Podzemní chodby

*Šuchanie papiera, škrabanie brka oň. To boli dominantné zvuky v miestnosti. Nepočul nič iné. Dokonca ani svoje vlastné myšlienky. Na chvíľu si tam vtedy myslel, že Thorn neustúpi, no nakoniec to bol Cal, čo víťazne odišiel. Predsa len, preškoliť ho mu nerobilo problém, problém bol v tom, že na stole mal prácu a on by jej zdržal. Nemal rád nedokončenú robotu, a nemal rád, že ho zdržovala. No mal toľko rozumu a skúseností, aby vedel, že zdržovať jej ešte viac je podstate samovražda.
Od vtedy, čo sa vrátili naspäť, Rydel uložil Auri do pracovne a Calore ho poslal preč. Usadol za svoj stôl a pracoval bez prestávky. Nejedol, len mu sem nosila jedna slečna aspoň vodu, než jej nakázal k večeru doniesť čaj, hádal, že sa nejako vtedy prebudí, tak aby mala spiaca princezná čo piť. Bol príjemný na hrdlo, presne niečo, čo potrebovala. On sám to zažil neraz. Leon jej veľakrát pridusil, párkrát to už hraničilo aj so smrťou, vždy sa mu po tomto čaji urobilo lepšie, tak hádal, že pomôže aj jej.
Okrem práci nič nevnímal, dlho mu trvalo, kým postrehol, že sa Auri prebrala. Asi až vtedy, keď si nalieval čaj. No nič jej nehovoril, nechcel ju v tej chvíli vyrušiť, chcel, aby sa napila a urobila tak dobre pre svoj krk. Vedel, že v tento moment nebude môcť dobre rozprávať, spomínal si na bolesť hrdla, na to, ako bolelo dýchanie, pregĺganie či rozprávanie. Hodlal jej teda dopriať ešte zopár minút času, aspoň toľko, pokiaľ nedokončí hotový papier, ktorý ležal pred ním. Až keď jej mal hotový, odložil brko, rovnako ako zažltnutý papier s dôležitým obsahom bokom, vzal znovu šálku čaju a dopil tú trochu, čo tam mal. Svoje zlaté oči až potom uprel na ňu. Boli chladné, ako vždy.* Pi hlavne ten čaj. Keď som bol v rovnakom stave ako ty, zvykol som ho piť. Zakaždým uľavil môjmu hrdlu. *Povedal jej. Zadíval sa do jej tváre, nebol na ňu nahnevaný. Okrem chladných očí bolo ťažké v tento moment určiť ako sa cíti. I jeho tón hlasu bol neutrálny. Pousmial sa pri jej márnom pokuse niečo povedať, postavil sa a vyrazil k nej. So sebou vzal ako masku, šálku tak i plný popolník z ktorého pár špakov padlo na zem, no s tým sa nedalo nič robiť. Potom to uprace, keď si náležito odpočinie, potom čo dokončí prácu, ktorú po dlhých hodinách aspoň na moment odloží. Posadil sa naproti nej, položil popolník na stôl ako prvý, potom i svoju masku a šálku pre prípad, že by sem niekto vtrhol a on by si musel zakryť svoju tvár. Obslúžil sa aj on. Dolial si.* Vypi aspoň jednu šálku a skús to potom znovu. *Dal jej radu. Pamätal si na to dobre, rovnako ako Coriane, ktorá zažívala to isté čo on. Nechcel začať rozprávať, pokiaľ nepovie to čo má na srdci. Sedel na kresle dominantne, tak ako bol tomu učený a vedení, no tentokrát z toho nebola žiadna agresia, dokonca ani pasívna. Nebolo to preto, aby si kopol do Auri, nebolo to preto, aby jej ublížil ale preto, lebo to bol takmer jediný spôsob ako si sadnúť, pokiaľ nešlo o sedenie za stolom z tmavého dreva kde naňho doteraz čakala robota.*

