Podzemní chodby

*Auriel sa akurát rozlúčila s Nayirin a šla vonku za Castielom, ktorý ju čakal hneď oproti v malom hostinci. Z toho hostinca bol výhľad priamo na vchod ku felčiarovi kde Nayrin pracovala ako sestrička, Auri by ani nezrátala koľko krát už takto za Nayirin bola. Auri za ňou rada chodila na čaj a kus reči pravidelne, za ten čas čo v Desperose žila jej bola Nayirin ako matka - mala ju neskutočne rada a cítila sa u nej v bezpečí. O to väčší šok bol, že keď dnes kráčala po prázdnej chodbe ku hlavnému východu - niekto Auri schmatol, zapchal jej ústa a odtiahol ju zadným vchodom von skôr než stihla otvoriť dvere a zakričať na jej spoločníka či Nayirin, ktorá akurát pláchala posteľnú bielizeň na poschodí. Neznámi muži napchali Auriel do úst kus látky a zaviazali jej ústa - následne jej cez hlavu prehodili vrece. Nepomohlo jej keď sa vzpierala, boli príliš silní - po tom čo jej zviazali ruky za chrbtom - jeden z nich si ju prehodil cez plece a utekali s ňou preč. Odvliekli ju do podzemia Desperosu kde ju zavreli do malej kovovej cely. Boli členmi skupiny, ktorá "lovila" v Desperose mladých ľudí - ideálne ešte panny a panicov. Tento lukratívny tovar následne predávali na čiernom trhu dole v podzemí, v postranných uličkách Desperosu. Tu si toto mladé mäsko za tučné peniaze kupovali miestni vyšší upíri, či iné pochybné existencie, ktoré potrebovali mladé panny a panicov na krvavé obety bohom.*

*Elgalad se zrovna nacházel v lese spolu se svým ochráncem, kde si dneska lovili maso, které chtěli mít k obědu. Hezky na ohníčku, přesně tak, jak to má rád. Když si ulovili. Dva zajíce, tak se spokojeně vydali z lesa ven. Měli namířeno k městu, kde za jednoho zajíce dostanou nějaké peníze, za které si budou moci koupit brambory k tomu maso. Když dorazili na kraj města, kde se ještě skoro nikdo nenalézal, tak ho strážce vyzval aby tu na něj počkal. Přece jenom byl snadnou kořistí ve městě. Haldir ovšem nečekal, že bude snadnou kořistí i někde na okraji. Když Haldir odešel si města, tak si Elgalad sedl na jeden kámen k jednomu zřícenému domu. Když má něj čekal v klidu, v tichosti, tak najednou mu někdo násilně otevřel pusu a strčil mu tam nějaký kus hadru, který tam přidržoval rukou. Odtáhl ho do nějaké chodby, která byla skrytá, nejspíš v zříceném domě. Snažil se bránit, ovšem svými malinkými dlaněmi nedokázal povolit jeho stisk. I když se snažil volat o pomoc, tak akorát byl slabě slyšet jak něco huhlá do látky. Když byly v tunelu, tak ho povalili na zem, vzali nějaké lano co měli s sebou a svázali mu ruce za zády. Nebylo to pro mě těžké. Z jejich hloubky hlasu musel usoudit, že to jsou nějací dospělí jedinci, kteří nebudou zrovna nejmladší. Bylo minimálně dva, ale nevěděl kolik jich může celkem být. Neviděl je. Všechno se to odehrávalo celkem rychle. Hlavně byli celí dobu za ním. I po tom co ležel na zemi je nedokázal spatřit, protože mu jeden přišlápl hlavu k zemi. Naštěstí už mu nikdo nedržel laťku v ústech, kterou mohl vyplivnout. Začal křičet o pomoct, ale jak jim to došlo, tak mi jí tam jeden nacpal zpět. Tentokrát hezky od hlíny, která se povalovala kolem nich. Pak už jen cítil jak mu prvně utáhli ruce až do krve. Lana se mu zaryli tak, že každý menší pohyb byl na těch poutech z lana znát. Jediné co mi zbylo, tak bylo snažit se kopat, jeho poslední možnost obrany, ale ani ta mu nebyla platná. Svázali mu k sobě i nohy a aby toho nebylo málo, tam mu vyhrnuli nohavice o trošku víc aby měl lana přímo na kůži a nemohl hýbat ani z nimi. Pak už mu akorát šátek v ústech zavázali jiným šátkem kolem hlavy aby to nemohl vyplivnout, hodili ho přes rameno jedné osoby a šli. Cesta byla houpavá což způsobilo nechtěné pohyby rukou a nohou, které mu způsobovali akorát bolesti. Z ničeho nic se vynořilo světlo, na zemi, kam mohl koukat, tak poznal, že vyšli z tunelu. Zastavili se a hned na to uslyšel nějaké železo, nebo jiný kov, který o sebe třel. Byli to dveře od klece, která nebyla velká. Byla o něco větší než klec pro psa. Sundali si ho z ramene a nasunuli do klece. Celé tohle byl bolavý proces, pouta se mu zaryla skoro až do krve. Nemohl ani naříkat, protože měl zacpaná ústa. Netušil ani, že o klec vedle mě Auriel.*

Vzhľad: DRAG, GORG, Kupliar
*Do tmavej uličky kde skupina lapkov uskladňovala svoje ulovené obete vošli dvaja vysokí, svalnatí orkovia. Šli rovno za chlapíkom, ktorý sa staral o umiestňovanie nových úlovkov do klietok. Muž čo to tu viedol mal zahalenú tvár - takže jeho identitu sa určiť nedalo.* (Kupliar) Ach, vážení zákazníci! *Prehodil kupec trochu posmešným hlasom a otočil sa ku nim.* (Kupliar) Čo u mňa idete nakupovať dnes? *Oslovil dvoch orkov muž familiárne, skoro akoby sa vídali pravidelne. Orkovia si tvár nezakrývali - jeden na pozdrav trochu kývol hlavou a obzeral sa po klietkach so zviazanými ľuďmi, elfami a inými bytosťami - zatiaľ čo druhý pristúpil ku nízkemu, maskovanému mužovi.* (Drag) Dnes nakupujeme pre obzvlášť zvláštneho klienta a máme veľmi špecifické požiadavky. *Prehovoril a na obyčajného Orka mal naozaj kvetnatú reč.* (Kupliar) Nu, počúvam, máme tu nejaké nové kusy ak by ste sa chceli pozrieť, jedna je obzvlášť k zahryznutiu. *Ako to povedal, prešiel ku klietke kde kľačala zviazaná Auriel a stiahol jej z hlavy plátené vrece. Ork si chytil bradu a trochu súhlasne prikývol.* (Drag) Môže byť, je to mladá panna dúfam. *Obrátil sa na predajcu zatiaľ čo Auriel len s absolútne vydeseným výrazom sledovala celý ten výjav. Zviazaná bola pevne, dusila sa látkou, ktorú mala v ústach a fakt, že bola zavretá v malej klietke ako zviera ju privádzal do absolútneho zúfalstva. Nemohla odtrhnúť pohľad od kupliara a orka - sledovala ich ako zhypnotizovaná, preto sa na ostatných väzňov v malých celách ani nepozrela.* (Kupliar) Ešte sa na ňu nestihol pozrieť náš človek, no pred kúpou vám ju samozrejme prezrieme. *Navrhol muž a vytiahol z vrecka malý zápisník.* (Kupliar) Ako veľmi to ponáhľa? Dnes má celkom nabitý program. *Opýtal sa ich a druhý Ork, ktorý doteraz mlčal prišiel ku nim a prehovoril pomerne nahnevaným hlasom.* (Gorg) Chceme to rýchlo. Vezmeme ich ztadeto hneď. *Po jeho slovách ten prvý ork zdvihol ruku aby svojho spoločníka trochu utíšil.* (Drag) Možno by sme mohli prehliadku vynechať, potrebujeme však ešte jedného - nejakého muža. *Ako to povedal založil si ruky na hrudi a Kupliar ich odkázal na klietku trochu vzdialenú od Auri.* (Gorg) Príliš starý! My platíme veľa, chceme dobré zboží. *Opäť prehovoril nahnevaným hlasom spoločník toho distingvovanejšieho orka a kupliar sa trochu neveselo usmial.* (Kupliar) A čo ten vedľa nej? Svetlý elf, majú rovnako biele vlasy.. žiaľ ani on ešte neprešiel prehliadkou. *Kupec ich priviedol opäť ku klietke kde bola Auri a upriamil ich pozornosť na Elgalada v klietke hneď vedľa. Auri úplne paralyzovaná strachom si až teraz uvedomila, že toho svetlého elfa vedľa seba v klietke pozná a šokovane vytreštila oči. Mala pocit, že to ani nie je možné. Odkedy sa videli naposledy ubehol pomerne dlhý čas, vlastne si nemyslela, že by sa s ním ešte niekedy mohla vidieť. Nerozišli sa práve v dobrom, no aj tak by mu nepriala takýto osud. Hlavne však takýto osud nepriala ani sebe. Srdce jej bilo ako o závod. Nevnímala to ako sa ešte orkovia s kupliarom dohadovali o cene a ani ich pošťuchovanie. Sledovala však ako sa otvorili dvere na jej klietke a vnímala silný stisk, ktorým ju z tej klietky vytiahli silné ruky.* (Kupliar) Máte pred sebou dlhú cestu? Môžem vám dať malý povoz. *Navrhol im na čo ten hlavný z orkov prikývol.* (Drag) To by sa hodilo, počkáme pri východe. *Odvetil a vydal sa aj so svojim spoločníkom na odchod.* (Kupliar) Zboží zabalíme a bude Vás tam čakať. *Zasmial sa priekupník strašidelným hlasom. To už ale Auri strčili do malej drevenej bedne, ktorá až desivo pripomínala rakvu. Mala síce kovové mreže v jednej časti aby do vnútra prúdil vzduch, no neboli dosť veľké aby bolo jasné čo za živého tvora v tej bedni prevážajú. Chvíľu na to do tej istej bedne strčili aj Elgalada a zamkli za nimi drevené dvierka. Očividne šetrili, preto neumožnili obom komfort vlastnej rakvy. V tejto chvíli však nebol čas na rozpaky, hoci by boli na mieste. Drevená bedňa bola pre dvoch ľudí skutočne príliš malá a tak El ležal z časti na Auriel. To bolo však to posledné čo ju v tejto chvíli trápilo. A preto keď naložili drevenú bedňu v ktorej boli El a Auri uväznení na nejaký povoz, ktorý sa podobal väčšiemu fúriku - zahľadela sa Elgaladovi do očí a dúfala, že si prečíta - že je odhodlaná ujsť. Drevená bedňa sa mierne natriasala, nebola to pohodlná cesa a to ich ešte neodovzdali tým dvom orkom, ktorí pravdepodobne nebudú so svojim nákladom zaobchádzať s citom.*

*Během toho co byl zavřený v kleci jak nějaké zvířátko, kde ještě bych těsno, tak dokázal zaznamenat pouze jejich hlasy. Viděl na ně pouze okrajově. Z toho co slyšel nedokázal moc toho pobrat, nevěděl a nechápal co se děje. Jediné co dokázal nějak pochopit bylo to, že muž schválně lovil, unášel a bůh ví co ještě, lidi, které tu držel zavřené v těsné kleci. Byli jak ptáčci. Žádná svoboda. Čas utíkal extrémně pomalu, nebylo co dělat, ani usnout nemohl kvůli provazům, které ho obepínaly. Možná to tak bylo schválně a pokud to, tak to zaručeně fungovalo. Elgalad věděl, že jednou umře, že jednou na něho také dojde. No, rozhodně nečekal že takhle brzo a takovým způsobem. Co se týče naděje, tak té se vzdal, když pochopil, že mu lana řežou do kůže. Když při každým pohybu ho to bolí. Pomalu jejich rozhovor už nevnímal a ani se tam nedíval od doby co si vzali Auriel. Věděl, že si někoho vzali, ale nevěděl, že to byla přímo ona. Teda se na tom alespoň dohodli. Však jeho uši šli do pozoru, když si byl jistý, že jdou k němu. U něj se začali dohadovat o ceně, a když jí slyšel, byl překvapen. Cenu nastavili celkem vysoko, alespoň dle něho. Nevěděl co je velká částka. Nemohl se však nad tím ani pousmát, pousmát se nad tím, že za něj vysolil celkem dost i když mu stačilo pouze ho unést. No, pro něj to byli lehké peníze, sice špinavé, ale lehké. Najednou uslyšel otevírání klece a následně ucítil prudkou bolest v zápěstí když ho za dané zápěstí vytáhl ven. Ta bolest se mu dostala dost hluboko pod kůži až ho to přimělo násilně vytrysknout slzy. Nebylo to, ale pouze zápěstí co ho bolelo, byli to i kotníky, které měl též až do krve. Ovšem slzy byli jediné co mohl zvládnout. Nechtěl je, ale to teď neovlivnil. Když ho hodil do nějaké bedny, tak dopadl na nějaký příjemný měkký polštář. Ten se pohyboval a následně taktéž ucítil jak někdo zavřel bednu. Musel víko trošku silou přitlačit aby to mohl zavřít. Dvě osoby do malé bedny bylo trochu moc, ale jeho pohodlí to není. Elgalad věděl, že je někdo pod ním, ale neviděl ho. Jediné světlo, které do bedny proudilo bylo z toho otvoru pro vzduch a on měl ještě slzy v očích, které ale ustupovali. Když se pak najednou rozjeli, tak na svých zápěstích ucítil prudkou bolest což jo nutilo násilně prolít další slzy. Bohužel to neustupovalo a spíš se to stupňovalo. Čím delší dobu působí daná bolest, tím větší se zdá. Další věc, na co se zmohl bylo naříkání do látky, která mu neumožňovala srozumitelně a už vůbec ne nahlas mluvit. Jen do něho cosi huhlal.*

*Auri sa snažila pohnúť nohami, no na členkoch ucítila lano, ktoré jej tam museli uviazať ešte predtým než ju strčili do debny. V očiach slzy nemala aj keď sa neskutočne bála - na to bola teraz príliš v šoku. Hoci ju lanami zviazali pevne - nezarezávali sa jej do pokožky, pravdepodobne vďaka jej drobnému vzrastu nepredpokladali, že by sa ich vedela bez pomoci zbaviť. Keďže mala po celý čas oči otvorené - prispôsobila sa tme okolo pomerne rýchlo - do debny prúdilo trochu svetla mriežkou, no v podzemí bola tak či tak dosť tma a teda ich to veľmi neosvetľovalo, to bola pravda. Videla však jeho obrysy a vedela teda, že El má oči zavreté a keď nemal - mal ich plné sĺz. Len hádala, že je to od strachu - nevedela, že jemu zviazali telo lanami tak silno, že sa mu zarezávali do pokožky.* "Musíme sa odtiaľto dostať! Ako mu ale mám dať vedieť, že som to ja?" *Sama si nevedela dať dole látku ktorou mala zaviazané ústa aby mu to mohla oznámiť, keď sa pokúšala rozprávať vyšiel z nej len tlmený nezrozumiteľný hlahot. Niečo ju však napadlo, no bolo by lepšie ak by El vedel, že je to ona skôr než sa o to pokúsi. V tejto chvíli však nemala veľa možností a rozhodne nechcela otáľať - nevedela ako ďaleko ich vezú a jej cieľ bol dostať sa odtiaľ čo najskôr preč. Zhlboka sa nadýchla a pritlačila tvár o Elovu hruď, potom pohla hlavou do hora v nádeji, že tak posunie látku, ktorá ju umlčovala. Keď bola takto blízko - mohol cítiť vôňu jej vlasov, niečo čo mu bolo dôverne známe. Ona tiež cítila jeho typickú vôňu a snažila sa celým bytím nemyslieť na minulosť a dôvod prečo sa spolu už viac nestretli. Zopakovala ten postup s pritlačením tváre o jeho hruď viac krát - kým sa tá látka nakoniec predsa nezošuchla z jej pier a ona mohla konečne vypľuť kus látky, ktorý mala v ústach. Zhlboka dýchala, v krvi mala toľko adrenalínu, že skoro necítila otrasy, kolies povozu na zemi. Počula však hlasy - nejakí muži čo ich ťahali ku miestu určenia za orkami, živo diskutovali o nejakej kurtizáne s ktorou obaja laškovali minulú noc. Ich nepozornosť využila, podvihla hlavu ku Elovmu uchu.* Elgalad, to som ja Auriel. Vydrž, neboj sa.. dostaneme sa z toho. *Šepkala to tak potichu, že ju nemohli tí dvaja vonku počuť. Vrzgot kolies a hrkot bedne musel prehlušiť jej jemný, tichý šepot - obzvlášť keď sa tí ľudia, ktorí ich ťahali tak živo zhovárali. Len čo to povedala urobila niečo bláznivé - nadvihla sa tak ako jej to jeho telo a táto bedňa umožňovali a priblížila sa ku jeho tvári. Perami narazila na jeho pokožku a zubami zachytila látku, ktorá mu držala v ústach handru tak ako jej. Zľahka sa do tej látky zahryzla - robila to opatrne aby neuhryzla aj jeho - následne sa pokúsila mu ju zubami stiahnuť z tváre aby mohli spolu komunikovať.*

*Během hrbolaté a houpavé cestě, pro něj bolavé, ucítil na hrudi nějakou věc. Nejspíš to byla hlava osoby, která byla pod ním. O něco se snažila, jenže on nevěděl o co a i když se snažil té osobě porozumět, proč a co to dělá, tak mu to nešlo. Během toho sice její vůni cítil, ale za tu dobu co se spolu nebavili si nedokázal vzpomenout kdo to byl. Sice mu to něco připomínalo, ale bez nápovědy to nebyl schopný zjistit. Když přejížděli přes různé hrboly, tak jejich vůz skákal nahoru a dolů a jeho slzy neustupovaly. Nejraději by si je dal pryč, no neměl jak. Pak uslyšel jakési zvuky. Vyplivnutí? Je to možný. Pak uslyšel nějaká slabá slova, která jen sotva dokázala přebít bolest co mu šla od kotníků a od zápěstí. Co však uslyšel, bylo jméno Auriel. Byl překvapený. Nevěděl ani co má říct - teď to stejné ani nešlo.* “Co ta tu dělá?“ *Na jiné myšlenky mu bolest nedovolila přijít. Po chvíli mu sundala látky která mu držela jinou látku v ústech. To pocítil, neboť ucítil jak se mu kus látky stáhl ke krku. Ihned vyplivl kus látky. No, spíš jen jí jazykem popostrčil ven a gravitace udělala své. On měl konečně volná ústa, horší to měla ona. Kus oslintané látky spadl přímo na ní. V ústech pocítil ještě zbytky hlíny, kterou měla látka na sobě díky tomu, že jí už předtím vyplivl na zem.* J-jsi to opravdu…. ty? *Řekl celkem normálním hlasem, neuvědomil si že by mohl vzbudit pozornost osob, které je převážejí. Ovšem potichu to moc nešlo, měl se do breku a bylo to znát i na jeho hlase. Co se týče rukou a nohou, tak z nedostatku krve je už ani necítil. Měl pocit jako by umřeli, nebo jako kdyby je vůbec neměl.*

*Bola rada, že sa jej to podarilo, no keď mu z úst vypadla poslintaná guča látky a dopadla rovno na jej tvár - spojila pery do úzkej linky a pohla hlavou aby z nej spadla. Pokúsila sa zostať pokojná a teda ju jeho sliny na jej perách nerozhádzali, nie v situácii, že si ju práve kúpili dvaja orkovia a unesenú, spútanú ju vedú ktovie kam. Keď však El prehovoril a ani sa nesnažil byť potichu - napla sa pod jeho telom a mala ho chuť kopnúť.* Zbláznil si sa? Musíš byť potichu! *Zasyčala tichým hlasom a mračila sa pri tom. Jediné šťastie bolo, že v momente čo El prehovoril sa jeden z ich väzniteľnov tak hurónsky rehotal, že to prehlušalo Elgaladov hlas.* Ak nebudeš potichu, prisahám, že ti napchám tú látku do úst naspäť. *Jej hlas bol tichý, no dosť zrozumiteľný na to aby ju pochopil. Hoci sa jej tá predstava trochu priečila - bola pripravená vziať do úst guču látky, ktorú pred chvíľou oslintanú vypľul, a zatlačiť mu ju naspäť do úst aj bez rúk. Proste len perami, zubami a jazykom. Nehodlala sa kvôli jeho ľahkovážnosti nechať zabiť.* (Gorg) No konečne, čo keby som im zmaľoval ksicht za to, že nás tu nechali čakať ako blbcov? *Auriel počula hlas a spoznala za ním jedného, toho prihlúplejšieho a agresívnejšieho z orkov.* (Drag) No, no.. spomaľ. Páni, zniete veselo, až sem sme počuli ten váš rehot, čo tak nabudúce trochu pridať do kroku hm? Platíme nemalú sumu a nie sme trpezliví. *Ozval sa aj ten výrečnejši z Orkov. Dvaja muži čo sem Auri s Elgaladom priviezli sa trochu ospravedlnili a El s Auriel mohli cítiť ako si "oťaže" prevzali ich noví majitelia.* (Drag) Zvládneš ich sám? *Opýtal sa svojho zločineckého parťáka. Trochu priškrtene sa uchechtol a debnou silno trhlo - tak, že keby na Auri El neležal - pravdepodobne by hlavou narazila o stenu debny.* (Gorg) Zvládnem to, títo oproti tým naposledy nevážia skoro nič. *Uistil ho a v Auriel sa umocnil ešte väčší strach. Dvaja orkovia sa začali dohadovať o tom - ktorou cestou bude bezpečnejšie prejsť. Pravdepodobne nechceli byť o svoju kúpu okradnutí. Auriel zatiaľ zvažovala čo môžu robiť. Ak by sa im podarilo otočiť ku sebe chrbtom.. mohli by si skúsiť rozviazať laná, ale pôjde to veľmi ťažko. Nie je tam dosť miesta.*

*Její slova mu nějak napomáhala v tom být tišší, přece jenom vydával jakési zvuky, které mohli připomínat kňučení. I když necítil už prsty či celé dlaně, tak stále cítil, jak se mu při každém pohybu a při každém naskočení vozíku malinko mění poloha rukou, tak vždy je slyšet jakési kňučení. Nemohl to nějak ovlivnit. Kdyby teď přišel na myšlenky jiné než na bolest, tam by ho zajímalo co by dělala na jeho místě Auriel. Kdyby byla úplně bezmocná. To asi nevidí, protože teď v té situaci není. Ovšem jí to ale neříkal. Co ovšem zvládl na jedničku bylo přestat produkovat slzy. I když měl na tváři stále ten bolestivý výraz, tak slzy dokázal zadržet. Co ovšem nedokázal, bylo držet jazyk za zuby.* T-to…. Bo-bolííí *Byl opravdu jak malé dítě. Kdyby mohl, tak si za to dá facku. Kdy se ovšem uklidnil, tak to bylo ve chvíli, kdy zastavili. To přestali i otřesy a on byl v klidu. Přece jenom už se nehýbal.* Necítím ruce a nohy. Mám pocit jako by mi upadli. *To už řekl potěšeji, jelikož jeho bolest na chvíli omrzela, i když tam byli nějaké doznívající účinky. Neřekl to ovšem tak tiše jako mluvila Auriel, ale snad dost potichu na to aby je nikdo neslyšel, přece jenom bavili se mezi sebou, takže jim ani tu pozornost nevěnovali. Pak se zase rozjeli což bylo špatné znamení pro oba. Ovšem pro něj ještě víc. Jakmile nabrali trošku vyšší rychlosti a začalo pohupování vozíku, tak jeho scéna začala znova od začátku.*

