Veřejné lázně

*Vďaka zlatu, ktoré mala zo svojich šiat a ktoré vedela zameniť veľmi výhodne za peniaze sa jej nežilo v Desperose úplne najhoršie, plus tu mala už dosť spojencov vďaka čomu si mohla dovoliť chodiť do lázní. Tu mohla zabudnúť na svoje problémy, na negatívne zážitky, na všetko a všetkých a len zo seba proste všetko zmyť v horúcej vode. Nerozumela prečo ju matka nikdy do žiadnych lázní nevzala. Jej pokožka ešte nikdy nebola taká jemná a bola presvedčená, že jej mame by sa to tiež páčilo. Lázne mala Auri na Desperose najradšej. Práve teraz ležala v malom jazierku z ktorého stúpala horúca para, toto jazierko bolo obložené kameňmi a drevom a na hladine plávali lupene ruží. So zavretými viečkami relaxovala v horúcej vode a cítila sa ako malý lístok lúhujúci sa v čajovej šálke. Bol to úžasný, uvoľňujúci pocit - pocit, za ktorý sa oplatilo zaplatiť. Žiaľ čas, na ktorý si rezervovala toto jazierko sa už krátil. Očakávala teda, že započuje čoskoro klopanie na dvere a bude musieť vyliezť von a vrátiť sa naspäť do reality.* "Kiežby som mohla mať takéto jazierko bližšie pri našom úkryte." *Pomyslela si s omámeným úsmevom.*

Cal
*Mal za sebou zopár dní, ktoré strávil pracovne a dalo by sa povedať, že bol z toho trochu i vyťažený. Človek by ani netušil, ako ťažké je viesť cech a hoc bol na jeho vedenie zvyknutý, keďže túto prácu vykonával už od osemnástich, posledné tri dni sa poriadne nezastavil a on sám usúdil, že potrebuje odpočinok. Samotné dohadovanie sa s klientmi, ktorí sa snažili, aby odviedli dobrú prácu za málo peňazí... spísanie s nimi zmluvu, ktorú vždy dostatočne ukryl, potom rozdelenie práce... dokonca musel riešiť i to, že si jeden z cechu pustil pusu na špacír a tak musel ukončiť jeho život. Vedel ten zmrd vôbec, ako ťažké bolo zohnať človeka, ktorý sa staral o tých, čo si púšťali pusu na špacír?* "No, ale konečne je po všetkom." *Zhodil zo seba oblečenie, poskladal ho a uložil. Onedlho sa malo uvoľniť miesto, kam hodlal zapadnúť na chvíľu, aby doprial svojmu telu a mysle odpočinok. Tetovanie cechu sa strácalo v ostatných tetovaniach, ktorými mal pokrytú svoju pokožku. Pomaly sa vydal k onomu miestu, ktoré si prenajal, zaklopal na dvere, pretože bol už jeho čas, no nejako sa neunonoval nič hovoriť a len vošiel dnu s úsmevom na tvári a k tomu úplne nahý. Vôbec ho nenapadlo, že by za dverami mohla byť žena a ešte k tomu mladé dievča, a on stud nepoznal vďaka výchove, ktorú dostal za mlada.* Oh, dieťa. *Jeho zlaté oči spočinuli na dievčati, ktoré mu bolo chrbtom. Musel sa uškrnúť od ucha k uchu, bol zvedavý, ako to neškodné stvorenie zareaguje, keď ho uvidí vo svojej plnej kráse. Bolo na ňom vidieť, že je bojovník, čo však nebolo vidieť bolo to, že okrem toho, že sa vyznal v boji bol i skúsenejším čarodejom. Na jeho pravej strane hrude bolo mnoho tetovaní, ktoré sa tiahli na až po končeky prstov, druhá strana bola trochu prázdnejšia, ale i tak mal od ramena po konce prstom i tam tetovania, aby ukryl tak skutočnosť, že je členom cechu, hoc tam tá skutočnosť stále bola.*

*Keď počula zaklopanie, nespokojne si povzdychla.* "Ach.. tak je ten čas." *Otvorenie dverí nepočula, no zacítila chladnejší vzduch a keď započula mužský hlas - vyplašene vytreštila oči a posadila sa vzpriamenejšie.* Č-čo to má znamenať?! *Otočila sa bez dychu čo bola chyba. Keď ho uvidela tak ako ho bohovia stvorili - vyšiel z nej pridusený zvuk. Niečo medzi vzlykom a zaúpením.* "Bohovia! Toto nie!" *Nebola schopná slova, to bolo prvý krát čo videla .... úplne, úplne nahého muža. Jednou rukou si zakryla oči, a druhou sa chvatne chytila za hrudník. Ponorila sa hlbšie do vody, hoci jej prvý inštinkt bolo vstať a utekať. Nakoľko ale bola nahá a bola len jedna cesta von - ku uterákom a jej oblečeniu, nemala veľmi na výber. Buď ísť tomu nahému mužovi celkom mokrá naproti alebo zostať vo vode. Srdce jej bilo ako o závod - prikrčila sa po plecia ponorená vo vode sa prebrodila ku najvzdialenejšej stene tohto malého horúceho jazierka. Zostala stáť chrbtom ku mužovi a v panike nevedela čo iné má v tejto situácii robiť. Pomohlo by jej keby kričala? Trošku pochybovala nakoľko steny tu boli z čierneho drsného kameňa. Nech sa v okolitých jazierkach oddávali muži akýmkoľvek radovánkam - nebolo cez zvuk vody počuť vôbec nič.* P-pane, došlo určite ku omylu, ja tu ... nepracujem, ja nie som jedna z tunajších dievčat...Ja-ja som si rezervovala len túto kúpeľ sama pre seba.. *Sotva lapala po dychu, nikdy by ju ani nenapadlo, že by sa mohla dostať do takto nekomfortnej situácie. Pred očami mala stále jeho potetované, nahé telo čo spôsobovalo, že jej od hanby horeli aj uši.*

*Musel sa zasmiať, presne takúto reakciu očakával. Od dievčaťa, od dieťaťa, ktoré ešte nikdy nevidelo nahého muža. No nemal zlé úmysli, popravde sem prišiel načas a ona tu bola ten votrelec, ktorý narušoval jeho voľno po dobre odvedenej práci. Stál tam v celej jeho kráse, sledoval pobavene dievčatko vo vode, ktoré to tu malo dozaista celé pre seba predním. No čas bežal a toto miesto sa stalo jeho. Ešte si nevidela nahého muža? *Nadvihol obočie a pomaly vykročil k vode. Dievča aj tak cúvalo nazad, vytvárala medzi nimi medzeru sama. A koniec koncov, toto bol Desperos a už tu zabíjal nie jedného úchyla čo si pochodoval uliciami len v kabáte a otŕčal sa pred ženami a deťmi, prvýkrát. Teraz to robio niekto iný, ak sa o to vôbec ešte niekto pokúšaľ, predsa len, on mal dôležitejšie veci na práci, nech plýtvať svojim časom na také maličkosti, ktoré ani poriadne nezarobili. Dievča predním mala na výber, buď sa mu i ona ukáže celá v jej kráse alebo utečie na druhý koniec, zvolila druhý koniec a on sa tak mohol priblížiť k vode bez výčitiek.* To teda došlo, slečna. Nemám záujem o deti. *Povedal jej s úškrnom na tvári. Jeho výraz rozhodne nenasvedčoval, že by myslel svoje slova vážne, ale myslel.* Mám to tu po tebe. Lepšie povedané, už si tu dlhšis, než by si tu mala byť. *Povedal jej a vliezol do vody, usadil sa a prehrabol si vlasy, na chvíľu sa pozrel bokom, no potom svoj zrak znovu uprel na dievča, pobavene. Skutočne sa teraz bavil po dlhej dobe.* Ak chceš, môžeš tu zostať dlhšie, alebo sa otočím a môžeš ísť. *Povedal jej. Vyzerala až moc nevinne na to, aby tu žila zopár rokov. Vedel to posúdiť, vedel rozoznať človeka čo sa tu narodil a od toho, čo sem eštelen prišiel.*