*Keď sa na ňu pozrel, jeho zlaté oči boli chladné a absolútne nevedela určiť čo sa mu asi odohráva v hlave. Minimálne však nepôsobil nahnevane, nesálala z neho vražedná energia a rovnako nepôsobil, že by bol lačný po pomste. To všetko spôsobilo, že bola Auriel o málinko pokojnejšia a ruky sa jej už tak netriasli. Potom jej Calore povedal neutrálnym hlasom, že už bol v podobnej situácii a informoval ju, že ten čaj by jej mal pomôcť uľaviť od bolesti. Auriel nepatrne prikývla a opätovala mu pohľad počas ktorého sa ešte stále sa v jej nebíčkovo modrých očiach odrážala vďaka - bola však zastretá aj inou, temnejšou emóciou. Mohol za to fakt, že tu nebol Rydel.. po tom čo sa stalo tam s Thornom a Calorem.. jeho neprítomnosť v miestnosti v nej vyvolávala zvláštnu formu smútku zmiešaného s únavou. Nechcela sa tomu teraz ale poddávať a teda sklopila pohľad ku šálke čaju a asi po prvý krát odkedy sa s Calorem poznali - bez zaváhania spravila to čo jej povedal... hoci neochotne a s trošku bolestivou grimasou, no pustila sa do pomalého pitia teplej tekutiny zatiaľ čo si sadol do kresla oproti nej a tiež si ten čaj nalial do svojej vlastnej šálky. Spočiatku to bolo pre ňu číre utrpenie, no po chvíli sa jej hrdlom začal rozlievať pomerne príjemný, hrejivý pocit a Cal si mohol všimnúť, že sa jej po dopití šálky viditeľne uľavilo - presne tak ako hovoril. Napriek tomu, že stále cítila bolesť - nebola už tak neznesiteľná a tak sa pokúsila znovu prehovoriť.* Ď-ďakujem. *Dostala zo seba po tom čo vrátila prázdnu šálku na stolík a aj keď sa snažila znieť normálne, jej hlas bol veľmi tichý - znel trochu zachrípnuto a až pridusene. Nezabránilo jej to však v tom aby povedala to čo mala na srdci a teda pokračovala.* A .. prepáč. *Šepla chrapľavo, pár krát zažmurkala ako keby si dodávala odvahu a potom znovu zdvihla pohľad ku jeho očiam.* Chcem aby si vedel, že .. že by som šla do lázne radšej s tebou než s hordou barbarov. *Ako to povedala tým svojim zničeným hlasom - nepatrne sa jej pery zvlnili do slabého úsmevu. Dúfala, že Calore jej ospravedlnenie prijme.. že pochopí túto narážku a možno dúfala aj v to, že ho to trošku pobaví. Nemala silu s ním bojovať, nie po tom čo sa v Thornovej náruči tak trochu zmierila so smrťou.. v tej chvíli sa v jej vnútri niečo zlomilo a zrazu sa cítila veľmi zraniteľne a krehko. Trošku viac si ku telu pritiahla plášť ktorým bola prikrytá a potláčala triašku, opäť jej prišlo nevoľno a na moment odvrátila pohľad. Bol zastretý a sama sa cítla zvláštne prázdno, pravdepodobne mala trochu syndróm posttraumatického stresu. No nebolo sa čomu čudovať, v krátkom časovom úseku zažila naozaj poriadne silné rany, počínajúc smrťou Naiyirin až po ten Thornov únos spojený s jej takmer znásilnením.*

*Sledoval ako popíjala čaj keď sa posadil, keď jej poradil, bolo to prvýkrát, čo ju videl robiť niečo čo chcel. Nevedel, či to považovať za úspech alebo sa báť o jej zdravie, nie to fyzické ale psychické. Nekomentoval však, mohol nad tým len dúmať. Nervozitu, všetko z nej cítil a rád by jej doprial aspoň tu útechu v podobe Rydela, no ten potreboval spať, potreboval sa vyspať rovnako ako potreboval Cal. Tie čierne kruhy pod očami by si všimol aj slepý, no stále mal povinnosti a bez ich dokončenia spať nepôjde. Nechal Auri dostatok času, doprial jej toľko, koľko potrebovala, aby dokázala prehovoriť. Nedal na sebe poznať prekvapenie, keď začul jej slová, nehol ani brvou aj napriek tomu, že čím viac pociťoval únavu, ale jej ospravedlnenie všetko zahnalo a on sa musel pobavene zasmiať. Predsa len, Calore bol vždy lepšia varianta než Thorn a spol. To vedel vždy - bol viac sexy, bol viac mocnejší a... bol jednoducho viac sexy.* Hlavne si teraz zapamätaj, že kvôli tebe môže v budúcnosti vzniknúť vojná. Ako ho poznám, tak sa nevzdá, nejednaj teda unáhlene a radšej nechaj veci na mne. Nájde si cestu ako niečo urobiť, ale ver, že len za to, že na to niekedy pomyslel bude trpieť, tak ako ktokoľvek ďalší, kto na teba siahne. Chcem, aby si si uvedomila, že musíš byť opatrná, hoc budeš pod ochranou cechu. *Nechcel, aby strácala na ostražitosti, aj cez to, že jej budú chrániť. Nechcel, aby sa prestala obzerať, človek nikdy nevedel, čo sa môže stať. Musela si byť vedomá rizík, čo to prinesie, avšak i pozitív toho, že ak by sa nejaký taký debil našiel, bude potrestaný a nemá teda nijako zasahovať, aby z toho nebola ešte väčšia kalamita, než by mohla normálne byť.* Taktiež, v týchto priestoroch som Morithi. Shade je zase môj brat a sestra Ara. Neoslovuj nás našimi menami. Tak ako nikdy nevideli naše tváre, nikdy nepočuli naše mená až na výnimky niektorých, ale to má každý z nás zvlášť. *Upozornil ju a oboznámil ju s pravidlami a to, ako musí teraz fungovať či sa jej to páči alebo nie. Videl jej strach, cítil ho, on všetky svoje pocity, všetko v sebe držal, aby ju nijako neplašil, nedesil ešte viac. Prešla si mnohým za posledné dni a tak ju jednoducho... nechcel trápiť teraz viac. Bola na tom zle a tak potrebovala čas, aby sa spamätala.* Bunda čo máš na sebe je Shadeho. Zajtra ráno príde, poslal som ho spať. Predtým, než sme po teba išli mal prácu na celý deň a ver mi, je hrozný keď sa nevyspí. Väčšie šteňa človek v živote nevidel. *Uculil sa, no dal jej vedieť, že sem príde, že na ňu Rydel myslí, no Cal ho poslal tahet, aby si pospal a odpočinul si.* Ty taktiež musíš odpočívať. Síce moja kancelária nie je nič moc, ale nateraz musí stačiť, zajtra keď príde Rydel odprevadí ťa z tadiaľto preč. Hlad smäd, všetko mi povedz, obstarám ti to. *Aj keď videl, že jej je nevoľno a na jedlo nemala ani pomyslenie. No vždy tu tá možnosť bola, ak by zmenila názor. Cal znovu pred ňou ukazoval jeho ľudskú stránku, ktorú ukazoval veľmi málo. Vybalil na ňu mnoho vecí, avšak hodlal jej dopriať čas, aby to všetko pobrala. Netlačil na ňu.*