*Bola úplne paralyzovaná strachom keď začal El kvíliť, že ho bolia ruky. Pôsobil ako malé uplakané decko, mala chuť na neho vyšteknúť, nech sa vzchopí - nech je chlap, nech to prehryzne, no povoz sa zastavil a on na chvíľu zmĺkol. Keď opäť prehovoril bol tichší za čo bola vďačná, no aj tak nebol tichý dostatočne. A keď sa povoz zase pohol - to bol koniec sveta. Auriel rupli nervy a dumala nad tým či je na neho takáto prísna preto akú majú za sebou minulosť alebo len preto, že sa tak urputne snažila zachrániť a prežiť.* A dosť, strčím ti to tam. *Zašepkala mu do ucha podráždene keď začal znovu vydávať zvuky ako malé dieťa.* "To si zo mňa robíš srandu." *Zaúpela v duchu, keď neprestával a mierne červená zadržala dych. Otočila hlavu, napla krk aby medzi zuby opäť vzala zaslintanú látku a potom sa podvihla a pritlačila ústa s látkou ku jeho perám. Uši pri tom napínala ako bláznivá - neskutočne sa bála, že orkovia prídu na to, že v bedni sa niečo deje. Našťastie sa spolu rozprávali a teda mala Auriel príležitosť situáciu v bedni trochu zachrániť. Trochu sa zapierala rukami, ktoré mala zviazané za chrbtom aby v tejto zvláštnej polohe vydržala kým sa Elgalad podvolí a nechá si od nej tú látku strčiť do úst.* Nechaj si to tam, si príliš hlučný. *Šepla nakoniec keď mu to tam horko ťažko presunula zubami a jazykom aby to držalo. Potom sa znova nahla ku jeho uchu.* Skús sa otočiť chrbtom ku mne - skúsim uvoľniť tvoje ruky. Nevadí ak ma trochu zatlačíš, ignoruj to - hlavne sa otoč. *Tak strašne sa snažila zachovať pokoj aj v tejto situácii, no šlo to veľmi ťažko. Nemohla uveriť tomu, že ju uniesli a strčili do takejto truhlice práve s ním.* "Bohovia majú vážne zvrátený zmysel pre humor." *Pomyslela si, bola to parafráza na Castielove slová ktoré jej kedysi povedal.*

*Její slova nějak moc nevnímal. Bolest byla silnější. Jediné co zareagoval byla látka, kterou dostal do úst. Podvědomě věděl, že mu to tam dává Auriel, takže se ani nevzpíral. Kdyby nebyl v bolestech a trošku víc by vnímal tuto situaci, tak by se mu to i líbilo. Vypadala v tu chvíli jako kdyby mu chtěla dát pusu, kdyby tam neměla tu látku, kterou mu strkala všemožně do úst. Pomalu jeho kvílení ustupovalo až nakonec ustoupilo celé. No, ani neustoupilo. Jen v cestě mu stála látka, která tam i zůstala. Když mu to tam dala Auriel, tak to mělo nějaký důvod což věděl opět podvědomě. Přece jenom jí věřil víc jak těm, co je někam vozili neznámo kam. Teď nemohl ani stisknout což na jednu stranu bylo dobře, pro jejich bezpečí, ale pocitově to bylo opravdu nepříjemné. Už možná chápe proč se roubíky používají v takovém množství na zajatce. Jednak je to nepříjemné, a pak ani nemůžou mluvit, mohou jen vydávat jakýsi tvůj do toho roubíku, který to zadrží. Alespoň z celé části. Když ho vyzvala aby se otočil zády k ní, tak se jen zarazil. Možná mu chtěla pomoct ty pouta povolit, alespoň to tak vypadalo. No, co jiného mu zbylo? Kromě toho než zůstat takhle než dorazí na místo? Aby měl bolavé ruce? Zkusil se teda otočit, samozřejmě to bolelo jako čert a hlavně to díky ztíženému prostoru skoro vůbec nešlo. Šlo to maximálně na bok, netočil se přes víko bedny, ve které byli. Nakonec trošku víc zatlačil, jí skoro až uzemnil, ale povedlo se mu otočit. Samozřejmě jeho kňučení bylo i přes ten roubík slyšet. Nehledě na to, že k tomu potřeboval i nohy, které byli taktéž silně svázané. Proto musel nějak této bolesti odolat a snažit se dál. V jednu chvíli měl pocit jakoby měl krátce před smrtí vysílením. Musel se nakonec rozhodnout. Když byl otočený, tak mohla Auriel jak má ruce v oblasti lana od krve, která vytékala z celkem veliké rány na zápěstí díky tření lana o kůži, která tam vytvořila menší ránu a ta se poté roztáhla díky dalšímu tření. To samé bylo prakticky i na kotnících. Možná už pochopí, proč se chová jak malá holka. Stále jí ovšem nějak nevnímal, protože vozík furt skákal a jeho to neustále bolelo.*

*Bola rada, že ju počúvol, hoci tomu nedávala veľké nádeje - snažila sa mu dať v tej malej bedni toľko priestoru koľko mohla, no nebolo ho extra veľa. Tuho zavrela oči keď ju pri tom otočení trochu pripučil. Bolelo to, no dalo sa to vydržať - orkovia medzičasom s nimi vyšli von z podzemia do mesta. Hoci sa stmievalo, cez mreže na ich bedni dopadalo do vnútra viac svetla než v podzemí takže mohla Auri vidieť uzol ktorým bolo to lano zviazané, nečakala však to čo uvidí. Elgaladovi sa to lano zarývalo do mäsa až z toho krvácal. Zahryzla si do spodnej pery a na moment jej ho bolo ľúto, nemala však čas - musela konať rýchlo. Naprázdno preglgla a skúmala ten uzol podrobnejšie - potom sa otočila ku Elovi chrbtom tiež a posunula sa ku nemu tak aby svojimi rukami dočiahla na tie jeho. Bola nízka, chudučká - jej sa v bedni pohybovalo o dosť lepšie než jemu, tiež mala veľké plus, že nemala tak šialene silno utiahnuté lano ako mal on. Keď rukami našla jeho dlaň - prstami zľahka skĺzla po jeho pokožke, mohol teda cítil ľahké, nežné pohladenie predtým než začala uvoľňovať ten uzol. Zavrela oči - predstavovala si to viazanie čo videla v hlave a pokúšala sa na základe tej predstavy ten uzol uvoľniť. Pravdepodobne mu na chvíľu spôsobila ešte väčšiu bolesť, no napokon sa jej to podarilo - lano sa povolilo. Cítila aké má vlhké prsty od jeho krvi a trochu sa chvela. Bola však strašne šťastná, že sa jej to podarilo. Veľmi sa snažila nevzdávať to a byť silná za nich oboch.* Teraz ty mne - potom sa skúsim dostať ku tvojim nohám. *Šepla ponad rameno aby ju počul a zároveň aby ju nepočuli orkovia, ktorí sa bavili o hlúpostiach a ťahali pri tom niekam bedňu na vozíku.*

*V bedně se objevilo trošku více světla což byla pro ně dobrá zpráva, mohli o něco více vidět. Byla otázka kam je vezou. No, teď na to ani myslet nemohl. Když se Auri obrátila k němu zády, což jí šlo určitě o něco lépe jak jemu, tak se snažila mu rozvázat uzel. I při tom otáčení ho to celkem bolelo, ještě z těch nárazů. Nebylo to vůbec příjemné a až se vrátí domů, tak se mu budou ruce léčit dlouhou dobu stejně jako nohy. Teď je nebude nějakou dobu moci stejně ani použít, nemá v nich cit a ani neví jestli je dokáže ovládat. Nejspíš ne, nemá je prokrvené. Když mu rozvalovala uzel, tak mu několikrát sjela prsty do rány což bylo extrémní. Ovšem horší bylo, když vozík malinko nadskočil a její prst vjel přímo do rány jako kdyby to nic nebylo. To do roubíku vložil hodně energie ve formě hlasu. Nebylo to nic příjemné. Dokonce mu znova vytryskly slzy v očích. Když to lano povolila, tak se mu hned udělalo lépe. Už tolik nekřičel do té látky v ústech a na chvíli si oddechl. Samozřejmě mu musela ihned říct, že jí má povolit její lana. No, přemýšlel, jestli nemá jí nechat svázanou, přece jenom takhle ho při posledním rozhovoru vnímala, nebo tak mu to alespoň přišlo. No, chvíli se rozhodoval, ale nakonec se rozhodl, že by jí měl osvobodit. Přece jenom to vypadá, že má nějaký plán na útěk. Rozhodně lepší než on. Pokud teda nebudou chtít utíkat, to ví už teď, že se moc daleko nedostane. Možná tak 2-3 metry? než ho chytí? Pokud si ho všimnou, ale jeho by si určitě všimli, hlavně s jeho zraněními by udělal i bordel a povyk akorát. Než jí mohl rozvázat, tak musel nejdříve počkat, než začne dlaně znova cítit, museli se mu prokrvit. Samozřejmě díky rána na zápěstí to trvalo o něco déle. Po pár okamžicích začal ruce opět cítit a snažil se jí rozvázat lana. Samozřejmě se mu to povedlo, ale nějakou chvíli to trvalo, nebyl v tom tak dobrý a navíc ani ten uzel neviděl. Z nohou ovšem stále šla celkem intenzivní bolest, která naštěstí nebyla tak velká jako v kombinaci se zavázanými pažemi. On nemluvil, nedostal své ruce před sebe aby svůj roubík vyndal, no, stejně by to bylo obtížné. Na zápěstí dopadali ještě účinky svazování. Šla z toho štiplavá bolest, která se ovšem dala vydržet. Ovšem co mu vadilo teď byli zavázané nohy a roubík, který měl v ústech. Samotný roubík mu momentálně nevadí, nemusí svojí bolest totiž křičet aby se uvolnil, vadí mu hlína co se mu ustálila v ústech, kterou ještě jaksi taksi nedostal pryč u úst. Možná podvědomě, že by to Auriel spadlo na obličej? Neví. Slzy už chvilku neprodukoval, ale stále mu v očích ty staré zůstali a tak viděl rozmazaně.*

*Úzkostlivo čakala na to kedy sa mu podarí uvoľniť jej vlastné povrazy. Bola trpezlivá, neokrikovala ho ani nepopoháňala, uvedomovala si ako zle sú na tom jeho ruky a teda mlčala. Keď sa mu podarilo nakoniec uvoľniť jej ich, od šťastia sa jej chcelo plakať. Len čo tie laná Elgalad povolil, nechcela ho ďalej trápiť a teda si ruky napokon odviazala úplne sama, potom sa otočila čelom ku nemu a natlačila sa čo najviac na okraj malej debny - podopierala sa rukou a jemne sa dotkla jeho ramena - potiahla ho tak aby si ľahol na chrbát a potom si priložila ukazovák ku perám. Naznačila mu tak aby mlčal a pokúšala sa dostať ku jeho nohám. Pohybovala sa opatrne - posúvala sa po dreve rukami, no nakoľko tento krát z časti ležala ona na ňom nešlo to vôbec jednodzcho. Bohužiaľ sa jej nepodarilo dostať ani ku jeho pásu, tobôž ku nohám Zasekla sa vyššie než si predstavovala. Na jeho členky takto vôbec nedočiahla.* "Ach do kelu! Musím sa otočiť, musím byť ku nemu otočená." *Povzdychla si keď jej to došlo, obzerala sa po bedni ako keby v duchu prepočítavala, rátala a odhadovala či to vôbec je v jej silách. Napokon sa opäť vystrela vedľa neho. Zhlboka dýchala - snažila sa nerobiť hluk a nepútať pozornosť, bolo to náročné, no to čo mala za lubom bolo ešte riskantnejšie. Naklonila sa ku Elgaladovmu krku.* Nedočiahnem na tvoje nohy - neviem sa ku nim skloniť - musím sa skúsiť otočiť aby som bola hlavou pri nich. Len čo tak budem - ty odviažeš mňa a ja teba. *Šepkala mu do ucha.* Ak súhlasíš tak prikývni. *Požiadala ho a odtiahla sa aby počkala na jeho reakciu.*

*Sotva co jí rozvázal ruce začala se zase různě otáčet a nahýbat se. Prostoru tam nebylo tolik a během toho co se snažila dostat se do vrchní pozice několikrát zavadila svými nohami o jeho kotníky, kde měl lano. Nejspíš si to ani neuvědomila, ale jeho to celkem zabolelo. Hlavně ho zabolelo i to, jak se pod ním různě kroutila. Síla gravitace dělala své a on si ležel na svých rukou pod kterými byla i Auriel. Chtěl teď nechat své ruce odpočinout, ale nějak mu to ona nedovolila. Když se snažila dostat nahoru, tak zavadila o jeho dlaně což ho donutilo opětovně do roubíku vyslat pár zvukových vln. Proto se nasral a dal si ruce před sebe. Sice ho to bolelo, ale bylo to z delšího hlediska lepší než je mít pod sebou. Po chvíli se Auriel dostala nad něj, zřejmě se jí to líbilo, alespoň to tak v jednu chvíli vypadalo. Pomaličku si svými dlaněmi vyndal látku z úst, která mu bránila v mluvení. Možná bylo dobře, že jí tam předtím měl. Během toho mu začala ukazovat gestem, ať je potichu což mu bylo jasný. Trošku se divil proč mu to ukazuje, ale ono není ani čemu se divit když před několik okamžiky byl na zabití až mu musela vlasto ručně zacpat ústa. No, snad pochopil proč tomu tak bylo. Když měl ruce před sebou, tak se na ně jen podíval, uviděl a hlavně ucítil krev. Utřel si zbytek slz, které měl v očích a rázem viděl i lépe.* Netušil jsem, že to bylo tak moc.... *Řekl si jen tak pro sebe, což bylo i potichu. Snad nejtišší slova, která dneska v její společnosti vypustil u úst. Nemohl s nimi tolik hýbat, jeho zranění se nehojilo, nevytvářel se tam strup a on začal myslet na to nejhorší. Přece jenom to byla celkem rána a on byl během chvíle celý od krve. Na její slova jen kývl a zavřel oči. Když se pak natáhne k nohám, tak bude moci vidět jeho krvavé nohy, kde měl lano taktéž na kůži. Útěk pro něj bude velice obtížný.* Pokud máš v plánu utéct, tak jsi beze mě... *Řekl to potichu když byla hlavou blízko u jeho hlavy.* Jen bych tě zdržoval. *Měl v plánu jí pak odvázat, ale on v tomto stavu nemá jaksi ani šanci.*

*Zľahka si zahryzla do spodnej pery keď uvažovala nad jeho slovami. Všimla si ako sa díva na svoje zranené ruky, jedna skutočne vyzerala, že by sa s ňou malo niečo robiť, uvažovala či by mala pri sebe niečo čisté čím by mu do rany nezaniesla infekciu a v tom jej to došlo! Siahla si do vnútorného vrecka svojho kabáta a vybrala odtiaľ bielu vreckovku. Ešte ju nepoužila, kúpila si ju z nostalgie, pripomínala jej minulé časy, jej minulý život v Pelagione. Pravé zápästie mal Elgalad v horšom stave než to ľavé - asi preto, že na tej ruke mal El ten uzol, ktorý rozväzovala. Keďže bolo na tom horšie a krvácalo - jemne mu tú ruku chytila a opatrne mu okolo zápästia obviazala svoju vreckovku.* V prvom rade sa musíme dostať z tejto rakvy na kolesách, skôr než nás dovezú ku tomu čo si nás objednal. Potom ich musíme premôcť a ... potom budeme uvažovať nad tým ako utečieme naspäť. Nenechám ťa tu, nie som ten typ. *Trošku sa zamračila nad tým, že ho niečo také vôbec napadlo. Nech už sa medzi nimi stalo čokoľvek, česť by jej nedovolila ujsť a nechať ho v tom. Stále to hovorila dosť tichým hlasom na to aby ich nepočuli, no napriek tomu ju musel El počuť. Nechala ho nech si zranené zápästie pridrží.* A teraz pozor, neviem čo vlastne robím a nechcem ti ublížiť. *Prehovorila úprimne a pritlačila sa na jeho telo, možno to vyzeralo, že ho len chce objať, no ona sa pokrčila a začala sa po ňom plaziť - po jeho hrudi, bruchu, páse. Na moment sa ocitla v tak neprirodzenej polohe, že na chvíľu zadržala dych, musela zohnúť kolená, päty si dala až ku zadku a doslova sa na Elových stehnách schúlila do klbka aby sa jej rukami podarilo neohrabane na ňom otočiť. Nohy držala stále pokrčené - chrbtom padla na bok niekde pri jeho kolenách. Zhlboka dýchala - asi bolo šťastie, že bola tak ľahká a teda mu nemohla spôsobiť žiadne zranenia. Keď dopadla na chrbát zviazané členky dala niekde ku jeho pásu - bála sa, že by ho kopla do rúk či hlavy a tak mu ich tam nestrkala. V tejto polohe sama dočiahla aj na jeho nohy - keď zbadala, že to lano je uviazané úplne rovnakým spôsobom až do mäsa - zháčila sa.* El prosím, hoď mi ten kus látky čo som mala v ústach, máš ho vzadu pri hlave a... daj si do úst naspäť ten svoj - toto bude bolieť. *Šepla hlasnejšie než doteraz, no napriek tomu rozprávala stále tichšie než Elgalad. Mohla si to dovoliť, orkovia nič netušili, bavili sa o tom do akého hostinca pôjdu keď ich odovzdajú tam kam majú. Očividne je toto pre nich rutina, sú len balíček, zásielka, ktorú doručia a zhrabnú peniaze.*

*Při svém zírání si na dvě zápěstí, celé od krve si všiml, že se na ně kouká i Auriel. Neviděl jí celou, jen obrys díky světlu, které k nim omezeně pronikalo. Potěšilo ho, že si vzala její šátek, kterým mu obvázala zápěstí pravé ruky. Samozřejmě bylo to dočasné řešení. Nemůže to krvácení zastavit z ničeho nic, ale může ho zpomalit a napomoct tvorbě strupu. No, zatím to stále teklo. Nevadilo mu to, na zápěstí ten šátek ovšem cítil. Nebylo to úplně příjemné, ale bylo to stále stokrát příjemnější než ty provazy a uzel. Její příjemné doteky se mu pocitově rozšířili po celé ruce, byl v klidu a koukal se na ní. Ovšem stále cítil bolest z nohou. Usmál se. Možná je to divné, nebo je divný on, ale líbila se mu její slova, i když byla trošku neuskutečnitelná. Museli je přemoct. Jak? Však on necítí ani nohy, nebude moci ani chodit natož bojovat. No, nezměnilo by se nic i kdyby mohl, protože bojovat stejně neuměl. Věděl, že ho tam nechá, bude muset pokud chce utéct. Sice tam neproniklo dost světla, ale bylo ho dostatečně natolik aby věděl, že se na něho zamračila. Radši jí to ani neříkal, naštvala by se na něj ještě víc a to nechce. Bohatě mu stačilo to, co se mezi nimi stalo minule. Nepříjemný zážitek. Svoje obě ruce si položil na tělo, nevěděl co má za lubem, ale po jejich slovech se začala provádět akrobatické kousky uvnitř bedny. Při tom pomyšlení a vůně, která jí šla z těla do uzavřené místnosti se mu dostala pod kůži. Začal to opět cítit, hlavně v bodě, kdy se začala po jeho těle „plazit“. Nemohl ovšem nic dělat, protože byl teď přitisklý k zemi a aby se zvedl pomocí rukou, tak by je musel mít zdravé. Takhle na ně nemůže položit svojí váhu, i když není zas tak těžký. Pak pocítil, když se po něm přestala kroutit a plazit, nejspíše se ocitla v pozici, které chtěla. On jen nic nedělal, všechno nechával na ní, byla menší a hlavně nebyla zraněná. Vůbec se mu nelíbila jeho následná slova. Prý jí má podat látku, kterou měla ona v puse. Co s tím chce dělat? Dát si to znova do úst? Vše se ale změnilo ve chvíli kdy to dopověděla. Nejspíš je to kvůli jeho svázaným nohám. Samozřejmě je cítil a věděl, že to nebude něco, co by bylo příjemné. Proto jí raději uposlechl a dal si do úst svojí látku, kterou tam měl předtím. Dvakrát! Taktéž ji hodil její uslintanou látku, no hodil, hodil jak daleko mohl, ale ve finále se pro to musela natáhnout sama, protože se svým zápěstím to daleko nedohodil.*

*Načiahla sa po látku, ktorú jej hodil aby si ju prichystala a pustila sa do odväzovania jeho nôh, len čo si El zapchal ústa. Dosť sa s tým uzlom trápila, na moment mala pocit, že jej to išlo snáď ešte horšie než tie uzly na rukách, bolo to pravdepodobne len zdanie, no nemohla si pomôcť.* "Ešte chvíľku, ešte chvíľku." *Povzbudzovala sa keď na prstoch ucítila jeho ďalšiu, čerstvú krv. Bolo jej z toho trochu mdlo, no bojovala s tým a napokon mala chuť oslavovať keď sa jej podarilo jeho členky konečne oslobodiť. Na oslavy ale nebol čas, ešte nie - jeden členok mu obviazala látkou ktorú jej hodil a druhý mu obviazala kusom látky, ktorý mala okolo krku a ktorý pôvodne držal tú handru v jej ústach. Potom počkala kým ju tiež Elgalad odviaže a keď bol hotový - bola pripravená si ku nemu ľahnúť tak ako predtým čo znamenalo urobiť opäť tie psie kusy pri ktorých mala pocit, že si asi niečo zlomí. Otočila sa na jeho stehnách podobným spôsobom ako predtým a len čo tak spravila - začala sa zase plaziť po jeho tele - tentokrát smerom ku jeho tvári, keď sa dostala do relatívne normálnej polohy ľahla si z časti vedľa neho - no teda časťou tela ležala stále na ňom - inak to tu moc nešlo. Dávala si však pozor aby mu nezasiahla do jeho zranení, ktoré mal na rukách a nohách.* Tak fajn, to by sme mali.. teraz ich musíme prinútiť zastaviť a .. musíme sa modliť za zázrak. *Šepla a v duchu zvažovala čo presne bude robiť po tom čo sa jej podarí vyjsť von z bedne. Boli to dvaja orkovia - obaja boli určite silnejší než ona a Elgalad skutočne nebol v stave aby bojoval. Zamyslene si zahryzla do pery.* Ak ťa napadá nejaký plán tak do toho.. ja myslím, že by som vedela využiť moment prekvapenia a to, že ma budú podceňovať... no aj keby sa mi podarilo využiť ich silu v môj prospech - bez pomoci to nezvládnem. *Pozrela sa do Elovej tváre.* Si v niečom dobrý? V niečom čo by nečakali? Potrebujeme ich v pravý čas rozptýliť.. *Dívala sa na neho s nádejou v očiach.*