"Ešte si nevidela nahého muža?" *Neveriacky sa zasmiala - mierne pootočila hlavou, no nepozrela sa na neho.* To je presne tá otázka ktorú chce žena v takejto situácii počuť. Hovorí vám.. uhm hovorí ti niečo slušnosť? Asi nie inak by si po zaklopaní len tak nevpadol dnu. *Absolútne netušila kde v sebe nabrala toľko odvahy, že dokázala rozprávať bez toho aby koktala. Dokonca mu ani nevykala. Asi práve prekročila nejakú hranicu kedy už hanba nabrala pre ňu úplne iný rozmer. Celá táto situácia bola pre ňu absolútne bizarná. Rozprávala sa s cudzím, nahým, potetovaným mužom, ktorý sa ju snažil upokojiť tým, že jej povedal, že nemá záujem o deti. Roztrasene vydýchla a pocítila dva veľmi protichodné pocity. Na jednej strane úľavu, že sa ju asi nepokúsi znásilniť na druhej strane - malá ješitnosť v nej sa ohradila, že už predsa nie je dieťa. Držala však jazyk za zubami, nebola tak hlúpa aby sa pokúsila vyvrátiť mu jeho názor. Rozhodne ho nechcela vyprovokovať ku žiadnej neprístojnosti. Zahryzla si do pery keď jej povedal, že je tam dlhšie než by tam mala byť. Už sa mu skoro ospravedlnila, no keď počula že vošiel do vody - šokovane sa na neho otočila ponad rameno. Mala chuť na neho skríknuť, aby vyliezol okamžite von a počkal za dverami a to aj napriek tomu, že krik absolútne neuznávala ak nešlo o život. Úplne červená sledovala jeho spokojný, sebavedomý výraz a aj spôsob a keď si prehodil vlasy - mal pobavený úsmev, vyzeral byť uvoľnený a dokonca ju vyzval, že tu s ním môže zostať. Na jej prekvapenie, jej ponúkol, že sa otočí a môže vyjsť von, no to by obnášalo prejsť až ku nemu a .. hoci povedal, že sa otočí, nechcela tomu veľmi veriť. Zatiaľ rozhodne v jej očiach nebudil dôveru. Prišlo jej rozhodne bezpečnejšie, zostať tam kde bola - na opačnej strane miestnosti - pri kamennej stene.* Musíš mať skutočne nabitý program ak ti vadí minútka čakania. *Z vody jej trčali len ramená a stále ku nemu bola otočená chrbtom. V miestnosti síce bolo prítmie, lebo ju ožarovali len matné lampáše, no obávala sa, že aj tak je cez vodu všetko vidieť.* "Ak som si myslela, že by ma rodičia uväznili vo veži keď som stála uprostred lesa s Reilim len v spodničke.. po tomto by ma rovno zamkli do kláštora a zahodili kľúč." *Pomyslela si a mala sa chuť hystericky zasmiať.* Kto vlastne si? *Bola priama, nezvykle priama, no v tejto situácii sa mohla na etiketu z vysoka vykašľať.*

Cal
*No, podľa neho to bola presne tá otázka, ktorú chcela každá jedna žena počuť. Ktorá aj nie, potom, čo videla prvýkrát nahého muža v celej jeho kráse.* Náhodou, to je presne tá otázka, ktorú chce každá žena počuť. *Nadvihol pobavene ramená. Bavil sa hoc tu bol len chvíľu, po dlhšej dobe mal trochu zábavy a tak sa jej ani priveľmi nehodlal vzdať.* Nehovorí. *Síce by za jeho slová dostal od otca jednu po papuli aj v tomto veku, a nie len od otca, ten by s radosťou povedal i jeho súrodencom, aby jednu dostal, ale teraz mal od všetkých a všetkého pokoj a hodlal sa pobaviť, aj keď to malo byť len toto malé dievča. V tomto meste nepoznalo veľa ľudí slušnosť od kedy tu bola bariéra. Narodil sa tu, takže zažil mesto bez bariéry, avšak nikdy jej neopustil a od mala sa venoval cechovným záležitostiam. No, nehodlal jej nič urobiť, aspoň nie fyzicky, psychicky za svoje ústa nemohol rušiť, nebol dvakrát tichým spoločníkom a nemohol ani garantovať za to, čo povie. Posadil sa teda do vody, kde sa uvoľnil, stále pobavený zo svojej spoločnosti, ktorú podstate donútil tu zostať, nemyslel si, že by mu verila, že zostane otočený po celú dobu, čo by šla k nemu a snažila sa ujsť z kúta, čo vytvoril. Ale vyzerala, že sa jej tu páči, a aj to, že sa jej páči na druhej strane miestnosti. Nakoľko cítil, že tu nie je dvakrát vítaným hosťom, dievča malo jednoducho smolu, on sa nehodlal pohnúť z miesta najbližšie tri hodiny svojho voľného času, než bude musieť odísť, aby si trochu pospal a znovu sa vrátil do práce. Prijal jednu zákazku o ktorú sa musel postarať sám.* To teda mám. *Zasmial sa.* Možno toto mesto vyzerá, že tu veľa ľudí nemá prácu, ale ja som jeden z tých smoliarov, ktorý prácu má. *Pozrel sa jej smerom. V miestnosti bolo šero, popravde mu to aj vyhovovalo, bolo to príjemné, buď sedel stále pri slnečnom svetle alebo pri sviečkach. Aj cez to, že sa pozeral jej smerom, svoje oči udržoval na úrovni jej tváre, nič viac totiž nevidel, zatiaľ čo ono dievča sa mohlo kochať jeho potetovanou hruďou i krkom, či niečomu podobnému ako bol prívesok okolo krku. Vyložil si ruky na okraj jazierka, urobil si stopercentné pohodlie, ktoré si po dlhých pracovných dňoch zaslúžil.* Kto som? *Zopakoval a zaškľabil sa.* Calore, meno moje. *Preniesol.* Calore Zane. *Predstavil sa celým menom. O jeho identite Morithi nevedel nikto, kto bol z cechu a aj samotní členovia cechu nepoznali jeho pravú identitu. Možno len tí, čo dávali dobrú noc tým, čo si otvorili ústa a povedali to čo nemali. Predsa len, cech mal oči a uši všade.* A ty dievča? Kto si? *Spýtal sa jej, nadvihol obočie a sledoval ju, každý jeden jej pohyb, jej reakciu, kam sa díva očami, skúmal ju, aby sa o nej dozvedel viac z jej reči tela, než z toho čo povie.* Ako dlho si tu? Respektíve, koľko týždňov a mesiacov. *Veľmi veľa tomu nedával, nevyzerala ako niekto, kto by tu bol dlhšie než rok, už len podľa jej reakcie na to, keď videla Cala nahého.*