*Trošku roztrasene vydýchla keď sa na jej pokuse o vtip skutočne zasmial tak ako dúfala. Pocítila úľavu a trošku sa usmiala tiež. Toto bolo asi po prvý raz čo ho počula zasmiať sa bez toho aby sa jej vysmieval, a teda bez takého toho trpkého výsmešného tónu v pozadí a zaskočilo ju ako pri tom vyzerá - očarujúco.* "Vážne mi pripadá Caloreho zamatový smiech očarujúci?" *Pomyslela si zarazene a radšej odvrátila pohľad jeho zlatých očí kým by si stihol v tých jej prečítať čo je behá hlavou - ohodnotila popri tom svoje mentálne zdravie veľmi nízkym číslom. Keď však potom opäť prehovoril - pozrela sa na neho a vstrebávala jeho slová so zatajeným dychom a vážnou tvárou. Cítila ako jej žalúdok opäť urobil salto v zad zo strachu a nervozity. Išiel na ňu hysterický záchvat pri pomyslení, že by sa ku nej mal Thorn dostať na vzdialenosť desiatich metrov.. neuvedomovala si to, no opäť sa začala chvieť.* A-ano.. rozumiem. *Zažmurkala a pokúšala sa upokojiť svoje vystrašené srdce, ešte jej nedochádzali tie jeho slová.. Ten silný prísľub ochrany, ktorý za nimi bol. Možno to príde zajtra, možno si to uvedomí až o týždeň keď sa oklepe z týchto zážitkov a bude opäť môcť racionálne rozmýšľať. Sklonila tvár ku stolu.* Rozumiem. *Šepla svojim zachrípnutým hlasom keď jej vysvetľoval ako sa má chovať keď je tu s nimi v cechu. Coriane Auri bez masky nevidela, no ani neuvažovala o tom, že by Caloreho vôli vzdorovala. Bude ich volať tak ako si želajú.. bude robiť čo jej povedia ... nemala silu na nič iné ..... a z toho ako tento rozhovor prebiehal mala prvý krát pocit, že to všetko robí Cal pre jej dobro. Skoro ako keby pred ňou sedel úplne iný človek. Pri zmienke o Rydelovi ehm, teda Shadeovi - Auriel v sekunde zdvihla ku Caloreho tvári zvedavý pohľad, na moment akoby ožila nakoľko jej odrazu došlo prečo jej je vôňa vychádzajúca z toho plášťa trochu povedomá. Tá zmienka o šteňati by ju asi za normálnych okolností pobavila a prinútila sa usmiať, nakoľko presne vedela prečo Cal použil práve tieto slová.. no nebola ešte dosť psychicky vyrovnaná a dosť v pohode na to aby sa to stalo. Namiesto úsmevu opäť jej pohľad zostal zastretý únavou, smútkom a pocítila prázdnotu. Bála sa, že keď za ňou Shade príde - jeho oči budú rovnako chladné ako vtedy tam - keď ju držal Thorn za vlasy, keď sa bála, že by mu Shade v tom na čo sa chystal ešte vypomohol. Zavrela oči akoby sa chcela tej úzkostlivej spomienky zbaviť, no vôbec jej to nepomohlo.* Dám si len ešte trochu toho čaju. *Šepla napokon namáhavo a otvorila oči aby si naliala do šálky trochu toho teplého bylinkového zázraku. Nevedela dokedy bude na ňu Cal takto prívetivý a teda predtým než si priložila šálku ku perám - zdvihla ku nemu pohľad.* Ďakujem, Morithi. *Dostala zo seba a chcela mu prejaviť nie len vďaku ale zároveň mu tým naznačiť, že pochopila pravidlá a hodlá podľa nich hrať jeho hru.*

