lehce zakoktala protože tohle opravdu nečekala.* No tehdy mě chtěli provdat za jednoho lorda, to už jsem myslím, že říkala..odmítla jsem ho nejdřív to nesl těžce, ale nakonec jsme byli dobří přátelé. No a co se týče neopětované lásky tak...no neřekla jsem úplně tak pravdu tehdy. Můj manžel mě ze začátku nenáviděl a já ho milovala. *Odložila na chvíli nuž, přitom jak si vzpomněla na manžela ji ukáplo pár kapek slz, ale stále se usmívala.* Ale stejně jsme si cestu k sobě našli. *Otřela si slzy a podívala se na Auriel, stále byla v dobré náladě.* Na jednu stranu jsem hrozně ráda, že jsem skončila v Desperu, protože tady jsem potkala svou lásku a na druhou stranu to tady nenávidím protože jsem o svou lásku tady i přišla. *Musela se na chvíli posadit, ale stále se usmívala.*

*Auriel ju počúvala a trochu ju upokojilo keď jej Nay povedala, že nie je pokazená. Pousmiala sa a snažila si zobrať jej radu k srdcu, pravdou však bolo, že sa bála toho - že by prišla o svoje ochranné, ľadové múry.* Čím som tu dlhšie tým viac roztápa. *Priznala sa tichým hlasom a začala na drevenom lopáriku krájať zeleninu na malé kúsky. Snažila sa uložiť do pamäti jej radu o víne a zvažovala čo je veľa a čo je málo. Prekvapilo ju, že aj keď odmietla Lorda - nezanevrel na ňu.* Čo na to tvoji rodičia? Keď si odmietla ženícha, ktorého ti vybrali? * Opýtala sa so záujmom - táto časť ju nesmierne chytila. Auriel stála počas ich rozhovoru ku Naiyirin chrbtom, teda nevidela, že jej ušlo zopár sĺz pri spomienke na manžela.* Akoto, že ťa nenávidel? *Znela zmätene, no keď si spomenula na jej prvé stretnutie s Castielom, nečakala na jej odpoveď.* Preto lebo si bola mešťanka, že? *Dovtípila sa a čakala na jej reakciu, zatiaľ zhŕňala zeleninu do misky z ktorej si mohli následne spoločne brať zeleninu.* Castiel mi pri našom prvom stretnutí tiež chrstol do tváre svoju nevôňu voči kráľovi a šľachte všeobecne. *Trochu sa zasmiala.* A napriek tomu sa ku mne vždy choval ako ku princeznej. *Dodala a pri spomienke na posledné tri dni sa mala chuť opäť napiť vína.*

Nayirin:
*Stále se na Auriel tak nějak usmívala a její otázka ji ani nijak nepřekvapila.* Matka to nejdříve nesla trochu hůř no co si budeme byla dost naštvaná, ale otec mě podpořil od toho jsem to ani nečekala. No matka poté zjistila, že mám záliby trochu jinde a dali mi spíše volnost než, že by mě někde drželi. Učení jsem se tedy sice nevyhnula, ale v uvozovkách jsem si mohla vybrat. *Zasmála se opět a dívala se jak Auriel krájí zeleninu.* On byl z nižší vrstvy, když jsem ho potkala neuměl pomalu ani číst a psát. Nesnášel mě protože si myslel, že jsem něco extra proti němu, no po nějakém čase to z něj odešlo a tak nějak jsme se sblížili. *Když domluvila lehce se kousla do prstu, byl to podobný zlozvyk co měla Auriel se rty, jen u Nayirin v tom hrály roli její prsty. * Obyčejní vojáci moc šlechtu nemusí, proto mají důstojníky, aby je drželi při zemi, oni totiž nebojují za jejich lordy, ale za své rodiny. *Dodala a když slyšela, že se Castiel k ní choval jako k princezně začala se smát.* Furt na něj myslíš ? Napíj se ať ta zelenina není slaná. *Opět se pousmála.* Auriel máš jen dva druhy vojáků. Ti co jdou slepě za rozkazy a ti co jdou za tím v čem vidí něco víc. Nevím na které straně byl Castiel, ale mám takový pocit, že on tě nedokáže nenávidět a určitě se vrátí. *Zvedla se a přišla blíž k Auriel tak, aby o ní věděla a jemně ji pohladila po rameni.*

*Počúvala jej slová a bola si istá, že ona by podporu jej rodičov nemala. Proste to nejako cítila... chceli pre ňu síce len to najlepšie, no zároveň chceli jej vydajom získať postavenie, moc a titul. Preto bola jej matka tak prieberčivá, preto odmietla toľko nápadníkov, ktorí sa o jej ruku uchádzali hádam od jej 12tich rokov. Bola smutná z toho ako na nich nižšia vrstva pozerala, no napríklad taký Radagon mal na to dosť dobrý dôvod. Veľa ľudí z vyššej vrstvy sa nechovalo ctnostne ku ľuďom, ktorí boli pod nimi. Zvažovala či má Naiyirin hovoriť o tom, že Cas nieje obyčajný vojak, no napokon keď si ju doberala - otočila sa na ňu ponad rameno a pousmiala sa.* Neplačem. *Uistila ju a vzala misku. Postavila ju na stôl a čakala či jej s niečím ešte môže pomôcť trochu sa napila vína a pousmiala sa.* A samozrejme, že na neho myslím. Pred pár hodinami videl svojho mŕtveho brata v miestnosti medzi nami... a teraz je tam vonku lebo som to totálne pokašľala. Možno si jeho nenávisť zaslúžim. *Neveselo sa pousmiala a pozerala sa na pohár s vínom v jej ruke.* Chovala som sa sebecky. Nezaslúži si to. *Hlesla a ak od nej už nič nepotrebovala - posadila by sa za stôl oproti Naiyirin.* Ako veľmi láska môže byť slepá? Ja.. myslím si, že si ma veľmi idealizuje, nevidí ma takú aká som ale takú akou ma chce vo svojom srdci mať. *Zahryzla si do pery a zvažovala či vôbec môžu po tomto všetkom čo sa stalo zostať s Castielom len priatelia.*

Nayirin:
Nic jsi nepokazila Auriel, jak jsem ti říkala. On to zvládne, znáte se jak dlouho že ? Rok a něco ? Za tu dobu by jsi už měla vědět, že stejně vrátí. To, že to mezi vámi takhle dopadlo neznamená, že to znamená konec. *Nic víc po ní zřejmě nechtěla, přeci jen ji chtěla spíše odreagovat od tohoto tématu no stejně se tomu nevyhnuly . Jak si Auriel sedla naproti ní jen by se trochu opřela o židli a dala si nohu přes nohu.* Jak jsem ti řekla, je to voják a vojáci jsou v tomhle stejní. Většinou ve svých pánech vidí více než by měli, a nebo v nich vidí to skutečnost jaká je. *Odpověděla ji klidně.* Láska není slepá jen lidé jsou. Pokud si myslíš, že tě vidí jinak než se vidíš ty sama, třeba to tak, ale má být. Třeba v tobě opravdu něco vidí. Já v tobě také vidím mladou nadějnou válečnici. Sama jsi řekla, že by jsi radši použila meč než vařečku. *Zasmála se, no poté se vrátila zpět k tomu, kdy se Auriel nazvala sobeckou.* Pokud jsi se chovala sobecky, proč jsi mu došla pro ten lektvar ? Proč jsi ho sem poprvé dovedla ? Tohle nejsou zrovna sobecké činy Auriel. Zkus o sobě tolik nepochybovat. To tě může i oslabit. *I Nayirin viděla v Auriel zřejmě víc než si Auriel dokázala připustit, možná to bylo kvůli tomu, že ji brala jako svou dceru a nebo, že byla Nayirin v jejím věku až moc podobná.*

*Pozrela sa jej do očí, mala vážny výraz.* A mala by som chcieť aby sa vrátil? Bolo by mu lepšie bezo mňa, určite by si našiel milé, dobré dievča a mohol by byť šťastný. Som sebecká, že ho pri sebe držím aj keď viem čo cíti, nenechám ho ísť si svojou cestou zo sebeckých dôvodov. Hovorím si, že som mala už dávno chcieť aby sme žili oddelene. *Zamyslela sa nahlas a vzala si z misky kúsok papriky, vložila si ju do úst a počúvala slová Nay a keď sústo požula a prehltla až potom prehovorila.* Proti tomu neprotestujem, určite by som bola lepšia bojovníčka než kuchárka. *Uistila ju s úsmevom aby trochu odľahčila ťažkú tému, ktorú mali.* Ten lord, ktorého si odmietla.. nemala si následne výčitky? *Opýtala sa jej so záujmom a potom keď sa ju snažila presvedčiť, že nieje sebecká Auriel sa len trochu pousmiala.* Šla som po lektvar aby som ho zachránila, pretože sa do toho stavu dostal mojou vinou. Nechcela som aby zomrel, mám ho rada, chcem ho pri sebe a nechcela som cítiť výčitky keby navždy zmizol mojou vinou z tohto sveta. *Prehovorila úprimne a neveselo sa usmiala.* Počuješ to tam ? V mojich slovách je samé Ja, ja ja. Ja nechcem aby zomrel, lebo ja ho chcem pri sebe, lebo ja by som cítila výčitky. Ja som rozhodla o tom aby so mnou zostal v chatrči, ja som navrhla aby sme sa delili o jednu posteľ... *Zmĺkla.* "Ja som ho pobozkala." *Dodala v duchu a posmutnela.* Snažím sa na svoje činy dívať racionálne. A rozum mi vraví, že by bolo lepšie ak by som už jeho prítomnosť nevyhľadávala.. pre jeho dobro. Hoci si to neželám, rozhodla som sa aspoň raz zabudnúť na moje JA. A ... chcela som myslieť hlavne na to čo by bolo dobré pre neho. *Ako to povedala, napila sa vína.* On totiž na seba nemyslí skoro vôbec. Nikdy. Je svoj najväčší nepriateľ. *Vysvetlila Naiyirin a zahryzla si do pery.*

Nayirin:
A pomyslela jsi někdy nad tím, že jeho cesta opravdu byla po tvém boku ? Nechci se ho zastávat, ale ty tu máš mě, máš tu Radagona a máš tu Ela. Koho tu má Castiel ? *Její pohled také mluvil za vše, jasně tím dala najevo, že to nemuselo být jen kvůli těm pocitům k Auriel proč chtěl vedle ní být, ale celkově protože Castiel v Desperu nikoho neměl. Poté když se dostali na téma lordi a jejich odmítnutí Nayirin se začala smát.* Měla a jaké. Proto jsem s ním udržovala alespoň přátelský vztah, vím co ke mě cítí, ale nemůžu mu to opětovat stejně jako ty u Castiela protože ho nemiluji. *Poté, ale poslouchala její odpověď s lektvarem. Trochu ji Auriel rozesmuntila tím jak mluvila, tedy ne, že by ji to nějak urazilo, ale viděla jak se Auriel trápí.* A slyšíš to i ty ? Nechceš, aby někdo jiný umřel, nechceš aby někdo byl od tebe někdo, kdo tu nikoho krom tebe nemá. Jak jsi řekla, dělili jste se o postel..mohl spát na zemi ? Pokud jsi sobecká proč sis nenechala celou postel ? Proč jsi rozhodla, aby zůstal v chatrči když jsi ji mohla mít pro sebe a on by spal venku ? Ty nejsi sobecká, tak přestaň o sobě takhle mluvit. *To už Nayirin byla lehce zamračená, nelíbilo se ji, že o sobě Auriel takhle mluví.* Musíš pochopit jedno Auri. Nepodceňuj se tolik. A ten kluk...první co řekl když sem došel celý od krve bylo : Postarej se o Auri.....možná nemyslí tolik na sebe, ale bez tebe to pro něj dobré nebude... *Sklonila mírně hlavu, něco málo měla už i Nayirin připito, takže z ní mluvilo trochu i pití.*

*Po jej slovách mala Auriel ešte väčšie výčitky. Ublížila Castielovi a odohnala ho od seba v márnej nádeji, že aj keď sa to ani jednému z nich nepáči - je to racionálne a správne rozhodnutie. Teraz jej však Naiyirin toto rozhodnutie podkopala a Auri len bezradne sedela na mieste a pohltili ju výčitky. Perspektíva, ktorú jej rozhovor s Nay ponúkol jej nenapadla.. ako by vlastne aj mohla? Nechcela sa s Naiyirin škriepiť a chytať ju za slovíčka - rozhodne by totiž Auriel netvrdila, o Radagonovi či Elgaladovi, že ich "má".. no chápala čo tým chce Nay povedať a teda jej do toho neskákala. Naiyirin si mohla všimnúť, že sa Aurielin pohľad zmenil, nebol plný ľútosti a výčitiek ale strachu, že jej rozhodnutie nebolo predsalen správne. Okrem toho Auri na jej duševnej pohode nepridali posledné slová, ktoré Naiyirin vyslovila.. že Castiel bez Auri na tom dobre nebude. Tieto slová sa Auri zavŕtali hlboko pod kožu. Odrazu sa jej horšie dýchalo.. keď pocítila zodpovednosť a starosť o Casa.* "To znamená, že som to ešte viac zmrvila?" *Pomyslela si a mala chuť ukryť si tvár v dlaniach .. no odolala tejto potrebe. Spomenula si na jeho správanie predtým než odišiel - na to ako sa na ňu nedokázal ani pozrieť, ako nechcel aby sa ešte vrátila do ich bývalého spoločného domova a posmutnela. Bolesť čo jej svojimi chladnými slovami spôsobil utlmila všetko ostatné. Auriel dopila víno a ukazováčikom hladkala stopku čaše. Ešte si to neuvedomovala, no víno na ňu začalo pomaly pôsobiť. Aj preto mala viac rozviazaný jazyk a bola tak otvorená.* So svojím manželom... Čakali ste do svadby? Kým ste.. *Pozrela sa Naiyirin do očí a začervenala sa.* Veď vieš.. *Ešte nikdy s nikým len tak nesedela pri víne a nerozoberala mužov. Nemala priateľky a s mamou by to jednoducho nešlo. O sexe vedela len základy keď sa pýtala matky na podrobnosti vždy ju zahriakla s tým, že jej to povie pred svadbou.*

Nayirin:
*Lehce už připitá nevěděla, že tím co řekla Auriel asi ublížila no všimla si jejího pohledu a proto ji jemně přes stůl chytla za jednu ruku a pohladila ji.* Promiň, takhle jsem to nemyslela. Jen se na to snažím dívat asi trochu jinak. Chtěla jsem tím říct, že když voják nemá svého pána nebo svou paní, myslí si potom, že selhal. Teda takhle to má snad každý voják. I ten můj voják to tak měl. *Přitom se i mírně šťastně pousmála, vzpoměla si opět na svého manžela a to ji stále dodávalo sílu tady v Desperu bojovat.* Ale nemusíš se bát jak jsem ti řekla. Vrátí se. Tihle se vrátí vždy ať chceš nebo ne. *Pokusila se ji lehce opět utišit no alkohol dělal svoje a tak si uvědomila co předtím řekla až příliš pozdě. Její další otázka Nayirin, ale překvapila a neudržela smích, přišlo ji to až moc vtipné jak se Auriel začala červenat.* Myslíš jestli jsme byli spolu ? No...nejradši by jsi určitě chtěla slyšet, že to bylo až po svatbě...ehm nebudu ti lhát Auri. Nebylo, bylo to o dost dříve. Tehdy mi přinesl právě víno a slovo dalo slovo no a skončili jsme v našem úkrytu. *Začala se šklebit a napila se opět vína.* Nejdřív jsem měla výčitky...přece jen on nebyl Lord nebyl to princ...no teda pro mě to byl ten nejhezčí princ co jsem kdy viděla. *Odpověděla ji. Nayirin celkově byla spíše rebelka než, že by se držela pravidel teda aspoň když byla jen o trochu starší než Auriel. V jejím věku však byla úplně stejná.*