*Hned co si strčil látku do úst, kterou by tam raději neměl, začala s rozvazováním. V tu chvíli, kdy začala jeho tělem projela silná impulzivní bolest jako by do někoho někdo píchal jehlou, jako kdyby mu ta jehla projela skrz na skrz kotníkem. S sebou cukl a snažil se i přes látku nevydávat hlasité zvuky. Moc mu to nešlo. Čím déle to dělala, tím více na něj působila bolest, která neustávala. Sice byl malinko na ní zvyklý počas cesty díky nadskakováním. Jeho tělo v tu chvíli taktéž cuklo což mohla cítit. Jeho ruce se dostali na její nohy, kde byli pouze položené. Chtěl jí stisknout, ale když stiskl o něco víc, tak ho začala bolet ta daná rána díky napnutí svalů. Tohle byla nepříjemná bolest, že i se i snažil nohama pohybovat aby to přestalo. Snažil se i přes roubík říct aby přestala, ale jediné co mohla slyšet huhlání do něj. Přece jenom, tohle trvalo déle než ty ruce. Naštěstí po chvíli přestala a on si oddychl. Když to celé utrpení skončilo, tak se jen nosem zhluboka nadechoval. Neměl teď ani sílu si ho vyndat, byl rád, že odpočívá. Jen cítil jak mu ty nohy obvazuje látkami, obě, ale ne k sobě. Jedna z nich byla mokrá od slin z úst, kde ho předtím měla. To ucítil, ale když věděl odkud to je, nejraději by tam měl nějaký jiný, suchý. No, teď si stejně nemohl stěžovat, může být rád alespoň za toto. V místě, kde se mu mokrá látka mísila z otevřenou ránou do ho chvilku štípalo což mohla poznat na tom, že v tu chvíli s sebou ještě jednou cukl. Pak už ovšem ne, jen zatínal svaly na dané noze. Měl by rozvázat i jí její dolní končetiny. No, nebylo to něco co se mu chtělo dělat, popravdě se mu nechtělo dělat nic, ale musel to udělat. Proto sebral svoje síly, které měl a snažil se rozvázat uzel, který měla na nohou. Šlo to pomalu, jeho zápěstí ho při zatnutí opět informovalo o tom, že tam stále je. Nebylo to jen jedno zápěstí, bylo to i to druhé. Její nohy nakonec i rozvázal po nějakém čase, holt, musela si nějakou chvilku počkat, nebyl zrovna nejrychlejší a světla taky neměl zrovna dostatek. Přece jenom jediný otvor, kudy pronikalo světlo do bedny měl u svých nohou, tudíž u její hlavy. No, nohy mu naštěstí nesmrděli, to by určitě omdlela v kombinaci s krví. Pak zase prováděla něco co se mu líbilo, začala se znova plazit po jeho těle a tentokrát je ze shora dolů, ale ze spoda nahoru. Každopádně se mu to líbilo na obě strany, ale tady na konci tohoto plížení neměl jako odměnu její nohy, které jí mimochodem taktéž nesmrděli, ale měli lepší vůni než ty jeho. Tentokrát jeho odměna byla krásná hlavička, která voněla její charismatickou vůní. Teď kdyby jí to řekl, znova, tak by ho nejspíš nevnímala. Nechal si to raději pro sebe. Teď ovšem nebyl čas na takové myšlenky romantického směru. Museli se odtud nějak dostat, teda při nejlepším ona. Na její první slova nějak nereagoval, on neměl možností jak se přinutit zastavit, možná…. K tomu si pouze jazykem vyplivl látku z úst.* Kdybych udělal nějakou scénu, nebo ty, tak by je to donutilo se alespoň podívat… *To byl jeho nápad, jestli by to přijela a provedla, tak to je na ní, ale i ty následky. Za nic neručí, je to lepší.* Víš, že se mi i ulevilo jak jsi mě rozvázala? Ty lana se mi úplně zařezali až do masa. Děkuji a promiň za tu scénu. *Při tomto se samozřejmě na ní díval do očí. Moc neviděl, jen dokázal podle obrysu a tvaru poznat kde se její oči nacházejí. Pak nastala její otázka. Zda má nějaký plán. On? V žádném případě. Nikdy nic neplánoval, hlavně ne jako útěk nebo jako nějakou vojenskou strategii. Jediné čeho měl čest a počtu se účastnit bylo plánování na zajetí větší skupiny temných elfů v jejich zemi. Ovšem, on nic neplánoval, byla to i jiná situace a hlavně, byli to temní elfové. Tohle na temné efly neznělo. Pak se ovšem nad její poslední otázkou zamyslel a rozhodl se, že se pokusí trošku uvolnit napětí.* Jsem dobrý v provokování a sraní osob všeho stylu. *Narážel tím na jejich poslední setkání.* Můžu je pak nasrat a ty utéct. Alespoň udělám jednou něco dobrého. *Nad tím se pousmál. Myslel to vážně. Věděl, že nebude moci jim utéct, ale ona jo. Ona by se mohla dostat do bezpečí. On to bohužel schytá v plné palbě a nejspíš to pak nebude mít zrovna lehké tak jako doteď.*

*Cítila sa lepšie keď ju neobmedzovali laná, stále však bola vydesená z toho kam ich tí orkovia vlečú. Napäto počúvala čo z neho vypadne a keď napokon povedal, že by mohli urobiť nejakú scénu tak sama pre seba prikývla.* To by sme určite mohli ale čo potom? *Opýtala sa pošepky - keď sa následne pozrel do jej očí opätovala mu pohľad aj napriek tomu, že v bedni bola pomerne tma.* Asi by som nekonala inak než ty. Nevedela som ako zle na tom si. *Pokúsila sa ho upokojiť s tým, že sa na neho skutočne kvôli tomu nehnevá. Následne však jej pochopenie zmizlo, nakoľko Elgalad povedal, že by ich mohol nasrať a že je dobrý v tom ako vytáčať druhých, prižmúrila oči a trochu našpúlila pery. Na moment si myslela, že si z nej uťahuje, že si ju doberá, že naráža na ich minulosť. Skoro akoby dôvodom prečo s ňou robil tie nemravné veci bolo len to, aby ju vytočil, mala ho chuť za jeho slová nakopnúť či aspoň štuchnúť, no bála sa jeho reakcie - nechcela by aby ich prezradil. Zahryzla si teda do pery, prehltla však všetky uštipačné poznámky, ktoré sa jej drali na jazyk a zhlboka sa nadýchla.* Hej to ti skutočne ide. *Súhlasila s ním trošku trpkým hlasom, naštval ju v minulosti a štval ju aj teraz keďže túto ich život ohrozujúcu situáciu nebral dostatočne vážne. El bol povýšenecký a trochu arogantný, fakt, že nebol vážny ani v situácii kedy išlo jemu aj jej o krk ju skutočne vytáčal. Na druhej strane - bol tiež prvý muž, ktorého tu spoznala a ktorý si zobral to čo chce bez ohľadu na následky. Túto jeho neohrozenosť a ľahkovážnosť by rada využila v tejto situácii v ich prospech ak jej to dovolí.* A čo niečo iné? Dokážeš piť krv aj inak ? *Trochu si rýpla.* Nechcem byť zlá, no potrebujeme reálny plán - ak vieš dobre hádzať kamene alebo čokoľvek iné.. Napríklad temný elf, ktorého som poznala vedel splynúť s tieňmi. Neovládaš niečo podobné, nevieš sa tiež nezviditeľniť? *Dožadovala sa odpovede trpezlivým hlasom hoci bola značne rozhodená jeho správaním aj celou situáciou. Navyše blízkosť medzi ňou a Elgaladom ju privádzala do rozpakov omnoho viac než keby takto ležala s Castielom.*

*Vypadá to, že Auri s jeho nápadem souhlasí což ho potěšilo na srdíčku, zahřálo ho to tam. Taktéž ho potěšilo když řekla, že chápe, teda to alespoň naznačila což se jemu jevilo jako souhlas. Proč taky ne, že? I tak trvá na tom názoru, že by si to taky mohla někdy zkusit, zážitek dobrý a pokud budou někde v bezpečí, tak by jí to ani vadit nemuselo, že? No, neví jaký k tomu má postoj a názor. Teď to rozhodně ale nebylo na pořadu dne to rozebírat. Proč taky, že? Stále nemohl moc pohybovat se svým zápěstím. Bylo to lepší, ale ne o moc. Kdo ví, třeba by dokázal rukou mlátit i do bedny rukou. Sice by ho to bolelo, možná se přeceňoval a možná jen chtěl něco dokázat. Co se týče nohou, tak cítí, že by ještě nedokázal stát bez pomoci. To co ho napadlo ovšem vyžadovalo trošku pohyblivosti, no, mohl využít Auriel k tomuto úkonu a utéct i za něj. Jeho fyzické tělo by bylo tady, ale jeho mysl by se uvolnila. Zas tak hrozná smrt by to asi ani nebyla.* Snad budeme mít štěstí a dožijeme se dalšího dne. *Samozřejmě, že pro štěstí teď měli daleko. Když opět vypustila z úst svá slova, tak si ho malinko dobírala. No, nevadilo mu to, ale trošku se urazil. Nebylo to něco co pochopila úplně tak jak si představoval. Ta sleduj.* Nevím kde budeme, ale snad budeš aspoň rychlá. *Ani tyhle slova jí nic moc neřekli, no, pokud byla inteligentní a v krátké chvíli si to dokázala spojit s jeho předchozími slovy, tak mohla předurčit co se stane po tom co řekne svá slova. Začal hlavou mlátit o bednu. Tím by mohl zaujmout jejich pozornost. I když ho pak bude za to Auri nesnášet, tak ho to před bolavou hlavou nezachrání. Počítá s tím, že si jeho celkem hlasitých ran všimnou, to už by jinak museli být fakt tupý a hluchý zároveň. S tím co očekává, tak zastaví vozík a s trochou štěstí se kouknou dovnitř zda je všechno v pořádku a zda se třeba neojíží navzájem. Přece jenom byli slyšet u překupníka, který je chytil, že potřebují jednu pannu a jednoho panice. Tohle byl skvělý způsob jak jim překazit plány.* Utíkej co nejrychleji budeš moct, jsi malinká, proklouzneš jim pokud budeš připravená ihned vystartovat, nebudou to ani čekat. *Něco na tom bylo. Snad se na to připraví. Elgalad se taky měl na co připravovat. Přece jenom podle jeho výpočtů jeden poběží za ní a druhý v bude hlídat jeho. Samozřejmě že lepší by bylo, kdyby oba dva zůstali u něj, ale to je tak trošku nerealistické. Existuje tu i možnost, že oba poběží za ní. No, proti tomu se chystal si připravit řeč. Když by otevřeli zásilku, tak se na ně bude Elgalad dívat s krvavými vlasy, kde si o bednu udělal menší ránu, s úsměvem.* Tak co pánové? Zásilka vám zřejmě utíká, co takhle jí chytit? *Samozřejmě to řekl s takovým provokativním hlasem.* Nebo snad přijdete o polovinu zásilky, než aby jste přišli o celou? Jeden na ní nestačíte, je celkem rychlá. *Ať už je tam jeden, nebo svojí řečí uchvátil oba, tak se na ně i provokativně usměje.* "Dostaň se co nejdál" *Upřímně ani netušil kde jsou a kde se nachází.*

*Po jeho slovách o tom, že sa snáď dožijú ďalšieho dňa ho chcela začať presviedčať o tom, že určite áno a nech nestráca nádej, no skôr než stihla čokoľvek povedať povedal to s tým, že dúfa, že bude rýchla.* Nie, nie, nie! *Zašepkala trochu v panike pretože tušila, že sa chystá urobiť nejakú hlúposť. Schmatla ho za oblečenie a pokúsila sa mu zabrániť v tom hluku čo robil, no bolo neskoro.* "Ty hlupák! Najprv sme sa mali dohodnúť na pláne!" *Pomyslela si zúfalo no už po ďalších dvoch tresknutiach ich povoz zastavil a ona vedela, že jej nezostáva nič iné len impromizovať.* "Cas vážne dúfam, že si ma naučil dosť, Bohovia prosím, buďte pri mne." *Pomyslela si absolútne vydesená a cítila ako jej šialene rýchlo bije srdce, z každým úderom sa jej do tela vlieval adrenalín.* (Gorg) Drag, počúvaš to? Oni tam snáď spolu ondia! *Zvolal ten menej chytrý ork.* (Drag) Okamžite to odomkni Gorg! *Rozkázal mu ten mohutnejší a viac umný ork na čo aj Auriel aj Elgalad mohli počuť štrngot kľúčov v chvatnej snahe odopnúť zámok, ktorý ich držal vo vnútri.* El, toto si s tebou ešte vybavím. *Šepla mu Auri tak aby ju počul len on a zovrela v rukách kus lana, ktorý sa povaľoval vedľa nich. Bolo to pravdepodobne lano, ktoré mala okolo nôh. V hlave sa jej rýchlo zrodil bláznivý plán.* Oh, áno .. s elfom som to ešte nerobila. *Zavzdychala hlasno tak aby ju počuli aj tie dve veľké zelené ozruty vonku a pozrela sa pri tom do Elgaladových očí. V tom momente ju mohol vidieť jasne - dvere na ich vezení sa totiž so zakliatim toho prihlúpleho orka otvorili a ak sa na ňu El pozeral, mohol vidieť jej veľavýznamný, trošku lišiacky úsmev. Potom ju ork chytil za členky a vytiahol von tak rýchlo, že ak by nemala odviazané ruky, mohol by jej ublížiť. Len čo ju ten Gorg vytiahol - držal ju rukami okolo pásu aby si ju obzrel. Keďže mal plné ruky - využila príležitosť a hodila mu okolo krku lano, ktoré následne utiahla ako keby bol len vzpurný plnokrvník, ktorého je treba trochu priškrtiť.* Zatancujeme si, páni? *Sykla a Gorg na moment nevedel čo má robiť - toto nečakal, vytreštil na Auriel oči keď ho začala lanom dusiť a konal intuitívne, pustil jej telo a chytil lano okolo svojho krku v snahe ho uvoľniť. Tým však mala Auri telo voľné a tak celou silou vykopla nohou voči rozkroku chudáka Gorga. Podľa jeho výrazu by od bolesti za normálnych okolností zvrieskol z plných pľúc, no keďže ho Auri popri tom škrtila lanom - dostal zo seba len pridusený ston a padol na kolená. Stalo sa to hrozne rýchlo.* (Drag)Hou, hou maličká! Upokoj sa! *Okríkol ju ten druhý ork a tasil svoj meč aby ju zastrašil. Auriel sa však zastrašiť nedala. Absolútne napumpovaná adrenalínom vytiahla meč z pošvy jeho spoločníka, hlúpeho Gorga, ktorého kopla medzi nohy. Ľavou rukou držala lano okolo jeho krku a pravou zvierala veľký, ťažký meč pod jeho hrdlom.* Ak sa priblížiš podrežem ho! *Sykla a napriek vlastnému strachu pôsobila hrozivo - použila svoj najlepší výraz, ktorý si nacvičovala odkedy sa ocitla v Desperose. Ľavou rukou držala lano okolo jeho krku a pravou zvierala veľký, ťažký meč. Faktom bolo, že ak sa ten ork na zemi trochu spamätá od bolesti - Auriel by premohol raz dva. Bola si istá, že nie je silnejšia než on.*  (Drag) U Simargla, čo si do pekla zač, dievča! *Zamračil sa na ňu, no nedbal na jej varovanie a vykročil smerom ku nej aby pomohol jeho kamarátovi. Keď ku nej však pristúpil bližšie, od strachu Auriel spravila to čo by urobil asi každý v jej situácii. Podrezala hrdlo orkovi, ktorý pred ňou kľačal. Nechcela to pôvodne urobiť, chcela ich prinútiť len zložiť zbrane, no teraz keď sa meč potriesnil krvou Gorga šokovane pozrela na meč, krv a Draga, ktorý sa ku nej blížil s nepríčetným výrazom v tvári. V tej chvíli sa Auriel rozbehla preč - boli kus za mestom na nejakej stezke - bežala smerom do lesa a Drag ju prenasledoval.* (Drag)Za to zaplatíš ty ľudská suka! *Auriel mala pocit, že ten veľký orkský meč je príliš ťažký a, že je s ním pomalá - no bola to jej jediná zbraň a nechcela sa ho vzdať. Ruka ju bolela z toho ako ju napínala v snahe ho udržať a zároveň dostatočne rýchlo bežať pred orkom ktorý na ňu pľul všetky tie nadávky.*

*Auri se zřejmě nelíbilo to co dělal, ale věděl, že je to nejlepší plán. On plány nic vymýšlet neumí a raději improvizuje. No, snad se ty plány naučí dělat někdy v budoucnu. Tohle dělal aby jí ukázal, že tou dovedností, kterou jí předtím řekl, myslí vážně. Když vůz zastavil, tak toho nechal, hlava ho bolela jak kdyby tam mu vytahovali mozek. No, v tuto chvíli ho opravdu neměl když spravil takovou hloupost podle auri, která ještě na něj zvolala, že si to s ním necht ještě vyříká. No, na to někdo nereagoval. Musel tyto slova tak trochu ignorovat a vypustit je z hlavy. Když se jejich bedna otevřela, tak jí mohl vidět o něco líp díky průniku většího množství slunečních paprsků.* “Teď utíkej“ *Věřil tomu, že kdyby byla opravdu rychlá a připravená, tak by to zvládla. No, nebyla. Ork chytil její malinké tělo, které mu mělo pod jeho hnusnými dlaněmi proklouznout jak myška.* Nééé! Měla jsi utéct blbko! *Nečekal, že jí vezme. No, trošku se to nepovedlo tak jak očekával. Když mu však omotala kolem krku lano a začala ho dusit, tak ho to překvapilo. Nechtěl by jí naštvat, pořádně naštvat. Mohl by skončit stejně, nebo i hůř jak on. Z dozoru je ztratil jakmile její tělo pustil, byla že hranicí bedny. Nějak se vydrápal po okraji bedny nahoru aby tuto scénu viděl, tu si nemůže nechat ujít. No, upřímně to fakt nečekal, že se to takhle vyvine. Když jednomu z nich podřízla krk, tak měla utéct. Měla se vykašlat na ten těžký meč.* Uteč blbko! Bez toho meče máš šanci! *Měla by do zachránit vlastní krk místo toho jeho. Přece jenom už byla na svobodě. Mezitím co ona pomalu utíkala, tak on se na okraji bedny převážil což mělo za následek změny polohy otevřenou částí do strany. Spadlo to i z vozíku a několikrát se to otočilo s ním kolem dokola. Nakonec se z bedny dostat. O vozík se snažil postavit, ale šlo mi to velmi pomalu. Naštěstí cesta nebyla bahnitá, takže to není nemožné. Po chvíli co se lokty přidržoval, tak se snažil postavil na obě nohy a když se pustil, ty nohy jako by neměl v moci. Nějak je neměl pod kontrolou. Takže se rozhodne, že se pokusí pryč odplazit. Co se týče Haldira, její ochránce, tak ten zachytil jeho pach hned jak vyjeli na vnější svět. Jeho pach poznal na míle daleko, především pach krve. Znal to až moc dobře. Přece jenom s ním trávil skoro celý život a jeho smysly jsou na vysoké úrovni. Vší rychlosti se rozeběhl směrem k nim. Byl v lidské formě během toho co byl ve městě, ale jakmile překročil hranice města a okolí mu to umožnilo, tak se přeměnil na vlkodlaka aby tam byl co nejrychleji. Rychle se blížil až nakonec uviděl nejsou dívku, která za sebou táhne nějaký meč. Nejspíš byl na něj těžký. On ovšem tohle ignoroval. Nebyla to její starost. Zamířil si to k Elu, který se plazil po zemi. Když ho spatřil, svého ochránce, tak se mu objevil úsměv na tváři.* Zachraň jí, prosím. *Nemohl jeho slovům odmítnout a i když slovně neodpověděl, tak se rozeběhl směrem k ní a v rychlosti, ve které neohroženě běžel silně stiskl své čelisti v oblasti břicha. To i přes jeho tělo ho dokázal rozpůlit vejpůl. Kolem Auriel jen proletěl. A za ní se zastavil. Mohla do všimnout jak kolem nich dopadli dva kusy orka, který jaksi nečekal, že by se tam mohl objevit někdo jako on. Přišel ve své vlkodlačí podobě blíž k ní, hlavně svým čumákem, který byl chladný a z těla vypouštěl vzduch, který mohla cítit na svém těle jak byl blízko. Jeho ústa byla rozevřená, takže mohla i spatřit velké tesáky, které jí právě zachránily. No, začal si jí očichávat, ale jen tak okrajově, musel se vrátit k Elgaladovi, který tam ležel. Nemělo cenu se plazit. Rozeběhl se k němu i když už ne takovým rychlým způsobem a během té cesty kdy byl skoro u něj se přeměnil do své lidské podoby.* Na chvíli že ztratím z očí a ty se necháš zajmout a ještě takhle zranit *Řekl starostlivým dojmem.*

*Fakt, že ju Elgalad nazval dva krá po sebe blbkou v tej chvíli radšej nekomentovala. Opäť fungovala jeho super-schopnosť a teda, štval ju - neskutočne ju štval.* "Do pekla ja tu bojujem aj za jeho život a on ma nazve blbkou." *Zahryzla si do pery a mračila sa. Došlo by jej aj samej, že bežať s mečom není úplne praktické ani logické, preto sa zastavila a prudko sa otočila ku nepriateľskému orkovi čelom. Meč zovrela oboma rukami pripravená zdvihnúť ho na svoju obranu. Drag mal v tvári výraz čírej zúrivosti keď ku nej dobehol a bolo vidieť, že sa po nej zahnal z celej sily. Jeho obrovské svaly sa napli keď po nej sekol vlastným veľkým, ťažkým mečom. Keď Auri zdvihla meč toho druhého orka aby jeho výpad vykryla - z rúk jej ten meč Drag vyrazil hneď po prvom údere aj napriek tomu, že sa ho snažila držať celou svojou silou. Ruky jej brneli od námahy, celá sa chvela a chcela sa dať opäť na útek, no periférne zbadala niečo veľké a rýchle čo ku nim mierilo. V tom už len zbadala obrovské čeľuste ako prehryzli trup toho orka na polovicu. Auriel otvorila ústa a asi by za normálnych okolností vykríkla od strachu, zdesenia a hrôzy keď okolo nej dopadli kusy orka, ktorého to rozpolilo na dve časti. Na jej oblečení pristála spŕška teplej krvi, no nevyšiel z nej nijaký tón, strach, šok - úplne ju to paralyzovalo. Tá príšera pripomínajúca vlka a človeka zároveň ju absolútne opantala. Keď sa ku nej priblížil myslela si, že je to jej koniec. Voči tomuto stvoreniu nemala šancu, už ten ork bol pre ňu príliš veľké sústo - za to pre tohto vlkodlaka to bol len predkrm. Cítila ako ju svojim ňufákom oňuchal, tvár jej ovial vzduch ktorý vyfúkol zo svojich nozdier, skoro ako keby mala byť jeho hlavný chod. Dívala sa tomu tvorovi do očí a cítila sa bezmocne. Nemala v ruke zbraň, nemala nič čím by sa dokázala brániť a obávala sa, že by mu ani neušla. Na prázdno preglgla z časti zmierená s tým, že toto bude jej koniec a pred očami jej prebehol celý život. Ľutovala, že sa ku ľuďom, ktorých mala rada nechovala lepšie, že im nehovorila viac čo pre ňu znamenajú, čo ku nim cíti. Všetko sa jej to v hlave miešalo, v ušiach jej pískalo a bála sa čo i len nadýchnuť. Mohla to byť chvíľa - jej sa ten čas zdal však nekonečne a ubíjajúco dlhý, kým sa ten tvor od nej napokon otočil a rozbehol sa smerom kde bol Elgalad.* Nie! *Vydýchla vydesene a automaticky spravila krok dopredu.* EL POZOR!! *Skríkla a rozbehla sa za tým tvorom a Elgaladom avšak nemala šancu ho dobehnúť - ba čo ju šokovalo ešte viac bolo to, že sa ten tvor premenil do ľudskej formy a prišiel ku Elgaladovi. Vyzeral starostlivo a Auriel sa trochu podlomili kolená - zachytila sa však stromu o ktorý sa oprela aby neskončila na zemi. Triasla sa ako ešte nikdy v živote.* "Do pekla .. to je jeho ochranca?!" *Pomyslela si zhrozene, no zároveň sa jej uľavilo, že El neskončí ako ten ork. Teraz keď mala za sebou boj o život, stretnutie zoči voči z príšerou z rozprávok - až teraz sa pozrela na svoje ruky a oblečenie. Na rukách sa jej miesila krv Elgalada, oboch orkov ... a jej sa vybavilo ako jednému z nich podrezala hrdlo. Žalúdok mala ako na vode, ešte teraz cítila ako čepeľ meča prekĺzla vrstvami kože - skoro ako keby krájala len maslo. Pri tej predstave ju oblial studený pot. Síce už v živote raz človeka zabila, no aj z toho sa dostávala pomerne dlhý čas.* "Čo to so mnou toto miesto spravilo?" *Pomyslela si vydesene a pokúšala sa predýchať ten náhly príval emócií. Hlava sa jej točila ako keby mala omdlieť, to si však nesmie dovoliť.* Vzchop sa, vzchop sa. *Na moment zavrela oči, teraz keď sa jej podarilo uniknúť osudu, za ktorým ju tí dvaja orkovia spolu s Elom viezli a keď Elgalada už ochraňoval jeho spoločník, musela sa o seba opäť postarať sama.* "Musím.. sa vrátiť, musím odtiaľto odísť. Som celá od krvi.. všade tu sú čerstvé telá. Ten pach môže prilákať ďalšie monštrá." *Uvažovala logicky, no napriek tomu sa jej nohy odmietali pohnúť, bola v šoku z toho všetkého čo sa stalo.*