*Calore sám nemal energiu na to, aby ju šikanoval, aby sa jej vysmial a veci okolo, čo jej zvykol robiť. Bol jednoducho unavený zo svojej práce a keď sa obzrel na stôl videl, že jej tam je ešte obstojne dosť na to, aby tam minimálne dve hodiny sedel naďalej. Hádal, že jeho slová Auri čoskoro dôjdu, aj keď sa nebude musieť báť, pretože ktokoľvek na ňu siahne fyzicky i psychicky bude potrestaný a v tomto meste sa mu nikto neschová. Aj keby sa postavil na hlavu, len veľký debil by sa odvážil proti Shiver... a jedným z tých debilov a bláznov bol Thorn... ale keď na to príde, spozná následky za svoje činy. Akýkoľvek čin mal v tomto meste následok a aj keď ten následok neprišiel dneska a nepríde ani zajtra, raz príde. Každá akcia má svoju reakciu, tomu Cal veril a ak sa niekto túžil stretnúť s Moranou osobne, rád mu to stretnutie zariadi. Už sa neraz stretol s takými bláznami - jedným z príkladov bolo i Bratstvo Morany, ktorých členovia zavraždili dokonca aj členov jeho cechu... takže keď Roberto prišiel so zákazkou, vzal ju bez váhania. Mohol im dopriať lekciu v podobe vyhľadenia... ale Thornovi to ako jasný príklad očividne nestačilo. Musel nad tým v duchu povzdychnúť. Ak uvidí čo len náznak toho... bude tiecť krv a Thorn znovu uvidí Morithiho hnev.* Nič ti neurobí, ak by to skúsil, dostane takú potupu, že mu cech nebude dlho patriť. *Zoberie mu koňa a donúti ho, skloniť sa pred ním v najrušnejšej časti Desperosu... bude to pre neho potupa, bude ho to stáť miesto a bude slúžiť ako ukážka. Ako milosrdenstva, tak aj trestu... a to isté bude robiť zakaždým, pokiaľ sa nepoučia. Pokývol hlavou keď povedala, že bude hrať jeho hru, bude sa riadiť jeho pravidlami. Bude počúvať. Nemala na výber a ani nebola podľa neho silná vzdorovať. Vytrpela si toho dosť, takže nemala silu odporovať. Calore to chápal, akceptovať a dodržoval hranice, ktoré doteraz porušoval, čo sa týkalo jej. No teraz ich neprekračoval. Možno to s tým pohrozením prehnal, vedel, že Rydel nepôjde proti nemu a ak by mu povedal, teraz znásilníš Auri, skutočne ju znásilní. To puto, ktoré medzi nimi vytvoril ich otec bolo až fascinujúce.* Daj si koľko chceš, keď ho vypiješ všetken, nechám sem doviesť ďalší. *Povedal jej. Bol jej schopný zaobstarať čokoľvek bude chcieť. Len sa nad jej vďakou pousmial a zapálil si cigaretu. Potiahol si z cigarety, oprel sa a urobil si pohodlie. Na chvíľu zatvoril aj unavené zlaté oči, chvíľu v sebe ten dym držal než jej vydýchol v kolečkách bez stredu. Fajčil nejaký ten piatok, nebál sa povedať, že i skôr, než mal osemnásť. Rozhodol sa na chvíľu zmeniť téma.* Ty sa poznáš s tým temným elfom... Rayli, či ako, že? *Spýtal sa jej. Možno jej urobí lepšie zmeniť úplne téma, porozprávať sa o niekom ďalšom.* Postrehol som, že ste sem prišli v podobnom čase. Už si nepamätám, ktorý z vás tu bol skôr. *Sledoval prísun nováčikov, sledoval kto sem kedy prišiel, poprípade za akých podmienok a v akom stave.*