*Chápavo sa pousmiala a trochu potriasla hlavou keď sa jej ospravedlnila, rozumela čo sa jej Naiyirn snaží povedať.. to, že to vnímala tak citlivo bola jej chyba, nie jej.* Ako si znášala to, že si bola ... jeho paní? *Prstami naznačila vo vzduchu úvodzovky pri slovách "jeho paní".* A hlavne... milovala si ho, ako si mu mohla oddobriť aby bol tvojim vojakom keď sa s tým viaže to, že ho musíš zabiť ak sa mu nepodarí ťa ochrániť? *Nahla hlavu trochu na stranu a keď ju Nay začala uisťovať, že sa Castiel vráti, len sklopila oči a prstom odlupovala omrvinky z chleba. Nechcela sa ku tomu vyjadrovať, nechcela na to myslieť pretože sa v nej bila obava z toho, že by sa mohol nevrátiť.* A to.. si sa nebála? *Začervenala sa keď sa jej Naiyirin priznala, že nezostala ctonstná až do svadby.* Uľahnúť s mužom .. pred svadbou. *Pohľad od nej hanblivo odvrátila a snažila sa zamaskovať fakt, že o sexe takmer nič nevie nakoľko ju cielene od tejto témy držali doma dosť nevzdelanú.* Čo ak by si napríklad počala dieťa? Nemanželské dieťa by to nemalo v živote jednoduché, nechcela by som aby moje dieťa niekto nazýval bastardom či ľavobočkom... *Tá predstava bola pre Auri neskutočne desivá, bastardi vo vysokej spoločnosti boli veľmi opovrhovaný - obzvlášť ak sa prespala žena a nie muž. Fakt, že sa na niečo takéto Naiyirin Auriel pýtala - za tú odvahu muselo byť zodpovedné určite víno! Mala svoje zásady, mravnosť, pravidlá, ktoré prísne dodržovala... aj preto Castiela zastavila hneď čo sa trochu spamätala z toľkej slasti a vzrušenia, ktoré v nej vyvolali jeho bozky a dotyky.*

Nayirin:
*Nechápavě se na ní podívala když ji řekla o té přísaze.* Ou...už chápu.. *Poškrábala se lehce po hlavě a ihned pochopila.* On je z Morienu, že ? Tam to berou trochu jinak než třeba v Dramorsu a tak. Morien je vyloženě město dělané tak, že ti vytáhnou mozek a nacpou tam místo něj jen informace co chtějí, aby jsi dělala. Už chápu jeho přístup. Klasický voják z Morienu. *Trochu se u toho ušklíbla, i když je pravda, že Castiel měl hodně společného s armádou v Morienu, tak se dost od toho vzdaloval, nebyl to klasický řadový voják, ale dokázal myslet i sám za sebe.* Tehdy když jsem byla ještě mladá tak mě tam matka s otcem vzali a viděla je trénovat. Jejich učitel měl takové zvláštní jméno...ehm...no nevzpomenu si přesně jen si pamatuju jejich rod myslím, že to byl Morningstar. No tak ten starší muž se nebál bičovat malé děcka. Bylo mi z toho na zvracení. Prostě dvanáctiletý kluci byli mláceni i staršími a on to neřešil. Prej je to naučí. Prostě hrůza. Nesouhlasím s takovou výukou a proto moc vojáky no celkově lidi z Morienu moc nemusím. Dokonce i vím, že tehdy na trenink vzal i své malé syny. A to byla teda kuriozita. *Začala se smát, přeci jen Nayirin neznala Castielovo příjmení, sice viděla už několikrát to "tetování" na zádech, ale nikdy by si netroufal tipnout, že to znamená Morningstar. Proto tohle brala jako takovou zábavu.* Ten jejich šéf ten Mornignstar dával těm synům blbé otázky, jako jaká je povinost vojáka a tak. No za každou otázku dostali rákoskou přes prsty. To nepochopíš malí kluci a měli ruce od krve. Pamatuju si i, že jeden se mu tenkrát vzepřel a praštil ho rákoskou zpátky, ale hned na to ho složili, takže ne Morien je fuj. *Zasmála se, když to celé dovyprávěla. Přitom ani nevěděla, že mluví celou dobu o Castielovi, Zachariášovi a jeho otci. Samozřejmě, že ten co se vzepřel tehdy byl Castiel měl to v povaze.* Jo hold v Morienu nesmíš mít svobodnou mysl. *Opět se napila lehce vína a poslouchala její další otázku. Viděla samozřejmě ten pohled Auriel.* Asi by mi to bylo jedno. Bylo by to moje dítě, můj muž a radši bych se vzdala všech titulů a byla šťastná s tím co miluji než být nešťastná s mužem co nemiluji. *Vcelku moudrá slova na to, že Nayirin už byla dosti připitá, hlava se ji lehce kymácela sem a tam už, ale stále byla ve výborné náladě.* Ty se bojíš, že se zamiluješ do někoho jiného a uděláš tím rodině ostudu, že? *Zeptala se.* Už se ti někdy nějaký chlapec líbil ? Povídej. *Okamžitě musela dolít Auriel víno, které pomalu docházelo.*

*Počúvala jej slová o Moriene, Nay netušila, že celý ten príbeh sa úzko spája s Castielom a jeho rodinou. Reakcia Auriel na to čo jej rozprávala bola pomerne pokojná, hoci bola takým chovaním znechutená, pohoršená a bolo jej to ľúto - rozhodne týmto príbehom nebola prekvapená. Z toho čo jej Castiel už porozprával si vedela domyslieť obrázok o ich otcovi a celkovo ich rodine. Celý čas jej rozprávania Auri mlčala a nechala ju nech jej povie všetko čo má na srdci.. predsa len, Cas bol hľadaný zločinec a mal dôvod tajiť svoju identitu. Hoci Auriel nechcela pred Naiyirin nič zatĺkať, tak teraz mlčala - ak by sa jej však Nay niekedy opýtala na Castielovo celé meno - neklamala by jej a povedala by jej kto v skutočnosti je. Teraz jej to ale neprišlo vhodné.* Áno, chápem.. Morien nie je ani moje obľúbené mesto. *Odvetila jej popravde a keď Naiyirin povedala, že by jej bolo jedno keby bolo jej dieťa bastard - prekvapene zažmurkala. Ona si nevedela niečo také predstaviť, obzvlášť priviesť dieťa na miesto akým je Desperos ju k smrti desil. To úbohé miminko by malo dvojnásobne zničený život. Už - už chcela oponovať ohľadom toho, že by sa predsa mohla zamilovať aj do muža za ktorého by sa vydala... no to už prišla jej otázka po ktorej Auriel absolútne očervenela, čím jej vlastne dala za pravdu. Skutočne sa bála, že sa zaľúbi, aj preto tak usilovne stavala okolo svojho srdca ľadové múry a dúfala, že nimi nikto a nič neprenikne.* Do dneška som si bola istá, že viem svoje túžby ovládať.. no zdá sa, že - aj ja dokážem stratiť zábrany. Dokonca aj napriek tomu, že mám svoje pocity v celku pod kontrolou. *Ako to povedala pritiahla si ku sebe pohár s vínom bližšie a v mysli ju opäť mátali Castielove bozky.* Či sa mi niekto páčil? Myslíš fyzicky páčil? *Očervenela ešte viac a založila si nervózne prameň vlasov za ucho. Trošku si cucla vína aby si dodala odvahu a neuvedomila si, že začína byť pripitá tiež.* Od dvanástich mi matka predhadzovala jedného nápadníka za druhým.. ani by som ich nezrátala, samozrejme, že medzi nimi boli aj skutočne pekní chlapci. *Hanblivo sklopila pohľad na stôl a nervózne sa pousmiala.* Aj.. aj v Desperose sa nájdu príťažliví muži. *Šepla tichším hlasom a pred očami sa jej mihli spomienky na Radagona, Elgalada a samozrejme Castiela .. akosi nedokázala myslieť na Casa bez toho aby sa jej v spomienkach nevynorili útržky ich spoločného vzplanutia. Trochu potriasla hlavou aby si prečistila myšlienky a opäť sa napila vína.* Nikdy predtým som nemala možnosť.. podľahnúť túžbe, predtým - mohol sa mi dvoriť aj ten najkrajší princ z Dramorsu, komorné dohliadali na každý môj pohyb. To najintímnejšie čo som s chlapcami zažila kým som prišla do Desperosu bol tanec.. a bozk na ruku na privítanie či rozlúčku. *Trochu neveselo sa zasmiala a napila sa vína.* Som si istá, že by ma stiahli z kože keby vedeli čo všetko som si tu už dovolila. *Prehovorila veselším hlasom než sa vlastne cítila a pozrela sa na Naiyirin.* Vlastne sa nečudujem, že ma držali od chlapcov tak ďaleko.. je ťažké udržať si jasnú myseľ keď človeka ustavične rozptyľuje ... vôňa, dotyk.. úsmev ... pohľad - toho druhého. *Zahryzla si do pery a nervózne sa pohrávala s prameňom svojich vlasov.* Matka mi nikdy o vášni, vzrušení a príťažlivosti nič nehovorila. *Trošku sa zamračila - víno už skutočne účinkovalo, rozohnila sa.* Všetko ti poviem v pravý čas Auriel, vysvetlím ti to pred tvojou svadobnou nocou ... *Napodobnila strohý, úzkoprsý hlas jej matky a prevrátila očami.* Fakt ďakujem mami, to mi teraz náramne pomôže - cítim sa ako neskúsené dieťa! Potom sa ma tu niekto dotkne a mám pocit, že omdliem. Bojovníčka alebo nie - je to frustrujúce.. vôbec neviem ako s tým pracovať. Ešte aj tie naučené divadielka - ktorými som mala vábiť potencionálnych nápadníkov.. nič nebolo nikdy kontaktné. *Posťažovala sa a trochu si odpila vína.* Flirtovanie, zvádzanie ... nič také nepoznám. Teda-t teda, nie žeby .. nie žeby som to chcela použiť - nechcela ale, ale chápeš čo chcem povedať. *Pozrela sa Naiyirin do očí v márnej nádeji, že tam nájde pochopenie.*

Nayirin :
*Klidně upíjela dál víno a pozorovala Auriel, která se protentokrát docela rozjela. Musela se nad tím usmát, protože ji bylo jasné, že za to vše může víno. Když Auriel začala mluvit o ovládání svých tužeb musela se opět začít smát.* Myslím, že na to, aby jsi dokázala svoje tužby ovládat no..na to musíš ještě hodně zesílit a chce to sakra velkou sílu. *Začala se smát no když ji řekla, že viděla i hezké chlapce, ale když řekla, že i v Desperu jsou přitažliví muži její obočí se lehce zvedlo.* Čeká tě ještě opravdu hodně Auriel to ti můžu tedy říct, ale neboj až to příjde tak to zvládneš vím, že ano. Zkušená nebo ne, půjde to. Tak nějak podvědomě budeš vědět co dělat. *Hned po tom co domluvila se opět napila vína a nadále ji poslouchala. Samozřejmě, že se musela smát když napodobovala její matku, přišlo ji to až moc vtipné a celkově bylo komické to jak si Auriel stěžovala v Desperu zrovna na tohle. * Chápu jak to myslíš, ale na toho pravého ani flirtování nepotřebuješ. Naopak ty by sis měla najít někoho kdo se k tobě hodí, koho budeš mít opravdu ráda a on tebe. To, že ti někoho vyberou rodiče je těžké s tím žít věř mi a hlavně trvá dlouho než si na toho dotyčného zvykneš. *Dodala sice s tím neměla vlastní zkušenosti, ale její matka se takhle vdala a svého manžela nikdy nemilovala. Ano měla ho ráda, ale nikdy ho nijak nemilovala. Více méně s ním byla jen z donucení. Napila se opět vína a v tom ji něco docvaklo kdy vykulila oči.* Moment teď mi něco došlo... *Doslova na chvíli otevřela pusu jako kdyby ji došlo něco hrozného.* Castiel...Zachariáš...bratři...Morien...pane bože.. *Vše ji začalo dávat dost smysl a dívala se na Auriel. Bylo jasné, že ji došlo, že Castiel je právě ten chlapec co tenkrát viděla a na, kterého je vydaný zatykač. *

*Povzdychla si, trošku pokrčila noštek a usmiala sa na ňu.* A kým nebudem dosť silná tak sa mám vyhýbať Castielovi? A pre istotu aj ostatným mužom? *Trochu trpko sa zasmiala nad tým ako tragicky to znelo.* Čaká ma toho veľa .. hej, to hej.. na to nemusíš byť veštica .. tu v Desperose toho čaká veľa každého. *Položila si lakeť na stôl a podoprela si bradu - nikdy v živote si niečo takéto nedovolila. Položené lakte na stole to bolo niečo čo etiketa neumožňovala.* Nechcem žiadneho pravého ani ľavého.. flirtovanie by som mohla použiť na to aby som dosiahla to čo chcem. Keď je žena vyzývavá, pôsobí odvážne a dostane čo chce. *Hlesla s povzdychom a pohľad upierala na pohár vína.* Moji rodičia sa milovali.. a to sa pred svadbou nepoznali. *Zahryzla si do pery.* Od detstva som chcela zažiť to čo oni. *Trošku prižmúrila oči a zasnene sa usmiala.* Prvý bozk s mužom, ktorého mi vyberú - pred oltárom. Pri tom bozku by sa nedotkli len naše pery ale aj naše srdcia, pozrela by som sa mu do očí a ... hlboko by som sa zamilovala. *Trošku si povzdychla, zažmurkala aby sa vrátila do reality a voľnou rukou si prikryla oči.* A realita? Prvý bozk si odo mňa ukradol elf po tom čo som upadla do bezvedomia.. ani si to nepamätám. Druhý bozk som dostala keď som bola zviazaná a to čo sa stalo dnes ... to bolo, to bolo.... ja som vážne - chcela aby .. aby neprestal. *Ukryla si tvár do oboch dlaní a zasmiala sa. V tom Nay nejakým spôsobom napadlo, že Castiel a Zachariáš sú z Morienu. Síce nevedela ako je to možné - nespomínala si, že by pred ňou niekedy hovorili o tom odkiaľ Cas pochádza, no na to aby nad tým Auri dumala mala v sebe až moc vína.* Hm? *Pozrela sa na Nay, vystrela sa a oprela o stoličku. Potom sa načiahla po čaši s vínom.* Ach.. áno presne tak. Zamiloval sa do mňa hľadaný zločinec a ja som mu skoro darovala svoju počestnosť. *Keď to povedala napila sa vína a potom ho položila naspäť na stôl.* Castiel Morningstar.. to je on. *Prikývla s celkom pokojným hlasom a potom sa neveselo uškrnula.* Jeho meno by na svadobnom oznámení asi nevyzeralo najlepšie. *Trošku zavtipkovala a potriasla hlavou, dopila čašu vína a pozrela sa na prázdny pohár v ruke.* Je vážne dobré. *Musela uznať.*

Nayirin:
Neřekla jsem, že se jim máš vyhýbat jen si dávat pozor. *Zasmála se no viděla jak na Auriel to víno doléhá, ale prozatím ji v tom nebránila tedy v tuhle chvíli ne. Jak začala mluvit o tom, že by se do muže u oltáře zamilovala lehce se pousmála.* To je krásná představa, ale je to jen pohádka. Je malá šance, že by jste se do sebe opravdu zamilovali u oltáře. Co kdyby ten muž byl tlustý, spinavý, páchl by. A bylo by ještě hůř. Mlátil by tě. Zamilovala by ses do někoho takového ? Asi těžko. To co říkáš jsou pohádky Auri. Musíš otevřít oči, a vím, že někde v hloubi víš, že to tak je. *Dívala se na ní upřeně a poslouchala dál co ji Auriel říká o těch polibcích na to raději, ale nereagovala jen si užívala jak Auriel víno stoupá do hlavy. No když přišlo téma Castiel a zločinec Nayirin vypadala vcelku zděšeně a moc tomu nepřidalo i jeho příjmení čímž ji potvrdila, že se skutečně jedná o hledaného zločince.* Auriel víš, že je nebezpečný, že ano ? *Pootočila lehce hlavou.* Beru vše co jsem o Castielovi řekla zpět. Drž se od něj dál. Je to vrah a ti jsou všichni stejní. *Zamračila se lehce a stále se ji dívala do očí. Tentokrát opravdu zvážněla.* Vrah a Morningstar dohromady, to je špatná kombinace Auriel. Pro tvé bezpečí ho sem už nepustím.