*Během toho co měl u sebe svého ochránce a zároveň společníka, tak se podíval v dáli na Auriel, které se zrovna podlomily kolena. Nejspíš byla v šoku. V šoku z toho, či se tu během chvíle všechno odehrálo. Uvědomil si taktéž, že o něj měla strach. Přece jenom by jen tak nenaříkala aby si dávat pozor. To má hrát mrtvého, kdyby to byl nepřítel? To ne, to by neměl nijak šanci. Když k němu Haldir ve své vlkodlačí podobě přiběhl, taktéž z velké části od krve, tak se přeměnil do člověka, který byl starostlivý. Měl svého ochránce rád, byl pro něj jako rodina, kterou skutečnou ani neznal. Umřeli dřív, než si na ně dokázal vytvořit nějaké krásné vzpomínky. Vlastně celý život žily spolu. Nechtěl ani pomyslet na to, že by mohl nějakým způsobem o něj přijít. O svých rodičích věděl jen to, že umřeli v rukou temných elfů, co na tom je ovšem pravdy nemá zdání. I to co ho učili o lidech není úplná pravda. Tady má čas svůj názor přehodnotit.* Odvedeš mě k ní? *Zvolal El. Chtěl za ní jít, ale sám to nezvládl. Viděl, že teď je psychicky na dně, ale vlastně i fyzicky, alespoň co z toho pochopil.* Ale ona je jen člověk, nestojí ti za to… *Prohlásil otravně jeho ochránce Haldir.* Víš přece, že se musíš spolehnout pouze na blízké své rasy. Ostatní jsou… *To už nedořekl, protože mu do řeči skočil Elgalad.* Doveď mě k ní! *Řekl důsledně. Mohlo to být poznat. Jeho ochránce jen pokroutil očima, zvedl ho a pomalu odnesl k člověku, i když to zrovna nedělal rád.* Mohla utéct, ale nechtěla mě jim nechat napospas. Který světlý elf by tohle udělal? *To přimělo Haldira se chce zamyslet, ovšem jeho nynější postoj to nezměnilo. Tohle dělal jen proto, že si to Elgalad přál a věděl, že tady už nebezpečí nehrozí. Po chvíli přišli k Auriel.* Tady mě polož prosím. *Jak řekl, tak Haldir udělal. Položil ho na zem, vedle ní, ovšem opřel ho o ten samý strom jak byla Auriel, protože v těsné blízkosti jiný nebyl. Na ochránci byl vidět jakýsi nesouhlas s tím co Elgalad dělal, ale s tím se nedá nic dělat.* Proč jsi neutekla, když jsi měla možnosti si zachránit krk? Takhle jsi málem umřela blbko. *Řekl ustaraně. Mohla ho tam přeci nechat. Pro ní by to bylo bezpečnější.* Jinak, tohle je Haldir, můj ochránce, ale ruku ti asi nepodá. *Koukl se na něj. Haldir neměl moc co říct a raději se vzdálil trošku dál aby oba měli pro sebe klid. Ovšem tak, aby je měl stále pod dozorem. El vedle ní seděl opřený o strom, takže se vlastně dotýkali svými rameny.*

*Keď sa jej nohy aj napriek jej snahe odmietli pohnúť vpred - chrbtom sa skĺzla po kmeni stromu. Posadila sa na zem, oprela sa o drevo za sebou a trochu roztrasene dýchala so zavretými očami. Nič z rozhovoru toho vlkodlaka a Elgalada nepočula a keďže mala zavreté oči - ani ich nevidela, nevedela si teda nič domyslieť. Aktuálne mala čo robiť sama so sebou a svojimi výčitkami, ktoré ju pohltili kvôli tomu, že zabila toho orka. Pred očami mala to čo spravil ten vlkodlak a celkovo bola v šoku z toho, že sa jej z toho celého šialenstva podarilo vyviaznuť bez jediného škrabanca. Započula kroky keď boli El a jeho ochranca pomerne blízko pri nej a to ju prinútilo pozrieť sa tým smerom. Ten vlkodlak doniesol Elgalada až ku nej a napriek tomu, že ju El už tretí krát nazval Blbkou, mlčala a nijako na to nereagovala - hoci by mu najradšej dala flákanec. Bála sa však reakcie jeho strážcu, z ktorého už takto nešlo nič dobré.* Hovorila som, že ťa v tom nenechám. *Pripomenula mu a zostala paralyzovane sedieť na mieste. Nespúšťala z toho vlkodlaka oči. Nepáčil sa jej spôsob akým ju prepaľoval pohľadom, mala z toho rovnaký zlý pocit ako keď na ňu pozeral vo svojej vlkodlačej forme. Cítila z neho krvilačnosť a odpor skoro akoby ju chcel roztrhať na kusy tiež. Mala chuť pred jeho nepríjemným pohľadom niekam ujsť, no namiesto toho nasadila jednu zo svojich dobre nacvičených masiek a venovala Haldirovi jemný úsmev po tom čo ich El predstavil.* Teší ma Haldir, ja som Auriel, ďakujem za záchranu. *Prehovorila priateľským hlasom, hoci z neho sálalo jasné nepriateľstvo. Potom sa však vzdialil bez toho aby prejavil záujem o ďalší rozhovor.* Skutočne vyzerá, že mi ruku nepodá - mám z neho pocit, že by si ma dal najradšej ako zákusok po tom orkovi. *Šepla Elgaladovi a pootočila tvár jeho smerom. Trošku sa pousmiala, boli pri sebe blízko, dotýkali sa ramenami, no bolo jej to po tom všetkom čo sa práve stalo jedno.* Rovnaký pocit som však mala aj z teba keď sme sa videli prvý krát. *Trošku žartovala aby odľahčila atmosféru. Narážala na to, že jej dal tiež jasne najavo nepriateľstvo lebo bola len smrteľník.* Čo tvoje zranenia? Ešte krvácajú? *Opýtala sa ho starostlivo, sama síce bola celá od krvi, no väčšina patrila orkom a len časť krvi na jej rukách patrila samotnému Elovi.*

*Během toho co ho Haldir nesl, tak si ani nevšiml, že měla zavřené oči, on totiž se soustředil na pohled do Haldirových očí. Když byl pak položen vedle ní, tak se nakonec mezi s sebou rozpovídali. Alespoň to tak vypadalo. On se díval do země proviněným dojmem.* Promiň, že jsem tě vystavil tak nebezpečné situaci... *Ten jeho pocit provinění byl znát nejenom na jeho pohledu, ale i na jeho hlase. V tu chvíli uvažovat instinktivně což se ukázalo, že to není moc dobrý nápad.* Měl bych se asi naučit plánovat, takhle jsi mohla přijít o život... *Je to možná i tím, že tady někteří jedinci o místo bojovali běžně. Byli na okraji společnosti a neměli moc síly na to aby se projevily a báli se, že by přišli o krk. Stejný pocit měl i Elgalad. Auriel se pak nejspíš snažila nastavit ten "přátelský" úsměv, který dostal i on na jejich prvním setkání. No, nebylo to něco čeho by si nevšiml. Nějakým způsobem ho to nutilo přemýšlet. Měl pocit jako by byla celá paralyzovaná nebo spíš šokovaná jeho ochráncem. Nebyl to někdo, kdo by se s každým sral. Nebral ohled na to, zda je to člověk, nebo ork. Jediné štěstí, že žije je, že mu neublížila a byla pár centimetrů vedle. Kdyby byla přímo v ráně, kdy sejmul orka, tak by mohla jít pod kytičky, protože by ten náraz tak mohutným tělem nejspíš ani nepřežila, zvlášť když šel čelistmi první.* Neboj, on jí normální jídlo jako my všichni.. *I když to byl vlkodlak, tak to neznamená, že musí nutně jíst všechno co se pohybuje. Je ovšem pravda, že má strašně rád maso. To úplně miluje.* Víš co nás učili o ostatních rasách? Prý vy lidé jste nepřizpůsobivý tvorové a furt se vám něco nelíbí, nemáte úctu k přírodě, kácíte stromy, které znova nezasadíte. My elfové bez ohledu na temné, světlé a satyry, máme přírodu jako život. Příroda nám dala život aby jsme žili s ní v harmonii, ne aby jsme jí zničili. *On sám nevěděl, že to někteří lidé vůbec dělají, zatím se s takovým člověkem nesetkal.* Jeho učili to samé, stejně jako všechny v naší zemi. *Moc nevěděl co by jí řekl na svojí obhajobu. Došlo mu, že na to ani není moc omluva, měl si to předem zjistit, než vůbec tomu začal věřit, ale na druhou stranu, neměl zase možnost k tomu, královské město je totiž od hranic celkem daleko. Pak přišla její zmínka o jeho zraněních. Koukl se na ruce, na jedné měl ten její obvaz, který nebyl takový jako předtím. Teď byl celý od krve, ale krev se zdálo, že z toho už moc netekla. Proto si to rozvázal a podíval se na to. Asi by to stačilo už jen očistit aby vypadala skoro jak nová. Nějakou dobu tam ovšem bude mít vzhledový pozůstatek. Takový menší módní doplněk.* Vypadá to, že je to asi v pohodě. Nevypadá to, že by to ještě krvácelo, ale furt to pod kůží cítím. Asi nějakou dobu nebudu moct to plně zatěžovat. *No, co se týče jeho nohou, na které pak upřel zrak, tak ty tak růžové zase nebyli. Sice to z nich asi taky nekrvácelo, ale stejně nebude moci nějakou dobu moct chodit.* Budu rád, když budu moct někam dojít. *Malinko se usmál. Pak si vzpomněl na jejich druhý den co se viděli.* Pamatuješ, jak jsi řekla, že určitě neumím ani tancovat? *Optal se jí. I kdyby to zapomněla, tak mu to moc nezabrání tomu aby mluvil dále.* V Meriwellu jsem se to učil, možná jiný tanec než máte vy, ale asi si ho nebudu tolik pamatovat, ale můžu znova začít tancovat. Zní to jako zajímavé odreagování. *Na chvíli se odmlčel. Musel najít ta správná slova.* Nechtěla by jsi mě naučit váš tanec? *Otočil se na ní se žádostí. Vypadalo to jakoby na nic z tohoto dneska nedošlo, ale tohle si bude Elgalad asi dlouho pamatovat, nejspíš i Auiriel.*

*Keď sa jej ospravedlnil za to, že ju vystavil nebezpečnej situácii trochu sa zasmiala.* Do tej bedne som sa nedostala tvojou vinou.. chcel si len pomôcť.. chcel si aby som ušla - chcel si sa obetovať. Môj plán ak by mi nejaký napadol mohol dopadnúť aj horšie. *Upokojovala ho, toto mu naozaj nevyčítala - v bedni ju síce to jeho chovanie naštvalo, no teraz cítila len úľavu, že je už po všetkom.* Okrem toho si mi to vynahradil, predpokladám, že mi Haldir nebežal na pomoc z vlastnej vôle. *Pozrela sa do Elových očí a jej pohľad zvážnel.* Sme si kvit. *Pošepla a za tými slovami toho bolo viac než len to čo sa stalo tu po únose. Nechcela v sebe dusiť nenávisť a nosiť ju so sebou dlhý čas, na to nebola stavaná - svoju energiu radšej vloží do produktívnejších vecí, napríklad ku hľadaniu cesty von z bariéry. Upokojilo ju, že Haldir neje mäso smrteľníkov, no aj tak bola z neho nervózna. Potom počúvala Elgaladov opis ľudí a musela sa trochu zasmiať.* Páni, musím povedať, že to znie naozaj zle keď to takto povieš. Každopádne, aj ja sama poznám spôsob ako sadiť stromy a to je už čo povedať. Môže to znieť bláznivo, no učenec čo Vás toto učil asi nikdy nehovoril so žiadnym farmárom. Veď so samotným sadením máme spriaznenú aj bohyňu veľkej šestky. *Odvrátila pohľad od Elgalada a vzala do svojej zakrvavenej ruky trochu hliny zo zeme na ktorej sedeli. Zamyslene si ju nechala presýpať medzi prstami.* Mokoš je bohyňa ktorá sa spája okrem iných vecí aj so zemou a vlahou. Táto bohyňa matka je bohyňou zeme. Je to ona kto chráni a stará sa o všetko čo človek zasadí. *Keď dorozprávala na dlani nemala už žiadnu hlinu, no ruky mala stále špinavé od krvi. Trochu sa zachvela čo mohol cítiť lebo sa o seba opierali ramenami. Opäť sa pozrela Elovi do tváre.* Myslím, že každá bytosť vie byť nespokojná.. a to s ničením, no v tom sme si všetky rasy skutočne rovnocenné. Ak niečo naozaj vieme tak to je sa navzájom zabíjať a ničiť. Tak či tak si myslím, že by ste u vás mali zvážiť aktualizáciu učebných osnov. *Podotkla trošku s humorom a potom sa venovala jeho ďalším slovám. Trošku ju upokojilo, že to nekrvácalo a že mu bolo lepšie. Na to, že mu povedala to s tancovaním si pamätala, trošku sa ospravedlňujúco pousmiala.* Myslel si si, že ťa chcem predať či mať z teba nejaký úžitok, preto som to povedala, prepáč. *Trochu nad tým potriasla hlavou a keď z neho vypadlo, že chce aby ho naučila tancovať - musela sa zasmiať trochu hlasnejšie.* "Fu, postav sa do radu Elgalad." *Pomyslela si pobavene nakoľko už hodiny tanca sľúbila aj napríklad Reilimu či Radaganovi. Bolo to úplne na začiatku - kedy prišla do mesta a nemala im čo iné ponúknuť. Teraz však dobre "tancovala" aj s dýkami či mečom.* Tak dobre, rada by som sa aj od teba naučila tance svetlých elfov. Myslím, že to bude obohacujúce... na mojich hodinách sme preberali hlavne tance smrteľníkov, no nejaké základy tancov vášho ľudu viem tiež. Môžeme si to porovnať, možno budem úplne mimo. *Usmievala sa a v tej chvíli jej došlo, že už neverila, že by sa ešte niekedy mohla s Elgaladom rozprávať takto uvoľnene a dokonca si dohadovať niečo ako sú hodiny skutočného tanca.*

*Nebylo problém přiznat, že na jejích slovech byla nějaká pravda, nebyla tam jeho vinou, ale zase na druhou stranu jeho vinou opravdu málem umřela. I když mohl její budoucí plán dopadnout hůře, tak tam stejně existovala šance, že by dopadl lépe. Na to nějak neodpovídal.. radši. Nerad by si tuhle chvíli nechal překazit věcí jako je dohadování se o tom jak by mohla daná situace dopadnout. Stejně se jedná jen o debaty a domněnky. Nebylo to něco co věděli jistě, leda, že by uměli cestovat do budoucnosti, nebo že by jeden z nich z ní byl a cestovat do minulosti do této chvíle. Pousmál se nad její poznámkou, že jsou si kvit. Když si dávala do ruky kousek hlíny, tak se na tu ruku podíval, vzal si do své ruky další kus sypké hlíny a zavřel jí v pěst, zavěsil jí nad její ruku a nechal pomalu hlínu sypat na její dlaň, kde měla svojí. Sice jeho stisk nebyl tak velký aby mohl někoho chytit, ale hlínu udrží.* Není to jen kácení, je to i vypalování lesa což nás, elfy bolí. Musíš mi povědět víc o bozích, které uctíváte. *Moc je neznal, a když se dosypal zbytek písku na její dlaň, tak svojí dlaň spustil dolů a položil si jí na její dlaň. Samozřejmě jí dál poslouchal. Potřeboval jí vyslyšet. Moc toho nevěděl v tomto ohledu. Věděl jejich způsob bydlení, který byl naprosto odlišný od jeho, znal i jiné rasy, jejich zvyky a všechno okolo. Jejich bohy moc nevnímal, protože je to dle něho jen víra. Oni nemají bohy, teda pokud se jako bůh nepočítá matka příroda. Prakticky žijí po boku svého boha a vzájemně si pomáhají. Oni jí chrání a ona chrání zase je. Malinko se zasmál nad její poznámkou, že by měli aktualizovat své učební osnovy. No, neměl co na to říct, když jí všechno vysvětlil, tak jak to nejlépe uměl. Samozřejmě nebyl někdo, kdo by měl právo do toho kecat, tohle byla záležitost, kterou řeší daleko vyšší představitelé.* I kdybych se dostal ven z bariéry, tak to nezměním. Na to mám moc malé slovo, zvlášť v mém městě. Kdo by taky poslouchal patnáctiletého kluka, že? Pro elfy je to až příliš mladý věk na to, aby ho někdo bral vážně. Možná bych vlastně mohl se přiučit tady, jaké mají schopnosti a zvyky lidé za hranicemi našeho města, zdá se, že mám klamné informace. *Uznává tím, že se dopustil něčeho, čemu se říká rasizmus. Vlastně se ho ještě dopouští... I přes tohle všechno co řekl, tak nemá stále v lásce temné elfy, jsou to stvoření, která jdou tvrdě proti světlými elfy. Kdyby si měli zvolit koho zabije, mezi nepřítelem všech živých tvorů a světlými elfy, vybral by si světlé elfy.* To nic, to jen možná moje ostražitost. Mám pocit, že mě chce hromada lidí využít jako výkupné. Co jsem viděl, tak tu není skoro žádný světlý elf. Stačilo mi slyšet, že si za mě únosce řekl větší cenu než za tebe, i když nevím zda reálná hodnota té měny je veliká nebo ne. *U nich totiž nemají něco jako hodnotu. U nich si pomáhají světlý elfové vzájemně, a pokud dojde tvrdé na tvrdé, tak tu stále existuje výměnný obchod.* Takže dohodnuto? *Byla to reakce na její zatím poslední slova, která slyšel. Rád by se naučil tančit. V tu chvíli se chtěl postavit, a proto se zapřel dlaněmi o zem a zády o strom. Jednu nohu si pokrčil aby bylo lehčí stát. No, v tu chvíli mu vypadlo z hlavy, že je zraněný, takže při pokusu postavit se a přenesení váhy na danou nohu se mu podlomila a on spadl na bobek. Zasyčel bolestí.* Vypadá to, že to v blízké době asi neklapne. Budeš mě navštěvovat na lůžku? *Nasadil na ní takový klasický úsměv.*

*Keď začal na jej dlaň dosýpať hlinu z vlastnej ruky, hľadela na to ako zhypnotizovaná. O farmárčení toho až tak veľa nevedela, takže mu nevedela vysvetliť presné dôvody prečo by ľudia vypálili dobrovoľne les. Rozhodne si to však zapísala do pomyselného notesu v hlave a bola rozhodnutá sa na to Radagona spýtať keď za ním pôjde na farmu. Keď jej však povedal, že mu musí povedať všetko o bohoch - pousmiala sa. Toto bolo pre neho typické, brať si čo chce, požadovať to čo chce a neprosiť o dovolenie. Asi to začínala brať ako jeho súčasť preto ho na to ani neupozornila.* Dobre, poviem ti o nich všetko čo viem. *Súhlasila s jemným úsmevom a bez väčšieho zaváhania. Keď El na jej od hliny a krvi zašpinenú ruku položil svoju dlaň, na moment zadržala dych. Prišlo jej to ako veľmi silné gesto, nakoľko sa moment predtým zachvela nad tou špinavosťou svojich rúk a teda dôvodom prečo ich má od krvi. Možno si to všimol - odhadol na čo myslí a chcel jej tak vyjadriť podporu alebo to spravil len ako gesto uzmierenia, alebo to malo úplne iný dôvod a len to pekne načasoval. No Auriel sa neodtiahla aj keď by sa to od nej možno čakalo - vzhľadom na ich komplikovanú minulosť. Po jeho ďalších slovách si snažila predstaviť komunitu elfov, ktorým El rozpráva o ľuďoch a o tom čo sa v Desperose o nich naučil a musela sa pousmiať nad tým, že to v jej hlave pôsobilo ako výjav z nejakého náboženského textu. Bola však rada, že ho to o osnovách aspoň trochu pobavilo.* Je dobré, že máš Haldira, teraz ťa môže ochrániť.. myslím, že by nás oslobodil aj keby sme v tej bedni nič nerobili - bol ti na stope keďže nás našiel aj takto za mestom chvíľu po tom čo ma vytiahol ten ork von. *Premýšľala nahlas a napokon keď sa dožadoval dohody ohľadom toho tancovania - zľahka mu stlačila dlaň, ktorú mal položenú na tej jej. Bolo to priateľské gesto.* Dohodnuté. *Odvetila, to sa ale už pokúšal El zdvihnúť a nedopadlo to veľmi dobre - skončil zase na zemi a usmieval sa keď sa jej opýtal či za ním príde aj tak - kým sa uzdraví.* Ak ma za tebou Haldir pustí, tak môžem.. No ani neviem kde by som vás mala hľadať. *Opätovala mu úsmev a tušila, že Cas nebude týmto ich novým krehkým pokusom o uzmierenie nadšený, no mala pocit, že je to takto správne a konala podľa toho.*

*Nemusela odpovídat na jeho slova. Stačilo mu, když ho pochopila. Následně i souhlasila s tím, že mu poví všechno o jejich božstvu, teda pokud neklamala, ale to by jí nejspíš viděl na očích. Možná. Ještě jí neviděl klamat, ne v něčem důležitém. Musel se nad tím pousmát. Dál jen nějak seděl, i po tom co na něj mluvila, nijak jí neodpovídal, ale pamatoval si její slova. Samozřejmě když mu stiskla jeho ruku, tak jí taktéž stiskl, ale jen na chvíli, pak se pustil a pokusil se vstát což skončilo neúspěchem a on si sedl na bobek. Ano, nebylo to nic extra, ale přece jenom to pocítil, jak nohu, tak zadek.* Pustí, jinak mu ukážu zač je toho loket. *Tohle naštěstí neslyší, jinak by dostal jednu výchovnou pěstí hezky do hlavy.* No, budeme někde v okolí, kde není moc lidí, přece jenom musím zůstat mimo oči zvědavých nenasytných lidí. *V tom se Haldir zvedl a šel směrem k nim. Jeho výraz byl vážný, skoro až děsivý, tak jako vždy v přítomnosti někoho z jiné rasy. Koukl se na oba dva když k nim došel, koukl se nejdříve na Auriel, vypadalo to jako by jí opovrhoval. Pak se podíval na Elgalda.* Budeme muset jít, za chvíli se sem mohou dostat další orkové a přece by tady naše mladá lady s naším mladým pánem nechtěli zůstat a zažít to znova, ba naopak ještě horší. *Mluvil arogantním způsobem, takovým, kterým mluvit na lidi nebo na orky či upíry. Zkrátka na všechny ostatní rasy kromě elfů a satyrů.* To je pravda, asi půjdeme, chceš jít s námi? *Optal se jí. Ovšem i když by chtěla, tak může jít za nimi. On se ale bude nechat nosit svým ochráncem, protože je momentálně neschopný chodit. Musela by jít pěšky za nimi. Haldir se na ní už ani nedíval. Místo toho vzal mladého pána do náruče a pomalu šli pryč z tohoto místa.*

*Mierne sa začervenala keď jej stisk ruky opätoval. V momente čo povedal, že Haldira prinúti aby ju pustil stoj čo stoj - trochu sa zasmiala. Opäť jej to len potvrdilo jeho charakter. Proste to bude tak ako chce on a nezastaví ho v tom nič ani obrovský vlkodlak, ktorý nemá problém prehryznúť orka na dve polovice.* Dobre teda. *Súhlasila s úsmevom, ešte stále pobavená jeho reakciou, no dobrá nálada jej zmizla pomerne rýchlo. Úsmev jej pohasol pri Elgaladových slovách o "zvedavých, nenásytných ľuďoch". Sama bola zvedavá síce už od malička, no nenásytnou by sa neoznačila - asi si to neuvedomil, možno tým nemyslel aj ju, no dotklo sa jej to. Neokomentovala to však hoci sa jej v očiach na moment blyslo, že ju to ranilo. Ak sa jej do očí nedíval - nepostrehol by to. Pocit ublíženia umocnil jeho spoločník, ktorý prišiel a pozrel sa na ňu spôsobom, že sa cítila ako nejaká podradná, špinavá handra. Hrdosť jej hovorila, že by mala ísť svojou cestou - nevyužívať ochranu niekoho kto ňou opovrhuje. No nebola hlúpa, tu v Desperose po tom všetkom čo už zažila, vedela, že jej nezostáva nič iné len sa ponížiť, prehryznúť pýchu a chovať sa tak aby prežila.* Pôjdem s vami aspoň kúsok.. pre istotu. *Súhlasila napokon a postavila sa zo zeme. Telo mala strnulé, no aj tak kráčala bez pomoci. Šla za nimi a pod chvíľou sa otáčala či ich nikto nesleduje. Napokon sa s Elgaladom a Haldirom rozlúčila neďaleko stezky, ktorá viedla ku úkrytu kde žila s Castielom. Ako tak kráčala po neviditeľnej lesnej cestičke uvažovala čo mu povie keď ju zbadá. Bola celá od krvi, oblečenie, ruky, vlasy a nejaké kvapky krvi mala aj na tvári. Vlasy mala síce stále zapletené vo vrkoči no boli strapaté. Asi vyzerala horšie než sa v skutočnosti cítila. Reálne sa jej nič nestalo, napriek tomu, že bola unesená, predaná.. napriek tomu, že prežila stretnutie s vlkodlakom, súboj s dvomi orkami - nemala jediný škrabanec. Týmto niečím sa rozhodla začať ich rozhovor aby Castiela upokojila. Predsalen jej práve jeho tréning pomohol, po dnešku sa cítila naozaj ako bojovníčka. Keď zbadala ich drevenú chatku a spoza okien bolo vidieť matné svetlo uvedomila si, že Cas je tam.. dokonca sa jej zdalo, že ho vidí nervózne kráčať po miestnosti cez zavreté okno. Zahryzla si teda do pery a pridala do kroku keď došla až ku dverám otvorila ich opatrne a pozrela sa na neho s ospravedlňujúcim úsmevom.*