*Calore akoby dokázal vyčítať z jej výrazu, že sa desí ďalšieho stretnutia s Thornom a opäť sa ju pokúsil upokojiť, že ak sa jej pokúsi niečo urobiť, tak ho strestá. Začínala sa jej z toho všetkého opäť točiť hlava. Skoro sa cítila akoby jej telo už nezvládalo toľko stresu, ktorým si za posledné obdobie prechádzala. Trošku kŕčovito zovrela hrnček vo svojich rukách a prikývla.* "Thorn mi nič mi neurobí. Rydel mi nič neurobí. Nikto mi nič neurobí... kým nespravím niečo čo sa ti nebude páčiť.. a kým im ma znovu nepredhodíš." *Prešlo jej mysľou a vedela, že to bol fakt. Ak by nehrala podľa jeho pravidiel vedela čo nastane. Už dostala ukážku toho ako ju môže Cal strestať. Na jednej strane tu bol jeho prísľub ochrany, no táto ochrana ju stála slobodu. Niekde v kútiku mysle ju napadlo, že ju Cal ochraňuje sám pred sebou, no nič z týchto myšlienok nepovedala nahlas. Ešteže ju jej matka tak dobre naučila poslušnosti, ešteže vedela ako má správne mlčať a plniť želania iných, ako držať pohľad pri zemi... Auriel dúfala, že po tom ako tu v Desperose okúsila slobodu, po tom ako sa naučila za seba bojovať - tak už nikdy nebude musieť kľačať pred žiadnym mužom a plniť jeho vrtochy.. no táto nádej sa rozplynula v Caloreho zlatých očiach. Teraz na tom bola ešte horšie než v Pelagione, tam ju za odvrávanie a neposlušnosť aspoň nikto nechcel nechať znásilniť. Opäť sa zachvela a v mysli sa jej objavili útržky toho s barbarmi, pred očami mala Rydelove prázdne, studené oči.. Naskočili jej zimomriavky a potláčala triašku. Ešte nikdy sa tak veľmi nechcela dostať preč z tejto spleti intríg, z tohto chaosu.. z Desperosu. Podvedome si začala od nervozity hrýzť spodnú peru a keď jej povedal, že môže vypiť čaju koľko chce, že jej donesie ďalší - poslušne sa znovu napila z hrnčeka aby neurazila jeho pohostinnosť. Pri Calovi nikdy nevedela určiť čím ho rozhnevá - mala pocit akoby ho hnevala už len svojou existenciou. Skoro akoby na to mala nejaký super-skrytý talent. Pohľadom sledovala plný popolník na stole, vnímala stúpajúci štipľavý dym z jeho cigarety a hútala nad tým prečo jej bohovia napísali takýto osud. Čo ju má toto všetko naučiť.. Bola stratená vo svojich myšlienkach - až kým Cal tak nečakane nezmenil tému.. až kým nespomenul Reiliho. Zdvihla ku nemu tvár a v tomto uhle si všimla, že má pod zavretými očami tmavé kruhy. Pôsobil unavene a zo skúsenosti vedela, že unavený človek sa rýchlejšie rozhnevá takže volila svoje slová veľmi opatrne.* Poznám ho, pomohol mi keď som sa dostala do Desperosu.. je to, je to dobrý chlapec. *Zažmurkala a dívala sa na Caloreho trochu vystrašene. Nevedela či ju plánuje nejako cez Reiliho vydierať... no bála sa. Fakt, že ho tu a teraz Cal spomína.... No neprišlo jej to ako dobré znamenie. Bála sa, že má Reili problém, že vyviedol niečo kvôli čomu na seba zoslal hnev cechu.. teda hnev Morithiho.* On - Reili.. je trošku iný, no.. nemôže za to. Nech spravil čokoľvek, verím, že to tak nemyslel. *Trošku sa jej zrýchlil dych, chcela svojmu priateľovi pomôcť, no netušila ako nakoľko bola sama dosť bezbranná voči mužovi oproti ktorému tu sedela.*

*Každý v Desperose sa riadil určitými pravidlami. Upíri a vlkodlaci mali svojé, starosta svoje, no je jedno aké veľké a dobré pravidlá mali, tie cechovné boli nad nimi a aj cez tie dva malé cechy čo tú boli... cech Shiver mal posledné slovo, už to tak bolo a bude. Ukázali svoju vážnosť slova veľakrát. Zabitím predošlého starostu, vyhľadením Bratstva Morany a mnoho ďalších drobností, ktorými na seba cech poukazoval. Mali veľkú základňu a nikto s tým nič nemohol urobiť. Premýšľal... že keď sa Auri dostane oficiálne do cechu ako niekto, koho budú ochraňovať, otec prijme Nyrinn, Cal ju bude cvičiť, ako jeho nasledovníčku. Veril, že hoc dievča veľmi nechce zabíjať a chce viac liečiť, môže sa liečeniu venovať pomedzi to, nemusela zabíjať, stačilo zadávať robotu. Už neraz jeho princezná zabila v seba obrane, naučil ju ako držať meč, ako držať dýku, ako s tým bojovať a aj to, že keď zabije, môže sa pomodliť Morane, ale nikdy sa za ňou nemá schovávať. Jeho dcéra bola nakoniec predsa len po ňom, takmer vo všetkom. Vypočul si jej slová o chlapcovi, ktorého spomenul, chcel vedieť jej názor naňho. Veľmi sa nestaral o to, čo tu robili po príchode, čo jedli, čo pili, kde spali... bolo mu to jedno, no Reili sa až priveľmi skoro dostal ku starostovi pod kríkla a vedel, že on a Auri spolu určitý čas svojho života boli spolu.* Inými slovami je padnutý na hlavu, ale kto by z Roberta nebol. *Zasmial sa Cal.* Občas naňho narazím, keď idem pre cigarety. Musím povedať, že Robertovi bola len jedna osoba takto blízka, ak nepočítam toho temného elfa. *Znovu si potiahol z cigarety. Bolo to zvláštne, no cez to poznal zaľúbenie starostu v temných elfoch celkovo, ale toto bol dlhodobý "partner". Nikoho nedržal tak dlho po svojom boku.* To mi pripomína, počul som, že nám takmer starosta vytuhol pri zimnom slnovrate. *Zasmial sa už len nad tým, to by bolo ak by nám zomrel. Cal by mal roboty vyše hlavy a miesto dvoch dní bez spánku by to bolo omnoho viac. Všetko by sa posunulo a on by samozrejme chmatol ako prvý po tej veľkej moci, nastolil hierarchiu s ním v čele. Jediný dôvod, prečo to dávno neurobil je jeho otec, ktorý vyložene zakázal čokoľvek robiť proti Astoriovi.* Človek by neveril, ako sa z naivného smrada stane niečo temné a jediné, čo ho od tej temnoty drží je práve ten temný elf, čo má o kolečko v hlave menej. *Posadil sa normálne, chytil cigaretu do úst a nalial si do pohára čaj. Chcel sa rozprávať, oddýchnuť si od práce, ktorá ležala na stole, pokiaľ však uvidí, že je Auri priveľmi unavená, nechá ju oddychovať ďalej a on sa vráti k tomu, čo rozrobil.*