*Zľahka prikývla keď jej Nay vysvetlila ako to myslela a, že chce len aby si dávala pozor. Následne vyprskla smiechom pri tom ako jej opísala jej potencionálneho snúbenca.* Hahah, nie to by matka nedopustila. Toľkých nápadníkov, ktorí boli papierovo dokonalý, odmietla mojim menom len preto lebo boli príliš nízky alebo príliš vysoký - či keď mal príliš rád súboje a lov a teda za tým videla zvýšený potenciál na agresívne chovanie. *Uškrnula sa keď si na to spomenula. Úplne s matkou nesúhlasila, no bolo príjemné vidieť, že nemala tak vysoké požiadavky len od nej ale bola skutočne prísna aj na uchádzačov o jej ruku. Preto bola Auri tak zvedavá na toho koho jej napokon Matka vybrala. Bolo jej tak ľúto, že už nikdy nezistí aké by to mohlo byť. Jej rozprávková predstava - jej šťastný koniec jej bol zobratý... a teraz musela robiť všetko pre to aby sa jej podarilo dať dohromady aspoň zvyšky toho čo jej zostalo a vytvoriť nový, rozprávkový koniec. Pozrela sa Nay do očí keď jej povedala, že musí v srdci vedieť, že sú to len rozprávky.* Ja mám ale skutočne rada rozprávky. *Prehovorila smrteľne vážnym hlasom a potom sa trochu zasmiala keď si uvedomila ako to vyznelo. No jo, bola v dobrej nálade vďaka vínu. Keď jej Naiyirin začala hovoriť o tom, že je Castiel nebezpečný - musela sa úprimne zasmiať.* Možno je nebezpečný ale mne by neublížil. Nikdy ma nenútil do ničoho čo nechcem - okrem toho, aj ja som už zabila ...  a nie raz. *Oprela sa o operadlo.* Vrahyňa Ar-Feiniel, a vrah Morningstar, to znie ako ešte lepší námet na svadobné oznámenie. *Nahlas sa zasmiala a ruku si pred ústa nedala, hoci bol hlasný smiech vo vyššej spoločnosti zakázaný - pozrela sa na Naiyirin s úškrnom, oprela sa oboma lakťami o stôl a položila si bradu do dlaní.* No, noo... Naiyirin, chceš mi ho zakazovať? Zakázané ovocie chutí najlepšie, nemyslíš? *Zazubila sa na ňu, stále mala dobrú náladu a neuvedomovala si, že Nay svoje slová berie vážne.* Hah, ale nemusíš sa báť... on sa už nevráti, tento krát už nie. *Mávla nad tým rukou a na moment posmutnela.* Máme ešte víno? *Opýtala sa jej a posunula prázdny pohár bližšie pred Naiyirin.*

Nayirin:
Ve šlechtě je časté se přetvařovat a jak to může dopadnout. Muž bude správné výšky bude dokonce mít i správné chování a vlastnosti, ale co když by to bylo jen na oko ? *Oponovala ji, nesouhlasila s tím co Auriel říká. Přeci jen falešných lidí bylo na světě hodně a co teprve mezi šlechtou. Na to, že má ráda pohádky no nemohla prostě jinak musela se začít spát. * A kdo ne. *Byla to spíše řečnická otázka než, že by to myslela vážně. Když se dostali k tématu Castiel tak byla Nayirin už zamračená. Dívala se ji přímo do očí.* Jednou vrah navždy vrah. Pokud jsi zabila někoho kdo byl špatný nejsi vrah, ale chránila jsi se před zlem. *Hned co to dořekla se zvedla ze židle, ale stále se dívala do očí Auriel.* A když mi řekneš, že zabil toho bratra v sebeobraně tuhle historku známe všichni, ale kdo tam byl kromě nich ? Jak mu můžeš věřit a jak může vědět, že ti řekl pravdu ? *Začala se vyptávat no Auriel měla v hlase i strach a dokonce si dala i prst k ústům a jako vždy její zlozvyk se objevil lehce se kousla do prstu.* Ano zakazuji ti ho. Nemám na to sice právo, ale zakazuji. *Nayirin mluvila takovým matkovským tonem, přeci jen pro Castiela neměla teď pochopení. * Už víno nemáme, tohle bylo vše. *Odpověděla ji a dívala se ji přímo do očí.* Pche. Vrah a ještě k tomu Morningstar. To je kombinace. Auri na tohle rod si musíš dávat pozor.Jsou to nebezpeční lidé. Víš co jsem ti řekla o jejich výchově. *Začala chodit pomalu sem a tam nervozně.*

*Stále sa na ňu dívala s uvoľneným úsmevom.* Aj ja som sa pretvarovala - a veľmi často. Každý sa niekedy pretvaruje.. a myslím, že by bolo krásne môcť spoznávať dušu toho druhého.. po celý život až do smrti. Matka mi vravela, že skutočným umením manželstva je nájsť na svojom partnerovi každý nový deň niečo pre čo sa do neho znova zaľúbiš. *Zazubila sa a opäť mala zasnený pohľad, chvíľu nad tými krásnymi slovami ešte dumala než pokračovala.* Mama čítala v ľuďoch lepšie než ja v knihách - pochybujem, že by ju dokázal niekto oklamať. *Napokon nad tým ale len v duchu mávla rukou, nechcela sa s Nay hádať - na to mala príliš dobrú náladu vďaka vínu.* Tvrdíš, že sa vo mne vidíš a že si bola ako ja.. no vieš ty čo? Nemyslím si to. Podľa mňa si nikdy nebola ako ja ... Ja som nikdy neutekala na koni z domu, nestrkala som nápadníkov do kaluže a na rozdiel od teba verím v šťastné, rozprávkové konce. *Nehovorila to nahnevane ani urazene - naopak stále bola usmiata a načiahla sa po krčah s vodou.* Raz vrah navždy vrah. *Zopakovala pobavene a naliala si čistú vodu do čaše v ktorej mala predtým víno.* Kto si ty, či ja aby sme posudzovali kto je dobrý a kto zlý. Všetky veci, ktoré sú naozaj zlé, začínajú nevinnosťou, nemyslíš? Väčšinu zla na tomto svete páchajú ľudia s dobrými úmyslami. *Zamyslela sa a na moment sa cítila ako jej starý učiteľ filozofie pán Williams.* Verím Castielovi pretože je šialene zlý klamár. *Trochu sa nad tým čo povedala zasmiala a napila sa čistej vody, po tom víne mala v ústach pomerne sucho. Začala si všímať ako sa jej všetko točí vždy keď spravila pohyb hlavou a prišlo jej to fascinujúce, pár krát cielene pohla hlavou zo strany na stranu aby ten zvláštny nový pocit naplno vstrebala a popri tom jej Naiyirin hovorila o tom ako jej Castiela zakazuje.* Prekvapuje ma tvoje správanie, nemáš snáď názor, že človeka nedefinuje jeho pôvod ale jeho správanie? Nesúcitila si snáď s tými deťmi, s ktorými bolo tak zle zaobchádzané? *Nahla hlavu na stranu a miestnosť sa opäť zatočila. Auri nedokázala plne precítiť tento rozhovor, bola síce po tom víne nesmierne úprimná, no necítila zášť.. ako by aj mohla? Nepripisovala jej slovám váhu - nakoľko sa s nimi vôbec nestotožňovala.*

Nayirin:
To má tvá matka pravdu. Neříkám, že je nemožné se zamilovat během vteřiny se dá říct, ale je to malá šance, že by se ti to stalo zrovna u oltáře. Ale je pravda, že to poznávání je krásná věc. *Pousmála se na Auriel a konečně se na něčem shodli. * Tvá matka zní jako skvělá žena. A určitě velice vzdělaná. *Pousmála se no, ale to ji nevydrželo dlouho protože se ji nelíbilo kam ten rozhovor vedl a asi ji přeci jen to víno neměla dávat.* Takhle jsem to nemyslela Auri. *Řekla trochu smutněji, ale poté přišel opět to téma s vrahy. Nayirin se konečně zastavila a poslouchala Auriel co ji říká. No upřímně na 16 letou dívku opravdu mluvila jako moudrá královna. Nemohla na to však odpovědět nevěděla tu odpověď. * Možná máš pravdu.. *Řekla tiše no když pokračovali dále a Nayirin si všimla toho jak Auriel hýbe hlavou což ji přišlo sice vtipné, ale do smíchu ji v tuhle chvíli tak nějak nebylo. Stále se bála toho co se právě dozvěděla a byla z toho spíše nervozní.* Samozřejmě, že člověka definuje jeho chování, ale... *Auriel měla pravdu a Nayirin po tom víně stejně nemohla pořádně už myslet.* Soucitila jsem s nimi... *Sedla si opět na židli naproti Auriel a jemn ji chytla za ručku, kterou pohladila.* Jen nechci, aby ses dostala do problémů. Jestli Castielovi věříš...budu taky. *Pousmála se na ní. Jak opět Auriel nahla hlavu a Nayirin viděla jak je z toho pocitu vedle musela se prostě upřímně zasmát.* Motá se ti hlava ? *Zeptala se tentokrát už klidněji.*

*Trošku omámene privrela oči a dopila vodu do dna kým Naiyirin rozprávala, potom si naliala ďalší pohár keď Nay jej matku chválila.* Moja mama je naozaj úžasná žena! *Vyhŕkla a začklo sa jej. Naliala si ďalší pohár vody kým Nay súhlasila s jej slovami a vypila aj ten.* Ja som si aj tak istá, že už ho viac neuvidím... tento krát bolo naše rozlúčenie iné. Bolo.. tak definitívne. *Spomenula si na to ako chladne sa ku nej choval po tom čo odmietla pokračovať v intímnostiach. Ani sa na ňu nepozrel! Auri sa postavila od stola a trochu sa zapotácala.* Je to ako keby sa všetko točilo! Keď som bola mladšia, roztiahla som ruky a točila som sa okolo svojej osi až kým som si neľahla na postel ... všetko sa točilo úplne rovnako ako teraz.*Jednou rukou sa chytila steny aby udržala rovnováhu a uškrnula sa na Naiyirin.* Idem.. idem si ľahnúť, vezmem si izbu kde spal Cas. *Ozrejmila jej a vydala sa tým smerom.* Dobrú noc! *Popriala jej a odporúčala sa do večných lovíšť.*

*Reili kráčal po námestí. Schovaný v čiernom plášti, aby na seba nepútal pozornosť, aj keď jeho mrmlanie pre seba - odpovedanie hlasom, pozornosť na seba trochu pútal. Illas nebol tak ukecaný, ako Holos, ktorý rozprával bez prestávky už aj niekoľko hodín, Illas bol skôr ten, kto sa ozval v dôležitejších situáciách, takže od stretu s matkou - od kedy sa ukázal - jej počul len párkrát. Smiech v jeho hlave bol za to ale silnejší a v pozadí počul nepatrný slabší hlások, ktorý nepatril ani jednému z pomenovaných.* "Ideš kradnúť?" Holos chcel vedieť, čo sa bude diať, prečo inak by bol temný elf aj tu, pokiaľ by nešlo o krádež, nie?* Nejdem, idem si niečo kúpiť. *Odsekol mu Reili.* "Choď kradnúť, je to lepšie. Ušetríš, navyše... keď ťa načapajú dostaneš to čo chceš, nie? *Holos mal niečo do seba, ale i tak pokrútil hlavou.* Dnes budem kupovať, včera som kradol. *Nedal sa.*

*Auriel žila u Nayirin už nejaký ten piatok a keďže sa po Castielovi asi už nadobro zľahla zem, chodila po meste celkom sama, bez sprievodu či ochrany. Jedinú spoločnosť jej robila dýka zavesená na koženom opasku, ktorý mala uviazaný okolo svojho útleho pása. Mala na sebe oblečené svoje typické oblečenie, na krku mala strieborný medailón a jej po pás dlhé, biele vlasy jej Nay zaplietla ako nejakej kráľovnej zlodejov. Práve sa vracala od jedného obchodníka ktorému bola zaniesť elixír a liečivé bylinky. Objednal si ich u felčiara pre ktorého pracovala Naiyirin.. Auri im občas vypomáhala s pochôdzkami vďaka čomu si zarobila nejaké drobné. Práve kráčala cez trhovisko, chcela skúsiť zohnať víno, ktoré mala Naiyirin rada a tak sa okolo seba rozhliadala po stánkoch s vyloženým tovarom. V tom však započula známy hlas a okamžite sa obzrela ponad rameno aby sa uistilo, že ju len nemáta myseľ. Jej pohľad upútala vysoká postava v tmavom plášti.* "To nieje možné?! Vážne znie ako on.. ale ... s kým sa rozpráva?" *Pomyslela si zmätene pretože to nevyzeralo, že by niekto s tunajších ľudí vnímal čo hovorí. Úplne automaticky zdvihla ľavú ruku akoby ho chcela chytiť a zastaviť - upútať na seba jeho pozornosť, no zarazila sa.* R-Reili? *Oslovila ho namiesto toho váhavým hlasom. Predsa len to boli už skoro dva roky odkedy sa videli naposledy. Na Auri to bolo vidieť, už nepôsobila ako malé, stratené dievčatko.. pôsobila vyspelejšie a zrelšie. Nezmenila sa však tak aby ju nespoznal ak by to bol on.*

"Ale ak by si kradol, tak by si ušetril." *Holos sa nedal umlčať tým, že si chce Reili legálne nakúpiť a stále jej nabádal k tomu, aby kradol... ale to jednoducho veľmi nešlo a on sám ani nechcel. K čomu mu boli peniaze, keď ich nemusel míňať? Navyše čím viac bude kradnúť, tým skôr jej niekto načapá, preto odhadoval, že bude dobrý nápad si občas naopak niečo kúpiť.* Nie je nie, Hylos. Jednoducho si niečo kúpim. *Odvetil mu. Roberto mu občas niečo dal na jedlo, oblečenie a tak, šetril si však na nejakú slušnú zbraň, či oblečenie.* "Chhhh, prečo si nenecháš poradiť? Takto by si si našetril oveľa rýchlejšie." *Reili povzdychol, hlas očividne nechápal situáciu v ktorej bol.* Počuj. Čím viac budeme kradnúť, tým viac o nás budú vedieť. Chápeš? *Snažil sa mu to nejako vysvetliť.*"Ne." *Reili by si najradšej buchol hlavu o najbližšiu stenu a vtĺkol Holosovi trochu rozumu do hlavy, než jej prekvapil trochu známejší hlas, ktorý už dlho nepočul. Popravde mu dosť trvalo, kým mu docvaklo o koho vôbec ide, došlo mu to, až keď sa na ňu pozrel karmínovými očami pod kapucňou.* Auri! *Zvolal trochu tichšie no nadšene, že ju po dlhej dobe znovu vidí. Stalo sa toho dosť za tú dobu, čo si budeme, on mal v hlave o niekoľko kolečiek viac či menej, bolo to ťažké posúdiť, rozhodne niečo z toho.* "To je tá s ktorou si bol v prvé dni tu, ne?" *I Holos ju spoznal.* To je ona. *Pokývol súhlasne hlavou, nejako sa nestaral o to, že odpovedal podstate pre ostatných niečomu, čo pre nich neexistovalo, ale on to počul v hlave. Holosa a občasne Illasa, zatiaľ čo nikto iný nie, ale nerobilo mu problém odpovedať nahlas. Predsa len, Reili si už dávno uvedomoval, že niečo nie je v poriadku. Aspoň nie v jeho hlave.* Čo ty tu? *Spýtal sa jej. Hoc telesne dospel a ešte trochu podrástol, povahovo sa veľmi nezmenil v niektorých veciach. Hoc ž mu bolo dávno jasné, že jedného dňa začuje v hlase hlas.* "Aj túto jedného dňa budeš nenávidieť."