*Keď priznal, že mu slušnosť nič nehovorí zdvihla pohľad ku tmavému stropu a zo zúfalým smiechom si vydýchla.* "Bohovia, prečo si zo mňa stále takto uťahujete?" *Pomyslela si a nervózne si pri tom zahryzla do spodnej pery. Ďalej však jej nepozvaného hosťa sledovala ponad rameno. Keď sa zasmial, naskočili jej zimomriavky a to aj napriek tomu, že bola v horúcej vode. Nikoho ako on doteraz nestretla, bol tak opovážlivý, sebavedomý a bez kúska hanby. Keby nebola práve v tejto situácii, asi by obdivovala tú energiu a charizmu čo z neho vyžarovala, no teraz si nemohla pomôcť. Cítila sa ako vyplašená laň zahnaná do kúta.. do pekla veď doslova bola v kúte. Vyložil si ruky na breh jazierka čím ešte viac preukázal svoju dominanciu nad celou touto situáciou. Štvalo ju to, nechcela pôsobiť tak bezbranne ako sa práve cítila. Keď sa jej predstavil, bola si istá, že jeho meno do smrti nezabudne. Následne keď jej Cal položil tie otázky - jeho pohľad ju priam pálil, tak uprene ju sledoval. Zažmurkala, na moment odvrátila od neho pohľad a potom sa zhlboka nadýchla aby si dodala odvahu.* "Musím sa vzchopiť." *Pomyslela si hoci mala stále výrazne ružové líčka - hlas sa jej netriasol keď sa na neho znova pozrela.* Auriel *Prehovorila a rukami si objímala hrudník keď sa trochu viac pootočila jeho smerom.* Auriel Ar-Feiniel. *Dodala a o niečo odvážnejšie mu opätovala pohľad.* Som tu dlhšie než by som chcela, no zároveň príliš krátko na to aby som si tu zvykla. *Odpovedala mu s trošku provokatívnym úsmevom nakoľko mu nepovedala presne to čo chcel počuť. Auri následne podvihla mierne bradu a pokúsila sa nasadiť si svoju sebavedomú masku, ktorú cvičila keď chodievala doma s matkou na bály. Nechcela aby si myslel, že je vyľakaná hoci bola, chcela aspoň trochu budiť rešpekt hoci jej hrdosť bola teraz do značnej miery potupená.* A ty? *Vrátila mu otázku a tak ako on - snažila sa mu dívať len do tváre či jeho zvláštnych zlatých očí. Bolo to pre ňu ale neskutočne ťažké, keď sa jej tak ukazoval. Určite sa mu páčilo to aká je z neho a z celej tejto situácie v rozpakoch, práve preto sa snažila svoje pocity ovládnuť čo to šlo. Jej pohľad však na moment predsa len zlákalo jeho zložité, prepracované tetovanie, ktoré sa rinulo po jeho krku, vypracovanej hrudi a aj svalnatých ramenách. Z toho čo videla keď sem vošiel.. siahalo ešte nižšie pod hladinu vody. Len čo si na to spomenula, naprázdno preglgla a na moment stratila tú masku, za ktorú sa snažila ukryť - začervenala sa ešte viac a asi to pôsobilo skoro ako by mala na čele napísané to na čo myslí.*

Cal
*Musel sa zasmiať nad jej činmi. Hoc bolo tomu ťažko
uveriť, on v boha neveril, on ani jeho rodina a ani predkovia pred ním. Nebol dôvod, vlastne ak by jeho otec veril v nejakého boha, možno by ani cech nevznikol a kto vie, čím by bol teraz. Našťastie nič z toho nebolo, neveril v boha a tak sa nemal ku komu modliť a mohol všetko smerovať buď k sebe, alebo hádzať pod nohy svojim mladším súrodencov. Prirodzene si ich doberal, hoc bol len zopár minút starší než on, no ale i tak bral svoju úlohu staršieho brata vážne a chránil ich. Musel však uznať, že si užíval trápenie tohto dievčaťa, presne toto popravde potreboval, potreboval sa zabaviť, či na účet niekoho iného alebo spoločne. Zatiaľ to vyzeralo tak, že ono dievča zažívalo peklo malej vyplašenej ľane, ktorá sa krčila v rohu pred predátorom, ktorého Cal predstavoval. Ani sa jej nečudoval, urobil si pohodlie, zabral si toto miesto až neskutočne rýchlo a preukázal tak, že mu teraz patrí a ona s tým nič neurobí. Stále mal v tvári vysmiatí výraz na tvári spolu so sebavedomím pohľadom, ktorým sledoval krčiace sa dievča na druhej strane v jazierku. Sledoval ju svojimi zlatými očami, s úškľabkom na tvári. Bol na seba priam hrdý, že sem prišiel, že si vybral tento deň a a tento čas, kedy navštívi horúce pramene. Na jej otázky odpovedal, väčšinou sa mu stalo, že si jeho meno každý hneď zapamätal, rovnako ako nezvyčajné zlaté oči, ktoré sa pobavene dívali na nich, avšak keďd mal ukrytú tvár a vykúkali len tie zlaté kukadlá, vždy boli prázdne a bez života, ako keby boli mŕtve celý jeho život, pôsobil úplne inak, než práve teraz. Jeho ja, ktoré vraždilo, ktoré vykonávalo zákazky a vo vážnych situáciách viedlo cech bolo úplne iné, než bolo teraz. Popravde to piloval na sebe. Miloval, ako sa zo sekundy na sekundu dokázal zmeniť, rovnako ako sa okolo neho dokázala veľmi rýchlo zmeniť i jeho aura, ktorá okolo neho bola a spolu s ňou i atmosféra. Teraz bol však vysmiatí ako slniečko na hnoji, zabával sa a to dostatočne, sledoval počínanie dievčaťa, ako sa snažilo dať dokopy, ako sa snažilo nabrať sebavedomie aspoň o čosi podobné, ktoré mal on.* Auriel Ar-Feiniel... *Odmlčal sa a zalovil v pamäti.* Takže ty si dcéra Artemona, že? *Pobavene sa zasmial. Raz, keď bol malý, tak mu otec rozprával jeden z príbehov, ktoré zažil mimo mesta a tam spomenul to meno a dokonca jej raz videl i osobne, ale nevedel si spomenúť na jeho tvár, bolo to veľmi dávno, ale mal dobrú pamäť na mená. Nemohol si pomôcť, než sa nad tým uškŕňať, prišlo mu to zábavné, kto by si pomyslel, že jedného dňa uvidí toto dievča, ktoré nieslo meno muža o ktorom počul a raz jej i videl.* Takže tu nebudeš ani rok. *To mu stačilo. On tu žil celý život a tak vedel, že ľuďom trvá dlho kým sa zaradia do života tu a hlavne tejto slečne to môže trvať o niečo dlhšie, predsa len, v tomto meste ani starosta nemá pokojný spánok, nemal by, ak by s ním Cal neuzatvoril dohodu, ktorá bola viac výhodnejšia pre cech, než pre neho. Ale aspoň mal Roberto istotu, že jej v noci nepríde pozrieť Morithi a neskončí tak ako Richard. Aj keď pravdu povediac, na pomoc by si musel zavolať svojich súrodencov a možno aj tých, ktorí dávajú dobrú noc, nebodaj ešte jeho otca.* Korene rodu Zane siahajú až do hlbokej histórie tohto malebného mestečka. *Povedal jej tak, že sa tu narodil, zažil mesto pred a teraz sa vyžíval v meste v tejto podobe. Páčila sa mu však snaha onoho dievčaťa, snažila sa byť sebavedomá, snažila sa byť rovnaká ako on, no vedel, že jej to dlho nevydrží, predsa len, poznal, že je z nižšej šľachty a už tam bol rozdiel medzi nimi. Pousmial sa, keď si všimol ako jej oči zblúdili na jeho telo, ako si prezerala tetovania, ktoré na ňom mal. Popravde, dosť trpel, keď sa to všetko tvorilo na jeho telo a trvalo to veľmi dlho, ale nakoniec bol s výsledkom spokojný. Na jeho hrudi, krku, rukách, chrbte... všetko to boli zložité obrazce, ktoré na ňom vyzerali dobre. Avšak zamaskovať to, keď potreboval pracovať... bolo to niečo náročné, avšak stále svojho rozhodnutia neľutoval. Zasmial sa nad jej červenou tvárou.* Dievča, dievča, teba takto vidieť tvoji rodičia, čo by s tebou asi tak urobili? *Pokrútil hlavou, úškrn na jeho tvári odhalil rád zubov. Vedel si dobre predstaviť ako ju doma vychovávali, keďže spoznal meno jej otca, od otca počul dosť, aby si to vedel predstaviť. Možno by sa s ním mal porozprávať a povedať mu, že tu má onen muž dcéru, alebo si to nechať pre seba a len sledovať z diaľky vo voľnom čase jej trápenie. Nemal dôvod jej pomáhať a sledovať šľachtičku v uliciach tohto mesta...* "Jednoduchá nádhera." *Avšak, keď tu ešte stále bola, a užívala si teplú vodu, znamenalo, že mala príjem peňazí a niekoho, kto by ju chránil.*