*Keď Cal povedal, že je Reili padnutý na hlavu - chcela namietať. Chcela sa svojho nedávno oživlého kamaráta zastať, chcela sa na Caloreho oboriť a udusiť jeho uštipačné slová. Zostala však potichu a nie len preto, že ju pri rozprávaní bolelo hrdlo z toho ako ju Thorn škrtil. Vedela, že časy, kedy mu odvrávala boli preč. Musela držať jazyk za zubami. Pohľad mala unavený, trochu prázdny a zvláštne neprítomný. Dívala sa na konvicu s čajom, no v skutočnosti ju nevnímala, po chvíľke nevnímala ani Calove hanlivé slová smerujúce na starostu. S porcelánovou šálkou v rukách a s vedomím, že jej úlohou je len sedieť a mlčať sa na moment cítila ako v Pelagione - na jednom z čajových dýchankov jej matky. Možno trochu bláznila z toho všetkého čo sa jej stalo, no Calov hlas skutočne čím ďalej tým viac zanikal zatiaľ čo v hlave počula cinkot príborov, husle v pozadí, vravu mešťanov v najlepších hodvábnych šatách. Spomienka ju úplne pohltila.*



*Auriel podvihla bradu a pozrela sa na Caloreho keď hovoril o tom, že má Reili o koliečko v hlave menej. Keby Cal vedel čo sa deje s Auri, Reili by mu prišiel ako celkom normálny človek. Auriel totižto nevnímala jeho slová, dokonca ho ani v tom kresle nevidela.. namiesto neho v tej chvíli videla svoju matku.* (Maeryn) Musíš sa usmievať Auriel! *Zašepkala jej prísnym tichým hlasom zatiaľ čo sa usmievala aby to nevyzeralo, že sa niečo deje. V pohľade sa jej však na moment zračili výčitky a prebodla svoju dcéru prísnym pohľadom. Bolo neodpustiteľné aby svojej mame Auriel urobila hanbu - musela byť poslušná, reprezentatívna, musela sa držať svojej úlohy..*


*Auriel automaticky nechala svoje pery zvlniť do perfektne nacvičeného, jemného úsmevu. V podstate to mohlo pre Caloreho vyzerať, že reaguje na jeho poznámku o tom, že Reilimu v hlave niečo chýba, to načasovanie toho úsmevu bolo celkom príhodné. Avšak - jej výraz v tejto chvíli nedokázala maskovať za žiadny hraný výraz. Na to bola príliš mimo. Oči mala unavené, trochu vydesené, zúfalé, skoro ako keby chcela kričať o pomoc ale nemohla... Všetko sa jej začalo točiť - musela zažmurkať vďaka čomu spomienka a výjav jej minulosti zmizol. Chytila sa za čelo keď si uvedomila, že to čo práve prežila asi nie je úplne v poriadku a nevedela určiť čo sa to s ňou deje.*

*Cal nebol idiot a všimol si veľmi dobre, ako nepríjemne sa cítila Auri, keď rozprával o temnom elfovi. Museli si byť veľmi blízky svojim slova zmislom. Veľmi sa nešpáral v ich spoločnej minulosti, považoval to za nepotrebné. No nech už sa stalo medzi nimi čokoľvek, muselo to byť veľmi silné. No aj tak mu to nebránilo rozprávať ďalej, sledoval pohyby jej tváre, jej tela. Pohľad očí, snažil sa zistiť v akom je stave a popri tom pourážať č najviac žijúcich osôb, hlavne starostu a jeho čierneho potkana. Auri však jeho slová nevnímala. Stratila sa v hlbinách svojich vlastných myšlienok a predstavách. To chladným zlatým očiam neušlo a tak s tým prestal tak rýchlo, ako začal. Nemalo cenu rozprávať na stenu. Preto sa postavil, podišiel k nej a položil jej ruku na čelo, ako keby išlo o jeho dcéru Nyrinn.* Auriel. *Vyslovil jej meno snažiac sa ju prebrať s tranzu v ktorom bola. Nerobil si starosti a ani tak neznel, prečo by aj mal?* Ľahni si a pospi. *Vylovil šálku s čajom z jej rúk, položil na stolík. Nespúšťal z nej oči, každý jej pohľad, pohyb, bola mimo. Vedel, že by sa jeho slovám nikdy nezasmiala a nie, pokiaľ ide o jej kamaráta.* Bude lepšie, keď si oddýchneš a naberieš viac síl v spánku. Ten predsa len telo lieči. *S týmito slovami sa vydal ku dverám svojej kancelárie v ruke držajúc masku, ktorú vzal zo stola. Vedel, že to dievča nebude nakúkať do žiadnych listín v tejto miestnosti, rovnako ako papierov a zložiek. Čím menej toho vie, tým lepšie pre ňu. Nasadil si masku lišiaka a venoval jej posledný pohľad predtým, než odišiel.*