*V momente keď Reili vyslovil jej meno, keď počula to nadšenie - nerozmýšľala. Prekonala tú krátku vzdialenosť čo ich oddeľovala a tuho ho objala okolo pása - ak jej to dovolil. V tomto momente jej bolo jedno s kým sa to rozprával, jediné dôležité bolo to, že je živý a že je tu pred ňou. Auriel sa o neho skutočne bála! Tak veľmi sa bála!* Čo tu robím? Čo tu robíš ty?! *Vyčítala mu a trochu sa zasmiala. V hlase jej bolo badať nekonečnú úľavu.* Ja som sa tak bála, že sa ti niečo stalo! Nevideli sme sa ... páni budú to dva roky. *Vzdychla a odtiahla sa, zaklonila hlavu dozadu aby mu mohla vidieť do jeho rubínovo červených očí. Bol ešte vyšší než si pamätala.. ona sama vyššia nebola takže ten rozdiel medzi nimi bol badať ešte viac.* Bola som pri tvojom úkryte niekoľko krát, no nikdy som ťa tam nenašla.. začala som myslieť na najhoršie. *Trošku potriasla hlavou, aby sa tých predstáv zbavila, no ďalej sa usmievala.* Mali sme toho spolu ešte dosť v pláne! Pamätáš? *Nahla hlavu na stranu a lišiacky prižmúrila oči.* Mal si ma naučiť liezť po stromoch.. a ja som ťa mala učiť tancovať! *Hlesla so širokým úsmevom. Stretnutie s ním bolo ako stretnutie s dávnym priateľom. Síce spolu neboli dlho, Auri mu nikdy nezabudne to ako jej pomohol keď to potrebovala.. staral sa o ňu, ochraňoval ju, kradol jej jedlo a ... okrem toho jeho podobnosť s Aranelom, elfom z knížky, ktorú milovala ako malá - tá ju podvedome nútila ku tomu aby mu verila. Ľahšie si ku nemu vypestovala pevný priateľský vzťah.*

Ja... Ja sa chystám nakupovať. *Odpovedal jej a objal ju tiež, bol rád, že ju vidí, nevidel ju skutočne dlho a pomaly popravde zabudol, že i existuje v hlave mal totiž veľmi veľa iných starostí a zažil veci, ktoré mu niektoré veci vytesnili jednoducho z hlavy, tak ako to robili dva hlasy v hlave, hoc jeden mlčal a druhý nie a nie zavrieť zobák. Verili by ste tomu? Ale chcel aj tak vedieť, čo tu robí, hlavne ako sa mala, aj keď by o sebe najradšej pomlčal.* "Kto je to?" *Ozval sa Hylos v hlave. Temný elf si zvykol na to odpovedať mu aj na ulici plnej ľudí, či na radnici, keď nič nerobil a čakal na stretnutie s Robertom a len sedel niekde a kopal nohami, pričom kukal do blba. Popravde hlasy nepočul len pri starostovi... len v jeho prítomnosti dokázal poriadne zažmúriť oči a mať v hlave ako také ticho. On sám bol totiž pre Reiliho temnota, temnota, ktorú ako sa zdalo potreboval k svojmu životu.* To je Auri... a pravda, nevideli sme sa dlho. *Odpovedal na otázku jeho hlasu a usmial sa na Auri, zadíval sa do jej modrých očiek tými jeho krvavými.* Zmenil som úkryt dosť rýchlo. *Zasmial sa. Teraz sa ukrýval v temnote starostu, ktorá mu vyhovovala a ťahala ho k nemu.* Ako vidíš, som živý a zdraví, tak sa nemáš čoho báť. *Dodal k tomu, bol živý a zdravý, teda aspoň fyzicky, o psychike sa to nedalo povedať, pravdepodobne sa niekde tak udrel, že sa mu kolečka v hlave nejako pomotali a rozmnožili, keď ich mal o niekoľko naviac.* "Človek..." *Ako by hlas v jeho hlave premýšľal, čo si má o ľuďoch myslieť, predsa len tu bol Roberto, ktorý mu hlavu dosť motal, no proti nim nič nemal. Skôr len čistú nenávisť k sebe a k svojej rase celkovo k sličným.* "Zabi ju." *Dodal po chvíli Hylos.* Nemôžem ju zabiť, je to kamarátka. Dúfam, myslím. *Bránil ju temný elf.* Pamätám, pamätám. Liezť spoločne po stromoch a učiť sa tancovať. *Pritakal jej, už si za to začínal spomínať, pomaly ale iste.* "Čo ak nie je?" *Nabádal ďalej hlas, ktorý mu kedysi prišiel hlasný, ale ten hlasný spal, odpočíval. Reili postrehol, že sa objavoval len v dobe najväčšej nenávisti, ktorú zvykol cítiť, v takom stave. Hylos bol otravný ako vždy.... a Illas... ten čakal na to, kým príde niekto, kto dostane Reiliho do stavu nenáviste.* Nemôžem, už som ju raz zachránil, nepríde ti to blbé? *Tak ako Auri mohlo prísť blbé jeho rozprávanie sa sám so sebou. Hneď si mohla domyslieť, že to nemá v hlave všetko v poriadku, že sa muselo udiať udalosti, ktoré dali veci do pohybu a objavil sa v jeho hlave votrelec... keby len jeden, ale Reili vedel narátať zreteľne štyri hlasy, ktoré počul... hoc ten jeden, len zopár slov za deň, ktoré mu rozumel pomedzi jeho šepkanie.* Ako sa máš Auri? Čo nové? Hovor. *Zdvihol k nej oči ako by sa nič nedialo a všetko bolo na dennom poriadku.*

*Keď ju Reili objal tiež, Auri si spokojne povzdychla a na moment zavrela oči - hlavu si oprela o jeho hruď a až v tomto momente verila, že je to skutočne on, že je živý a zdravý. Zhodnotila, že jeho oblečenie už nevoňalo tak výrazne po machu a miazge a teda musela byť pravda, že zmenil úkryt a už nespával na strome v bukovom háji. Po chvíli sa od neho síce odtiahla, no stále ho držala okolo pása a počúvala jeho rozprávanie, keď povedal, tú časť, že "to je Auri" - zmätene nahla hlavu na stranu, no inak nereagovala. Znelo to zvláštne, no pôsobilo to na ňu len ako slovný obrat.* "Myslel tým: to je pravda Auri, ..... to je Auri pravda, nebude nič viac než zvláštny elfský slovosled." *Pomyslela si a veselo sa usmiala keď jej povedal, že je živý a zdravý a že sa nemá čoho báť. Chcela vyzvedať - chcela sa ho opýtať kde teraz má po novom úkryt, aby ho vedela nájsť... no v tom povedal niečo čo ju poriadne vydesilo. Pustila ho ako keby sa popálila a rozhliadla sa okolo nich.* "Komu adresoval tie slová?! S kým sa to rozpráva?!" *Nechápala a musela vyzerať zmätene a trošku vystrašene zároveň. Napriek tomu, že Reili práve niekomu hovoril o tom, že ju nechce zabiť - pokračoval v rozprávaní ako keby sa nič nestalo. Nervózne sa pousmiala, napadlo ju, že je to nejaký zvláštny elfský humor, ktorému nerozumie. Pootvorila pery, chcela sa s ním dohodnúť na nejakých hodinách tanca či lezení po stromoch, no Reili opäť začal rozprávať z cesty. Auri starostlivo prižmúrila oči a o krok od neho ustúpila aby si ho lepšie prezrela - či nie je zranený alebo niečo.* Reili, si v poriadku? *Opýtala sa jemným, starostlivým hláskom. Napadlo ju, že zjedol nejaké divé huby, možno mal halucinácie ... možno mal halucinácie z horúčky alebo sa udrel do hlavy. Alebo bol zranený, možno stratil veľa krvi... alebo mohol byť unavený alebo traumatizovaný. Tak alebo tak chcela mu pomôcť, pôsobil totiž ako keby sa rozprával sám so sebou a to nikdy neveštilo nič dobré. Auriel si spomenula na to ako bláznivo na ňu pôsobil Castiel keď rozprával na neviditeľnú postavu jeho brata, ktorého videl a počul len on sám vo svojej hlave a nebezpečne jej to pripomenulo to čo sa práve dialo s Reilim. Castiela z toho dokázala síce dostať, no vážne pochybovala, že by rovnaká taktika akú použila na neho fungovala aj na Reiliho a tak na to musela ísť inak.*

*Temný elf bol v úplnom poriadku. Teda aspoň v tom fyzickom. Oblečenie páchlo po cigaretách, no on sám nefajčil, Roberto mu to to nedovolil a nechcel mu dať ochutnať z voňavej tyčinky a zakaždým jej nejakým zázrakom načapal, keď sa jej snažil o jednu obrať a dostal po prstoch so slovami, že to nie je nič pre malé deti. Aj keď nebol malý a snažil sa mu to vysvetliť hneď niekoľkokrát. Bol však v úplnom poriadku.* "Aj tak by si ju mal zabiť, každý ti chcel časom ublížiť, nie? Čo ak ti bude chcieť ublížiť?" *Nedal sa hlas v jeho hlave, nedal a bojoval a bojoval, stále si kecal o svojom, aj keď Reili videl ako si Auri začala medzi nimi vytvárať rozostup. Svojim spôsobom si na to zvykol. Aj na vrátnici keď bol, buď sa mu vyhýbali, pretože mu hrabalo a rozprával sa sám so sebou, nadávali mu do idiotov a bláznov ale našlo sa i zopár takých, čo sa s ním občas porozprávali, aj keď museli počúvať jeho rozprávanie a debatovanie s hlasom v hlave.* Auri je iná. Nikdy by mi neublížila. *Protestoval a pozrel sa na ňu, ako cúva, ako sa snaží pochopiť to, čo sa deje.* Všetko je v poriadku, prečo by nemalo byť? *Natočil hlavu na stranu. Za tie dva roky, teda rok a trištvrte si zvykol na ten hlas, ktorý mu strašil v hlave vo dne i v noci. Zvykol si i na slová neúcty voči jeho osobe... a nejako sa s tým naučil žiť tak ako so všetkým ostatným.* Len ešte, pred dvomi rokmi, doma sa stala istá vec a od vtedy sa to trochu zhoršilo. *Narážal tak na hlasy v jeho hlave, na smiech v jeho hlave. Dokonca mu karmínové oči utiekli aj k rukám, kde ihneď uvidel krv svojej rodiny, ktorú nikdy nezmije.* Ale inak je všetko v poriadku. *Usmial sa od ucha k uchu.* "Som sklamaný, nechceš kradnúť, nechceš ju zabiť... ale uvidíš, jedného dňa ti bodne kudlu do chrbta a budeš ju nenávidieť tak ako nenávidíš seba." *Snažil sa hlas.* Zavri zobák Hylos, snažím sa rozprávať s Auri. *Trochu si i rukou udrel do hlavy, vždy ho to na chvíľu utíšilo. Síce len na pár minút, ale i to častokrát stačilo.*

*Auriel spoznala z jeho oblečenia aj vôňu tabaku, ktorá jej bola pomerne známa. Cítila ju už ako malá z oblečenia jej učiteľa filozofie, pána Williamsa, no v spojitosti s Reilim jej prišla veľmi - no jednoducho nezlučiteľná. To s ním nejako nešlo dohromady.* Samozrejme, že by som ti neublížila. *Zvraštila obočie, hlas mala úzkostlivý a chytila ho jednou rukou za rameno. Jemne ho stlačila, nie silno aby ho to bolelo, skôr aby sa sústredil na ňu, aby vnímal ju a nie ten hlas čo mu našepkával nejaké zlé veci o tom aby jej ublížil. Srdce jej začalo biť rýchlejšie.* Reili, s kým sa to rozprávaš?! *Opýtala sa ho starostlivo.* Necítiš sa zle? Nemáš horúčku? Netočí sa ti hlava?! *Pokúsila sa postaviť na špičky aby mu dočiahla voľnou rukou na čelo, no bola nízka a ak by nechcel aby sa ho dotkla - stačilo by, že by sa ku nej nesklonil.* Čo sa stalo pred dvoma rokmi, Reili? Udrel si sa .. do hlavy? *Neznela posmešne, neurážala ho, dívala sa na neho s obavami, no neobávala sa o seba. Už sa vedela o seba postarať, vedela pomerne dobre bojovať a teda verila, že ak by jej chcel ublížiť tak sa mu ubráni.. no predsa len sa tomu chcela vyhnúť. Nechcela myslieť hneď na najhoršie. Reili bol jej kamarát.. teda, bol ním v minulosti.* Kto je Hylos? *Opýtala sa ho a trochu ňou trhlo keď sa udrel do hlavy.* Hylas chce aby si mi ublížil? *Opýtala sa ho a pôsobila statočnejšie než sa v skutočnosti cítila. Znela až absurdne pokojne pri tom čo sa ho práve pred ňou odohrávalo. Stretla človeka o kom bola presvedčená, že ho už neuvidí, ten sa zhováral sám so sebou a pôsobilo to, že nejaká jeho časť jej chce ublížiť. Napriek tomu sa ale nepohla z miesta a čelila tejto zvláštnej situácii s hrdo vztýčenou bradou a nebojácnym výrazom rozhodnutá prísť na to čo sa deje a pomôcť mu ak to bude v jej schopnostiach. Zo všetkých ľudí čo tu zatiaľ stretla sa zdalo, že ju pobyt v Desperose poznačil najmenej.. teda aspoň po psychickej stránke sa zdala byť odolnejšia než Castiel či Reili a to aj napriek zlým veciam, ktorými si tu prešla.* Nechceš ... so mnou zájsť niekam bokom? Žijem s asistentkou felčiara, môžem ťa skúsiť prezrieť. Niečo málo som sa pri nej už priučila. *Pousmiala sa priateľsky a znela pri tom skoro ako starostlivá maminka.*