Castiel Morningstar:
*Castiel neviděl Auriel už dost dlouho a samozřejmě, že ji byl hledat všude možně. Dokonce se i dozvěděl, že ji odvedli pryč a to jen díky tomu, že nejvíce informací se vždy dozvěděl právě v hostinci. Tam i s hledáním začal a když zjistil, že nějací šmejdi unesli holku podobnou Auriel, neváhal a ihned se pokusil je najít. No bohužel neúspěšně. Hledal všude možně a jediné co zjistil, že ji odvedli nějací orci. To v něm vyvolalo ještě větší strach, protože tyhle potvory dokázali člověka roztrhnout. Samozřejmě, že neskončil s hledáním...jen nedošel až do konce. Co, ale zjistil je, že do jednoho z hostinců chodí muž, který měl trochu připito, oslavoval velký prodej svého šéfa což pro něj samozřejmě znamenalo, že dostane i on více zaplaceno. Samozřejmě, že Castiel nevěděl co prodal, ale když zmínil, že se mu dnes zadařilo a prodal mladou holku s chlapcem okamžitě zbystřil. Muže, který byl poté značně opilí následoval do temnější uličky, kde ho přitlačil silně na zeď a tam se ho pokusil vyzpovídat. Když, ale muž se začal děsivě smát a řekl, že už ji nikdy neuvidí. Castiel shodil všechny možné pravidla co měl. Vytáhl obě dýky začal ho rozsekávat dokud to prase nechcíplo. Poté se vrátil do chatrče, kdy obličej měl celej od krve, ale ne jeho krve. Přešlapoval sem a tam, přemýšlel jak dostat další informace, kde by mohla Auriel být, ale nemohl na nic přijít až moc se nechal unášet emocemi. Když se otevřeli dveře prudce se otočil a viděl ten Aurielin úsměv, ihned se mu ulevilo a přiběhl k ní, aby ji mohl obejmout.*

*Keď ku nej Castiel pribehol a zovrel ju v náručí - opätovala mu objatie.* Prečo si od krvi? Čo si robil? Si v poriadku? *Dotazovala sa ho - hoci rozprávala trochu tlmene, predsal en ju trošku dusil vo svojom objatí, no nesťažovala sa.* Nechám ťa na chvíľu samého a.. *Pokúsila sa o malý vtip, no zmĺkla keď sa od nej odtiahol.* Asi si sa dovtípil, že som.. nezmizla dobrovoľne. *Zašomrala s unaveným výrazom a ak jej to dovolil, odstúpila by od neho. Vzala by prázdny hrniec, naliala do neho čistú vodu z vedra a postavila ho do krbu aby sa tá voda ohriala.. obaja potrebovali zo seba dostať tú krv.* Vyzeráme ako keby sme sa vrátili z frontu. *Povzdychla si, vyzliekla si kožený kabát a rozopla si korzet, ktorý začala hneď utierať vlhkou handrou. Z kože šla krv dole pomerne dobre.* Začneš rozprávať prvý? Alebo mám ja. *Opýtala sa ho a popri tom handrou umývala z kabátu a korzetu krv.*

Castiel Morningstar:
*Překvapilo ho, že chce vědět co dělal, on by se měl přece ptát. Nejdříve ji pustit nechtěl, ale kdy ž se poté odtáhla úplně tak ji nechal.* Ty jsi jim utekla ? Já slyšel jsem, že tě prodal nějakej šmejdskej otrokář. *Řekl. Tak nějak mu bylo jedno, že se myje před ním on byl jen rád, že se ji nic nestalo a , že je opravdu v pořádku.* Počkat...to není tvoje krev. *Díval se na ní dost překvapenej a stále v šoku.* Začni ty a pak se připrav na slušnou přednášku ! *Řekl vcelku přísně, opravdu se mu nelíbilo, že by dokázali Auriel takhle lehce někde sebrat, proto si do hlavy zafixoval něco opravdu důležitého a to, že budou spolu trénovat o dost více, aby byla připravená se i lépe bránit. On sám se od krve neumyl ani ji nevnímal, jen sledoval jestli Auriel není někde zraněná, čehož by litoval. Připadal si jako úplné budiž k ničemu, když zase nebyl tam kde ho potřebovala. Jakožto ochránce opět zklamal.*

*Trošku zažmurkala a prikývla, vyzerala napäto.* Tak fajn začnem. *Pošepla a nabrala si trochu teplej vody do prázdnej misky.* Nedávala som si pozor na okolie, uniesli ma priamo od felčiara u Naiyirn.. pravdepodobne ma sledovali, čakali tam na mňa, nebola som náhodný cieľ. V meste je nejaká skupinka čo loví mladé panny a panicov pre účely nejakých .. krvavých rituálov či pre zámožnejších upírov. *Trochu sa pri svojich slovách zachvela a vybrala zo šuplíka svoje voňavé mydlo, ktorým si začala umývať ruky od krvi a hliny.* Odviedli ma niekam do podzemia Desperosu kde bolo množstvo klietok.. v každej bol jeden človek, boli tam zavreté rôzne rasy a áno kúpili ma orkovia, mňa a svetlého elfa, Elgalada, no len nás mali ku niekomu doručiť.. ku skutočnému kupcovi. *Namočila handru do teplej vody a utierala si tvár od krvi.* Táto krv patrí svetlému elfovi, ktorému som rozväzovala laná ale hlavne orkom, jedného som zabila ja druhého zabil vlkodlak, ochranca svetlého elfa, ktorý nás nšaiel v pravý čas. *Keď mala čistú tvár vyžmýkala handru a podišla ku Castielovi, nežne ho vzala za ruku a ak neprotestoval posadila by ho na drevenú stoličku.* Nič sa mi nestalo.. vďaka Elgaladovi a jeho vlkodlakovi Haldirovi. *Stíšila hlas.* A vďaka tvojmu tréningu. *Dodala a trošku si povzdychla.* Aj keď by som ocenila pár hodín tréningu navyše - aspoň čo sa dostávania z lán týka. *Keď to povedala a ak jej to Castiel dovolil tak mu začala z tváre zotierať krv tiež.* Prepáč, že som ťa vyľakala.. *Trošku sa zachmúrila.* A teraz ty.. prečo máš na tvári krv, ktorá ti nepatrí? *Opýtala sa ho.*

Castiel Morningstar:
*Poslouchal potichu co se stalo a bylo vidět, že poslouchá každé její slovo, v jednu chvíli, ale přimhouřil na chvíli oči o něco více. Když zmínila světlého elfa. Ani nijak nevnímal, že by zmínila vlkodlaka, přeci jen ho to trochu rozčilovalo. Elfům přestal důvěřovat rok zpět. * Elf a vlkodlak ? *Zamračil se, když zmínila, že zabila jednoho z těch orků jen lehce natočil hlavu.* Ty jsi zabila orka ? *Byl docela překvapený, přeci jen si nedokázal představit, že by Auriel zabila orka. Přeci jen to byli bestie, které by dokázali odtrhnout člověku končetiny bez jediného problému. Samozřejmě, že byl rád za to, že ten elf a vlkodlak Auriel pomohli, ale stejně se cítil, že tak nějak zklamal. * Až si odpočineš pořádně tak trénovat budeme. *Odpověděl ji a nechal se posadit na lavičku.* Tohle nemusíš Auri..děkuju. * Chápal, že Auriel mu chce pomoci, ale už tak toho musela zažít hodně a ještě by se musela starat o něj ? To by bylo už asi na Castiela trochu moc, proto se opět postavil.* Opláchnu si to u potoka. *Stále se na ní usmíval, nechtěl ji tím zatěžovat, no možná si bral jen trochu více k srdci, že neudělal dost pro to, aby v něčem takovém neskončila. Když se ho, ale zeptala na tu krev podíval se ji do tváře.* Když se tě pokusili prodat nebyl tam někde náhodou nějakej černovlasej asi tak dvacetipěti letej chlápek ? *Kývl na ní a ukázal na tu krev, čímž dal najevo, že je to krev toho šmejda.*

*Trošku previnilo mykla plecom keď bol zaskočený z toho, že zabila orka.* Nie som na to pyšná. Podcenil ma, nečakal, že by som bojovala, trochu som ho priškrtila, kopla medzi nohy ... no a hrdlo som mu podrezala len preto lebo jeho spoločník nechcel odhodiť zbraň. *Trochu sa zachmúrila a založila si ruky na hrudi. ešte stále ju trochu hlodali výčitky. Keď Cas nechcel pomôcť odložila handru na bok.* Takže si zabil jedného z tej bandy? Ah... Všetci čo pracovali pre kupliara, boli zamaskovaní. Nikomu okrem väzňov a orkov som nevidela do tváre. *Vysvetlila mu trochu unaveným hlasom.* Už je po všetkom. *Odvetila a pošúchala si hlavu.* Uhm, a ... nenaštvi sa ale ten elf s ktorým ma predali tým orkom. Elgalad... no on je ten čo... čo - veď vieš. *Odvrátila pohľad od Castiela a sadla si tiež.* Chcem len aby si vedel, že sme zakopali vojnovú sekeru. Chcel sa kvôli mne obetovať, potom prikázal tomu jeho vlkodlakovi aby ma zachránil pred orkom a prejavil naozaj ľútosť nad tým čo sa stalo v minulosti. Súhlasila som teda, že jeho ospravedlnenie prijímam a hoci bude trvať kým si získa naspäť moju dôveru, súhlasila som s krehkým spojenectvom. *Pozrela sa na Castiela aby zistila čo si o tom čo mu hovorí myslí.*

Castiel Morningstar>
První pravidlo...za každou cenu vyhrát. *Pousmál se a v jeho očích mohla vidět, že je na Auriel pyšný ne protože by zabila orka, ale protože se dokázala o sebe takhle postarat. Když poté zmínila to, že nikomu z nich neviděla do tváře jen se zamyslel.* Tenhle se prozradil sám. Takže to nebylo tak složité. *Odpověděl ji, ale jakmile zmínila toho elfa, Castiel opět naklonil hlavu mírně do boku a poslouchal ji. Lehce se jen pousmál.* Je dobře, že ti pomohl. *Sice řekl to co řekl, ale v jeho očích kdyby to šel tak by měl plameny, doslova zuřil takovým způsobem uvnitř, že kdyby tu Auriel nebyla už by ho šel hledat. * Takže ti pomohl jak ten jeho vlkodlak tak i ten elf chápu to správně ? *Zeptal se, opět pracovali spíše jeho emoce než jeho rozum, i když nekřičel ani nebyl naštvaný na Auriel, byl to spíše takový "mrtví" ton. Jeho pohled ovšem mluvil za vše.* (viz.zde) * Musím...musím se opláchnout hned příjdu. Odpočiň si mezitím. *Hned jak to dořekl už mířil ke dveřím, kdy měl v plánu zamířit i k potoku, kde by se umyl a dostal ze sebe tu frustraci.*

*Usmiala sa na neho keď sa ju pokúsil rozveseliť a potom prikývla keď sa opýtal či jej pomohli obaja.* Ten jeho vlkodlak smrteľníkmi opovrhuje, sám od seba by nepohol jediným drápom aby mi pomohol. Musel mu to Elgalad prikázať. *Vysvetlila mu a keď zmenil výraz trochu sa jej rozbúchalo srdce. Keď povedal, že sa ide umyť - využila šancu a umyla sa tiež, priamo v chatke a teplou vodou ktorú si zohrievala nad ohňom. potom si prezliekla čisté oblečenie a toto zakrvavené oprala v teplej vode a nechala ho usušiť na slamníku na druhom poschodí. Keď sa Castiel vrátil späť našla by pokojný spánok v jeho náruči.*

Konec RPG

*Zákazka za zákazkou. Calore sedel u stolu, venoval sa svojej práci. Zapálenú cigaretu mal v ústach, mnoho špalkov ležalo už v popoľníku. Bol nezvykle plný, že sa už aj jedna či dve válali mimo. Ak by jej od mala nikto neučil oddelovať jeho pracovný život od súkromného, pravdepodobne by to nedokázal. V have mal milion ďalších vecí, strach o vlastnú rodinu bol silný, veľmi silný, ale cez to sa dokázal ovládať. Musel. Nechal tam svojich ľudí, na ktorých sa mohol spoľahnúť, vedel, že ho nepredajú za nič. Snáď ich do stretnutia s rodinou a Auri udržia v bezpečí. Keď príde deň stretnutia, Calore využije Auri a z jeho tajnej rodiny sa stane jeho skutočná rodina. Caloremu nevadilo, že, žena ktorá pracovala v bordeli bola matkou jeho princeznej. Predsa len, princezná bola hlavne po ňom. Ako povahou, ako vzhľadom, šikovnosťou. Bola celá tato a on chcel svoj odkaz a jej matku ochrániť. Onedlho dostanú meno Zane, tak ako im kedysi sľúbil. Budú do vtedy ale žiť? Bude sa Nyrinn smiať, jej matka jej česať kratšie vlásky? Nevedel kedy sa ukáže Leon, temný elf, ktorý vybočoval svojou nezvyklou inteligenciou. Záľudný temný elf, ktorý vychovával jeho a Coriane za doby, čo bol otec na cestách s Rydelom. Vychovávali ich oddelene, každý z nich dostal vlastnú úlohu v živote, Ca to chápal, cech si žiadal určitú obeť, len to odniesli oni. Trojčatá a jediné deti ženy, ktorú kedy jeho otec umýval.
Zhlboka sa nadýchol, prešiel si rukami po tvári. Pred sebou mal posledný papier so zakázkou. Normálne by zavolal niekoho iného, ale to meno a od koho prišla žiadosť. Premýšľal, či to neposunie Rydelovi.Potiahol si z cigarety, vydýchol, povzdychol. Možno je už starý na túto prácu alebo ho strach o vlastnú rodinu vyčerpáva natoľko, že si taký príde. Morelet mu sľúbil, že mu ženu vyberie, ženu hodnú niesť meno Zane, ženu hodnú porodiť potomka, ktorý by nastúpil aj na jeho meno. Možno by si mal predsa len urobiť druhé dieťa. Ale s tou istou ženou, ktorá mu porodila Nyrinn. Až ten by niesol cech ďalej. Vedel, že je jeho princezná celá po ňom a vedel, že nebola nevinná. To nebol ani jej malý ochranca. V tomto meste bol veľký počet ľudí, čo nikdy nezabili, avšak ešte väčších tých, čo zabili a deti o ktoré sa staral zabili, ale pre svoju vlastnú ochranu. Vedel teda, že by zvládla viesť cech, ale skutočne ju to chce nechať urobiť? Ostávala tiež otázka aké by bolo druhé dieťa. Zdedilo by jeho zlaté oči, ktorými sa symbolizuje rod Zane už odjakživa. Kurvník by bol určite po matke a po otcovi, toho sa báť nemusel, našťastie Nyrinn nevyzerala, že zdedila túto vlastnosť po oboch rodičov. No teraz bola malá a tak vedel, že určite nič také ešte dlhšiu dobu podnikať nebude.
Postavil sa od stola. Dosť bolo premýšľania o rodinných problémoch. Teraz mal na stole prácu, veci, ktoré musel vyriešiť teraz a nie zajtra. Vzal zákazku, vystavil ju sviečke a ešte predtým než odišiel ju spálil v trepotajúcich plameňoch, nasadil si masku líšky na tvár, prehrabol vlasy. Vykročil preč z pracovne. Jeho kroky viedli za jeho bratom. Prechádzal chodbami, zabočil doprava, neskôr doľava. Kráčal takto nejakú dobu po cechovných chodbách. Keď jej niekto stretol uklonili sa mu, pozdravili jej. Než vyšiel von, tam, kde trénovali. Na chvíľu sa zastavil, sledoval ako Rydel vysvetluje a následne aj ukazuje pohyb meča, ako vysvetluje výpad, kroky nôh. Oprel sa o múr a čakal. Než si ho zlaté oči jeho brata všimli. Povedal im nech pokračujú, povedal im, nech to skúšajú, vykročil ku svojmu staršiemu bratovi.*
Morithi? *Cechovné meno, neboli u seba doma, neboli v súkromí.* Shade. Mal by som pre teba prácu. Elgalad. *Vlkodlak sa zadíval do zlatých očí svojho brata. Dívali sa hodnú dobu. Vedel kto to je, vedel čo to je. Prikývol hlavou.* Dobre, hneď vyrazím. *Vedel však, že sa musí pripraviť. Už dlhšiu dobu neboli zmienky o čoklovi, ktorý jej sprevádzal, bude teda sám. Na to bol dobrý nos Rydela. Sledoval ako jeho mladší brat ukončil hodinu, šiel sa prichystať a vyrazil.

Rydel mal takmer všetky jeho zbrane. Od luku s tulcom šípov, po puzdro s mečom na pravej strane opasku, až na puzdrá dýk na chrbte. Také, ktoré im nechal urobiť otec, keď boli mladší. Všetci traja mali rovnaký pár dýk. Tak ako rovnako chladné oči. Boli tu veci, čo ich spájali dokopy a ukazovali ostatným, že nie sú len cechovná rodina ale i pokrvná. Zlaté chladné oči, ktoré sa do každého zabodávali ako dýky. Vražedná aura, ktorú všetci traja držali pod kontrolou, v tajnosti, pokiaľ nebolo potreba ukázať svoju nadradenosť a dominantnosť. Všetci traja tiež an pohľad pôsobili dominantne, hoc u Rydela to až toľko nebolo vidieť, ovplýval tým hľadom po moci rovnako, ako jeho dvaja starší súrodenci, chcel jej tak moc... ovplýval dominanciou, rovnakou ako Calore a Coriane, no bolo mu súdené byť tichou vodou, čo brehy myje. Nevedel prečo. Nikto z nich nevedel, prečo sa tak ich otec rozhodol. Príprava do budúcna? Ale na čo? Nikto nevedel čo bude o hodinu, nie to zajtra. Po jeho boku sa vydal štvornohý pes, čierna srsť splývala s čierným oblečením. Jeho korky boli najskôr pomalé, no neskôr sa rozbehol čo najrýchlejšie so snahou nájsť jeho pach. Nesmel zabudnúť na tu najdôležitejšiu vec. Predsa len, chystal sa na maškárny ples... maska vlka, ktorá dokonalo pasovala na jeho tvár, zakrývala ju celú a vynikali len zlaté oči bez emócii a cez to dostatočne chladné, plné dominancie a predátora.
Elgalada už poznal, jeho pach. Videl ho často s Auri keď ju sledoval. Brat mu nedal dosť času na to, aby za ňou zašiel, ale dopriaľ mu aspoň toľko, aby ju mohol chvíľami sledovať. S kým je, čo robí... či jej nehrozí niečo. Zaplietala sa s dosť nebezpečnými ľuďmi, vystrkovala rožky na Cala. Kto vie, kedy tomu bude koniec. Zhlboka sa nadýchol, snažil sa vystopovať jeho pach. Bol dobrý stopár, aj keď musel uznať, že vo vlčej podobe bol ten nos o niečo vnímavejší. Nemal ju však rád. Bol - hádal aj jediný svojho druhu, čo nemal rád zvieraciu podobu, čo nemal rád to zviera, čo v ňom bolo. Preto sa vždy pre istotu v momentoch kedy je to nutné nechal zavrieť. Niekedy nemohol odolať volaniu svojich druhov, ktorých nepoznal. Teraz však bolo po tom všetkom a on mohol loviť jeho lovnú zver až do konca.
Aj napriek tomu, že bol dobrým lovcom, že mal po boku svojho verného psa a všetkým kontaktom jej stopoval dva dni. Dva dni jej hľadal niekde mimo mesta v lese, ktoré patrilo ešte pod bariéru. Nakoniec jej však našiel. Po boku temného elfa, ktorého pach mu bol povedomý. Občas s bratom navštívil starostu, ten pach tam cítil...* "Nebolo by teda dobré zabiť jej." *Z pozdiaľa sledoval dvojicu elfov. Temný a svetlý po boku. Síce s odstupom, ale aj tak to bola nádherný obrázok. Hoc, u nich svetlý elfovia nazývali temných svojich bratov a sestry a tak to bolo aj naopak. Žiadne bitky medzi rasami sa netolerovali...

Reili sa prechádzal mimo mesto, vonku. Kráčal po boku svetlého elfa, tak ako kedysi po boku Castiela, u ktorého ani nevedel, že je mŕtvy. Dalo sa to vysvetliť mnohými faktormi: Nezáujmom o iných ľudí, veľkosť mesta ale i to, že toto bolo po dlhšom čase, čo opustil bok Roberta. Ruky mal za chrbtom, kráčal dva metre od Ela, odmietajúc sa k nemu približiť bližšie aj cez jeho snahu. Viedli spolu rozhovor. Obaja poznali tú istú osobu. Auri. Dievčinu s bielymi vlasmi. Dievčinu, ktorú kedysi zachránil a s ktorou bol kamarát? Podľa rozprvania Ela usúdil, že s ňou mal bližší vzťah, sťažovať sa nemohol, netrávil s ňou toľko čas. Nevyznal sa jej. Nepohnojil to.* Kto vie, možno ti odpustí, keď sa budeš snažiť o to, aby ti odpustila. *Aj keď sám temný elf vedel, že niektoré veci odpustiť nejde.* Neviem ani teraz kde je. Bol som na všetkých miestach, nie je nikde. *Láska... dokázala prenášať i samotné hory, no zničiť i celý svet. Toho názoru bol Reili. Pozoroval to u Roberta. City k mladému labilnému temnému elfovi boli silnejšie, než by ktokoľvek hodlal pripustiť. Robil z neho lepšieho človeka, tak mu to raz povedal Gerald pri jednom z ich rozhovore. A Reili si toho vážil. Už niekoľkokrát videl, ako Roberto potrestal tých, ktorý chlapcovi ukrivdili. Boli to hrôzostrašné tresty. Samozrejme zo svojej posádky takto trestať nemohol, no väčšina bola aj tak rozdelená do oných už často spomínaných skupín.* "Preto by si nemal cítiť nič iné, len nenávisť." Illasov hlas bol na tomto mieste správny. Videl svetlého zničeného elfa, ktorý sa spovedá svojmu úhlavnému nepriateľov, len preto, leb urobil ochudovú chybu. Labilný elf to chápal, cez to nehodlal na Illasové slová pristúpiť. Vedel, že Roberto je iný... a vedel, že jej môže kedykoľvek vymeniť, či si zobrať koho len chce a on s tým nič neurobí, pretože mal pri ňom bezpečie, jedlo, vodu, teplo. Kto vie, možno jej raz vyhodí, keď mu príde, že sa z Reiliho stáva čoraz viac väčší blázon, než ním bol doteraz. Teraz to však nehodlal riešiť. ROzprával sa s Elgaladom o tom istom, o čom kedysi s Castielom. Možno bol prezves smrti i posledný rozhovor o samotnej dievčine s bielymi vlasmi, modrými očami a prešibanou povahou, ktorá vznikla v desperose, pretože sa inak nedalo. Ani jeden z nich však nevedel, že ich niečo pozorovalo. Obaja boli zaneprázdnení rozhovorom medzi nimi - Reili ešte s rozhovorom s hlasmi v jeho hlave. Keď však z kríku vybehol rozkošný psík, temný elf sa usmial.* Stratil si sa? *Spýtal sa ho a vydal sa k nemu. Všimol si obojku okolo jeho krku, vydal sa k nemu, jeho sivá ruka sa zaborila d hebkej čiernej srsti. To isté onedlho urobila aj tá svetlá.* Vidíš, nič nie je lepšie ako pes v takomto prípade. *Uculil sa Reili. Zasmial sa a El prikývol. Smiech však netrval dlho. Ten krásny čierny pes pohrazol Ela. Pevne sa mu zahryzol do ruky a odmietal pustiť. Ako keby bol ten pes samotný rasista voči svetlým elfom! Elgalad zreval prekvapením ale i bolesťou. Hlavne keď nádherný tvor začal rukou škubať. Škubal a škubal, nechcel sa pustiť aj cez to, že jej Elgalad začal mlátiť nazad. Kopal, udieral, pes držal. Odmietal pustiť. Reili sa mu snažil tiež pomôcť, avšak pes to ignoroval. Obaja boli v miernej panike, predsa len, Elgalad tu už nemal nikoho, kto by jej ochránil. Jeho pes vraj zahynul, za čo bol Reili rád, nemal ho rád! Vrazil mu jednu! Pre nič za nič. Aj keď hlasy v jeho hlave... neboli radi, že to neurobil on sám, vlastnými rukami. Avšak, koniec koncov, bol mŕtvy a to stačilo, nie?* Zlý pes! Pusti! Pusti![/b] *Snažil sa ho temný elf donútiť pustiť, ale bez úspechu. Než priteteľ z lesa šíp. Šíp, ktorý sa zabodol do Ela. Reili sa naňho pozrel s pootvorenými ústami. Obaja boli v šoku. Nastalo ticho, aj cez to, že El trpel neskutočnou bolesťou. Aj cez značné počujne kvapkanie krvi na zem. Vpíjala sa do zelenej trávy, cez to však na nej zostávali stopy.