*Srdce sa jej z toľkého stresu išlo zblázniť - bilo jej ako o závod. Každý jeho pohyb jej prišiel vulgárny, každé gesto, jeho úsmev - spôsob akým mal nahnutú hlavu, to ako sa na ňu díval. Ešte aj keď zopakoval jej meno.. prišlo jej, že z jeho úst znelo neslušne - skoro ako keby jej ani nepatrilo. Rýchlo oľutovala, že si nevymyslela nejaké iné - falošné. Calore sa na moment tváril ako keby rozmýšľal či dokonca akoby jej meno už niekedy predtým započul - už, už sa ho chystala schladiť, že sa nemusí namáhať, no potom jej absolútne vyrazil dych. V tejto chvíli, v tejto ponižujúcej situácii - by čakala, že z neho vypadne čokoľvek, no nie toto, fakt, že z jeho úst vyliezlo meno jej otca Auriel úplne odrovnal. Vytreštila na Cala oči, na moment zadržala dych a šokovane pootvorila ústa.* O..O-odkiaľ? *Dostala zo seba priduseným hlasom, na celú vetu sa však nezmohla. Dívala sa na potetovaného muža pred sebou, ktorý si ju bez hanby prezeral s lišiackym úsmevom a nechápala ako by mohol niekto ako on poznať tak vznešeného, šľachetného a ctnostného človeka ako bol jej otec. Toto nebola chvíľa kedy by však chcela myslieť na svojich rodičov a on si to veľmi dobre uvedomoval, presne preto si ju doberal. Pri poznámke, čo by asi povedali keby ju tu teraz videli sa ku nemu otočila chrbtom úplne. Hrýzla si spodnú peru a musela zavrieť oči aby sa ovládla a nevyštartovala po ňom. Jeho smiech v nej úplne rezonoval a vzbudzoval v nej veci o ktorých doteraz ani netušila. Chcela na neho kričať, .. možno ho aj napadnúť. Bolo to samozrejme preto, že sa trafil absolútne do čierneho. Auri celý život vychovávali aby sa na mužov takmer nepozerala. Rozprávala sa s nimi len v prítomnosti gardedám ... nič sa medzi šľachtou necenilo viac než peniaze, dobré meno a "čistota", jej nevinnosť bolo to, čo sa snažili chrániť ako ten najcennejší poklad. So žiadnym mužom nebola nikdy ani osamote - a potom prišla sem do Desperosu. Myšlienky jej vírili hlavou, vedela, že ak.. ak by prišla o svoju dobrú povesť, prišla by o všetko. Nikto z lordov by si ju už nechcel vziať za ženu a tak by navždy zahanbila meno rodiny. Cítila ako jej od rozpakov horia už aj uši - jej snaha o zachovanie si hrdosti, zachovanie dekóra aj v takejto situácii - všetko to bolo preč.* "Toľká potupa, koľko toho ešte dokážem vydržať?" *Pomyslela si zúfalo a jednou rukou sa oprela o stenu oproti sebe - pokúsila sa zhlboka dýchať, rozdýchať to - snažila sa to mať pod kontrolou, všetky tie emócie, ktoré sa na ňu valili, no akurát sa jej len začala z tých nervov točiť hlava.* Keby nás teraz videli, nesedel by si tu tak spokojne, to mi ver. * Hlas mala zvláštne podfarbený - predstavovala si totiž, že by ho postihol trest, vážny, bolestivý trest. Bola možno ľahkovážna, keď ho takto provokovala a pri tom ku nemu bola úplne otočená chrbtom. Niekde v kútiku mysle s uvedomovala, že nie je veľmi rozumné nemať pod dohľadom čo robí, bol predsa predátor a ona korisť zahnaná do kúta, no v tejto chvíli nerozmýšľala s úplne jasnou hlavou.*

Cal
*Musel sa smiať nad tým, ako sa tvárila, ako reagovala na každý jeho pohyb, gesto, slovo... ako keby ju urážal už len tým, že na ňu uprel svoje nezvyčajné zlaté oči, či už len tým, že si dovolil v jej prítomnosti dýchať. Toto však potreboval. Zábavu na pár hodín, potrápiť nevinné dievča svojou prítomnosťou. Nesmial sa však len v duchu, i na tvári bol vidieť ten jeho zákerný úsmev, pohľad, že si to užíva ako nič iné na svete. Cez to však v jeho zlatých očiach nebolo vidieť nič, žiaden pocit. Rovnako ako zlato bolo chladné, také boli i jeho oči, ktorými sa na ňu díval, ktorými sledoval jej pohyby, gestá, výraz vo tvári, ktorý sa skrýval v šere miestnosti. Táto miestnosť, táto atmosféra, táto chvíľa patrila len a len jemu, najviac jej však pobavilo, najviac si vychutnával to, keď trafil klinček po hlave. Zapamätal si meno jej otca. Aj keď si nevedel predstaviť tvár, bol si istý, že o tom mužovi počul, že jej stretol, a že jej z videnia poznal. Mal pravdu, bola to jeho dcéra podľa reakcie, ktorá sa dostavila potom, čo jej odhalil tú skutočnosť.* Tvoj otec pozná dobre môjho otca. Dokonca som jej i ja sám raz videl, no za to zopárkrát o ňom počul. *Povedal jej pobavene, zasmial sa nad tým, jeho smiech zaplnil i na moment celú miestnosť. Ahh, ten sladký pocit, keď máte nad niekým absolútnu moc, absolútnu kontrolu, kedy osobu urážate už len skutočnosťou, že dýchate... vyžíval sa v tom, ani si človek nevedel predstaviť ako veľmi. Hoc nikdy nebol takýto zlý... potreboval doplniť energiu po dňoch, kedy bol vážny, po dňoch kedy sa nesmial na nikom a na ničom. Toto bolo jednoducho ono, tá šálka čaju, ktorú potreboval. Zasmial sa znovu, keď sa mu otočila chrbtom, znovu si prehrabol vlasy, jednou rukou, než ju opäť vyložil na kraj, usmieval sa, usmieval sa až tak, že jej z toho boleli kúty úst, ale nemohol si pomôcť. Robila si to sama. Svojimi slovami, jej činmi, gestami, pohybmi, tým, že zo seba urobila tak ľahkú korisť pre niekoho ako bol on. Vedel si dobre predstaviť, čo by jej na toto povedali jej rodičia, vedel veľmi dobre z akého urodzeného rodu prišla a ako jej pobyt na tomto mieste môže ublížiť, aj keď si nemyslel, že by sa z tohto prekliateho miesta, ktoré miloval niekedy dostala. Aspoň nie živá. Uvedomoval si, ako toto dievča muselo trpieť v uliciach tohto mesta... koľko si toho musela prežiť, toto miesto nebolo pre niekoho so šľachtickou krvou a keď si to dokázal uvedomiť aj Astorio, uvedomí si to i ona, skôr či neskôr, možno to už vedela. Ale mohla sa považovať za veľmi šťastnú dievčinu, kto vie, ako by skončila, ak by sem nešiel práve on ale niekto iný? Koľko ľudí by si na nej pochutilo. Teplá voda, teplé telo dievčiny, ktorá bola určite ešte pannou. Na chvíľu musel privrieť oči, už teraz cítil pohlavok od svojej sestry, keby sa dozvedela o tom, čo tu teraz robí a ako si uťahuje z malého dieťaťa, ktoré sa nemalo podstate proti jeho slovám brániť. No, pochyboval, že by sa to ktokoľvek z jeho rodiny dozvedel, predsa len mal v pláne zamlčať jej existenciu, tak dlho, ako to len pôjde. Predsa len, vo vedení cechu bol teraz on, Calore Zane, nie jeho otec a aj keď ho nadovšetko rešpektoval, boli jednoducho veci, ktoré by neprešli už ani jemu.
Všímal si pozorne dievča, ako sa tam krčila, otočená chrbtom k nemu... ak by chcel, mohol by jej niečo urobiť, hlavne teraz, keď bola otočená a nevidela čo sa deje za jej chrbtom. Nemala by sa otáčať, nikdy by sa nemala otáčať chrbtom k niekomu, komu neverí, nemala by sa otáčať ani tomu, komu verí. Preto sa rozhodol, že sa pobaví ešte viac, postraší ju a dá jej lekciu do života. Dal ruky do vody a predstieral tak, že sa pohol, pohol smerom k nej. Bola tam ako plachá ľaň, ktorá sa krčila v rohu pred vlkom, navyše otočená chrbtom a stratená vo svojich myšlienkach a pocitoch. Pritom sa zákerne usmieval, díval sa a pozoroval, chcel vidieť, čo všetko urobí, ak by si myslela, že sa pohol smerom k nej, pričom neopustil miesto. Len si znovu vyložil ruky na okraj, urobil pohodlie a ukázal dominanciu, ktorou vládal. Snaha tohto malého dievčatka o to všetko, o čo sa len snažila, všetko bolo preč. Už teraz vedel, že toto nebude jediná situácia v jej živote, kedy príde potupa, kedy príde o hrdosť, či sa jej to páčilo alebo nie. On tu však nebol preto, aby ju vychovával, robil to preto, lebo mu to prišlo zábavné a napĺňalo jej to.* Kto vie, možno sedel. Možno by som tu mohol sedieť a kochať sa tak dlho, ako by som len chcel, tak dlho, pokiaľ by ma neomrzelo dívať sa na dieťa, ktoré sa triaslo predo mnou.*Predsa len v tomto meste platili iné zákony a pravidlá. Možno by mu malo dievča ďakovať za to, že tam len tak pokojne sedí a nedoberá si ju, zatiaľ čo si tam vonku mohli papule vyoblizovať, keď sa dozvedeli, čo za nevinnú dušu tu sedí, aj keď on o tom nevedel a prišiel na to úplne náhodne, až keď otvoril dvere, aby si odpočinul v teplej vode, na ktorú mal nárok po dlhých pracovných dňoch.* Povedz, len tak, aby si ukojila moju zvedavosť, čo všetko sa ti tu už stihlo stať? Sex si ešte s nikým nemala, ale už to zopár tvorov chcelo, že? Zbaviť ťa vedomia a zneužiť tvoje nepoškvrnené telo. *Uškrnul sa, odhalil rad bielych zubov, chcel to vedieť, aj keď odpoveď už poznal. Určite mala vždy niekoho, kto ju z takýchto vecí vysekal, ale kto vie, ako dlho jej to bude prechádzať naďalej, tu nikto nič nerobí zadarmo a častokrát i za to, že dýchate platíte nezmyselnú daň.*