Vidíš? Nič by mi neurobila. *Povedal Hylosovi a sledoval počínanie Auri, ktorá sa snažila pochopiť situáciu a počínanie temného elfa, ktorý sa zdal, že má o niekoľko kolečiok v hlave viac, než by bolo potreba... ale keď sa úplne zcvokol, čo sa dalo robiť?* S Hylosom sa rozprávam. *Odvetil jej. Hylos mu strašil v hlave. Kedysi silný hlas znel nejako slabo oproti Illasa, ktorý si rád mlčal a ozýval sa len niekedy. Ale veril, že dnes bude mlčať tiež a ako vždy mu bude do jeho života vznášať nepríjemné komentáre len Hylos, ktorému by rád vrazil, škoda, že nemohol. Ale ak by vrazil sebe... pomohlo by to? Dostal by aj on? To bola dobrá otázka, no odpoveď nikde.* Cítim sa dobre Auri, nič mi nie je. *Usmial sa na ňu. Nič mu nebolo, nebolela ho hlava, nemal horúčku, netočila sa mu hlava. Nechal ju, nech mu siahne na čelo, aby sa uistila, že mu skutočne nič také nie je, dokonca sa i zohol, aby to nemala toľko ťažké.* Neudrel, stalo sa niečo iné... ale o tom sa nechcem rozprávať. *Usmieval sa. Nechcel o tom rozprávať. Pred nikým a nikdy.* "Zabil svoju rodinu. Vykuchal ich." *Začal bonzovať hlas.* Hylos, sklapni, aj tak ťa nepočuje, je jedno ako veľmi sa budeš snažiť bonzovať. *Povedal mu, je jedno ako veľmi sa bude snažiť o tom niekomu povedať, nikto sa to nedozvie, pokiaľ to nepovie samotný Reili. Boli to našťastie len hlasy, nie iné osobnosti, takže ovládnuť jeho telo by bol nezmysel a nemožné.* Hylos je taký čudák, už ani neviem ako dlho ho mám v hlave. Zaujímalo by ma, prečo nemôže mlčať tak ako to robí Illas. *Poškriabal sa na hlave a vysvetlil jej, kto to je Hylos, pričom použil meno i druhého jeho démona.* On je taký, hovorí to na každého. *Vysvetlil jej, no Hylos nemal takú silu, aby jej rozhodil, aby ho donútil ublížiť niekomu inému. Nešlo mu to a už nikdy ani nepôjde. Stal sa z neho najtichší hlas, pokiaľ ide o tých, čo skutočne počuje, ich celé vety a slová, nie ten, čo si tam brble ešte tichšie popod fúzy a za celé dni mu rozumie možno tak len jedno či dve.* Nemyslím si, že to pomôže Auri. Nemyslím si, že na svete existuje niečo, čo by ich umlčalo. *Povedal jej, hoc i možno so smutným úsmevom. Jeden taký človek bol, pri Robertovi mlčal i Hylos, mlčal, bol ticho... ako keby nikdy neexistoval a keď od neho odíde, zrazu má v hlave znovu bordel.* Ale ak ti to urobí radosť, môžeme to skúsiť. *Aj keď svoj názor k tomu vyjadril.*

*Pre Auriel bolo ťažké odhadnúť kedy Reili rozpráva na ňu a kedy odpovedá hlasom čo mu zneli v hlave. Bola čím ďalej tým viac nesvoja a rozrušená celou situáciou v ktorej sa ocitla ... a to aj napriek tomu, že sa ju Reili pokúšal upokojiť tým, že jej hovoril ako sa cíti dobre. Dokonca sa ku nej trochu sklonil aby sa nemusela tak naťahovať a mala pohodlnejšie možnosť skontrolovať jeho teplotu. Zľahka mu priložila dlaň na čelo, no zdala sa jej úplne v poriadku.* "Ach Reili, čo sa ti to stalo?!" *Pomyslela si úzkostlivo a pohladila ho po líčku.* V poriadku, nemusíš mi to hovoriť. *Uistila ho a stiahla ruku ku sebe. To už ale začal Reili opäť komunikovať s Hylosom.* Hylos, je asi dosť temperamentný, však? A myslí si, že ti chcem ublížiť? Asi sa o teba bojí.. a chce ťa ochraňovať, že?.. uhm Illas a Hylos sú bratia? Kedy ich počuješ najzreteľnejšie? *Pýtala sa ho s nehraným záujmom, napadlo jej totiž, že ho niekto zaklial a, že jeho stav je výplodom nejakej zlej, krutej kliatby. Skôr než by ale mohla túto teóriu rozvíjať - niekto popri nej prešiel a trošku do jej chrbta vrazil plecom. Auri na moment zavrávorala kým nabrala naspäť rovnováhu a potom sa rozhliadla okolo seba. Uvidela osamotenú drevenú lavičku v tieni budovy neďaleko trhoviska.* Poďme tam.. tu stojíme v strede cesty. *Požiadala ho - možno trochu aj pútali pozornosť, predsa len Reili sa udieral do hlavy a ... ak by niekto pri nich stál nejakú chvíľku dlhšie rýchlo by mu došlo, že tu niečo nesedí. Nechcela aby niekto vyhodnotil Reiliho ako ľahký cieľ. Ak by ho označili za blázna možno by sa ho pokúsili napadnúť, okradnúť, zabiť a tak podobne. Nechcela ho takýmto spôsobom ohroziť a preto sa vydala preč od stánkov. Ak by Reili Auri nasledoval - mala v pláne odviesť ho až ku lavičke kde by sa vedľa neho posadila.* Takže.. počuješ dva hlasy vravíš? A nemáš bolesti hlavy, ani horúčku... čo jedlo a voda? Čo si jedol naposledy a odkiaľ berieš vodu? *Snažila sa vylúčiť možnosť otavy zo zoznamu potencionálnych dôvodov prečo.*

Vidíš, som v úplnom poriadku. *Usmial sa, keď položila ruku na jeho čelo. Bol v poriadku a to v úplnom. Aspoň teda fyzicky. Hlasy v jeho hlave, teda aspoň Hylos sa riadne predvádzal, hoc nemal prečo. Auri ho aj tak nemala ako počuť, či vidieť. Aj keď, vidieť ho nemohol ani on, ale vedel si urobiť ako takú predstavu o tom, ako by vyzeral, keby to nebol len hlas v hlave, ale skutočný otravný chlapík, ktorý nemá čo lepšie na práci, než všetko komentovať, nabádať na krádeže a vraždy, či dokonca trepať skutočné nezmysli. Hylos bol skutočne číslo v tom všetkom, aj keď bol však zozačiatku hlasný, odkedy sa objavil Illas, tak mu toľko v hlave nekričal, skôr rozprával normálne. Ani nešlo o to, že by stíšil volume kvôli Illasovi, ale skôr o to, že už nebol ten dominantný hlas v jeho hlave, ba čo, bol po Illasom a to, ho robilo tichším, pretože samotný hlas Illasa, ktorého dlho nepočul, toho hlas sa mu vždy vškrábal do hlavy, do mozgu a Reili jej počul ešte dlho potom, čo zavrel klapačku.* Nebojí sa o mňa, ešte pred chvíľou ma nabádal k tomu, aby som kradol. Nie sú bratia. *Nebál sa o neho. Nebol tu ani jeden hlas, ktorý by sa o neho bál a kto vie, možno ani nikdy nebude. Nikto jej nezaklial, kto vie, aspoň nie nahlas, ale také kliatby sa vyslovovali nahlas, nie? No, podľa neho to boli jeho zaslúžení démoni za to, čo v minulosti urobil. Ohliadol sa i on tým smerom, ktorým Auri a potom pokývol hlavou, na onu lavičku bokom a tak tam s ňou šiel, predsa len to bolo lepšie než stáť v strede.* Auri, nie je to ani z toho, podľa mňa sú to zaslúžení démoni. *Povedal nakoniec, i s vážnym výrazom. Myslel svoje slová vážne a nechcel to nijako viac rozoberať. Ich pôvod počul. Najskôr to bol smiech, potom vznikol Hylos a pri dni, kedy hovoril s matkou zase Illas. Kedy kto vznikne je len otázka času a momentu, emócii, ktoré v tej chvíli cíti.* Stalo sa niečo, najskôr to bol smiech, ktorý ma sprevádzal a nakoniec sa z toho stali hlasy. Myslím teda, že to nič závažné nie je. *Povedal jej. Aspoň nie teraz. Illas spal, odpočíval a naberal síl, Reili totiž nebol v stave nenávisti a tak nemal ako zasahovať, zatiaľ čo Hylos z neznámeho dôvodu sklapol, kto vie prečo, ale mal z toho obavy.*

*Úsmev mu bojazlivo opätovala keď ju uistil, že je v poriadku. Sama si nemohla pomôcť, no neverila tomu. Faktom ale bolo, že nemal horúčku. Pleť nemal spotenú ani studenú. Zreničky nemal neprirodzene rozšírené ani stiahnuté. Nevšimla si ani, že by sa mu triasli ruky, aby sa chvel či mal kŕče v prstoch. Nič čo by nasvedčovalo príznaky otravy si u neho nevšimla. Najradšej by mu prehmatala hlavu aby zistila, či niekde vo vlasoch nemá hrču po údere do hlavy, no toto nutkanie ovládla. Reili súhlasil s jej návrhom a tak prešli kúsok ďalej od hlučného, rušného trhoviska. Bolo celkom vtipné koľko tu je ľudí keďže trhovníci nemali extra veľa tovaru na predaj. Tak alebo tak, posadili sa spoločne na lavičku, vypočula si všetko čo jej hovoril a snažila si to v hlave nejako poskladať dohromady. Dívala sa na neho so starosťou a obavami. Nepáčila sa jej predstava, že ho tie hlasy nabádajú ku zlým veciam, nazval ich jeho démonmi a informoval ju, že predtým počul v hlave ich smiech. Pri tej predstave sa mimovoľne zachvela, obzrela sa okolo nich či sú sami a či ich nikto nepočúva a posunula sa bližšie ku nemu.* "Keby sa ho aspoň pokúsili ochraňovať, no zdalo sa z jeho rozprávania, že mu chcú naopak škodiť." *Pomyslela si s úzkosťou a na moment si zahryzla do pery keď hľadala správne slová.* Jeden z nich chcel aby si ma zabil. Príde ti, že to nie je závažné? *Stíšila hlas a dívala sa mu pri tom do jeho karmínovo červených očí. Zľahka ho po svojich slovách chytila za ruku.* Tie hlasy.. čo ak by chceli aby si si ublížil ty sám? Vedia prebrať vládu nad tvojim vedomím? Máš neukojiteľnú potrebu splniť čo hovoria? *Opýtala sa ho a zľahka ho hladkala palcom po chrbte ruky. Bolo to priateľské gesto, chcela aby vedel, že je tu pre neho, že sa ho nebojí - naopak, že mu chce pomôcť, že ho chce vypočuť a byť mu oporou tak ako bol oporou on pre ňu keď to v minulosti potrebovala. Nevedela síce ako mu môže v tejto situácii pomôcť - v hlave mala predstavy od exorcismu po púšťanie žilou pijavicami a ani jedna z týchto možností jej neprišla správna. Určite sa na jeho zdravotný stav pokúsi opýtať Naiyirin či felčiara pre ktorého Naiy pracovala, no čo ak sa s tým tiež ešte nikdy nestretli?! Priečilo sa jej nechať ho ísť, nechať ho samého keď to v hlave nemal očividne úplne v poriadku... no nemôže mu brániť ani ho nútiť aby s ňou zostal.* Ten tvoj úkryt je ďaleko? Mohla by som.. ťa navštevovať, ak by si mal záujem. *Neprestala ho jemne hladkať po ruke s priateľským úsmevom a v očiach mala stále starosť.*

*Nechal ju. Nech si ho prezrie, uistí sa, že mu skutočne nič nie je. Hlasy boli len v jeho hlave, boli to zaslúžení démoni, naučil sa s nimi žiť a naučil sa i to, že pri nejakej situácii, ktorá posunie jeho život ďalej príde ďalší. Koľko ich bude mať na zlomu jeho života? Kiež by to vedel povedať, aspoň uhádnuť číslo, avšak niečo také neskúsil hádať, ani nechcel. Každopádne mu nebolo nič, žiadna horúčka, otrava jedlom, udretie hlavy, nič. Žiadny fyzický stav nemohol za to, že to nemal v hlave v poriadku. Ba čisto naopak, tvorila ich jeho hlava, za to čo urobil a za to, čo v budúcnosti urobí. No aj to bolo vo hviezdach. Teraz len musel ubezpečiť Auri, že je to v poriadku, že to nič nie je, a aj keď ho nabádajú k čomukoľvek, nie je taký debil, aby na to kývol - aj keď u temného elfa nikdy nikto nevie.* Pretože takto hovorí stále kolom dokola. Nemusím brať to čo hovorí vážne. *Mávol rukou. Nepotreboval ho počúvať, len si hovoril čo chcel a kedychel.* "Jak to, že ma nemusíš počúvať?!" *Vykríkol v jeho hlave.* "A dosť! Ideme preč!" *Zavelil.* Nejdeme preč, chcem sa rozprávať s Auri. *Odfrkol.* Ani nie. Nevedia prebrať ani moje vedomie a poslať Hylosa kade ľahšie je ta najlepšia vec na svete. *Usmial sa na ňu. Nič z toho čo robila nerobili, možno boli situácie na ktoré kývol s tým, že mu niečo hrozí, ale nič vážneho, prebrať kontrolu ani jeden z nich nevedel a určite sa žiaden taký v budúcnosti nenájde. A nutkanie niečo urobiť? Hylosa poslal do prdele toľkokrát, že sa to ani zrátať nedalo a Illas mlčal, pokiaľ neprišiel jeho správny čas a aj to mu len nadával, či navrhol niečo, aby získal aspoň nejakú kontrolu nad situáciou. Podstate mal pocit, že Illas v jeho hlave bol najviac inteligentná vec, ktorú mohol mať so sebou.* Väčšinou som na radnici, alebo u Roberta doma. *Vtedy bol s Auri, keď sa pýtali Orka krčmára informácie, padlo jeho meno, ak ho do vtedy nezabudla. Žil s ním, spal s nim a ničil mu úspešne život. Vlastne ani nevedel, ako ho Roberto berie a aký vzťah medzi sebou majú. No pokiaľ to pre Reiliho znamenalo bezpečie, jedlo denne a Robertovu prítomnosť, nejako mu to nevadilo. Bol to snáď jediný človek u ktorého mal ticho. Žiadne hlasy, žiaden smiech, Žiaden Hylos, Illas, jednoducho ticho, ktoré bolo pre neho tak vzácne.* Nie je to ani ďaleko od tadiaľto, takže sa pokojne môžeme stretávať. *Usmial sa na ňu. Vnímal jej priateľské hladkanie po dlani, bola jeho kamarátka s ktorou trávil istý čas v prvé začiatky tu, zachránil ju pred kto vie čím, ona zaplatila za informácie, ktoré mu dosť pomohli v bývaní tu.* Čo ty? Kde žiješ ty? Našla si si niekoho kto ťa ochráni, pomôže, že? *Naklonil hlavu na stranu, zadával sa jej do očí. Dúfal v to, že si našla niekoho komu môže veriť u koho môže hľadať bezpečie.*

*Snažil sa ju upokojiť, no jej sa to aj tak nepáčilo. Žiaľ v tejto chvíli s tým akosi nedokázala nič urobiť. Reili tiež nevyzeral, že by mu v tomto momente hrozilo naozajstné nebezpečenstvo a tak teda Auriel trochu rezignovala. Stále bola odhodlaná prediskutovať to s Naiyirin, sledovať jeho duševný stav - no v tomto momente už s tým nemala veľmi čo robiť a tak sa len slabo pousmiala.* V poriadku.. ja .. budem ti teda veriť. Koniec koncov, nedal si mi ani raz dôvod na opak a rozhodne ťa prídem navštíviť. *Po týchto slovách bol jej úsmev úprimnejší.* Ja.. no, žila som s Castielom ... ktorého si trochu poznal pokiaľ viem z toho čo mi hovoril. No a .. uhm, žili sme spolu viac než rok, pomáhal mi a ochraňoval ma.. no hlavne ma naučil ako sa ochrániť sama. Teraz už ochranu nepotrebujem.. teraz som to ja čo chráni ostatných okolo seba. *Pousmiala sa na neho s hrdým úsmevom a s pohľadom typu "čiže ochránim kľudne aj teba!".* Žijem v centre mesta .. s jednou asistentkou felčiara. Mám ju veľmi rada, chová sa ku mne ako keby som bola jej dcéra. *Priznala so slabým úsmevom. Úsmev jej však na tvári zamrzol po tom čo jej to došlo ... jej mozog jej to akoby nechcel prijať, potreboval trochu viac času.* M-moment. *Zažmurkala prekvapene a nahla hlavu na stranu... Robert, radnica.... dala si dve a dve rýchlo dokopy.* Ty žiješ priamo so starostom Desperosu? *Šokovane otvorila ústa dokorán.* Ako sa ti to podarilo? Ako ste sa vôbec spoznali? Za ten čas čo som tu .. som ho ani len nezahliadla. *Znela trošku nadšene - skoro akoby na moment zabudla na jeho zvláštny stav.* Oh.. vážne myslíš, že by som tam za tebou mohla prísť? Čo jeho stráže? Asi nie je úplne normálne si to len tak nakráčať ku starostovi domov. *Trošku rozhodene sa zasmiala.*