Rydelov šíp zasiahol cieľ. Chvíľu nechal Kona, nech sa pohrá, nech si zaborí zuby do čerstvého mäsa. Pocítiť teplú krv na jazyku. Síce by to viac uvítala Coriane, ale s tým sa nedalo nič robiť. Potom čo však šíp zasiahol svoje miesto, po chvíli napätí a ticha Rydel opustil svoj úkryt. Vytiahol meč, chytil jej pevne do ruky. Bol perfektný. Presne na jeho jeho telo. Vyvážený, tak aby mu padol do ruky, tak aby jej mohol vnímať ako jeho predlženú ruku, nie predmet. Na okolie začala vyliezať jeho vražedná aura. Vpíjala sa do všetkého, rovnako ako krv do zeme. Naháňala strach, zimomriavky naskakovali na tele. Zver v okolí začala utekať, vrany zakrákali a následne odleteli. Temnému elfovi sa podlomili kolená, nikdy nezažil takúto vražednú auru žiadajúcu len jedno - smrť. Obe deti boli vystrašené, dívali sa na neho, svetlý elf sa však dokázal otočiť a skúsiť utiecť. Neutiekol však ďaleko. Kon sa rozbehol hneď za ním a zvalil jej na zem. Ozval sa krik, isto to muselo byť kvôli šípu v hrudi nepríjemný pád.* [b]Zostaň kde si, po tebe nejdem. *Zlaté oči sa upreli do tých karmínových plných strachu, rovnako chladné slová bez emócii do jeho špicatých uší. Rydel ho nemohol zabiť. Krik svetlého elfa sa však ozýval naďalej. Snažil sa skopnúť psa, ktorý na ňom stál a na moment sa mu to aj podarilo, avšak onedlho jej mal znovu na sebe. Rydel sa trochu pousmial. Schoval meč, ktorý vytiahol...* Kon. *Stačilo povedať len jeho meno. Nič viac, aby sa znovu zahryzol. Tentokrát však nie do ruky. Ale do hrdla. Zamyslel sa, prečo by mu mal dopriať pokojnú smrť? Ublížil Auri. Videl to. Hoc len na moment, ako zdrvená a zničená z neho bola. Ako mu verila a on jej to oplatil takto. Vreckot pomaly utichal. Shade sa zamyslel. Bude aj jeho Auri nenávidieť, keď zostí, že je členom cechu? Nikdy jej o sebe nič nepovedal, takže jej v ničom neklamal, ale predsa len bol nebezpečný zločinec, pustí si niekoho takého k sebe? Kto vie.
Keď nastalo úplne ticho, urobil zopár krokov v pred. Už k mŕtvemu telu svetlého elfa. Svojimi zlatými chladnými očami sa pozrel na miesto, kde mal byť temný. Asi sa priveľmi zapozeral, keď si nevšimol, že zmizol. Vedel, že elfovia ovplývali vecou zvanou neviditeľnosť. Hoc teraz sa už pomaly stmievalo a svetlý by mu neušiel, ten temný ho toľko netrápil. Pohľadil psa po jeho srsti.* Dobrý psík. *Povedal mu a počkal kým z tela nevytečie posledná kvapka krvi z tela - nechcel sa zašpiniť. Odtiahol jej do lesa, k blízkosti brány do desperosu a tam čakal na hlbokú noc. Potom si jej vzal do náručia - zakryl jej však niečím, aby jej mohol nepozorovane odniesť. Jednoducho tam má spiaceho brata, ktorému je zima a viac to neriešil nikto. Prečo by aj riešili, keď sa zadívali do tých očí a ihneď pochopili, že do tejto veci im je nič. Tá maska, tie zlaté oči, to jediné bolo vidieť. Za cestu si však zvolil bočné uličky. Po jeho boku kráčal pes. Trvalo mu to dlho, dostať sa na námestie. O takom čase už tam nebolo ani nohy. Prešiel k jednej z budov, kde uložil telo chlapca. Odbalil jej, oprel o stenu a snažil sa jej naaranžovať, lenže jeho hlava nie a nie držať na mieste. Kon sa vyriadil asi aj viac, než bolo potreba. Vytiahol teda dýku a zbavil Ela hlavy, ktorú mu umiestnil do náruče. Tak ťažko sa pracovalo s telom, ktoré bolo vytuhnuté niekoľko hodín. Bolo chladné, takmer nehybné, stuhnuté, cez to sa mu však podarilo docieliť to čo chcel. Nakoniec sa postavil od svojej práce. Cestou sa zdržal ešte v kostole a keď sa vrátil, chcel sa vyzliecť, vyrušil jej Calore.* Nevyzliekaj sa. Ideme. Auri má problém. *Bolo skoré ráno, prvé slnečnú lúče začali ešte len vychádzať vyrazili do ulíc. Len hŕstka a z ulíc do podzemia...*

*Auri v poslednej dobe nespala dobre, mala zlé sny.. snívalo sa jej o smrti Naiyirin, o tom ako ju El zradil, oklamal a podviedol, dokonca sa jej do nov prikradli aj nechutne pokrútené spomienky na minulosť, na jej rodinu - no boli zvrátene pretvorené .. jej rodičia ňou v jej snoch opovrhovali a nechceli aby sa vrátila domov. Dokonca jej matka porodila ďalšie dieťa, syna, ktorý mohol hrdo niesť ďalej meno rodu Ar-Feiniel.. nikto z jej domova si na ňu nespomínal.. nikomu nechýbala. Auri si už zvykla na myšlienku, že ju nikto nehľadá, že sa zmierili s tým, že zomrela, no aj tak ju bolelo keď to prežívala v noci znovu a znovu .. dookola. Kvôli týmto strašným nočným morám sa Auri každú chvíľu budila a vôbec sa necítila oddýchnutá. Napokon snahu o spánok úplne vzdala a len si unavene pošúchala oči. Posadila sa na posteli a s povzdychom sa rozospato pozrela von oknom kde pomaly svitalo. Zapálila sviečku na malom podstavci a keďže bola v dome akurát sama - nehanbila sa a len vo svojej dlhej, bielej nočnej košeli a so sviečkou v ruke, si to mierila do kuchyne kde sa chcela napiť vody. Sotva však vyšla zo svojej izby - započula hrozný buchot od vchodových dverí.* (Thorn)Akoto, že si nás o tých dvoch strážcoch neinformoval Sgern? *Opýtal sa podráždene Thorn po tom čo vysoký barbar Sgern rozrazil dvere.* (Sgern) Keď som tu bol naposledy, nikto na ňu z diaľky nedohliadal, len ja. *Informoval svojho šéfa a vyzeral, že je sám na seba naštvaný z toho, že si nevšimol, že dom Auriel niekto sleduje. Stihli jedného z nich síce zabiť ale druhý ušiel, nemali tak istotu, že sa sem nedovalia posily.* (Agnar) Zdá sa, že si robí rýchlo nových priateľov, uvidíme, či sa bude chcieť kamarátiť aj s nami. *Zasmial úlisne vysoký blonďatý barbar na svojho najlepšieho priateľa a pobúchal ho po pleci. Thorn Agnarovu ruku ležérne zhodil z pleca a nadviazal očný kontakt s ňou, s Auriel - s jeho femme fatale.* (Thorn) Klop, klop. *Hlesol a rozhodil rukami, na jeho vtipe sa jeho priatelia hlasno zasmiali. Stál v troskách jej vchodových dverí a Auri bola zo šoku tak paralyzovaná, že nedokázala nijako reagovať.* (Thorn)Príšerný materiál, dnešní remeselníci vyrábajú mizerný nábytok - takmer nič to nevydrží, čo myslíte chlapi? *Dodal, stále vtipkoval - na čo sa Brom a Agnar nahlas zasmiali. Sgern však vyzeral vážne a rovnako vážne sa tváril aj Eskel.* Čo tu chcete? *Dostala zo seba nakoniec a ani nevedela či má zmysel pokúšať sa zahaliť - stála tu len v nočnej košeli a v chodbe mala päť barbarov! Mala pocit, že sa nezobudila a, že jednoducho jej nočná mora pokračuje ďalej. Thorn vystrel ruku ku Eskelovi a naznačil mu aby mu niečo podal. Eskel mu do ruky vložil poskladaný papier - pripomenul jej to prianie k narodeniu malého barbara, čo kedysi podpisovala a tvárila sa ešte zmätenejšie, než doteraz.* (Thorn) Prišiel som si vybrať čo mi dlhuješ, maličká. *Uškrnul sa a Auri sa pokúsila zachovať chladnú hlavu, no celá sa triasla - z vonku do domu prúdil studený vzduch a ona tam bola bosá - len v tenkej nočnej košeli. Snažila sa vymyslieť ako z tejto šlamastiky vybrusliť.* Za útratu v tej krčme vám zaplatím. *Pokúsila sa ich upokojiť aby sa neunáhlili ku nejakým neuváženým činom a dúfala, že si tohto humbuku všimne nejaký sused a zavolá na pomoc gardistov.. musela sa ich len pokúsiť trochu zdržať.* (Thorn) Nejde o to čo si vypila v krčme, ale o to čo si mi ukradla a pod čo si sa podpísala. *Uculil sa a pôsobil veselo - neskutočne si to užíval - to ako sa tvárila, to ako vyzerala.* Ja vám nerozumiem! Myslíte to prianie? Nič som neukradla! *Bránila sa okamžite a zdvihla bradu, nechcela pôsobiť ako vystrašená laň zahnaná do kúta, hoci od toho nemala v tejto chvíli vôbec ďaleko. Thorn si vymenil s Agnarom veľavýznamný úsmev a prečítal nahlas text na tom "Prianí".* (Thorn) Ja dole podpísaný slobodný občan sa dobrovoľne vzdávam svojich slobôd a práv a zaväzujem sa k službe cechu Grundahar a dobrovoľne sa stávam majetkom Thorna. Auriel Ar-Feiniel. *Ako to prečítal - pozrel sa na ňu s pyšným úsmevom - ako mu to celé vyšlo.* Čo to je za hlúposť! Nikdy by som dobrovoľne niečo také nepodpísala! Podviedli ste ma! *Zvýšila hlas keď jej to do seba začalo všetko zapadať. To ako jej platili alkohol, ako ich zmanipulovali aby sa podpísali na prianie. Auriel úplne zbledla v tvári, bolo na nej vidno, že je v koncoch z toho čo sa deje. Thorn sa stále sebavedomo usmieval, pobavený tým, že Auri stále nevie s kým má tú česť a vrátil zmluvu svojmu mladšiemu bratovi, Eskelovi.* (Thorn) Len som chcel aby si splatila svoj dlh.. och a, že ty mi ho splatíš... ale nie tu, čo chvíľa sem môže niekto prísť a ja sa nechcem nechať rušiť. Sgern, choď von a vyčisti cestu do cechu ak by sa blížila garda, či nejakí jej kamoši. Brom, zviaž mi ju. *Nechápala jeho slovám, no našťastie šok a paralýza odzneli - barbari premeškali príležitosť, už bola napumpovaná adrenalínom a preto keď sa ku nej Brom priblížil - tvárila sa, že sa brániť nebude, no len čo chcel schmatnúť jej ruku - zovrela sviečku v dlani a z celej sily mu horiaci knôt tresla do oka - v podstate uhasila sviečku o jeho očné viečko. Brom zreval od bolesti pustil lano na zem a chytil sa obomi rukami za tvár v plačlivej agónii.* (Agnar)Babrák! *Posmieval sa mu blonďatý barbar, sklonil sa ku lanu, že ho zdvihne zo zeme no Auri bola rýchla - kopla ho do tváre pätou. Bola bosá, nemalo to taký efekt ako keby mala topánky, no stačilo to na to aby Agnar zaklial, od bolesti zavrávoral a spadol na zadok - rozhodne mu urobila nepekný monokel. Podceňovali ju to bola jej výhoda a ona nezaháľala. Neplánovala sa hrať na hrdinku, bolo jej jasné, že ich v boji všetkých neporazí... a preto sa rozbehla do kuchyne, kde chcela ujsť oknom, ktoré v tam bolo. No hoci bola rýchla - skôr než ho stihla otvoriť a vyskočiť z neho na ulicu - zozadu ju schmatli silné mužské ruky.* Nieeeee!!! Pusť ma! *Vykríkla a v tom zhone kopala nohami a podarilo sa jej načiahnuť po džbáne s vodou. Z celej sily ním udrela barbara po hlave - črepiny z hlineného džbánu sa roztrieštili po celej kuchyni a úplne mu zamočila vlasy. Eskela to prinútilo aby ju pustil.. to už ale do malej kuchyňky prišiel Thorn a usmieval sa ako keby sa práve díval na tú najúžasnejšiu šou vo svojom živote.* (Thorn) Čo si človek nespraví sám, to nemá. *Zasmial sa a Auri chvatne v ruke zovrela kuchynský nôž, pošmykla sa však na črepine a rozliatej vode a tak sa Thornovi podarilo chytiť jej ruku s nožom hneď na prvý krát. Zovrel jej ju tak silno, že v nej stratila cit a so stonaním plným bolesti bola nútená nôž pustiť na zem.* Nie! Nechaj ma! Toho budeš ľutovať! *Nevzdávala svoj boj - udrela ho lakťom do brucha, no ani to s ním nehlo, nemala dostatočnú silu a on to vedel. Chytil ju pod krkom a zodvihol zo zeme. Zovrel jej hrdlo tak tesne, že sa na moment nemohla nadýchnuť. Posadil..ju na kuchynský stôl a vtlačil sa medzi jej stehná.* (Thorn) Neviem sa dočkať na to ako si ťa skrotím. *Zazubil sa a v očiach si vedela prečítať na čo myslí. Brucho jej od strachu stiahlo a bezútešne sa ho pokúšala od seba odtlačiť. Nešlo to! Nemala silu, len tam tak kopala nohami, rozhadzovala rukami a nemalo to žiadny efekt.* (Thorn) Na tento moment čakám odkedy si mi ukradla tie elixíry. *Zasmial sa a povolil jej stisk na krku aby sa mohla nadýchnuť nakoľko už červenela v tvári. Auri trhane zalapala po dychu, spomenula si! Už si spomenula kto je - spomenula si na všetko a v očiach mala neskutočný, číry a nefalšovaný strach. Ruky sa jej triasli od námahy ako sa pokúšala ho od seba odstrčiť. Thorn však bol ako skala - len sa s úsmevom sklonil a ochutnal jej pery. Jeho bozk bol dobyvačný, agresívny a náruživý - pobozkal ju tak ako to chcel urobiť už vtedy v uličkách podzemia Desperosu a stále ju pri tom škrtil. Auriel vedela, že má práve kurevský problém, no nehodlala sa vzdať - to proste nemala v povahe! A preto mu zahryzla do pery tak silno až v ústach pocítila jeho krv. Thorn sa od nej odtiahol ako keby sa popálil, no usmieval sa a odhalil tak zakrvavené zuby a ústa. Bolo mu úplne jedno, že má prehryzenú peru a že sa mu krv vsakuje do jeho hustej brady.* (Thorn)Uhryzni ma a ja ťa uhryznem silnejšie. *Varoval ju desivým hlasom plným prísľubov a s neskrývaným chtíčom ju schmatol za jej nočnú košeľu na hrudníku tak silno, že jej tú košeľu čiastočne roztrhol, no nepokračoval ďalej, zastavil ho Eskel.* (Eskel) Brat môj, tu nie. *Pripomenul mu ich pôvodný plán a teda, že ju chceli odviesť do svojho cechu - tu im mohol ktokoľvek ich únos prekaziť.* (Thorn) Ach, máš pravdu, braček, nechal som sa uniesť. *Zapriadol a palcom na ruke, ktorou ju nedržal pod krkom prešiel po jej perách a tým jej po nich a trochu aj po brade roztrel vlastnú krv, ktorá tam zostala.* (Thorn) Na túto predohru bude času dosť, maličká. *Zasmial sa a to už sa spoza Eskela do kuchyne dostal aj Agnar, ktorému začalo modrieť začervenané oko do ktorého ho kopla.* (Agnar) Človeče beriem späť všetky tie uštipačné poznámky, ktoré som ti povedal keď si mi prezradil, že ťa premohla a okradla táto mladá žaba. *Zašomral a zviazal s pomocou Eskela Auriel ruky za chrbtom - Auri by protestovala, kričala - čokoľvek, no Thorn jej opäť zamedzil prístup kyslíku a teda nedokázala robiť nič len zúfalo sledovať čo sa to deje a pri tom sa snažiť nezamdlieť z nedostatku kyslíka. Na krku bude mať určite modriny po tom ako ju škrtil.* (Thorn) Ide sa. *Zavelil keď Auri napchali do úst guču látky a potom jej ju tam poistili tým, že jej zaviazali ústa okolo hlavy. Toto už raz zažila .. a rovnako ako vtedy bola zúfalá z toho, že nedokázala zo seba vylúdiť jedinú hlásku. S nesúhlasným.* Mmmmhhmm!!! *Si ju prehodil Thorn cez rameno a tľapol ju po zadku na čom sa jeho spoločníci so smiechom vydali ku vchodovým dverám a následne do podzemia Desperosu kde mali svoj úkryt. Nikto im nevošiel do cesty - nikto by nebol tak hlúpy. Ved to bola "len" skupinka barbarov, ktorí si unášajú mladú pannu. Nič neobvyklé pre desperos.. okrem toho aj tak ešte len svitalo a na uliciach ešte nebolo veľa ľudí.*

*Prvé slnečné lúče začali pomaly lízať zem, temnota na okolo začala ustupovať. Vtáci začínali čvirikať, zver na ulici ožívať, opilci, feťáci sťahovať sa pred slnečným svetlom naspäť do temnôt, kde trávili slnečné dni. V uliciach, kde po prvých slnečných lúčoch nebolo stôp kráčala skupinka ľudí. Oblečení (len miesto lebky je tam ruža) v rovnakom oblečení, len traja v čele skupiny, tí zo zlatými a bezcitnými zlatými očami mali na tvárach zvieracie masky. V čele kráčal muž s maskou lišiaka, po jeho pravici žena s maskou havrana a po ľavici zase muž s vlčou maskou. Popri ich nohách kráčali traja čierny psy, veľký, div im neboli po pás. Neopúšťali bok svojho pána. Cal, Coriane a Rydel. Trojčatá, ktoré viedli cech, trojčatá, pred ktorými mal v cechu každý rešpekt. Hoc každý veril z nich, že vodca z nich bol najslabší, bol to práve pravý opak. Aj keď si ako jediný zo svojich súrodencov zachoval "ľudskosť" to on bol ten, čo viedol tento cech smerom slávy a poznania ostatných. Každý raz počul o cechu žoldnierov a poslednej dobe aj viac, než by sa normálne malo. Teraz však ani jeden z nich nemieril na bojové pole. Ani jeden z nich sa nechystal bojovať, pokiaľ to nebude nutné. Kráčali uličkami, ktorým sa vyhýbalo samotné svetlo s jasným cieľom - prepadnúť cech Gundahar, ktorý zobral niečo čo patrilo im. Mladé bielovlasé dievča s modrými očami, ktoré malo neuveriteľný talent nasrať všetko a všetkých okolo, znepriateliť si každý jeden cech, každé jedno bratstvo či mocnejších ľudí proti sebe. Coriane uvažovala, prečo také dievča ešte vôbec žije. Hoc ju nikdy nevidela, mladá upírka bola zvedavá na ono dievča, ktoré chcel jej otec tak veľmi chrániť. Ona jediná zo súrodencov ju nepoznala, cítila sa trochu ukrátene, o to však mala najväčší úsmev pod svojou maskou. Kráčali v tichosti, nečujne, prechádzali uličkami, zatiaľ čo slnko pomaly ale iste naberalo na výške. Zatiaľ, čo Desperos sa pomaly prebúdzal k životu. Avšak stále pospával. V tichosti a ešte dlho bude.
Skupina zahalených ľudí mierila jeden smer. Podsvetie, podzemie, tam, kde sa deje viac toho zlého než dobrého. Tam, kde sa i slnko bojí vychádzať a tam, kam nikto s rozumom nepríde dobrovoľne. Už to bol nejaký ten piatok, čo naposledy Cal vkročil na pôdu tohto miesta. Bolo to pár rokov, bol zahltený povinnosťami, vlastnou rodinou, ktorú tajil, no dúfal, že všetko pôjde ako má a on ju bude môcť ukázať svetu. Základňa cechu Gundahar bola pre Caloreho známe miesto. S Thornom si rozumel, boli dobrí priatelia, bol to muž, ktorý poznal jeho skutočné meno a tvár, ktorý poznal jeho žiaľ, ale i smiech keď spolu popíjali pivo, ale poznal i stránku, kedy Cal odhodil ľudskosť, ktorú mal a bolo z neho rovnaké zviera, také isté ako jeho brat a sestra. Potom čo vkročili na ich územie, každý ich nádych, každý ich krok sledovali Barbari. Niektorí len letmo, niektorí z nich nespúšťali oči pokiaľ im úplne nezmizli z dohľadu. Nikto sa však nestaval do cesty. I ľudia, čo mysleli len svalmi spoznali, kto sa prechádza ich územím, kto sa opovážil vôbec naňho vkročiť bez pozvania si hľadeli svojho. Aj keď to bola malá skupina, šiestich ľudí a troch psov, nikto nenamietal a oni tak mohli prísť tam kam chceli. Tam, kde na isto príde aj Thorn s Auri, ktorú im donesie.* Hej, Thorn tu nie je, tak sa otočte a choďte naspäť. *Odvážny to barbar sa im postavil do cesty. Nevyzeral ako niekto, kto tu bol dlho a kto vedel, ako to tu chodí. Dokonca v pozadí Rydelové bystré uši počuli šepot tých, ktorých vedeli pre tých, ktorí nevedeli, aby sa nepribližovali.* Toho som si vedomý. Tak uhni z cesty. Poručil mu Calore, jeho dominantný znelý hlas. Chladný, pokojný ako hladina zamrznutého jazera, cez to však výhružný ako voda pod ľadom. Zavadzal. Neboli ani zďaleka tam, kde chceli byť a ani jeden z nich netušil, kedy sa Thorn vráti zo svojho výletu aj s Auri.* Vráť sa naspäť odkadiaľ si prišiel. Slaboch ako ty mi nebude rozkazovať. *Skutočne to musel byť nováčik. Niekto, kto bol v cechu, a v Desperose celkovo len chvíľu, že si otvoril odvrávať niekomu ako bol Calore. Ten sa pod maskou uškrnul, tak ako jeho sestra. Pokojná atmosféra, ktorá bola okolo sa potom náhle zmenila, bolo to ako by sa zdvihol vietor, cez to však žiaden nefúkal.* Skurvení ľudia ako vy tu nemáte čo hľadať. Nedal sa zastrašiť náhlou zmenou ovzdušia.* Nezabite ho, nie sme tu kvôli tomu. Navyše, aspoň nebudem sedieť na zemi. *Bol to pokýn pre všetkých piatich, aby sa na barbara vrhli. Nikto mu neprišiel pomôcť. Všetci sledovali ako hora svalov padá pod tiahol presily, Calore by si dovolil povedať, že aj omnoho väčšej sily. Bez krvi sa to však neobišlo, no nakoniec jej aj tak dvaja vliekli za nimi až pokým nedorazili na ono miesto v tábore, kde jej hodili na zem a Calore si na ňom urobil pohodlie. Sadol si, usadil sa celou svojou váhou, Lihele si ľahla k jeho nohám, zatiaľ čo Ara zastala miesto po jeho pravej ruke, po jej boku si sadla fena Zen a Shade zastal miesto po jeho ľavej ruke a k jeho nohám usadol Kon. Zvyšní traja stáli opodiaľ a dávali pozor, ak by sa znovu niekto rozhodol postaviť sa Caloremu do cesty. Tri páry očí sledovali okolie, vyčkávali na príchod tých, ktorých očakávali. Vzduch okolo nich bol chladný, hladný po moci a dominantný. Taký, aký by sa čakal od niekoho, ako boli oni. Cez to však neuveriteľne pokojný, až ten samotný pokoj mohol rozpútať niečo zlé.*