*Keď započula ako voda za ňou náhle šplechla - prudko sa ku nemu otočila s vystrašeným pohľadom. Samozrejme ju nachytal, verila, že sa rozhodol prekonať tú malú vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala. Bála sa, že zahodil aj tie zvyšné zábrany, ktoré mal, no našťastie sa s ňou len hral.* "Bohovia sú zákerní, no milosrdní." *Napadlo jej keď si uvedomila, že ju chcel len vystrašiť. Chvela od nervozity a stresu, stále mala ruky na hrudníku, no lekcia čo jej dal ju prinútila posadiť sa na opačnej strane jazierka čelom ku nemu. Vystrela chrbát, prekrížila nohy a pritiahla si kolená ku hrudníku. Objala si nohy rukami a prebodávala ho pri tom pohľadom. Stále sa červenala, no dívala sa mu do očí v márnej nádeji, že sa jej podarí odhaliť jeho zámery. Dala by všetko za to aby nabrala viac odvahy - aby dokázala zvládnuť túto situáciu lepšie. Jeho slová jej nedávali zmysel, možno klamal, možno nebola pravda nič z toho čo hovoril. Možno ju chcel len Calore ešte viac vyviesť z rovnováhy. Očividne sa bavil, vychutnával si to aká je voči nemu bezmocná. Hovoril jej predsa, že korene jeho rodu siahajú do hlbokej histórie tohto mesta.. ako by teda mohol poznať jeho otec toho jej? Pelagion aj Dramos boli od Desperosu ďaleko.* Buď klameš alebo si poznal toto mesto ešte kým nebolo pod bariérou. Vieš čo sa stalo a prečo sa objavila? *Nech to čo sa v tejto miestnosti dialo bolo akokoľvek šialené a necudné, Auriel sa pri myšlienkach o bariére trochu zmenila - bola sústredená, zaujatá a to aj napriek tomu, že jej táto kúpeľ s neznámym mužom stále nevyhovovala a privádzala ju do šialenstva. Avšak keď už tu musí byť a tolerovať to ako sa s ňou tento muž hrá.. pokúsi sa z toho odniesť niečo viac než len traumu. Celým bytím sa chcela dostať z Desperosu preč. Úprimne fakt, že zatiaľ prežila viac-menej bez ujmy bol skôr zázrak.* Čo je tvoj otec zač? *Snažila sa chytať slamky, odviesť jeho pozornosť od neustálych snáh ju uviesť do rozpakov. Pri jeho ďalších slovách si musela zahryznúť do pery aby ovládla slová, ktoré sa jej drali z úst. Za dieťa sa nepovažovala, no nechcela mu to vyvracať, keďže jej už na začiatku povedal, že o dieťa nemá záujem. Radšej bude teda ponižujúco trpieť jeho poznámku o tom, že je ešte nezrelá - než sa obávať toho čo by sa zmenilo keby ju za dieťa nepokladal. Prižmúrila oči po tom čo od nej chcel aby mu povedala o jej strastiplných zážitkoch.* Myšlienky čítať neviem. *Odvetila a trošku podvihla bradu opäť sa snažila získať späť aspoň trošku hrdosti čo jej ešte zostala.* Ak mi odpovieš na moju otázky, tak možno odpoviem aj ja na tie tvoje. *Znela statočnejšie než sa cítila, lenže bola v situácii, že už nemala veľmi čo stratiť.. teda okrem jej panenstva. O jej počestnosť však nemal záujem teda keď už bola na dne.. jediné čo jej zostávalo sa z toho dna odraziť a plávať. Stále sa na neho dívala ako na hladného vlka, no nasadila si svoj najlepší statočný výraz. Aj napriek tomu, že sa triasla, neuhla pohľadom od jeho chladných očí a snažila sa ignorovať jeho výsmešný, zákerný úsmev.*