*Auriel sa vrátila stopercentne do miestnosti keď sa Cal postavil a vykročil ku nej. Vzhliadla ku nemu a zatajila dych keď jej priložil ruku na čelo - to celému tomuto výjavu dalo ešte menej reálny podklad. Kým by ale začala dumať prečo to robí, čo tým sleduje a tak ďalej - oslovil ju menom a potom neutrálnym hlasom vyslovil aby si ľahla a ešte si pospala. Zažmurkala ako keby sa práve zobudila, neprotestovala keď jej z rúk vzal šálku a ľahla si na pohovku tak ako chcel hoci neverila, že by ju jej myseľ nechala len tak ľahko poddať sa spánku. Pohľadom ho sledovala ako odchádža z miestnosti, ako si nasadil masku spoza ktorej na ňu žiarili jeho zlaté oči. Auri sa opäť zachvela pretože jej tá maska aj jeho pohľad pripomenuli to čo sa stalo v sídle barbarov. Keď bola v miestnosti už úplne sama - schúlila sa do klbka tak ako jej to len pohovka umožňovala, objala si trup rukami a silno zavrela oči. Mala pocit, že na ňu idú vzlyky - no plač neprichádzal. Napokon ju premohla únava, nečakal ju však ani z ďaleka pokojný spánok. Celú noc sa jej snívali nočné mory, o temných prízrakoch v uličkách, ktoré ju prenasledovali, o podzemnom Desperose, ktorý páchol krvou.. a do toho všetkého sa ozýval hlas jej matky, ktorý počula tak jasne ako keby stála priamo za ňou..* (Maeryn) Usmievaj sa Auriel. *Strašidelné výjavy pokračovali a do jej nočnej mory sa prikradlo aj bratstvo Barbarov. Thorn, ktorý ju držal a túžil po jej nevinnosti s rukou na jej krku..* (Maeryn) Musíš sa usmievať Auriel! *Snívalo sa jej ako pred Thornom a jeho mužmi kľačí na zemi nahá.. ako si rukami snaží zahaliť hrudník, kľačala tam so sklonenou tvárou - ponížená, bezbranná zatiaľ čo Cal v líščej maske šepkal do ucha svojmu bratovi niečo po čom Rydelovi oči vychladli a mieril si to ku nej, rozhodne však nemal dobré úmysly pretože si začal vyzliekať košeľu a barbari sa pri tom smiali.* (Maeryn) Vždy sa usmievaj Auriel. *Hlas jej matky znel naliehavo akoby na tom závisel osud kráľovstva. Nočná mora sa zrazu zmenila, videla samú seba keď mala asi dvanásť rokov, v náručí držala ich mačku a zozadu jej tvár zvierali mužské ruky.* (Maeryn) Úsmev je zbraň Auriel. *Hlas jej matky sa čudne deformoval, akoby to ani nebola ona.*


*Dotyk na jej tvári sa zintenzívnil.* (Calore) Usmievaj sa, inak ho na teba pošlem a nechám ich aby si s tebou robili čo ich napadne. * Toto už nebol hlas jej mamy. Tento krát to bol hlas Caloreho, chladný, dominantný - presne takým hlasom na ňu hovoril keď ju Thorn škrtil. Ruky, ktoré jej zvierali tvár patrili jemu... z tmy zažiarili jeho zlaté oči, ktoré nezahalila ani jeho líščia maska a zovrel jej tvár silnejšie. Auriel ešte aj v sne pochopila, že musí robiť čo jej prikáže inak ... ju strestá spôsobom, že už nebude chcieť ďalej žiť.*