*Auriel bola zúfalá - pokúšala sa uvoľniť si zviazané ruky ktoré mala za chrbtom kým ju Thorn so svojimi kumpánmi niesli niekam do temného podzemia. Oči mala plné sĺz, od strachu mala zrýchlený dych, no nič z toho nemohli vidieť - tvárou bola totiž ku Thornovmu chrbtu. V duchu zvažovala čo mohla urobiť inak, nechápala ako môže mať takto neskutočnú smolu, ako je možné, že sa neustále dostáva do takýchto situácií a v tejto chvíli nemyslela na nič iné než na prívesok ukrytý v jej medailóne, na vlka od Rydela a modlila sa ku veľkej šestke nech pri nej stojí aj v tejto chvíli. Možno ju ochraňoval ten amulet vlka, možno bohovia a možno len ešte nemala v osude napísané, že má takto skončiť - ich skupinka náhle zastavila.* (Agnar) Čo sa deje? Prečo tu na nás čakáš? Idú po nás gardisti? *Opýtal sa ten blonďák niekoho na koho Auriel nevidela, no potom ho spoznala podľa hlasu.*(Sgern)Horšie. Thorn, máš návštevu z cechu Shiver. *Pregovoril svojim zasmušilým, hlbokým hlasom na čo sa Thorn zasmial až na jeho pleci Auri trošku nadskakovala.* (Thorn) To nie je problém, priateľu.. Zabudol si, že máme s nimi dobré vzťahy? - otvorte mi dvere a nezavadzajte. Mám dnes totiž plány, ktoré nechcem dlho odkladať. *Ako to povedal pohladil Auriel po stehne a ona sa pokúsila kopnúť ho nohami, no držal ju príliš silno a teda len opäť vydala priduseným hlasom pazvuky na prostest.* Mhmmhmp! *Sgern otvoril dvere a celá skupinka dorazila do priestorov cechu Gundahar kde zbadali trojičky, vlky a ich prisluhovačov... Celú tú scénku a Thorn pochopil Sgernove slová. Toto nebola priateľská návšteva, no nedal na sebe nič znať. Hrdo sa postavil so malou družinou pred nich a rozhliadol sa po ostatných barbaroch čo sa tomuto celému prizerali.* (Thorn) To tu nikto z vás nemá nič lepšie na robote? Pakujte sa makať, darmožráči! *Okríkol ich mohutným hlasom a usmieval sa pri tom. Jeho rozkaz bez zaváhania splnili a počas toho čo sa jeho cech odpratával preč - Thorn sa široko usmial na svojho starého priateľa. Samozrejme ho spoznal a nerobil si nič z toho, že sedel na jednom z nováčkov, ktorí očividne nevedeli kde je ich miesto.* (Thorn)Čomu vďačím za návštevu, starý brachu? Mohli ste dať vedieť skôr .. dnes mám už nejaký program. *Predniesol a pyšne voľnou rukou potľapkal Auriel po jej pevnom, oblom zadočku. Tváril sa ako keby si priniesol domov novú hračku či pozlátenú trofej. Samozrejme sa na tieto jeho slová Auriel nespokojne zavrtela - opäť sa snažila kričať a nadávať, no vyšlo z nej len.* Mphmmh! *Auriel nevidela to ako Cal sedí na barbarovi, nevidela ani Rydela ani psa.. netušila kto je cech Shiver... nevidela nič len Thornov široký chrbát. Thorn sa na svojho priateľa Caloreho usmieval aj napriek tomu, že mal prehryznutú spodnú peru, ktorá mu krvácala. Vedľa neho sa po jeho ľavici postavil jeho brat Eskel, ktorý mal na čele drobnú tržnú ranu a úplne mokré vlasy od džbánu, ktorý mu o ňu Auri rozbila. Po Thornovej pravici sa objavil Agnar s monoklom a vedľa nich sa o svoje kladivo oprel brom, ktorému Auri popálila oko. Pravdepodobne by nikto z tu prítomných neuhádol, že za ich zraneniami stojí len tá mladá útla žienka, ktorú mal ich šéf prehodenú cez plece.*

*Cal sedel a vyčkával. Jeho nová stolička sa ani nehla, za čo mu bol veľmi vďačný. Títo nováčikovia mali niečo do seba! Tak poslušne držali keď ich človek nenásilne poprosil. Calore sa nemusel aspoň zašpiniť, keď sa pre neho váľal po zemi niekto iný. Síce ak by uhol z cesty ešte predtým a bez názornej ukážky, že tu je slovo Calové rovnako veľké ako Thornové by v tejto situácii neboli a čarodej by pravdepodobne čakal po stojačky rovnako ako jeho dvaja súrodenci. Šťastie stálo však pri ňom. Onen barbar si odniesol len zlomený nos a zopár prstov, nemohol mu urobiť nič vážnejšie, nemohol jej ani zabiť. Predsa len prišiel na návštevu a na tej návšteve si prišiel po niečo, čo je jeho. Po niekoho, kto patril cechu a koho cech chránil. Nevedel povedať, či má dievča nejakú ďalšiu schopnosť sa vykrútiť z každej situácie celá a bez následkov. Normálne by Thorna nechal, nech ju aspoň naučí, ale to nemohol.* Už sú tu. *Preniesol Rydel keď ucítil známy Thornov pach i jeho komplicov. Tri pári očí jej za chvíľu zazreli, rovnako ako Auri prehodenú cez jeho rameno ako vrece zemiakov. To dievča jej naposledy neuveriteľne nasralo, chcel, aby aspoň na chvíľu trpela... ale aby mohla Nyrinn a jej matka slobodne niesť meno Zane ju potreboval. Jeho zlaté oči sa zadívali do tých Thornových keď posielal svojich ľudí preč, aby mali súkromie. Poznali sa dobre. Barbar bol jasnou ukážkou, že keď dlhodobo slúži človek cechu dobre, dovolí mu odísť a žiť život aký chce. Thor a Cal. Boli ako bratia, kamaráti na pitie, občasné návštevy bordelu. Bili sa spolu proti sebe, no hlavne často ako mladší bili ostatných spoločne a kryli si chrbát. Poznali svoje starosti, dobré i zlé stránky a Calore k nemu pristupoval s rešpektom rovnako, ako Thorn pristupoval s rešpektom k Caloremu. Teraz tu však nebol ako jeho kamarát, ani ako jeho brat. Chcel si rypnúť do Auri, mal ostré slová na svojom jazyku, cez to však svoje prvé slová venoval práve barbarovi.* Brat môj. Mrzí ma, že ti musím pokaziť program, ale to dievča je pod ochranou cechu. Preto som tu. Hneď ako som sa dozvedel, že si u nej, vyrazil som sem, aby som ti zabránil urobiť to čo chceš urobiť. *Oznámil mu. Ani sa v jeho prítomnosti nestaval, zostal sedieť, aby každý kto ich náhodou vidí chápal, že v niektorých prípadoch má Morithi i väčšie slovo, než ich samotný šéf. Barbar vedel, že by sem nemerali cestu, ak by to nemysleli vážne. On, jeho súrodenci a doprovod. Nikto by tu nebol, ak by skutočne dievča nebolo pod ich ochranou. Normálne by sa k nemu pridal, možno i len sledoval, ale nemohol. Pokojný a cez to chladný hlas, oznamujúci, že to dievča by mohlo spustiť, to čo nikto z nich nechce a aj cez to, že tu boli šiesti, mohli z tadiaľto odísť víťazne. Usadil sa inak, viac vážnejšie.* Povedz mi dievča, ako môže mať niekto taký talent? Naštvala si Bratstvo Morany a ja som ho vyhladil, naštvala si vodcu cechu Shiver a Morte ťa zachránil, naštvala si Thorna a teraz ťa zachraňujem znovu. Majú v tom snáď prsty bytosti, ktoré sú nad nami, alebo máš len viac šťastia než rozumu? *Desperos i cez jeho veľkosť bolo malé mesto a to, že naštvala väčšinou tých, ktorí vládli podsvetiu musel byť určitý druh talentu. Jeho slová boli venované rovnako ako Auri, tak aj Thornovi. Menšie rypnutie do Auri, menšia vyhrážka pre Thorna. Vedel, že ostatní barbari sú natoľko tupí, aby si z toho nič nerobili, ale Thorn poznal Morteho, zakladateľa cechu a tak vedel, že si s ním nie je radno zahrávať. Nechcel si s nimi pokaziť dobrý vzťah, nechcel si zničiť priateľstvo kvôli malému dievčaťu s nevychovanou tlamou, prstami, čo sa nenaučila, že kradnúť sa nemá. Hlavne nie na miesto ako je toto.*

*Keď Auriel započula ten hlas - celkom stuhla čo musel Thorn pocítiť lebo jej telo zostalo napäté. S vytreštenými očami zadržala dych a dala by všetko za to aby sa mohla pozrieť a presvedčiť sa na vlastné oči..... Ten hlas, ten by spoznala kedykoľvek a kdekoľvek na svete. "Calore... je člen toho cechu o ktorom hovorili! Cechu Shiver!" *Došlo jej a na moment ju napadla šialená predstava, že tomu cechu velí Rydel a preto je pod jeho ochranou... Tak strašne sa chcela pozrieť a vidieť to čo videl Thorn! Thorn Caloreho videl a počul čo hovorí, no jeho slová ho skutočne nepotešili. Na moment ľutoval, že si Auriel nevzal už vtedy v jej dome - v tej kuchyni či po ceste sem. Chcel to veľkolepé - chcel si to užiť a nakoniec si neužije nič zo svojej vytúženej pomsty. Thorn nebol hlúpy, vedel čoho je Cal a jeho otec či súrodenci schopní. Auriel síce chcel strestať, no rozhodne mu nestála za to aby kvôli nej prišiel o cech či spojenectvo, ktoré mu dožičilo priateľstvo s Calorem. Nemohol sa však ubrániť trpkého až frustrovaného povzdychu nakoľko dlho túžil po tom aby si ju mohol podmaniť.* (Agnar)Tá si teda fakt vie robiť kamošov. *Zašomral pošepky blonďatý barbar smerom ku Eskelovi, ktorý cítil tak ako Agnar napätie narastajúce v miestnosti a obával sa, že sa jeho starší brat nebude chcieť tak ľahko vzdať svojej pomsty.* (Thorn) Takže tí čo strážili jej dom boli od vás? Do pekla.. tak to prepáč - jedného sme vypli. Nuž ale asi sme si v tomto kvit. *Podotkol s neveselým úškrnom a pozrel sa na Caloreho "stoličku" v podobe nováčika z jeho radov.* (Thorn) Asi nezmeníš názor, keď ti ukážem zmluvu ktorou sa mi tvoja chránenkyňa upísala, čo? Ah.. mohol by si mi ju aspoň požičať, na pár hodín.. vrátim ti ju takmer celú, sľubujem. *Diabolsky sa pousmial, snažil sa svoju frustráciu a hnev zamaskovať za vtípky a aspoň týmto Auriel ešte trochu strestať.* (Thorn) Alebo sa pridaj ku mne, pobavme sa ako za starých čias! Spoločne ju môžeme ochraňovať celé hodiny.. *Keď to povedal, Agnar sa trochu zasmial a Brom so spálenou tvárou hodil kradmý úsmev na svojho šéfa tiež. Auriel počas tohto celého takmer zlyhalo srdce - do žíl sa jej lial adrenalín až sa celá triasla. Musela sa nútiť dýchať v pokoji.. bála sa, že Cal bude s jeho "starým priateľom Thornom" súhlasiť. Potom Cal oslovil priamo Auriel - a tak si ju Thorn zložil z pleca akoby nevážila ani kilo. Postavil ju na zem a schmatol zozadu za jej po stehná dlhé, rozpustené, vlnité vlasy. Druhou rukou jej chytil bradu a otočil ju na Caloreho, ktorý si mohol vychutnať jej vydesený pohľad.* (Thorn) No, noo.. čo je to za vychovanie, moja lady, pozerajte sa do očí mužovi keď s vami hovorí! *Zašomral s tvárou pri jej uchu a keď sa od neho chcela odtiahnuť - zovrel jej vlasy silnejšie až jej do očí stúpli slzy - tak ju moc potiahol. Zhlboka dýchala a vystrašene sa pozrela na tú scénku pred ňou. Už si bola istá, že je to Calore, sedel na barbarovi, mal na sebe masku - no tie oči.. uhrančivé, zlaté oči plné výsmechu - tie boli pre neho typické tak ako jeho hlas. Bolo jej jasné, že si pohľad na ňu teraz musí užívať.. hlavne po tom ako mu naposledy vzdorovala. Teraz tu stála len v roztrhanej nočnej košeli - na krku stopy od škrtenia, bosá, bezbranná.. s rukami uviazanými za chrbtom a hordou barbarov okolo nej. Po Caloreho ďalších slovách však strach v jej očiach vystriedalo niečo iné prekvapenie keď jej naznačil, že to on je vodca cechu Shiver. V tej chvíli sa mala chuť naozaj zasmiať nad jej osudom. V tomto meste neexistoval cech, ktorý by neusiloval o jej život aspoň nejakú chvíľu. Jeho posledné slová ju však prinútili spamätať sa... zamračila sa a prebodla Caloreho nenávistným pohľadom. Dívala sa mu do jeho zlatých očí a mala v nich pre ňu tak typický vzdor.* "Povedala by som ti čo za tým je keby ma tvoj kamoš neumlčal! Muži nikdy neznesú ženu, ktorá pred nimi neskloní tvár a nepokľakne! Mocní a nebezpeční muži nenávidia ženy, ktoré im vzdorujú a ktoré im neukazujú strach a neplnia ich túžby." *Tieto myšlienky si mohol prečítať v jej tvári, napriek tejto situácii - nabrala zvyšky odvahy a neplakala ani sa netvárila vydesene.*

*Bolo mu jasné, že sa prezradí podľa hlasu. Hoc mu tvár zakrývala maska, jeho jasné zlaté oči plné chladu, rovnako ako jeho známy hlas, ktorý sa Auri už niekoľkokrát vysviat, urazil ju, napadol ju. Nebolo možné, aby jej nespoznala. No mala zaviazané ústa, nemohla vykríknuť jeho meno a tým ohroziť jeho totožnosť. V duchu trochu nadával, že bol Thorn hlúpy a chcel si ju podať u seba doma a nie u nej, či tam. Nemal by tomu ako zabrániť, nemal by ju ako ochrániť a ona by tak dostala to čo si zaslúži. Konečne by dostala po hube za to, čo robí. Za to, ako uráža, kradne, nepodriaďuje sa tým, ktorí majú väčšiu moc a silu než ona. Robila si čo chcela ako malé detsko a už musel prísť čas na to, kedy sa konečne popáli. Kedy konečne zistí, že nemá právo robiť to čo robí, že sa zahráva s tými, s ktorými sa nezahráva ani samotný starosta, či upírie rodiny, nebodaj vlkodlaci. Len blázni a tí blázni potom končia ako výstraha pre ďalších, že majú držať hubu a krok, keď nepomôže ani to, prichádza na rad drastické riešenie... vyhľadenie. Tak ako cech Shiver vyhladil Bratstvo Morany. Auri si jednoducho priveľa dovoľovala a tomu musel prísť už konečne koniec, ale ako sa ukázalo, nebude to ani dnes, a možno ani zajtra a bude pokúšať to svoje mizerné šťastie znovu a znovu, ale nič nemá bezodné dno a jedného dňa jej to šťastie vyprchá a nič na celom svete ju nezachráni. Thorn nebude kvôli nej riskovať dobrý vzťah s Cechom, nebude vzdorovať. Aj keď sa o to bude snažiť, nakoniec sa podvolí, pretože obaja vedeli, ako by to skončilo.
Nad jeho slovami mávol rukou.* Nemal si ako vedieť bratu. *Nehneval sa. Nemal prečo. Nemal ako vedieť a hoc sa vo svete nevedomosť trestá, Calore vedel ukázať milosť, tak ako ju preukazoval často, no i jeho pohár trpezlivosti a toho všetkého jedného dňa pretečie. Kedy? Kto vie. Možno teraz, možno o chvíľu, možno zajtra a možno za dlhú dobu. Nikto nemohol tušiť, čo čarodejovi behá v hlave - rozhodne to však boli jeho vlastné myšlienky, ktoré ovládal. Nad jeho ďalšími slovami sa zasmial.* Ver, že by som ti ju rád požičal, ale nemôžem. Nájdem ti nejakú ďalšiu, ktorá bude vzdorovať, ktorá bude mať oveľa krajšiu tváričku než ona, sľubujem. *Usmieval sa pod čiernou maskou líšky, ktorá dokonalo zakrývala jeho tvár. Objímala ju, sedela ako uliata, presne tak, aby boli vidieť len tie zlaté oči, ktoré prebodávali všetko a všetkých na okolo.* Ver tomu, že by som ju ochrániť nedokázal. *Narážal na to, že i ona mu liezla krkom, narážal na to, že ju sem chcel dovliecť aj sám, chcel ju zabiť, vidieť ju trpieť za ten odpor, za tie slová. Muži, ku ktorým sa každý správa s rešpektom a úctou. Je ťažké pre nich, keď im niekto odporuje. Nechcel Thornovi upierať zábavu, nechcel ho privádzať do zlej nálady, či jej naštvať, podarilo sa mu však všetko tým, že bol v tomto neústupný. Calore svoju ruku položil na hlavu Lihele, pohladil ju, poškrabkal. Držala a čakala na pokyn svojho pána. Sledoval, ako ju Thorn dal dolu z jeho pleca, ako ju otočil k nim, aby sa mohla dívať na tu nádheru, čo tu mali. Mohla sa dívať do všetkých troch párov chladných zlatých očí. Aj tie, ktoré patrili Rydelovi sa teraz tvárili chladne, ako keby vôbec ten milý a vcelku plachý muž neexistoval. Ahh, Rydel bol skutočné zviera, keď bol v práci. Keď Rydel neexistoval. Len Shade. Je jedno o koho išlo, aj keby išlo o ženu, ktorú miluje, bude sa na ňu dívať rovnako chladno, vražedne, ako na každú jednu lovnú zver, po ktorej chcel skočiť. Nenamietal nič voči jeho hrubého chovaniu k Auri, žiadna mimika, žiadny náznak, nech jej ukáže, nech sa k nej správa ako chce, toto mu dovolil, aj tak vedel, že by jeho prístup nikdy nezmenil. Predsa len, ako sa barbari vychovávali od nepamäti, za to si mohli sami. Barbari. muži, kone, ženy. A ani keby sa sám Calore, či celý Desperos dokonca postavil na hlavu, nikdy ich neprevychovajú, pokiaľ to nebude od mala a po niekoľko generácii, aby im z hlavy vymlátili všetky pudy.
Ten vzdorovitý výraz. Musel priznať, že ho nečakal. Bola v takejto situácii a predsa len sa odmietala podriadiť, aspoň prejaviť trochu úcty. Morithi sa zasmial, hlasno, chladne, na moment zatvoril svoje zlaté oči, ako keby predychával jej tvrdohlavosť a premýšľal, čo urobí. Nehodlal to nechať len tak, bez trestu... bez toho, aby si uvedomila s kým rozpráva, kto pred ňou sedel a kto prišiel, aby ju z tadiaľto dostať a ona neprejavila aj tak ani trochu vďačnosti! Ani len trochu. Chcel sa z toho smiať. Jeho tvár sa chcela smiať. Auri... dievča, ktoré pokúšala svoje šťastie, ktoré pokúšala trpezlivosť Morithiho, ktorá pokúšala všetko. Keď sa nad tým tak zamyslel... zatvoril by oči, otočil by sa a nič nevidel, nepozeral by sa. Tak by mohla konečne dostať to čo si zaslúži. Muž, jenž sedel na barbarovi, jenž sem neprišiel vyjednávať, a mohol povedať, že i očakával, že tu vznikne boj, kvôli nespokojnosti z toho, že si ju prišli zobrať a ona vyjde zo všetkého bez trestu. Prečo by k sakru mala vyjsť zo všetkého poriadku?! Prečo by sa mohla len ona takto pozerať na Caloreho, ktorý ju prišiel vytiahnuť z najhoršieho bez trochy vďačnosti, že sa barbar nedotkne viac jej teľa, že ju neoberie o to jediné, čo jej zostalo a čo si tak chránila po príchode sem. Štvala ho. Nehorázne. Krv mu vrela v žilách.* Možno som mal predsa len prísť trochu neskôr a neponáhľať sa sem. Možno by som sa mal teraz otočiť a tváriť sa, že sa nedívam na pol hodinu. *Dal si dlaň hravo pred oči, zakryl svoje zlaté oči, no potom rozprestrel prsty, aby jedným okom videl na to, čo sa deje okolo.* A nechať Thorna nech sa pobaví, keď sa na to toľko tešil. Prišiel som ťa sem zachrániť, no neukážeš ani trochu vďačnosti. Prišiel som sem, aby ťa neohol, aby ti nezobral to, na čo si toľko hrdá. Daj mi jeden jediný dôvod, prečo by som sa teraz nemal otočiť, tváriť sa, že tu nie som a nenechať ho užiť si, keď si stále takto tvrdohlavá. Cením si ženy, mám rád ženy, čo si nenechajú skákať po hlave... ale toto je už moc. Auri, zahrávaš sa s ľuďmi, ktorí majú najväčšie slovo v desperose, pred ktorými si dávajú i samotní upíri a vlkodlaci pozor. Pred ľuďmi o ktorých nikto nič nechce vedieť, pretože sa boja. Je v poriadku byť takáto, ale aj ty musíš pochopiť, že je niekedy lepšie skloniť hlavu. Tak ako ju kedysi skláňal Thorn predo mnou, tak ako som ju kedysi skláňal ja, či ktokoľvek iný, kto je teraz na vrchole. Možno ešte stále žiješ vo svete, kde sa ti ľudia klaňali, pretože si bola urodzená, lenže v tomto svete nie si ničím iným, než len niekto, kto sa hrá s nebezpečným ohňom bez toho, aby sa popálil. Mám už dosť toho, ako zo všetkého vyjdeš a ako ti bude všetko prechádzať hlavne, potom, čo sa porozprávaš s Mortem, potom, čo ťa prijme do cechu, tak aby si obchádzala všetky pravidlá, aby si bola len chránená. Konexie sú svinská vec. *Založil si ruky na kolenách, prezeral si ju a premýšľal, prečo by to teraz nemal urobiť. Prečo by jej nemal ukázať, prečo by ju nemal naučiť, že nech je silná akokoľvek, sú situácie, kedy musí skloniť hlavu rovnako ako ju sklonil i on, či ktokoľvek iný tu.* Daj jej to dolu. Chcem počuť jej jeden jediný dôvod. Auri, vyslov moje skutočné meno a postarám sa, že aj napriek dobrému dôvodu sa ti Thorn a Shade povenujú. *Rydel sebou trhol, keď to povedal. Nechcel to urobiť, ale pokiaľ Auri nedá inak na výber Morithimu, bude to musieť urobiť.* Som milosrdný človek, avšak žiaden pohár nie je bezodný, a keď je jednoducho potrebné tu skurvenú hlavu skloniť, či ukázať aspoň na pár sekúnd výraz vďačnosti, tak to kurva urobím a nebudem si hrať na hrdinu v čase, kedy to hrdinstvo vedie len k jednej ceste, ktorej sa chce hrdina vyhnúť. *Jeho hlas bol celú dobu pokojný, chladný, no cez to, ako by rozprával na Nyrinn. Snažil sa Auri naučiť, že je teraz ten pravý čas prestať si hrať na hrdinu, a skloniť sa pred mocnejším. Nešlo tu o to, že bola žena, išiel tu o princíp. V tento moment mu nebol ani Thorn rovný. Nikto v okolí mu nebol rovní, jeho slovom bolo momentálne zákonom a ak by sa jej niekto rozhodol porušiť, tiekla by krv.*