*Skutočne nemal v pláne nič fyzicky urobiť dievčaťu pred ním, len sa s ňou pohrať, postrašiť ju a naučiť, ako to tu chodí, otužiť ju a pripraviť na viac zákernejší život, ktorý ju od teraz čaká. Hoc mnoho vecí záležalo i od fyzického pohľadu, aspoň Cal považoval za väčšiu dôležitosť. Keď vydrží psychicky, fyzická schránka jej tela ju nedonúti sa zlomiť vďaka silnej vôli, čo si vypestuje. Musela sa čo najrýchlejšie naučiť v tomto meste chodiť a aj keď si bol istý, že sa tu za ten necelý rok čo tu je, ako tak chodiť naučila, prednášok a skúšok nebolo nikdy dosť, nie?* Toto mesto je pod bariérou 10rokov, momentálne mám 27... takže sa to všetko stalo keď som mal 17. Takže poznám mesto bez bariéry povedal by som, že celkom fajn, aj keď môj otec by mohol rozprávať, precestoval kus sveta, aj keď je z tadiaľto. *Povedal jej. Jeho otec stihol veľa veci a stále stíha. Precestoval kus sveta, založil si tu rodinu a založil cech, ktorý svojím spôsobom prosperuje. Vedel, že z neho ťahá informácie, ale nemal dôvod mlčať, pokiaľ to budú veci, ktoré by jej mohol povedať. Stále boli veci, ktoré mali byť zamlčané a uschované v hlavách len zopár bytostí, ktorí boli vyvolení, aby tie informácie niesli. Vedel, že meno jeho otca už viac nemohol povedať, prezradiť jej svetu, neželal si to, teraz žil už načisto v ústraní, ako v ústraní cechu, tak i v ústraní normálneho života.* Čo sa stalo... jednoducho to tu jedného dňa bolo. *Zodvihol ramená. Nikdy sa nestaral o to, čo sa stalo a všetky zákazky ohľadom toho vždy odmietol a stále odmietal. Keď sám starosta nemal informácie, ako by ich mohli získať oni? Boli tu jednoducho hranice informácii. Prečo sa to stalo, čo sa stalo, tá informácia jednoducho nebola vo vnútri tejto bariéry a keď bola, tak ju niekto veľmi dobre strážil. Tak dobre, že ju ani on sám, či jeho súrodenci alebo niekto iní z cechu nevedel objaviť. Pamätal si ako v cechu okolo toho bolo veľké haló, vedel i o bytostiach, ktoré i napriek zákazu jeho otca začali pátrať na vlastnú päsť po informáciách, ktoré nikdy nenašli, ba naopak, otec zúril, keď sa dozvedel, že niekto ten zákaz porušil, ani po tom, čo usadol na trón v cechu ten zákaz nezrušil a sám jej dodržoval, hoc mal sám Calore otázky, musel sa s tým zmieriť ako každý jeden, že odpoveď tak skoro nedostane. Keď sa spýtala na to, čo je jeho otec zač, len sa pousmial, trochu i desivo, trochu natočil hlavu na stranu, odhalil svoje zuby, uprel na ňu svoje zlaté oči a dal si ukazovák pred ústa, aby jej dal jasne cez to však hravo, že to je vec, ktorú sa nedozvie. Buď jej to sám nechcel povedať alebo o tom Cal hovoriť nemohol. S tým sa muselo dievča zmieriť. Sú otázky, na ktoré odpoveď neprídu, aj keď ju osoba pred ňou mohla vedieť.* To je zvláštne, myslel som, že vieš. *Uculil sa a rozhodol sa trochu ponaťahovať, preto dal ruky nad hlavu a vytiahol sa za nimi, čím znovu ukázal časť svojich tetovaní po tele, dovolil si i zívnuť a na chvíľu vyzeral ako normálny, ba čo unavený muž... neskôr však spustil znovu ruky pozdĺž tela a jeho výraz sa znovu vrátil do normálu.* Odpovedal som na všetky, ktoré som mohol. *Povedal jej nakoniec. Dostala tým i dôvod na jeho predchádzajúce konanie ohľadom jeho otca. V jeho výraze sa znovu objavilo pobavenie z jej činov. Páčila sa mu, páčilo sa mu, ako sa mu snažila postaviť. Zákerný úsmev mu hral z toho na tvári, mal chuť jej ten jej statočný výraz nejako vymyť z tváre, chcel, aby sa znovu tvárila ako srnka zahnaná do rohu pred hľadným zvieraťom, ale rozhodol sa ju nechať tak. Určite príde ďalšia lekcia niekedy v budúcnosti.* Teraz odpovedaj. Som jedno veľké ucho. *Uculil sa pobavene a doslova sa na ňu díval pohľadom, kedy od nej očakával, že spustí, to čo chcel počuť.*

*Trochu pootvorila pery - ešte stále spracovávala to nemilé prekvapenie, ktoré pocítila pri jeho slovách o tom, že tu tá bariéra stojí už viac než 10 rokov a nikto s tým stále nič nespravil.* "Nerozumiem ako sa mohli ľudia zmieriť s tým, že to takto je. Ako to, že s tým nebojujú?! Ako to, že som mala najlepších učiteľov z kráľovstva a o Desperose na ktoré je 10 rokov uvalená magická bariéra som nikdy nič nepočula ani nečítala." *Pri svojich myšlienkach sa trochu mračila a zahryzla si pri tom do spodnej pery. Samozrejme chcela vedieť viac o jeho otcovi - už len preto, že tvrdil, že poznal jej vlastného otca... Ak by to aj nebola pravda, Calore minimálne poznal jeho meno a aj to bolo pre ňu veľmi znepokojivé. Aj keby sa ju len snažil uviesť do rozpakov - desilo ju, že poznal takú súkromnú informáciu - bola si istá, že nikomu v meste celé mená jej rodičov nikomu nepovedala. Zaplavila ju úzkosť a takmer sa to rovnalo zúfalstvu z celej tejto nekomfortnej situácie v ktorej sa nachádzala.* "Nestačí, že som tu pred ním celkom nahá a bezbranná, mám sa cítiť odhalená ešte aj po psychickej stránke?!" *Na prázdno preglgla po tom čo pri otázke, ktorú smerovala na jeho otca Cal len vyčaril diabolský úsmev a priložil si ukazovák na pery. Trošku sa jej zrýchlil dych z tejto jeho reakcie a uvažovala či jej nechce alebo nemôže odpovedať, no z toho čo hovoril neskôr sa prikláňala viac ku druhej možnosti. Potom čo mu Auri povedala, že nevie čítať myšlienky a on si ju trochu doberal - pevnejšie si pritiahla kolená ku svojej hrudi. Samozrejme sa v ňom snažila čítať - čítať v jeho pohľade, jeho zámery. Na moment si pomyslela, že vie on čítať jej myšlienky - vysvetľovalo by to aj to s tým menom jej otca, no radšej tú myšlienku rýchlo zahnala. Calore sa začal naťahovať ale Auri si zachovala svoj statočný, pokojný výraz a pohľadom neuhla od jeho zlatých očí hoci sa ju snažil rozptýliť. Auriel však zostala vo svojej roli aj napriek tomu, že periférne videla ako po jeho potetovanej pokožke steká voda a ako sa mu na rukách a krku napli svaly. Napokon ju opäť vyzval aby mu odpovedala na jeho otázku. Pravdou bolo, že mala doteraz pomerne šťastie a vždy jej niekto pomohol skôr než by si na nej mohol niekto ukojiť svoje zvrátené chúťky.. teda až na jeden krát, kedy dôverovala nesprávnej osobe. Rozhodne sa ale neplánovala priznať Caloremu ani nijakej inej živej duši, že keď kvôli svojim zraneniam raz zamdlela - túto situáciu zneužil nemenovaný svetlý elf. Ten následne neodolal a využil príležitosť - nečestne sa zmocniť jej tela a ukájal si na nej svoje chúťky bez toho aby o tom vedela a mohla sa brániť. Samozrejme, že potom čo sa jej s tým priznal - už sa s ním viac nevidela. Síce odolal a neznásilnil ju - aj tak to čo urobilo bolo zlé! Veď ak by sa to prevalilo vo vyššej spoločnosti - niečo také hrozné by mohlo raz a navždy zničiť jej dobrú povesť a teda by pošpinila aj česť jej rodiny a meno jej otca. To už by sa domov nemusela ani vracať.* Musím ťa sklamať Calore, no hoci sa o to rôzny tvorovia snažili - mimo tuto kúpeľ sa mi darí výborne. Viem sa o seba postarať a - nebojím sa! Som schopná použiť všetky prostriedky keď niekto potrebuje umravniť. *Jej hlas bol ľadovo pokojný, perfektne nacvičený a mohla pôsobiť až trochu namyslene. Snažila sa byť veľmi presvedčivá, mierne prižmúrila oči a bojovne podvihla bradu. Chcela Caloreho zastrašiť, chcela aspoň trochu vyrovnať misky váh, ktoré boli teraz naklonené viac na jeho stranu. Dúfala, že keď uvidí, že sa ho nebojí - skončí s touto trýznivou hrou.*