*Nehrozilo mu nič. Zatiaľ. Nikto nevedel kedy mu preskočí na toľko, aby niečo spáchal, uškodil alebo niečo také. Zatiaľ to bolo všetko v poriadku, také aké malo byť. Hlasy boli neškodné, občas až príliš hlučné, pokiaľ nedostali to čo chceli. Robili hluk v jeho hlave, stále a stále, kolom dokola a nenechali ho oddýchnuť. Reili však vedel ignorovať, aspoň z časti, pokiaľ však išlo do extrému - nedovolili mu spať. Hlavne Murya, ktorý bol aktívny hlavne v noci a nedal mu spať.* Budem rád, keď ma prídeš navštíviť. *Usmial sa na ňu ako malé dieťa plné radosti. Bol rád, keď jeho špicaté uši začuli to, že jej príde Auri navštíviť. Vypočul si ju, počúval pozorne, možno viac energicky. Mal jednoducho neskutočnú radosť z toho, že vidí Auri po takej dlhej dobe. Kto by aj nemal? Pamätal si na ňu dobre... zachránil ju v prvé dni, čo sem prišli, aj keď si nepamätal kedy presne. Pravdepodobne by sa zbláznil aj skôr, ak by sa s ňou nestretol. Nad Castielom pritakal. Poznal ho, povedal mu svoj príbeh a taktiež sa s ním rozprával, než jej na druhý deň našiel mŕtveho. Nech už to urobil kto to urobil, bolo mu to jedno, ale rozhodne to vyzeralo desivo, že sa tomuto miestu vyhýbal dlho. Tu ho totitž našiel, keď išiel okolo, rovnako ako ďalší zástup ľudí.* Musíš byť teda pekne silná. *Pousmial sa od ucha k uchu, karmínové oči mu žiarili, iskrili v nich iskričky radosti z jej rozprávania a z toho, že už sa vie ochrániť. Možno by sa Reili dokázal ochrániť aj sám, ale vždy sa utekal schovať ako malé dieťa za Robertom, chytil jeho oblečenie tesne do rúk a z poza neho vykúkal len vrch jeho hlavy s vydesenými očkami, ktoré teraz boli plné radosti. Temný elf ani raz neuvažoval nad tým, či by sa sám vedel ochrániť.* Musí byť úžasné nájsť niekoho takéto. *Jeho elán bol rovnaký, aj keď som sám pocítil istý druh smútku. Predsa len, on svoju rodinu nenávidel, nenávidel temných elfov obecne, rovnako ako nenávidel seba. On si už nepamätal ako znel hlas jeho matky, ako vyzerala jej tvár, aj keď ju videl a počul v deň Návy, zdelil jej čo urobil a akou cestou hodlá kráčať. Nateraz mal však v hlave úplne iné starosti - Hylos, Ilas a Murya. Prikývol jej na tom, žil s Robertom. Pre neho to nebolo tak prekvapivé, aj keď sa zvyklo dosť ľudí diviť, že temný elf žil so starostom mesta, hlavne tí, ktorých Roberto potrestal pred ním za to, že na chlapca položili v ruku v zlom.* Žijem. *Natočil hlavu na stranu ako šteňa. Nad tým ako sa mu to poradil sa zamyslel. Roberto jej podstate znásilnil, nie? Aj keď mu Reili platil za jedlo. Pokrútil hlavou. Nie, nie, to jej nemohol povedať. Ani to, že si na kradnutie vybral práve jeho. Nie, nie, nemohol! Musel si niečo vymyslieť, vycucať z prstu... ale čo?! Mierne začal podliehať v duchu panike.* Stretol som ho a pozval ma na obed. Potom sme na seba narážali a nakoniec si ma zobral k sebe. *Usmial sa čo najviac nevinne to išlo, spomenul podstate čo sa stalo, len zamlčal veci, ktoré vedieť nemusela. Ktoré nikto vedieť nemohol. Bolo mnoho vecí, ktoré nikto nemohol vedieť. Len Reili a jeho démoni v hlave. Malo to tak zostať a aj zostane. Aj keď o tomto vedel aj starosta.* Samozrejme, že by si mohla prísť. Si moja kamarátka. Môžeš prísť. *Natočil hlavu zase na druhú stranu. Prečo by prísť nemohla. Keď povie, že pozná temného elfa, určite ju pustia. Aj keď... Roberto vravel, že o ich dome vie málo kto. Len Reili, on a pár vybraných ľudí. Lepšia bola teda vrátnica.* Stačí keď prídeš na vrátnicu a povieš jednému z tých ľudí, že ma poznáš. Ak tam budem, pôjdu pre mňa alebo ťa pošlú za mnou. *Na chvíľu sa zarazil, keď počul vo svojej hlave Hylosa povtdychúť.* Čo sa ti nepáči Hylos? *Zamračil sa.* "Nič, nič." *Odpovedal hlas, ako by sa nič nedialo, na čo sa len temný elf viac zamračil.*

*Potešilo ju keď Reili povedal, že by bol rád ak by ho prišla navštíviť - nie len preto, že jej priateľ vstal akoby z mŕtvych, no hlavne preto, že by rada chcela sledovať jeho zdravotný stav. To s tými hlasmi ju znepokojovalo - hoci ju upokojoval, že je v poriadku .. nepáčilo sa jej to. V tomto momente upodozrievala každého v Reiliho prítomnosti, že mu tieto stavy privodil zámerne. Bola ale tiež pravda, že sa trochu zdráhala navštíviť ho v dome v ktorom žil starosta. Za ten čas čo tu žila si stihla všimnúť, že má skrytý talent štvať proti sebe mocných mužov v tomto meste a veľmi, naozaj veľmi nerada by na svoj zoznam pripísala ešte aj samotného starostu. To by bol pre ňu už istý ortieľ.* Som rada, že si v bezpečí. *Dodala ale napokon s trošku sileným úsmevom a zľahka ho chytila za ruku. Za tým "narážaním" si nepredstavila nič neprístojné a nemravné. Sama bola stále nepoškvrnená panna takže takéto dvojzmysly v jeho slovách jednoducho nevidela.* Tak poď Reili.. zaveď ma na tú vrátnicu. Odprevadím ťa domov a zároveň si zapamätám kde ťa mám nabudúce hľadať. Súhlasíš? *Opýtala sa ho a ak by súhlasil postavila by sa z lavičky - mala potrebu na neho dohliadnuť aby sa dostal v bezpečí domov. To ale opäť Reili prehovoril na jeden z jeho hlasov ktoré nepočula. Naprázdno preglgla, ovládla svoj výraz a potom sa trošku falošne usmiala aby pôsobila, že je v poriadku a nad vecou. Chcela pôsobiť, že ju tie jeho hlasy nerozhodili ... aby ho nezranila.* Hylos nesúhlasí? *Hádala tichším hlasom a čakala na jeho odpoveď.*

*Auri bola jeho kamarátka, preto v tom nevidel problém. Ono vo veľa veciach nevidel problém a prišlo mu v poriadku Auri ukázať miesto, kde bývajú, aj keď mu Roberto zakázal tam vodiť cudzích ľudí. No on si isto Auri obľúbi! Nebolo to zlé dievča a i po rokoch čo sa nevideli, stále sa bála o temného elfa a tak si nemyslel, že by mohla byť hrozbou. No bol v bezpečí a to bolo asi najdôležitejšie.* Dobre! *Usmial sa od ucha k uchu. Vôbec sa nechoval na svoj vek, ale už si každý mohol uvedomiť jednu vec - bolo to jeho súčasťou. Taký jednoducho bol a bude, pokiaľ nepríde niečo, čo jej nedonúti dospieť. Bol však rád, že Auri prejavovala toľký záujem. Veď ju predsa len aj zachránil pokiaľ si dobre spomínal. Síce to bola dlhá doba, ale bol jej to dlžný. Predsa len sa mohol pýtať za jej šperky. Postavil sa z lavičky rovnako ako ona, usmiaty ako slniečko na hnoji z radosti z novo nájdenej kamarátky, na ktorú popravde úplne zabudol - Roberto bol v jeho hlave, rovnako ako hlasy. Nakoniec sa však usmial a pokrútil hlavou.* Nie, nie, nemá nič proti. Vlastne nemá ani na výber! Ja som pán tohto tela a on len oxiduje. *Dal jej vedieť, že si ho nemusí brať k srdcu, môže ho ignorovať. Hylos bol neškodný a nemal na Reiliho takmer žiaden vplyv. Predsa len, pes ktorý šteká nehryzie. O to by sa mal však človek báť tých, ktorý len mlčky driemali a pozorovali situáciu čakajúcu na ich pravú chvíľu. Vydal sa smer vrátnica, kde trávil väčšinu svojho času ak nerátal dom kde s Robertom žili a o ktorom vedelo skutočne málo ľudí, aby mali pokoj a súkromie, hlavne bezpečie.*

*Keď súhlasil, postavila sa z lavičky a vydala sa spolu s Reilim do časti mesta v ktorej boli väčšie a drahšie domy. Táto časť mesta bola aj lepšie strážená gardistami.. a už teraz Auri chápala prečo .. Ak v tejto časti žil starosta všetko to do seba začínalo zapadať. Auri sa pokúšala zapamätať cestu, sledovala či niekde na budovách nie sú jej značky a keď pár z nich zahliadla, málinko ju to upokojilo. Po ceste bola pomerne mĺkva, ponorená do svojich myšlienok.. spomínala na časy kedy spolu s Reilim žila pri tom strome v bukovom háji, spomínala na to ako pre nich kradol jedlo a myslela aj na poviedky temnom elfovi Aranelovi, ktorého jej Reili pripomínal a ktoré tak rada čítala keď bola malá. V neposlednom rade myslela na to aký šok pre ňu celé toto stretnutie je. Reili - žil. Vo svojom srdci ho pochovala spolu s Castielom a Radagonom.. prišlo jej to surealistické a nenápadne sa dokonca uštipla do ruky aby sa uistila, že nesníva. Keď napokon spoločne dorazili k miestu kde Reili býval, zahliadla stráže - zastavili však dosť ďaleko na to aby mohli byť znepokojený, že má Reili spoločnosť. Auriel sa na svojho priateľa otočila a vzhliadla ku nemu - vpila sa svojimi svetlomodrými očami do jeho rubínovo-červených a stíšila hlas aby ju počul len on.* Je dobré, že máš tie hlasy pod kontrolou Reili, ale prosím sľúb mi, že ak by sa čokoľvek dialo.. povieš mi o tom. Prosím neboj sa požiadať ma o pomoc. *Hlas mala vľúdny a potom sa nahla a postavila na špičky aby ho mohla na rozlúčku objať. Bol vyšší než si spomínala.* A prosím, prosím dávaj si pozor.. zimný slnovrat sa blíži. Drž sa starostu a jeho ľudí, dobre? *Šepla a keď sa odtiahla, o krok od neho ustúpila.* Po slnovrate ťa prídem skontrolovať, takže nie že zase zmizneš pod čiernu zem! *Trošku nervózne zavtipkovala a pohľadom strihla ku strážam, ktorí ich pozorne sledovali.*

*Ako kráčali, okolie sa začalo meniť. Bolo ti viac ľudí, ktorí by si normálne nedovolili vystrčiť päty z domu, bolo to tu pokojnejšie k množstvu strážcom a čím bližšie k radnici boli, tým viac strážcov bolo. S niektorými sa videl a vedeli, že robí starostovi spoločnosť a tak jej neriešili, rovnako ako tí, čo to nevedeli a radšej si hľadeli svojho nemajúc náladu riešiť, čo tu robí temný elf. Pomaly však dorazili k radnici, Reili venoval pohľad strážnym, nech im doprajú trochu súkromia a tak zastali ako tak v prijateľnej diaľke. Kto vie, koho si ten šibnutý elf priniesol so sebou?* Samozrejme, ak sa niečo stane, prídem za tebou. *Sľúbil jej, snažil sa ju uistiť, že príde, že to bude dobré a vôbec, že nikdy nedovolí, aby sa stalo niečo vážnejšie. No kto vie ako to bude. I on ju objal. Skutočne ju rád videl. Bola to už doba a myslel si, že ju už nikdy neuvidí... no teraz vedel, že je na žive a, že stále má starosť o temného elfa.* Ani na krok sa od neho nepohnem, neboj sa. *Nemal to v pláne, vedel ako desivo vyzerá zimný slnovrat, aj keď byť počas slnovratu po boku starostu je ešte viac nebezpečnejšie, než samotné prechádzanie sa po uliciach.* Dobre, spolieham na to, že sa znovu stretneme. *Usmieval sa, a keď ho pustila, rozlúčili sa a on sledoval ako mizne v uliciach preč z jeho smaragdových očí a keď sa úplne vzdialila, tak odišiel dnu i on.*

Koniec rpg

*Auriel počula zaklopanie na dvere a tak šla potichučky ku predným dverám aby nazrela cez záves okna, kto sa rozhodol ju navštíviť. Keď zbadala povedomú tvár staručkej bylinkárky, odložila nôž a otvorila dvere.* Dobrý deň. *Pozdravila ju zatiaľ čo sa na ňu stará pani usmiala tak milo, že by jeden prisahal, že je to jej vlastná babička.*


Ako sa dnes cítiš, dieťa? Už sa ti spí lepšie? *Opýtala sa jej starena a Auriel len slabo prikývla.* Áno, vďaka čaju z vašich byliniek som sa ani raz nezobudila. *Priznala Auriel a vďačne sa usmiala.* A čo tie zlé sny? Stále trvajú? *Opýtala sa jej, no vlastne ani nemusela - aj slepý by videl tie kruhy pod očami, čo Auriel mala. Za posledné obdobie kvôli obavám a strachu aj dosť schudla a celkovo nepôsobila veľmi zdravo. Bylinkárka si povzdychla a materinsky pohladila dievča po tvári.* Pamätaj na moje slová, kým si doma - nič ti nehrozí. *Utešovala ju žena a Auri trošku trhane prikývla - podvedome sa viac skryla za dvere ako keby tým chcela demonštrovať, že jej slová berie vážne a riadi sa nimi.* Nechcete zájsť ďalej? Upiekla som koláč. *Navrhla jej bielovláska, no stará bylinkárka len pokrútila hlavou a nežne jej zovrela dlaň. Vložila jej do nej plátené vrecko plné byliniek.. podobných plátených vreciek mala plný košík.* Veľmi rada by som sa zdržala, vieš, že mi tvoje koláče veľmi chutia, no .. čaká na mňa ešte veľa ľudí, ktorí potrebujú utíšiť svoje bolesti. *Prehovorila s milým úsmevom. Samozrejme Auriel vedela, že starena nemyslela fyzické bolesti - Auri vedela, že sa špecializovala na predaj byliniek, ktoré tíšili emocionálne zranenia.* V tom prípade, prosím.. počkajte, zabalím vám ten koláč na cestu. *Odvetila rýchlo a stratila sa v dome. Keď sa vrátila ku dverám, odovzdala starej bylinkárke úhľadne zabalený jablkový koláč.* Ďakujem, dieťa... zastavím sa zase keď bude mesiac dorastať. *Odvetila a zamávala Auriel na rozlúčku. Keď odchádzala od jej domu, na perách mala jemný úsmev - kráčala ďalej v kapucni mestom, tichá, nepozorovaná až kým do nej zrazu niekto nenarazil. Nebol to nikto iný než Eskel, brat vodcu cechu Gundahar, ktorý netušil, že práve nevrazil do starenky ale do Denny, ženy čo pracovala pre jeho brata Thorna. Denna pokračovala v chôdzi ako keby sa nič nestalo - až kým sa nestratila v úzkej uličke kde ju na moment pohltili tiene - nechcela aby niekto videl ako sa zmenila a keď z tieňov opäť vyšla, mala na sebe podobu v ktorej ju Thorn poznal a v ktorej pred ním vystupovala ako Dinael.*