*Ako by sa na Caloreho mohla dívať vďačne keď si vďaka jeho slovám uvedomila, že on stojí za smrťou Castiela a za vyhladením bratstva Morany. Už chápala prečo mal pri sebe jeho medailón a jej výraz ešte viac zatvrdol. Chcel aby mu prejavila vďačnosť, zviazaná, zranená, ponížená, umlčaná. Mala chuť kričať od zúfalstva ktoré cítila. Vzal jej muža, ktorého ľúbila, vzal jej potešenie z pomsty keď zabil ľudí čo si jeho smrť objednali a teraz si chcel vziať aj jej hrdosť a nechať Thorna aby jej vzal aj jej počestnosť. Pri tomto všetkom si dovolil vyčítať jej, že sa na neho nedíva s vďakou?! Počas toho ako si Calore a Thorn vymieňali tie "zdvorilosti" Auri sa rozhliadala po miestnosti so slzami v očiach. V márnej nádeji sa pokúšala nájsť únikový východ.. pokúšala sa vymyslieť spôsob akým by sa odtiaľto mohla pokúsiť ujsť, no s hrôzou v duchu skonštatovala, že skrátka nemá najmenšiu šancu dostať sa odtiaľto bez pomoci. Dívala sa na ňu banda maskovaných ľudí.. tri psy - v tom strese jej chvíľku trvalo kým si uvedomila, že jej je jeden ten čierny pes povedomý.* "Kon?!" *Zreničky sa jej rozšírili - akoby jej až teraz došlo, že dve zahalené postavy stojace po Caloreho boku z každej strany musia byť jeho súrodenci - mali rovnako zlaté oči. Rydel a Coriane.* "Rydel!" *Pozrela sa na neho a na moment v nej vzplanul plamienok nádeje. Dúfala, že v jeho pohľade nájde náznak toho muža z lesa. Dúfala, že na ňu žmurkne, že jej naznačí, že ju v tom nenechá, že jej pomôže.. no jeho oči boli rovnako chladné ako pohľad Coriane - dokonca by Auriel povedala, že boli ešte odmeranejšie. Skoro ako by sa díval skrz ňu. Toto ju bolelo ešte viac než to ako ju Thorn ťahal za vlasy. Pri predstave ako sa pri Rydelovi cítila v bezpečí.. ich dopĺňajúce sa medailóny, jeho slová o tom, že jej nechce ublížiť .... odmietala si tieto dve postavy v mysli spojiť do jednej, no jej život nebol práve prechádzka ružovou záhradou a tak si to proste musela priznať.* "Bola som naivná keď som mu verila." *Pomyslela si a tak nejako skonštatovala, že naivitu má asi v povahe. Rydel nebol prvý čo ju oklamal a zradil. Samozrejme mal masku a mohla by sa upokojovať tým, že to nieje on kto sa skrýva pod vlčou podobizňou, no keď Calore povedal, že sa jej Thorn a Shade povenujú ak prezradí ich identitu - a keď videla ako Rydelom myklo... vtedy pochopila, že to je skutočne on a, že len teraz vystupuje pod svojou prezývkou "Shade".* "Bohovia, prosím.. viem, že ste boli ku mne už toľko krát štedrí, no ja teraz potrebujem ešte jeden zázrak." *Na moment zavrela oči a dúfala, že tým zaženie slzy, ktoré jej už-už tiekli po tvári. Odkedy prekročila bariéru nechcela nič iné než sa vrátiť domov. Nechcela proti sebe poštvať bratstvo Morany - len bránila svojho zraneného priateľa a samú seba, pri čom omylom zabila ich dôležitého člena. S Thornom bola ochotná v podsvetí vyjednávať, no on ju chcel len zneužiť - opäť sa bránila, v hostinci sa chovala ku Thornovi s rešpektom a pokorou, krotila Elgaladov temperament keď Thorna nespoznala. Caloremu dva krát poďakovala a to aj napriek tomu, že ju od prvej chvíle čo sa stretli len trýznil.. poďakovala mu za to keď jej vrátil Castielov medailón, a aj vtedy keď prejavil svoju ľudskejšiu stránku. Auriel vedela skloniť hlavu, nebola hrdá ani pyšná šľachtičná - nebola zlá ... mala pokoru a úctu ku čestným, dobrým a poctivých ľuďom, no odmietala rešpektovať a skláňať sa pred násilníkmi, zločincami a vrahmi len kvôli tomu, že boli mocní. Bola toho názoru, že rešpekt a úctu si má človek zaslúžiť a na ich správaní nebola ani štipka týchto ctností. Najviac sa nechcela skláňať pred Calom - nie keď s ňou práve obchodoval ako s kusom mäsa, urážal ju a ponižoval. Od prvej chvíle čo ju uvidel si užíval keď jej mohol ublížiť. Veď len preto u seba nosil týždne Casov medailón - len aby jej to mohol chrstnúť do tváre a opäť si do nej kopnúť .. len aby ju videl trpieť. A pri tom mu na túto jeho nenávisť nedala žiadny dôvod - takmer ako keby mu vadil každý jej výdych len preto, že vychádza z jej úst. Toto čo tu teraz nastalo.. ju v tom len utvrdilo. Vyčítal jej, že neprejavuje úctu a vďaku. Zviazaná, umlčaná, bosá, takmer nahá a zranená. Robil z nej tú zlú, no necítila sa vinná z ničoho z čoho ju obviňoval. Necítila sa previnilo - ona tu nebola tá kto niekoho uniesla a vydierala. Nechcela teraz padnúť na kolená a dopriať mu tú radosť - dopriať mu to po čom túžili a ešte pred toľkými divákmi, no nanešťastie v tejto chvíli nevidela iné východisko ako sa z tohto celého dostať bez toho aby im tu nezahrala vystúpenie, divadielko po ktorom pán Calore Zane tak túžil. Čo mu však mala povedať? Čo mu mohla sľúbiť? Že s ním pôjde do lázne? Že mu bude čistiť topánky? Že sa na neho bude usmievať, vždy keď jej povie aká je nepríťažlivá? Že keď ju udrie - nastaví mu druhé líce? Netušila čo od nej chce počuť, no z toho ako sa ku nej doteraz choval bolo aj tak pravdepodobnejšie to, že aj keby sa tu pred ním plazila, plakala či čokoľvek iné - vysmeje ju a aj tak nechá Thorna aby ju znásilnil, užíval by si ten pohľad - to poníženie... jej utrpenie. Možno by im s ostatnými robili obecenstvo... od Cala čakala to najhoršie. Veď bol schopný prinútiť vlastného brata aby ju znásilnil spolu s Thornom! Skutočne sa jej týmto vyhrážal! Tvárila sa stále rovnako, neverila, že má akúkoľvek šancu dostať sa z tejto miestnosti ako panna či vôbec živá.* "Môžu si vziať moje telo, no nevezmú mi moju dušu." *Chcela zostať statočná, chcela zostať silná - bola odhodlaná poslať Caloreho do horúcich pekiel, vyhrážať sa mu jeho rodinou o ktorej vedela, pripomenúť mu, že ak dovolí aby ju Thorn a Shade znásilnili - jeho otec ho za to potrestá. Chcela vykríknuť, že si má nasrať, chcela ho poslať za Moranou pretože bola presvedčená, že keďže je Thornov kamarát ... nemá žiadnu reálnu šancu na to aby jej pomohol. Srdce jej bilo tak hlasno, celá sa triasla.. v očiach ju pálili nové slzy a naberala odvahu na to aby spravila to, čo ju odsúdi ku tomu najhoršiemu osudu aký sa žene môže stať. Thorn jej začal rozväzovať voľnou rukou látku, ktorá jej v ústach držala guču, ktorá ju umlčovala ... a pri tom sa ku nej sklonil a s úsmevom stíšil hlas.* (Thorn)Prosím... bojuj maličká, vzpieraj sa, vzdoruj mu. *Zapriadol skoro pošepky a potiahol ju viac za vlasy, rukou, ktorou ju za ne držal.* (Thorn)Nenechaj ho aby vyhral, nemôže sa predsa ku tebe takto chovať. Snáď sa pred ním neponížiš, zachovaj si svoju hrdosť - to je všetko čo máš, všetko čo ti zostalo. *Našepkával jej s diabolským úsmevom a týmto ukázal prečo ho ľudia volajú Ľstivý. Skutočne dúfal, že ho Auri počúvne, že je dosť hlúpa a tvrdohlavá. Bol rád, že má s jeho kamošom Calom takto vyostrený vzťah - znamenalo to, že nie je všetko stratené a, že má stále nádej, že ju bude mať, že dostane čo chce. Vulgárne jej strčil prsty do úst a keď videla jeho výraz vo chvíli čo jej z úst vytiahol zaslintanú guču látky .. niečo v nej sa zlomilo. Chytil ju pod krkom - nie moc, no dosť na to aby cítila bolesť nakoľko jej ho už predtým dosť pomliaždil. Jeho slová boli ako jed a hoci sa jej odrážali v očiach a verila im... nedokázala ich povedať tiež. Priečila sa jej predstava, že má pred Calorem skloniť hlavu - nemohla však Thornovi dovoliť.. nemohla s ním zostať sama. Desila sa jeho pohľadu, nechcela aby bol Thorn jej prvý .... U Caloreho aspoň mala istotu, že ju neznásilní - nakoľko bola podľa jeho slov absolútna škaredka ku ktorej mal odpor a rád o tom nahlas hovoril. Thorn sa na Auriel díval takmer víťazoslávne - v hlave si predstavoval koľkými spôsobmi sa jej stihne za tú pol hodinu zmocniť.. namýšľal si, že už je skoro jeho a Auriel sa z tej predstavy spravilo nevoľno. Odvrátila zrak od Thornových lačných očí a opätovala pohľad Caloremu - v ústach jej celkom vyschlo. Upierali sa na ňu pohľady, všetkých v miestnosti, všetci čakali čo z nej vypadne a jej sa od toľkého stresu neskutočne točila hlava. Bolo jej na omdletie, no uvedomovala si, že ak by so sebou teraz sekla - neskončila by najlepšie. Za svoj život omdlela dva krát. Prvý krát ju Elgalad takmer znásilnil a druhý krát sa zobudila celá od mužských štiav. Bola si istá, že do tretice to už dotiahne osud do konca.* "Aspoň nebudem vedieť o ničom čo so mnou budú robiť a keď budem mať šťastie.. už sa nezobudím." *Utešovala sa keď sa jej začalo zatmievať pred očami a šli na ňu mdloby. Možno za to mohlo to, že už niekoľko dní poriadne nespala, možno to, že bola dehydrovaná, určite za to mohol aj strach - ten šialený strach, ktorý ju zožieral, pravdepodobne za to mohlo aj to ako ju Thorn škrtiil.. Posledné čo videla boli zlaté oči.* "Prosím bohovia.. skončite to, nechcem sa už zobudiť." *To bola jej posledná myšlienka predtým než sa jej podlomili kolená a stratila vedomie. Už .. nemala silu bojovať, nie po tom čo našla mŕtvu Naiyirin keď sa vrátila z nevestinca... vysatú do sucha nejakým upírom - pohodenú na zemi v pivnici domu kde žila. Nevládala byť ďalej silná. Thorn ju držal pod krkom takže nedopadla na zem. Keď ochabla v jeho náručí - pritlačil ju viac na svoje telo a ospravedlňujúco sa uškrnul na Caloreho. Vydal zamyslené Hmmmmm.* (Thorn)Podľa mňa je toto forma vzdoru a protestu. *Hlesol Thorn a jeho kumpáni sa trochu uchechtli. Urobil grimasu, mykol plecom a potom sa uškrnul.* (Thorn) Je šanca, že toto stačí na to aby si na pol hodinu zavrel oči? Nedala ti predsa ani jeden dôvod, ktorý si chcel. *Snažil sa z toho Thorn vyťažiť maximum. Samozrejme by nebolo zneuctenie zamdletého dievčaťa tak uspokojujúce ako keby sa mu pri tom bránila, no keď išlo o Auriel - jeho femme fatale, bol ochotný urobiť výnimku.* (Thorn) Veď ja ti ju preberiem raz dva. *Sľúbil mu veselým hlasom a držal pri tom jej ochabnuté telo.*

*Sledoval pozorne každý jej pohyb, očakával, že urobí to čo po nej chce, očakával, že sa podvolí, čakal, kedy aspoň trochu skloní hlavu, tak ako na to každý čakal. Okrem Thorna, ktorý ju začal nabádať pravým opakom. On však mlčal, sedel a ani sa nepohol. Premýšľal nad sebou, premýšľal nad ňou. Možno by to mal teraz hneď zastaviť, mal by toho všetkého nechať, zastaviť barbara v tom, o čo sa snaží a skutočne jej pomôcť a nečakať na nemožné. Jej telo sa chvelo, ovládalo jej strach, zatiaľ čo Calorové sa takmer nehýbalo. Ako keby bol už dávno mŕtvy, nebola vidieť ani jeho nadvihujúca hruď. Nevidel v nej náznaky toho, že by sa chcela podvoliť, ukázať trochu vďačnosti. Nič. Jeho výraz pod maskou sa nemenil. Netváril sa nejako, stále trochu dúfal, že svoju hlavu skloní, no neurobila nič a keď ju Thorn vzal pod krk, len nečinne sledoval, avšak musel zdvihnúť ruku, aby zastavil Rydela, ktorý vykročil v pred, aby jej pomohol, aby zabránil Thornovi ďalej čokoľvek robiť. Nie, chcel, aby dostala trest za to, že vzdorovala Morithimu, chcel, aby sa naučila, že z takýchto situácii sa bez neho nedostane... hlavne, chcel toto ich otec zobrať do rodiny? Chcel toto chrániť? Veď kvôli tomuto dievčaťu mohla vypuknúť vojna medzi cechmi, Desperos by zachvátil chaos a smrť, hoc len na pár týždňov, skôr než by cech Shiver nedal všetko do poriadku a svet tu by sa nevrátil naspäť na svoje miesto - akurát by tu bol len jeden cech a to ten jeho. Sledoval, ako pomaly prišla o vedomie, nad slovami Thorna sa len pousmial. Jeho poznámky neboli od veci, niekedy ho skutočne vážne pobavili, ale dnes na to už nemal náladu. Chcel ju zobrať naspäť a vrátiť sa ku svojej práci, dokončiť ju. Všetci z tadiaľto chceli mať pokoj.* Nechaj to plávať, Thorn. *Konečne sa postavil z jeho muža a Shade vykročil pre Auri, ochotný si ju vziať, aj keby mal opustiť jeho ľudskú podobu a nechať na povrch vyplávať to zviera, čo držal pod reťazou.* Bude to tak lepšie pre nás oboch. Pre naše dva cechy. *Povedal a natiahol sa, nechal Shadeho, nech si vezme Auri do náručia, kútikom oka videl ako starostlivo si ju vzal do náručia, ako ju k sebe privinul, ako keby ju mal odmietnuť pustiť na nasledujúcich sto rokov.* Niekedy zájdeme na pivo, no teraz už pôjdem. Stále mám veľa práce, ktorá sa neurobí sama a ja ju tu nemôžem nechať. *Oznámil mu konečné rozhodnutie a i to, že sa nehodlal zdržovať o nič dlhšie, než teraz bolo potrebné. Onedlho aj vyrazili. Znovu do tých uličiek, avšak teraz už slnko svietilo aj tam. Nabralo odvahu, zasvietilo tam, kde večne vládla tma, popravde i so slnkom v chrbte sa v uličkách nič nezmenilo. Stále ňou kráčala samá smrť, stále v nej bolo čosi zlé...
Calová kancelária bola veľká priestranná miestnosť. S veľkými oknami, pred ktorými bol veľký stôl z tmavého dreva plný papierov. Pri stenách bolo mnoho políc s knihami, spismi, zvitkami. V strede miestnosti bolo i posedenie - drahší gaučík, malý stolík a dve kreslá. Na gaučíku odpočívala spiaca princezná. Ošetrená, prikrytá Rydelovou časťou oblečenia, ktoré zakrývalo jej takmer nahé telíčko len v nočnej košele. Nikto iný okrem tých dvoch tam nebol. Blondiak sedel za stolom, masku líšky mal po svojej pravej ruke, zloženú z tváre. Jeho zlaté oči sa venovali výhradne papierom, rovnako ako jeho myseľ slovám tam. Jeho ruka ladne behala s brkom po zltkastom materiály, vyplňovala všetko potrebné, zapisovala všetko, čo čarodej chcel. Pred sebou mal šálku s čajom, rovnako ako na stolíku pri gaučíku, kde spala dievčina bola konvica z ktorej sa stále parilo a bol tam i samotný čistý pohárik, ktorý čakal na to, až doňho niekto naleje príjemnú príchuť teplého čaju z ktorého Cal usrkoval zatiaľ, čo pracoval. Bolo počuť len dýchanie tých dvoch, šuchotanie papiera, škrabanie brka a jeho namáčanie do atramentu. Občas vŕzgot stoličky, keď si potreboval presadnúť, no bolo to minimálne. Práce mu dozaista ubúdalo, dával tomu ešte dve hodiny než úplne skončí, než si bude môcť pospať tiež. Nespal už dva dni, znovu mal pod očami kruhy pod očami, popolník na stole plný - špačky od cigariet boli okolo neho a zopár už i po zemi. Jedno z okien bolo však pootvorené, aby sa štipľavý dym z cigariet neusadil v kancelárii a nezanechal tu tak zápach. Dýchal pomaly, takmer to na ňom nebolo vidieť, fungoval teraz skôr ako automat, než ľudská bytosť, hnala jej totiž vidina, že čoskoro i on zapadne do postele a poriadne si pospí od toho všetkého. Už nebolo ráno, nebol ani obed ale blížilo sa k večeru. Nebo naberalo oranžovej farby, onedlho si bude musieť zapáliť sviečky, aby niečo videl, ak si svoj žalúdok nechcel zapratať lektvarmi. Odložil jeden papier bokom, zobral ďalší a zatiaľ čo čítal jeho obsah siahol po čaji, priložil si ho k perám a letmo jej pil, zatiaľ čo behal chladnými zlatými očami po čiernom písme na ňom.*

*Thorn sa držal svojej mizivej nádeje do poslednej chvíle, napokon však Cal rozhodol a odmietol mu Auriel prenechať. A tak si len Thorn sklamane a so zaťatými zubami naposledy poťažkal jej telo vo svojom náručí. Shade bol následne dychtivý a veľmi rýchlo si po ňu prišiel. Thorn si všimol už predtým, že prejavil náznaky toho, že sa mu nepáči spôsob akým sa tu ku Auri chovali, no Thornovi to bolo jedno. Pozrel sa teda Shadeovi do očí bez náznaku hanby a viny. Díval sa mu do jeho chladných, zlatých očí sebavedomo aj keď ku nemu nakráčal dravým - dominantným spôsobom aby mu Auriel vzal a dumal pri tom prečo cechu Shiver práve na nej tak záleží. Keby Calore nepovedal, že má veľa práce - pokúsil by sa zistiť čím je pre nich dôležitá. Poznal ho však dosť dlho na to aby vedel, že svoju prácu berie veľmi vážne a teda sa ho neodvážil zdržovať. Jedno bolo však isté.. Shiver Auri neochraňoval kvôli sympatiám.. teda minimálne nie sympatiám, ktoré by šli od Cala. Napadlo ho, že má to dievča niečo rozrobené so Shadeom ... nakoľko Thornovi neušlo ako nežne a zároveň kŕčovito si ku sebe Auriel privinul.. ak by nešlo o jedného zo zástupcov Caloreho - určite by si neodpustil nejakú poznámku či aspoň posmešný úškrn. Nebol však hlúpy a tak mlčal a tváril sa pomerne bezvýrazne.* (Thorn) Budem sa na to pivo tešiť. *Hlesol s úsmevom, no neznel ani trochu veselo - pohľad mal vážny a bol v skutočnosti dosť naštvaný. Keď Shivern opustil cechové priestory Gundaharu Thorn sa obrátil na Broma.* (Thorn)Postarajte sa o toho idiota. *Zašomral svojim dunivým hlasom a myslel samozrejme ležiaceho barbara z ktorého si Cal spravil pohovku. Potom sa pobral do svojich komnát a zamýšľal sa nad tým akú mal dneska kurevskú smolu. Auriel mala viac šťastia než rozumu, to bol fakt. Rozhodne sa dnešný deň pre ňu skončil najlepšie ako mohol. Auriel o sebe nevedela po celý ten čas - prebrala sa až keď sa už pomaly začalo schyľovať k večeru. Ako prvé ju v nose pošteklil štipľavý zápach tabaku, ktorý sa jej spájal s jej učiteľom filozofie pánom Wiliamsom.. ako začala pomaly precitať - počula šuchot papierov a povedomý tichý škrabot brka na papieri. Možno by na moment dokázala uveriť, že je doma v Pelagione - v ich knižnici .. no len čo sa viac nadýchla a šialene ju rozbolelo hrdlo - precitla. V mysli sa jej behom pár sekúnd zrekapitulovalo všetko až do chvíle čo stratila vedomie a s trhnutím otvorila oči. Rozhliadla sa po miestnosti a keď nikde nezbadala Thorna - trošku sa jej uľavilo. A to aj napriek faktu, že za stolom videla Caloreho, ktorý mal vedľa seba položenú masku, rovnakú líščiu masku čo mal nasadenú na tvári tam v tom cechu. Auri zmeravela pri spomienke na to miesto a spravilo sa jej nevoľno pri pomyslení na Thorna. Možno by sa aj povracala keby v žalúdku niečo mala.. takto ju však len naplo bez toho aby z nej niečo vyšlo. Na moment zavrela tuho oči a pokúsila sa sústrediť na to či niekde v podbrušku neucíti nejakú bolesť, ktorá by prezradila aké nekalosti sa s ňou diali.. aby dokázala určiť čo sa s ňou bolo kým bola mimo, no zdalo sa, že ju nebolelo nič okrem jej hrdla, na ktorom musela mať poriadne modriny z toho ako ju Thorn škrtil. Calore vyzeral byť hlboko ponorený do svojej práce - a možno sa na ňu ešte stále hneval... preto jej nevenoval zatiaľ ani jeden pohľad. Všimla si, že mala pred sebou na stolíku prázdnu šálku a čajník... a teda usúdila, že to bolo pripravené pre ňu. S malou dušičkou sa pomaly posadila a snažila sa ignorovať tú bolesť, ktorú jej spôsoboval každý pohyb hlavou. Nechcela Caloreho rušiť a tak sa len ešte viac zabalila do tmavého plášťa, ktorý mala cez seba prehodený a obslúžila sa tak, že si naliala do šálky teplý bylinkový čaj. Ruky sa jej triasli keď sa po ňom načiahla a len veľmi opatrne si odpila nakoľko zistila, že prehĺtanie bolelo snáď ešte viac než dýchanie. Potichu ako myška sa rozhliadala po miestnosti a neodvážila sa prehovoriť skôr než by sa na ňu Cal pozrel alebo dal nejakým iným spôsobom najavo, že môže hovoriť. Ak sa tak však napokon stalo - Auriel by sa mu pozrela do očí a tento krát by v jej pohľade nebola ani štipka po vzdore, hneve či po niečom podobnom. Calore by si v jej očiach mohol prečítať len vďaku, ktorá bola okorenená štipkou hanby a neistoty. Nevedela čo s ňou teraz bude - teraz keď vie, že Cal nie je len obyčajný muž ... a, že je nebezpečnejší a mocnejší než predpokladala obávala sa trestu za svoje doterajšie správanie.* J-a-a.. *Pokúsila sa prehovoriť, hlas jej však zlyhal a od bolesti tuho zavrela oči. V rozprávaní nepokračovala preto, že by nevedela čo má povedať, to Thorn jej zdá sa ublížil viac než si myslela. Hlas mala zachrípnutý a priškrtený a teda nedokázala úplne jednoducho prehovoriť - aspoň nie hneď.*