*Bavilo ho sa s ňou hrať, trápiť ju, vychovať ju a prispôsobiť uliciam tohto mesta, aby sa vedela postaviť hocičomu. Hoc na jej telo nesiahne, jedného dňa určite príde niekto, kto to urobí... kto jej siahne na telo bez toho, aby to chcela, aby sa jej to páčilo a príde o to, čo ju učili rodičia toľko strážiť, jej panenstvo. Musela by mať veľké šťastie, pokiaľ by o nej neprišla... no kto vie čo ju čaká v budúcnosti. Bol však zvedavý, či sa jej niečo také aspoň približné dialo. On osobne nemal dôvod ju chrániť, najviac k tomu mali jeho brat a otec, keďže ten ešte za dobu, kedy bol obchodníkom cestoval s ním a tak videl jej otca častejšie než on i ich sestra. Svet je skutočne malý...* "Ak by sa jeden z nich by ju isto chránil, otec určite, Rydel... toho by som nejako prehovoril, aby mlčal a ignoroval ju, predsa len, toto je Desperos a ani jej meno nikomu nijako nepomôže, ba by mohlo ešte viac uškodiť." *Vedel, že nad svojim bratom má absolútnu moc a tak by mu nerobilo problém donútiť jej mlčať, aj v takomto prípade. Horšie by skutočne bolo, ak by sa o tom dozvedel ich samotný otec, trval by na stretnutie s ňou a bol si istý, že by Cal musel poskytnúť zopár ľudí na jej čiastočnú obranu a samozrejme by nikto neodporoval. Hoc bol Calore hlava cechu, stále tu bol Morte, zakladateľ cechu, ktorého slovo bude mať vždy väčšiu hodnotu a aj keď sám jeho syn prechovával k nemu veľký rešpekt a úctu, toto bola vec s ktorou by súhlasil už len z toho, aby nemal od svojho otca zle a nepošpinil si u neho meno, nemyslel si, že chránenie detska bolo záležitosťou cechu, ani keď išlo o jeho najlepšieho kamaráta. Jeho výraz sa však nezmenil, keď hovorila to čo hovorila, celkovo sa nezmenil ani jeho postoj, nebolo na nej nič, čo by ho donútilo cítiť sa inak, ako lovec koristi.* To je škoda, dúfal som, že by som ťa mohol vo voľnom čase vyhľadať a sledovať tvoje trápenie. *Zodvihol ramená a zasmial sa. Vôbec ho to nevykolajilo, podstate si toho ani nevšimol. Chcel ešte niečo povedať, ale ozvalo sa zaklopanie na dvere.* Ďalej. *Povedal, vôbec ho netrápilo kto to bude a, že uvidí Auriel na druhej strane šerej miestnosti nahú, aspoň tu trochu, čo by vidieť mohol. Do miestnosti však vošiel jeho brat. Hľadal som ťa Cal, napadlo ma, že budeš tu. *Čiernovlasý muž vošiel do miestnosti a Auri úplne ignoroval, prišiel až ku svojmu bratovi - bol zcela oblečený celý v čiernom, chvíľu sa vo vreckách hrabal, než vytiahol cigarety a zápalky. Jednu vytiahol a drepol si k Calovi a dal mu ju do úst a potom i zapálil.* Ešte si nedokončil svoju prácu a už utekáš. *Calov brat bol vždy tichý, pravý opak Caleho.* Dokončil som všetko, potreboval som zábavu a po zábave sa pôjdem vyspať. *Mávol rukou a potiahol si z cigarety, zatiaľ čo si ďalšiu zapálil i Rydel - Calov brat.* To sú Robertove, že? Zase si sa u neho stavil a obral ho? Dostalo sa mu len kývnutie. Podstate Cal iné cigarety ani nevyfajčil, pokiaľ neboli odcudzené starostovi. Tmavovlasý muž s tvárou bez emócii sa však po chvíli rozhliadol a všimol si dievča, ktoré mu prišlo povedomé. Díval sa na ňu tmavšími očami, ktoré mal rovnaké, ako Calov a Rydelov otec, než mu docvaklo kde.* Auriel Ar-Feiniel... *Povedal dostatočne nahlas, aby to dievka počula, aby počula to, ako úplne cudzí muž povedal jej meno bez toho, aby mu jej povedala. Spoznával ju podľa rysov na tvári jej otca, ktorého stretával ako mladý veľmi často.* Páni, vyrástla si! *A po tichej osobnosti Calového brata bolo fuč a na jeho tvári bez emócii sa objavil menší úsmev.* Naposledy som ťa videl keď si mala... asi tak dva roky. *Spomenul si na to, ako často ju i pestoval keď bola malá.* A keď si bola mladšia, častokrát som ťa pestoval. *V jeho hlase znela i trocha radosti, pretože si spomenul na dobré obdobie jeho života, kedy cestoval so svojim otcom. Všimol si však i po chvíli, že je nahá a krčí sa tam, a to, že na ňu civí jej nijako nepomáha a tak otočil svoju tvár, chytil brata za vlasy a ponoril jeho hlavu pod vodu, tak, aby nemal šancu niečo vidieť. Aj keď to znamenalo, že chudátko cigareta sa utopila, ale zavražil ju Cal, nie Rydel! To Cal mal na krku tabák, ktorý sa namočil a vyšiel na zmar.* Nechceš mi vysvetliť, čo robí nahá Auriel s tebou tu? Trasie sa tam... mám ťa utopiť Cal? Teraz, hneď za to, čo tu stváraš? Je síce pravda, že na teba otec ešte rok dozadu tlačil, aby si si našiel ženu, ale ju...? CHceš umrieť? Mojou rukou alebo rukou otca? *Stále jej držal pod vodou celou jeho silou aj keď sa Cal začal spierať, pretože mu dochádzal kyslík.* Ospravedlňujem sa za jeho správanie, je to hlupák bez mozgu. *Snažil sa ospravedlniť Auri a pritom Caleho potopil do vody ešte viac.*