*Prišla potichu ako myška zozadu ku Eskelovi a teatrálne si odkašľala aby na seba pritiahla jeho pozornosť. Ten sa zľakol až nadskočil a otočil sa na ňu s dýkou v ruke.* (Denna)Pohov, nech si neublížiš. *Venovala mu sladký úsmev a zažmurkala. Otvoril ústa, na moment zostal zaskočený a chcel niečo povedať, no Denna ho zastavila zdvihnutím svojej ruky. (V druhej držala košík s bylinkami a jablkovým koláčom.)*  (Denna)Odveď ma ku svojmu bratovi... veď to preto ťa poslal do ulíc, alebo sa mýlim? *Nahla hlavu na stranu. Samozrejme jej neušlo, ako sa tu obšmietal už pár dní s márnou nádejou, že zahliadne túto tvár, ktorú im ukázala a pod ktorou ju poznali v Gundahare. Eskel nenamietal a spoločne sa teda vydali do spletitého podzemia v nebezpečnej časti Desperosu kde na ňu čakal Thorn v jednej zapadnutej ulici. Sedel nervózne v plášti s kapucňou na nejakom prevrátenom sude v tieni budovy a keď zbadal svojho brata a Dennu, pôsobil, že sa mu uľavilo.* (Thorn)Je to už pár dní, Dinael. *Kývol jej hlavou na pozdrav a vyzeral byť napätý.* (Denna) Chýbala som ti? *Škádlila ho a narozdiel od urasteného barbara pôsobila uvoľnene až priam veselo. Thorn naznačil svojmu bratovi aby ich nechal samých a keď odišiel - vysoký barbar prehovoril tichým, hrubým hlasom.* (Thorn)Nechcem sa hrať, chcem len hlásenie. Ako pokračuje tvoja úloha? *Opýtal sa jej podráždeným hlasom, Dinael priam zasypal zlatom a chcel vedieť či to k niečomu bolo.* (Denna)Tí tvoji hromotlci snáď nevidia akú skvelú prácu odvádzam? *Opýtala sa ho trošku vyčítavým hlasom, no stále sa usmievala.* (Thorn)Ako by mohli? K jej domu sa kvôli Shivernu nemôžu priblížiť a z domu Auriel už mesiace nevyšla. *Hlesol podráždene na čo sa Denna sladko usmiala a pohladila ho po líci ako keby bol len malé nechápavé dieťa.*  (Denna)Presne tak. *Zľahka ho potľapkala a keď sa od nej odtiahol - díval sa jej pri tom do jej fialových očí - po chvíľke sa však zrazu v jeho pohľade objavilo temné potešenie keď mu to došlo.* (Denna)Očakávam platbu tak ako naposledy - moja mágia a bylinky niečo stoja, ak mám pokračovať.. musíš platiť. *Stíšila hlas a na perách jej svietil nebezpečný, prefíkaný úsmev. Denna Auriel otravovala myseľ, "čajmi" ktoré jej naordinovala v Auriel vyvolávala dookola jej najväčšie obavy, strachy a paranoje.. nočné mory a bludy, ktoré ju mátali či bdela či spala. Kvôli nim už tak dlhú dobu neopustila dom v ktorom žila.. kvôli nim vyzerala čím ďalej tým viac strhanejšie - Denna svoju úlohu plnila na výbornú a Thornovi to už došlo tiež.* (Thorn)Platba prebehne tak ako vždy. *Vydýchol s úsmevom plným temného potešenia ...mal neskutočný pôžitok z toho, že mu jeho pomsta vychádzala tak ako si želal. Auriel trpela a pri tom sa jej ani nedotkol. Denna ho nechala so jeho víťazoslávnymi pocitmi a len kývla hlavou. Ustúpila od vysokého barbara a opäť sa stratila v uličkách. Šla rovno domov kde sa tesne predtým než otvorila dvere zmenila do podoby Auriel. No nie tej trosky ktorú z nej Denna spravila. Premenila sa do jej podoby kedy jej Denna ešte neotrávila myseľ všetkými tými zlými myšlienkami.*



*Kým však mohla vyjsť na poschodie za Samaelom, chytil ju za ruku jej brat a gestom svojej druhej ruky jej povedal, že sa musia porozprávať. Denna si unavene povzdychla a prevrátila očami.* "(Denna)Nemôže to počkať? Mala som dlhý deň." *Opýtala sa svojho brata bez použitia slov. Tak ako aj on komunikovala len pohybmi rúk - ich tajnou, posunkovou rečou. Jej Brat však urobil razantné gesto ktoré znamenalo jediné.* "(Kvothe) Nie, nepočká to!" *Denna teda položila košík a aj koláč na neďaleký stolík a rozhodila rukami vo frustrovanom geste.* "(Denna)O čo teda ide?" *Opýtala sa s pevne zovretými perami a prepaľovala ho pri tom pohľadom.* "(Kvothe)Je toto aj môj dom?" *Opýtal sa jej odrazu na čo sa Denna zatvárila trochu nechápavo a potom prikývla na znak toho, že mu patrí tiež a ešte prstami urobila symbol pre vetu.* "(Denna)Prečo sa tak hlúpo pýtaš?" *Kvothe si napravil lutnu, ktorú mal zavesenú na chrbte a vyzeral, nahnevane a nervózne, zdalo sa, že sa ku tejto konfrontácii odhodlával už dlhšiu dobu.* "(Kvothe)Ten muž tam hore! Nechcem aby tu ďalej žil, to čo mu robíš nie je správne - chováš sa ku nemu ako ku veci. Nemôžeme ho tu držať večne! Prečo to vôbec robíš? Čo z toho máš! Nie je mi to príjemné! Ak je toto aj môj dom - nechcem ho tu!" *Gestikuloval rukami tak rýchlo a tak nahnevane, že mu Denna chvíľkami nerozumela, musela mu naznačiť aby spomalil a niektoré veci jej zopakoval. Napokon si len unavene chytila hlavu do dlaní a po chvíli napätého ticha sa ho posunkovou rečou opýtala:* "(Denna) Pamätáš si na psíka o ktorého si sa chcel tak veľmi starať keď si bol malý ale nechceli ti to dovoliť?" *Jej gestikulovanie bolo pomalé, no tvár mala vážnu a dívala sa mu priamo do očí aj keď opäť začal nahnevane gestikulovať vety typu: "(Kvothe)Neporovnávaj toho chlapa so psom, to nie je to isté!" *Denna ho však zastavila zdvihnutím ruky s tým, že nebude pokračovať ak jej bude stále takto "skákať do reči". Napokon si dal teda Kvothe ruky v bok a nahnevane podupkával nohou kým mu Denna začala opäť trpezlivo a dôrazne posunkovou rečou vysvetľovať prečo Samaela ešte nezabila - prečo si ho necháva a prečo tu s nimi musí zostať. Tento rozhovor bez slov trval ešte pekne dlho, no napokon sa Denne podarilo upokojiť svojho brata a mohla konečne odísť za Samaelom, ktorý spal pokojným spánkom, ktorý mu privodila pomocou kúzla predtým než odišla. (Klidný spánek - Tímto kouzlem může nechat kouzelník usnout postavu klidným spánkem. Terč nebude mít noční můry apod. Kouzlo lze seslat jen na postavu, která s tím souhlasí. Jediná možnost probuzení je zrušením tohoto kouzla.) *Toto kúzlo na Samaela používala tak často, že sa to nedalo ani spočítať - ako inak však mala zabezpečiť, že sa nebude túlať po dome či po meste? Nemohla riskovať, že by stretol skutočnú Auriel aj keď robila všetko pre to aby jej privodila paranoje, ktoré ju z domu von nepúšťali. Samaela si obľúbila - bol ako jej zvieratko, jej majetok... jej potešenie. Hračka - rozptýlenie, nazvite to ako chcete, no nechcela sa o neho s nikým deliť. Držala ho pomocou svojich byliniek a čajov v stave kedy vnímal čas trošku skreslene - rozhodne by nepovedal, že prešiel už rok čo tu u nej strávil... mohol si myslieť, že to bolo tak pár týždňov. Denna si však dávala veľký pozor na to aby to neprehnala - nechcela si svoje zvieratko spraviť závislé na nejakej z húb či bylín, ktorými ho ovládala. Napriek tomu sa mu však asi vždy po prebudení točila hlava a musel sa tiež cítiť trochu dezorientovane. Tento stav by však mal do pár minút odznieť.* (Denna)Dobré ráno, Samael. *Pošepla keď pred jeho tvárou mávla rukou aby zrušila kúzlo, ktoré na neho zoslala. Následne sa ku nemu nahla a venovala mu bozk ešte predtým než otvoril oči.*  (Denna)Kto to kedy videl aby princezná budila bozkom svojho princa. *Zasmiala sa a naklonila pri tom hlavu na stranu.*

*Tak klidně si spal, jako kdyby mu nic nechybělo ale někde hluboko vzadu v hlavě takový divný pocit, něco co se mu snaží říct že něco není v pořádku ale Samael ten pocit není schopen rozpoznat. Je to jen takové tiché šeptání, téměř neslyšné. Pravda je taková že tu vážně něco není v pořádku ale Denna svými bylinkami, magií a vším co do něj nenápadně cpe dokáže zajistit aby se nakonec cítil až příliš komforntě.. případně omáměně aby nebyl ani schopen pokládat ty správné otázky nebo získat pojem o čase, protože už uplynulo opravdu ale opravdu mnoho času ode dne kdy je tu zavřený a nevyšel za tu dobu ani 1x ven. Už to budou dobré roky ale Samael si není vědom že by uplynulo tolik času.. úplně ztratil pojem o čase a má pocit že tu je teprve velice krátkou dobu i když vzhledem k tomu jak Auriel už poznal (aspoň si to myslí) to za tak krátkou dobu nedává smysl ale on není schopen sám sobě položit ty správné otázky aby se navedl k tomu aby si to nakonec uvědomil. Z krásného snu, ze kterého ho probudí sladký hlas Auriel se probere rychle ale stejně rychle i zapomene na to co se mu vlastně zdálo ale to probuzení je bezchybné. Komu by se nelíbilo být probuzený polibkem od tak krásné ženy.. od své princezny. V klidu otevře oči a pokusí se posadit ale ten pocit dezorientace a ještě zamotání hlavy ho rychle donutí se ještě jednou natáhnout.* Uff. *Dostane ze sebe jako jeidné a položí si dlaň na tvář.* To bude tím... že z nějakého důvodu se ani jednou neprobudím dřív než ty.. kdysi, když jsem byl tam venku.. ah kdy to bylo vlastně? *Na okamžik se v těch vzpomínkách ztratí.* No to je jedno, prostě tehdy jsem byl takové to ranní ptáče ale co jsem tu.. s tebou. Je to jiné, ta rána ale určitě stojí za to. *Zkusí to ještě jednou, konečně se posadit a už se to i podaří ale ještě mu není úplně nejlépe a tak ještě zůstává v posteli.* To jsem spal tak dlouho? Mám pocit jako kdybych... propil celou noc. *už si ruku sundá z tváře a podívá na Auriel, což mu okamžitě vykouzlí úsměv na tváři.* Dobré ráno princezno moje.

*Denna sa na neho sladko usmiala a pohľadom trošku hladne skĺzla po jeho odhalenej hrudi. Klamala by keby tvrdila, že ju nelákalo zviesť ho - no odkladala to a ovládala sa ako len mohla, aby to Samaelovmu skreslenému časovému vnímaniu dávalo zmysel. Po jeho slovách, ktoré by ju mali asi rozhodiť a znervózniť, sa na jej perách objavil sladký úsmev a svoje svetlomodré oči presunula na jeho tvár.* (Denna)Podľa mňa to dáva perfektný zmysel. Tam vonku je toľko nebezpečných vecí pred ktorými ťa tvoja myseľ podvedome chráni a preto sa nepoddá hlbokému spánku.. tu si konečne môžeš oddýchnuť a dopriať svojmu telu oddych, ktorý tak dlho potrebovalo a ktorý si zaslúžiš. *Posunula sa na posteli bližšie ku nemu a nežne mu odhrnula z čela prameň vlasov.* (Denna)Tu so mnou tvoje podvedomie vie, že si v bezpečí, nemusíš myslieť na to príšerné obdobie, ktoré sme strávili v odlúčení. Bol to len zlý sen.. len zlý sen. *Jej hlas bol tichý, sladký a omamný - tak ako jej parfém, vôňa v tejto miestnosti... všetko prispôsobila tomu aby jej veril aby si ho získala, spriadala sieť svojich kúziel a lží dôkladne a tak precízne, že sa nebolo čomu čudovať, že jej to tak vychádzalo. Hoci pravdou bolo, že ešte nikdy predtým si u seba doma takto dlho nedržala žiadneho muža. Väčšinou ju rýchlo začali nudiť a zbavila sa ich .. na Samaelovi ju však fascinovalo toľko vecí. Jeho odhodlanie, dobré srdce, čistota mysli, zmysel pre čestnosť a spravodlivosť ..a tá nevinnosť. Bol jej presný opak a preto ju tak fascinoval a napriek dlhej dobe čo s ním bola sa nevedela chvíľ s ním nabažiť. Bol ako jej droga. Zbožňovala ten pohľad ktorým sa na ňu díval, úsmev ktorý jej dával .. dotyky – bolo jej ukradnuté, že si myslí, že je Auriel. Chcela ho mať len pre seba.* (Denna)Žeby ťa bolela hlava z toho vína? Bolo trochu ťažšie než zvyčajne .. ach nie je ľahké tu zohnať niečo chutné. *Zatvárila sa ľútostivo, no len na moment - rýchlo sa usmiala čím mu vlastne opätovala jeho úsmev.* (Denna)Okrem toho mi nevadí vstávať skôr.. aspoň som mala čas upiecť ti koláč. Jablkový, ten ktorý si odo mňa mal keď si prvý krát vošiel do krčmy ku Bertovi.. prezradil mi, že ti chutil. *Celá tvár sa jej rozžiarila, bola dokonalá herečka.* (Denna)Smiem ti kúsok odkrojiť? Pripravila som aj bylinkový čaj. *Znela nadšene. Bolo pekne sarkastické a zákerné, že ho chcela nakŕmiť koláčom, ktorý upiekla skutočná Auriel ... no jej morálne zásady boli dosť posunuté, takže namiesto toho aby sa cítila previnilo, mala naopak skvelý pocit z toho ako krásne jej všetky plány vychádzajú.*