*Nevyzrelo to, že by Caloreho svojou statočnou maskou a odvážnymi slovami presvedčila. Díval sa na ňu stále rovnakým vyzývavým pohľadom, bavil sa och ale si jej bezmocnosť užíval. Keď jej povedal, že by rád sledoval jej trápenie - v hlave sa jej vyjavila predstava ako ju v bezvedomí Elgalad vyzlieka a bozkáva - zatiaľ čo ich pri tom sleduje Calore niekde z tieňov s pobaveným úškrnom. Na prázdno preglgla a zachvela sa, musela zažmurkať aby ten výjav dostala z hlavy. Chcela svoj strach, svoju neistotu zamaskovať, chcela byť statočná - no v tom zaznelo klopanie na dvere. Auriel poskočilo srdce v nádeji, že je to niekto kto by jej mohol pomôcť... no rýchlo si uvedomila, že takéto zázraky sa v Desperose nedejú - keď Cal pozval neznámeho do vnútra, krvi by sa v nej nedorezali. Dych sa jej zasekol v hrdle keď do miestnosti vošiel ďalší chlap.* "Z tohoto sa už nedostanem." *Zúfala si keď ten tmavovlasý muž oslovil Caloreho veľmi familiárne a dokonca mu pripálil cigaretu. Srdce jej bilo niekde v krku, v ušiach jej hučala vlastná krv a jej statočná maska zmizla behom jedného jej nádychu. Hľadela na nich veľkými, vyplašenými očami a už zase viac pripomínala srnku zahnanú do kúta než statočnú bojovníčku. Ponorila sa viac do vody -  tak, že jej netrčali ani ramená a rukami si objímala kolená ako keby sa tak mohla pred nimi ukryť. Nedocvaklo jej, že sa bavia o starostovi - v tejto chvíli sa nedokázala sústrediť na takéto detaily - obzvlášť keď sa na ňu čiernovlasý muž otočil a premeral si ju pohľadom. Výraz mal dokonale bez emócií a jeho oči mali podobnú zlatú farbu ako Caloreho.. napadlo jej, že môžu byť rodina a ešte viac ju premkol strach. Podvedome zadržala dych - bála sa ach ako neskutočne sa bála. Calore síce o "dieťa" záujem nemal, no čo tento druhý?! Bolo dosť zlé byť nahá pred jedným neznámym mužom, no dvaja?! Išla na ňu hystéria a od hanby očervenela ešte viac.* "Bohovia prečo, prečo ja?" *Z modlitieb ju vyrušil hlas čiernovláska, ktorý vyslovil jej meno - celé jej meno! Aj napriek horúcej vode cítila ako sa jej po tomto do žíl vlieva chlad. Bola pravda, že síce bola nízka a žensky obdarená po matke - zdedila otcove plné pery, jeho modré oči a aj biele, husté vlasy. Rozhodne už od pohľadu patrila do rodu Ar-Feiniel, nie do rodu jej matky. Mierne pootvorila pery a trhane sa nadýchla, netušila odkiaľ ju mohol poznať - srdce jej bilo tak nahlas, že mala pocit, že by to mohli počuť aj oni. Neuvedomila si, že sa trasie, bola v šoku. Keď pokračoval na perách sa mu objavil úsmev, čo bolo zvláštne keď mal doteraz tak pokojnú masku. Tento úsmev bol však iný než Caloreho - nevysmieval sa, nebavil sa.. bol skôr jemný ako keď si človek spomína na pekné zážitky, aj jeho hlas bol radostný.* "On-on ma videl keď som mala dva roky? On ma poznal? On ma nosil na rukách?!" *Začala sa jej z toho všetkého čo hovoril točiť hlava, odrazu jej nič nedávalo zmysel.* "Čo to so mnou hrajú za hru?" *Zaplakala v duchu absolútne zmätená a v tom ten tmavovlasý muž - chytil Caloreho za vlasy a strčil mu hlavu pod hladinu. Bolo to však tak náhle, že ju myklo a objala si telo rukami pevnejšie. Niečo v nej chcelo aby ho utopil za tú opovážlivosť a to trápenie, ktoré jej spôsobil. Jeho ďalšie slová ju však trochu upokojili a dovolila si máličko vydýchnuť. Očividne bol na jej strane a s počínaním, pravdepodobne svojho brata, nesúhlasil. Trhane prikývla keď sa jej ospravedlnil a rukou si založila nervózne prameň vlasov za ucho. Vôbec nevnímala ako veľmi sa trasie z toho emocionálneho vypätia ktorému tu čelila.* "Nech už pozná ich otec toho môjho odkiaľkoľvek, zdá sa, že majú medzi sebou dobré vzťahy." *Uľavilo sa jej a chcela im okamžite klásť množstvo otázok, čo sú zač, chcela vedieť meno toho čiernovláska, chcela vedieť viac o vzťahu ich otca s tým jej. Boli to obchodní partneri? Boli to priatelia? Poznali sa z Dramorsu, kráľovského mesta či z Pelagionu?! Jej zvedavosť však prebila túžba po tom uniknúť z tejto nekomfortnej situácie, nechcela tu pred nimi sedieť nahá a mokrá.* Prosím, necháte ma vyjsť a ... obliecť sa v súkromí? *Opýtala sa placho a odvrátila pohľad od tváre toho čiernovlasého muža.*

*Rydel topil svojho brata v teplej vode, za to, čo si dovolil urobiť Auri. Už ako malá si získala jeho srdce a teraz ju videľ po toľkých rokoch. Správanie Cala voči nej ho teda i dosť nahnevalo a preto svojho brata trestal, aj keď vedel, že sa mu bude musieť neskôr ospravedlniť a znovu mu preukázať veľkú úctu, musel teda začat tým, že Aurinu spoločnosť udrží pod pokličkou pred otcom čo najdlhšie to pôjde, už len kvôli Calovi, pretože vedel, čo by nasledovalo, poznal svojho brata a tak to jednoducho bolo a aj keď jej teraz topil, potom sa bude musieť ospravedlniť čo najlepšie ako bude vedieť a vynahradiť mu to bude musieť tiež. Dievča však bolo vystrašené, veľmi vystrašené a Rydelová prítomnosť k tomu tiež nepomáhala, musel však pustiť i svojho brata na vzduch, aby sa mohol nadýchať a skutočne jej neutopil, to by musel prevziať jeho miesto vodcu cechu on a to nechcel. Nehodlal rozdávať rozkazy, viesť to, nebol ten typ osobnosti, ktorou bol Cal a tak mu dovolil sa na chvíľu nadýchať, pričom sa nesnažil pozerať na vystrašenú Aurier, ktorú zachránil od spárov Caloreho. Keď si bol istý, že sa Cal nadýchal, ponoril jej znovu do teplej vody a on si zakryl oči voľnou rukou.* Samozrejme, nikto sa nedíva. *Povedal jej, mohla teda voľnej prejsť a mohla sa ísť voľne v súkromí prezliecť a opustiť toto miesto. Premýšľal, či jej povie o to, že ju neskôr vyhľadá alebo nie, nakoniec sa však rozhodol mlčať, pomohol by jej počuť Cal pod vodou a to nechcel, nechcel, aby bolo ich stretnutie známe jeho bratovi. Nemusel sa mu zodpovedať, čo robí v súkromnom živote.* Uvidíme sa teda možno niekedy. *Povedal jej len, nič viac a počkal, kým prejde a zmizne za dverami, než pustil svojho brata, ktorý sa mohol znovu nadýchnuť.* Si blázon. *Povedal Cale a dal si preč mokré vlasy z vlasov, potom čo sa nadýchol. Plánoval tam zostať pokiaľ mu nevyprší čas a potom by odišiel.*

*Keď vyslovila svoju prosbu - ani veľmi nedúfala, že by jej žiadosť ten tmavovlasý muž vypočul, no keď opäť Caloreho potopil a sám si zakryl oči - vedela, že musí konať rýchlo. Hoci jej pud sebazáchovy hovoril, že nemá vstať a vyliezať z vody, bojovala s tým a prinútila sa pohnúť. Postavila sa teda a červenajúc sa brodila ku tým dvom bratom. Až sa dostala ku brehu, vyliezla z vody kúsok od nich. Červená až za ušami odcupkala až ku svojim veciam ignorujúc chlad a to, že z nej všade kvapkala voda. Neunúvala sa s osúšaním - navliekla si oblečenie na svoje mokré telo a keď si vzala do ruky topánky - zazneli slová toho tmavolasého muža, toho čo tvrdil, že ju poznal keď bola ešte malé dievčatko. Znelo to ako tichý prísľub, hoci to bolo dosť neurčité. Predstava, že by mala na Caloreho ešte niekedy natrafiť ju desila a vháňala jej do líčiek nové odtiene ružovej farby, mrzelo ju však, že sa jej ten jeho brat nepredstavil, mala na neho toľko otázok, no počúvla svoje inštinkty a bežala namiesto toho ku dverám.* Ďakujem. *Hlesla plachým hlasom, otočila sa na neho vo dverách a s topánkami pod pazuchou ušla z tej miestnosti zanechávajúc za sebou mokrú cestičku. Tento zážitok bol pre ňu cenná lekcia, v hlave jej vírilo asi tisíc otázok bez odpovedí. Predstavovala si jej otca a vedľa neho toho tmavovlasého chlapca, snažila sa rozpamätať na svoje detstvo, no pamäť s ňou nespolupracovala. Z lázní priam vybehla a nezastavila sa skôr než dorazila do svojho úkrytu.*

Koniec RPG