*Souhlasně přikývne.* Máš pravdu, když to podáš takto.. dává to perektní smysl. Takto bych nad tím asi ani nepřemýšlel. *Když se k němu Denna, kterou má vlastně za Auriel a proto ji budu popisovat jako Auriel přisune a odsune mu stranou ten pramen vlasů, Samael se na ní dívá jako na svatý obrázek. Stačí jen pár slov z jejich úst, která mu v hlavě zní jako krásná melodie a má pocit jako kdyby byl očasrovaný.. takto moc ho má Denna ve své moci. Nikdo by se nedivil že kdyby to Denna šikovně nadhodila tak by pro ní byl schopen udělat cokoliv, absolutně cokoliv co by si přála.* Ah víno.. to bude určitě tím. To bude i moje vina, určitě jsem trochu přebral a nedával si pozor na to kolik jsem toho vypil a takto to skončilo ale.. už je to trochu lepší. *Skutečně má pocit že je mu každým okamžikem lépe a lépe, navíc v přítomnosti Auriel má pocit že vše ostatní je nedůležité.. pouze sekundární a ona je jeho střed vesmíru. Pokud by do teď měl o této ženě nějaké pochybnosti zda to je Auriel či ne, tak ten koláč by to rozbil úplně. Moc dobře si pamatuje na tu chuť toho co měl u Berta, který byl prý od Auriel a tak rozhodně pozná že to je od té stejné ženy (skutečné Auriel).. i když pro něj je pouze jediná Auriel a to ta kteoru poznal, tudíž Denna.* Rád is dám, ten koláč byl výborný a ten bylinkový čaj k tomu zní naprosto dokonale.. ale asi bych se měl nejdřív dostat konečně z postele a trochu se upravit a obléct. *Nechce jíst v té posteli aby ji tam ještě nadrobil.* Něco musím ale přiznat, jsem tu sice jen pár týdnů ale mám takov zvláštní pocit že tu jsem s tebou daleko delší dobu, že tě znám o dost lépe než bych ve skutečnosti měl a i když je to možná uspěchané mám takový silný pocit že bych to už měl říct. Miluju tě Auriel.. nechci tě vyplašit tím že na to spěchám ale prostě.. cítím to.. nevím jak to popsat.. je těžké to popsat ale z nějakého důvodu je ten pocit lásky.. silnější než jsem si to představoval. *Je moc odbře vidět že tohle nejsou pouze blbé kecy ale že to myslí.. upřímně.*

*Spokojne sa usmiala keď s ňou súhlasil a trošičku si vydýchla keď sa jej uľavilo, že sa v tých zvláštnych pocitoch viac nehrabal. Dokonca jej uveril aj to s vínom a následným bolehlavom. Ak by nebola tak dokonalá herečka, asi by si v jej očiach prečítal prefíkanú radosť - no nakoľko mala svoj výraz perfektne pod kontrolou, nič také sa jej v očiach ani vzdialene neodrážalo.* (Denna)Ach samozrejme, tam máš pripravenú misku s vlažnou vodou a uterák na opláchnutie tváre. *Mávla nežne rukou za seba za zástenu kde bola aj - aktuálne prázdna vaňa v ktorej sa už toľko krát kúpal a Denna mu pomáhala umyť chrbát. Neďaleko od toho miesta mal skriňku, ktorá patrila len jemu. Mal tam svoje oblečenie v ktorom sem prišiel a tiež omnoho krajšie odevy, nohavice a košele, ktoré mu venovala Denna aby sa tu cítil ako doma. Chcela vstať z postele a tiež sa obliecť do niečoho čo neevokovalo nočnú košeľu, no zaskočil ju tým náhlym vyznaním citov. Prinútila svoje zreničky aby sa rozšírili a dokonca jej jemne zvlhli oči priložila si k perám končeky prstov a tvárila sa, že sa od šoku chveje. Jedno čo ale nehrala bola jej radosť, jej čisté potešenie z toho, že ho má presne tam kde ho chce mať. Jeho láska patrila jej - ukradla ju Auriel tak ako jej podobu a ak by jej to dievča začalo robiť problémy - bola by schopná sa jej zbaviť nadobro len preto aby si mohla privlastniť jej život.. Musela by na to ale ísť opatrne a obísť nejakým spôsobom Shivern, zatiaľ to v pláne však nemala.. Auriel mala vo svojej moci, omámenú bylinami, uväznenú ako vtáča vo vlastnom dome.. zatiaľ teda nemusela myslieť na takto radikálne riešenia a mohla si užívať plody diabolského ovocia, ktoré zasadila.* (Denna)Ach Samael, tvoje slová a pocity odrážajú tie moje. Moje srdce už dávno nie je moje.. patrí tebe. Mám pocti, že sme si súdený, že sme boli stvorený jeden pre druhého. *Zatvorila oči a oprela sa čelom o to jeho aby prehĺbila tento "úprimný" moment.* (Denna)Hoci nás bohovia skúšali a na čas rozdelili naše cesty.. aj tak sme sa opäť spojili.. sme si súdení, cítila som to už v ten prvý večer.. keď sme si vymenili prstienky.. a cítim to aj teraz. Mám pocit, že sa poznáme roky, Samael. *Po týchto slovách sa odtiahla a s nežným úsmevom sa mu zahľadela hlboko do očí.* (Denna)Tiež ťa milujem. *Šepla.*

*Auriel mu oznámí že tam má vše připravené na takovou tu ranní rutinu ale to je nyní vedlejší, Samael se ji totiž v následující chvilce vyzná se svou láskou v očekávání co mu na to odpoví Auriel. Bude to cítit stejně jako on? Pokud ano, jak to bude dál? Pokud ne, co bude dělat a jak se bude vůbec cítit? Má plno zbytečných otázek, které její odpověď uklidní. Když se svým čelem (Auriel) dotkne toho jeho, Samael jen zavře oči a pravou ruku přiloží k její tváři aby se mohl dotknout její hebké pokožky a cítit její teplo. Když se pak odtáhne ruku stáhne zase dolů a podívá se ji do tváře, nastane chvilku ticha ale rozhodně se to nedá nazvat trapné ticho. Samaelovi pouze spadl velký kámen ze srdce a je na něm jasně vidět že teď.. ho dostala úplně a od nynějšího momentu si s ním může dělat cokoliv se ji zlíbí a dokonce si možná dávat o něco menmší pozor v chování, které se snaží aby bylo tak podobné Auriel. Láska zaslepuje a Samaela úplně zaslepila, mnoho věcí co provedla aby ho dostala kam chtěla ani nejspíš dělat nemusela, stačilo na to jít takto postaru.* Už jsme spolu a tak jen doufám.. že nám nic nezabrání prožít šťastný společný život. *Neudrží se a posune se blíž k Auriel.. opravdu na těsno levou rukou ji chytne za její pravý bok a přitiskne si ji k sobě, druhou rukou chytne zápěstí její ruky a přiloží si ji na obnaženou hruď do míst kde je srdce a ona tak ucítí jeho srdeční tep.* Tohle srdce buší jen pro tebe.. já jsem tvůj a ty zas má. *Pak se už natáhne k její tváři aby si od ní ukradl pár sladkých polibků, plných lásky ve kterých se určitě za tu dobu co je tu zlepšil.. aniž by si to sám, uvědomoval že si je v tom o dost jistější a to i přes fakt že tu je tak krátce.* Já se skočím teda opláchnout. *Zvedne se a odběhne se opláchnout, hlavně aby neviděla to jak mu rudnou tváře. Tam se řádně opláchne a dá se do nějakého toho funkčního režimu a rovnou se tam i převlékne.* Auriel? Co máš dnes v plánu? Já jen že bych asi rád.. společně něco podnikl.

*Spôsob akým na ňu hľadel ju veľmi potešil, pretože spozorovala, zmenu po ktorej prahla. Doteraz v jeho očiach videla, túžbu, náklonnosť, to že jej prepadal čoraz viac a užívala si to samozrejme ako len mohla.. no teraz bol jeho pohľad iný, rozhodnejší, vážnejší a stálejší. Keď jej romanticky priložil ruku na hruď vedela, skutočne vedela, že jeho srdce bije len pre ňu - skoro ako keby ho cítila biť vo svojej dlani. Jeho láska jej dala ešte väčšiu moc než nad ním mala doteraz - táto skutočnosť ju vzrušila a cítila, že ju v bruchu pošteklili motýliky - samozrejme sa nijako nebránila keď si ju ku sebe pritiahol. Oplácala mu bozky, no nechala ho aby bol dominantnejší, chcela mu dať ten pocit, že má situáciu vo svojej moci. Voľnou rukou mu počas bozkov prešla do jeho dlhých, bielych vlasov a jej vzrušenie ešte viac narástlo. Rozhodne sa zlepšil - určite za to mohol aj fakt, že odvážne vyznal svoje city a Denna ho nechala si myslieť, že mu ich Auriel opätuje. Odtiahol sa príliš skoro a jej dalo zabrať aby si ho ku sebe nestiahla znovu.. namiesto toho sa len s povzdychom postavila z postele a vybrala sa odkrojiť Samaelovi kúsok Aurielinho koláča. Pomohla si prstami pri tom ako sladký kúsok položila na tanierik a keď si ich oblizla v duchu si posmešne pomyslela: "(Denna) Páni, pečiem naozaj dobre." *Nemohla zabrániť pobavenému úškrnu, potom naliala do šálky Samaelovi bylinkový čaj a pobrala sa ku svojmu šatníku vybrať si zo svojej garderóby niečo na seba. Počas toho ako sa prezliekala sa jeho smerom mierne zachmúrene pootočila.. na moment našpúlila pery pri tom ako premýšľala - obliekla si bledomodré šaty, ktoré dokonale obkresľovali Aurielin úzky pás a dobre vyvinutý hrudník.* (Denna)Popravde, pripravila som pre teba dnes malé prekvapenie. *Priznala s trošku nezbedným úsmevom a sama si naliala čaj do šálky. Nenápadne tam však prihodila bylinku, ktorá negovala jeho účinky, ktorými omamovala Samaela.* (Denna) Môžeme si to však nechať aj na neskôr a ísť sa spolu proste len niekam prejsť. Dlho som nebola v lázňach... hmm. *Zamyslela sa a pri tom pochlipkávala na pohovke svoj čajík.* Alebo sa môžeme prejsť ku bezpečnejšej časti móla ... keď zavriem oči a zapnem najvyšší level svojej fantázie skoro mi to pripomína domov.. Pelagion. *Chrlila jeden nápad za druhým aby nemal pocit, že ho v tejto izbe snáď väzní.*

*Ten pocit té mužské dominance, kterou mu Auriel přenechala si fakt užil.. rozhodně mu to udělá dobře na jeho ego, které sice nemá nějaké do nebe bijící ale má takové to zdravé mužské ego a tomu je potřeba sem tam udělat dobře. Je tu velké štěstí že si ho nakonec nepřitáhla zpět k sobě, protože tento Samael.. v tom jak je na tom teď.. rozhodně by se nenechal přemlouvat. Když se Auriel vydá ke svému šatníku s úmyslem se převléknout, tentokrát se nepřinutí k tomu aby odolal a prostě se po ní otočí (pokud je na ní vůbec vidět). Rozhodně se chce tentokrát podívat ale když pak naznačí ten pohyb že by se otočila aby se na něj podívala, strašně rychle se od ní otočí.. aby nepoznala že ji okukoval (úplně nenápadnej až toí bolí). Sebevědomí tím vyznáním mohl nasbírat jaké chtěl ale pořád.. je tam v něm dost velká dávka nevinnosti, která na něj má stále dost velký vliv. Když si ji pak může prohlédnout už oblečenou tak jen naprázdno polkne, je jasné že se mu to líbí.. však v tom podle něj vypadá tak sakra neodolatelně že to skoro není možné.* Eh.. ah. překvapení? *Jako kdyby ho vyrušila z transu, při kterém si ji prohlížel ale to že pro něj má překvapení vyvolalo jeho zvědavost. Posadí se pak ke stolku aby se napil toho čaje, napil se docela dost, protože má pocit jako kdyby nepil dlouhé týdny a že mu ten čaj zachutná a rovnou si k němu dopřeje i ten koláč co pro něj upekl a ta chuť.. moc dobře ji poznává.* Je to.. výborné. *Pochválí ji to, pak se do toho zase pustí a současně k tomu popíjí ten čaj, zatímco si vyslechne plán Auriel na dnešní den.* Hmm tak co takto.. vrhneme se na to přání co pro mě máš ať je to cokoliv a pak podle situace.. můžeme zajít na to molo.. nebo.. do.. lázní. *Položí ji pak ruku na stehnu ale udrží oční kontakt a pohladí ji po něm.* Cokoliv.. hlavně když to budeme dělat spolu a budeš se upřímně usmívat a bavit.

*Keď sa Samael na Dennu obzeral, rozhodne ju mohol vidieť v celej jej kráse - hoci len odzadu. Ona sa totiž rozhodne hanblivo neschovávala niekde za rohom a to hlavne preto, že nečakala, že jej potencionálny budúci milenec by mal dosť odvahy aby ju okukoval. V tomto ho vnímala asi trochu nevinnejšie než reálne bol. Potom už len popíjala čaj a čakala kedy sa ku nej pridá. Nepreferoval žiadny z jej plánov, pochválil koláč, ktorý "upiekla" ale najdôležitejšie z toho všetkého bolo, že pil čaj čo mu dala. Denna mala dlhý deň, nemala veľmi náladu na vymýšľanie spôsobov ako sa zdržať z očí a pri tom pre jej rytiera vymýšľať plán aby sa nenudil. Vstávala skoro aby stihla zájsť za Auriel na svitaní kedy bol jej strážca, Radagon v nevestinci.. mohla za ňou chodiť len raz za týždeň aby ju nezastihol... potom tá návšteva podzemia kvôli Thornovi, hádka s bratom... potrebovala si oddýchnuť pretože predtým než zobudila Samaela spala len veľmi krátky čas.* (Denna)V tom prípade hlasujem za lázne. *Uculila sa, keď ju pohladil po stehne. Samozrejme nemala v pláne ísť do sekcie kde chodili všetci z mesta a kde by mohla stretnúť niekoho kto pozná tvár Auriel. Aby Samael nepostrehol, že idú do podzemnej časti Desperosu - na to mu dala ten "odvar" ktorý mu upravil vnímanie reality .. za prvé, nedokázal by určiť kde Denna býva a za druhé, cesta do podzemia Desperosu a podniku kam mierili sa mu musela zdať proste ako romantická prechádzka mestom. Predtým samozrejme dala Samaelovi Kapucňu a sama bola v plášti s kapucňou zahalená tiež, nakoľko bol mierne zdrogovaný - nemal by protestovať ani inak vzdorovať. Držala ho za biceps po celú cestu viedla ich kroky a keď napokon prešli ku miestu, ktoré Denna nazvala "lázňami" bola to malá nenápadná budova, ktorá mala v podzemí napojenie na horúce pramene z ktorých boli napájané aj mestské lázne - o tomto mieste vedel však len málokto ... a hlavne, pracoval tu personál, ktorý mal problém so zrakom, takmer nevideli čo Denne vyhovovalo. Hneď po príchode objednala sebe a Samaelovi víno a nejaké sušené ovocie.. potom ho odviedla do podzemia budovy. Prechádzka a teplý vlhký vzduch by mal po chvíli vylúčiť zvyšky byliniek, ktorými ho omámila - keď sa tak stalo a Samael opäť vnímal realitu normálne tak ako bolo bežné - Denna sedela už nahá v 5x5metrov veľkom polo-prírodnom jazierku z ktorého sálala para. V ruke držala pohár vína, otvorená fľaša bola v kýbliku neďaleko nej spolu s ďalším pohárom, uterákmi a sušeným ovocím. Keď zbadala, že je Samael opäť pri sebe - preletela po ňom pohľadom, sedel na drevenej lavici, ešte stále oblečený.* (Denna)Tá voda už teplejšia nebude. *Usmiala sa na neho ponad pohár vína, sedela pohodlne opretá a relaxovala, vlasy mala vypnuté vo vysokom drdole a hoci jej pár pramienkov ušlo a v jemných vlnkách jej splývali popri tvári a krku. Horúca voda jej siahala po kľúčne kosti a mala tmavú farbu, ktorá kontrastovala s jej bielou pokožkou. Jazierko malo čierne steny aj dno. Z čierneho kameňa boli aj kamenné sedátka po jeho okrajoch. V miestnosti bolo veľmi málo svetla.. a to čo tu bolo vychádzalo z jedného svietnika so sviečkami, ktorý bol pri Denne, ovocí a víne.*