Rydel

*Auri nechal predchádzajúci deň i noc v rukách jeho brata, veril, že jej nič neurobí, nie potom, čo zažila. Už vedela kto sú, čím sú zač a, že štekať na Caloreho nie je pre ňu tá najlepšia voľba. Bude sa báť aj jeho? Bude sa držať späť, nervózne sa triasť a vyhýbať sa jeho zlatým očiam? Bude sa cítiť zradená ním? S takýmto pocitom zaspával po dlhej dobe, čo nezažil spánok. Jeho noc bola bez snov. Nemával sny, bol za to vlastným spôsobom len rád. Vyzeralo to, ako by len na moment zavrel oči a než sa nazdal a znovu ich otvoril bolo skoré ráno. Mal v sebe divný pocit keď sa postavil z postele, keď sa obliekal do niečoho pokojnejšieho a elegantnejšieho. Izbu opustil s maskou vlka na tvári, kedy prázdnymi očami sledoval mihajúce sa postavy ľudí želajúcich mu dobré ráno okolo neho. Jeho prvé kroky viedli do kuchyne, kde nechal pripraviť pre Auri niečo malé k jedlu a pitiu, neskôr prešiel niekoľkými dlhými chodbami s tácom v ruke ku kancelárii Caloreho. Otvoril ich, ani neklopal, možno mal, ale neurobil to. Venoval pohľad spiacej princeznej, položil tác na stôl a rozhliadol sa. Vôňa kancelárie bola zvláštna. Plná papierov, spisov, kníh, atrament mu vždy voňal. Lahodil jeho nosu, rovnako ako zvyšok pachov nachádzajúcich sa tu. Žiaden pach železitej krvi, strachu, ničoho... len toho, ktorý vychádzal z Auri.* "Zlé spanie?" *Prebehlo mu hlavou, zatiaľ čo sa usadil do kresla. Ťažko povedať, kto sa bál viac, on či ona? Ako sa naňho pozrie, keď otvorí oči? Bude sa ho straniť, vytreští svoje oči a bude kričať? Mohol len hádať.
Slnečné lúče pomaly začali prenikať do kancelárie, tiene, ktoré vytvárali zatemnili jeho tvár. Len jeho zlaté oči v ktorých bol úplný pokoj, ako by vlastne Rydel ani nežil. Mal v sebe mnoho pocitov, no nevedel ich na sebe ukázať. Jeho nepokoj. Včera... Auri riadne vystrašil jeho správaním, jeho očami, jeho postojom. Preložil si nohu cez nohu, oprel sa a svoje ruky dal na operadlá. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol čakajúc, kedy sa spiaca princezná zobudí zo zlého sna.*

*Auriel sa tento večer vôbec dobre nevyspala, čaj síce utlmil bolesť jej hrdla, no cez noc sa na ňom krásne zvýraznili fialovo-modré podliatiny čo jej ten barbar Thorn spôsobil. Na sebe mala stále len potrhanú nočnú košeľu a prikrytá bola iba Rydelovým plášťom.. rozhodne už zažila aj lepší spánok a to do lepších spánkov zahŕňa aj noci kedy spala len tak bez ničoho pod šírim nebom v bukovom háji pri Reiliho strome. Nočné mory spôsobili, že sa zo spánku po celý čas strhávala a mračila - a teda jej srdce bilo rýchlejšie než by malo. Prebudilo ju viac vecí naraz - svetlo, ktoré začínalo osvetľovať miestnosť a vôňa čaju a niečoho čo jej evokovalo raňajky. Na moment zvraštila čelo a pootvorila oči, cítila sa tak unavená ako keby vôbec ani nespala - pohľad jej padol najprv na kanvicu na podnose s raňajkami čo ležal na stole pred ňou a potom .. na postavu sediacu v kresle oproti nej. Auriel sa neskutočne vyľakala - keby mala hlas možno by od strachu vykríkla, no z pootvorených pier jej nevyšiel žiadny zvuk - len ňou trhlo a v tvári sa jej zrkadlil strach. Proti svetlu vychádzajúcemu z okna to vyzeralo ako keby tá postava nemala tvár, len na Auri z tieňa hľadel pár zlatých očí - presne ako v jej zlých snoch. Ešte bola rozospatá a kvôli tomuto mala pocit, že sa tá nočná mora neskončila. Automaticky si ku telu pritiahla prikrývku / v tomto prípade Rydelov plášť a podvihla sa na ruke aby bola pripravená vstať - ujsť či bojovať. No to bol len prvotný šok, keď sa posadila, pridŕžajúc si na sebe plášť - spoznala tú postavu čo sedela oproti nej v kresle. Nebol to nikto iný než Rydel. Keby bola vo svojej koži možno by sa na neho oborila s tým, že nie je slušné pozorovať spiacich ľudí alebo niečo podobné, no nebola v pozícii sa na čokoľvek sťažovať - teda ... nemohla. Okrem toho priniesol jej raňajky a teda sa prinútila trochu upokojiť. Srdce jej však bilo ako o závod a zrýchlene dýchala neschopná sa spamätať z toho šoku - z toho ako sa zľakla ... veď tu sedel ako jej zhmotnená nočná mora. Chcela sa ho spýtať čo tu robí - ak jej len priniesol raňajky .. nemusel tu zostať sedieť, no opäť si spomenula na svoj sen, na Caloreho slová a vedela, že musí zostať pokorná ak nechce aby jej ublížili. Už sa popálila a nehodlala hnev Zane-ovcov riskovať znova. Po chvíľke jej došlo, že Cal spomínal, že ju Rydel dnes odvedie domov a teda sa trošku oklepala a rozhodla sa prelomiť ticho v miestnosti.* Dobré ráno, Shade. *Oslovila ho Shade pretože Cal jej včera prikázal, že ich nesmie v týchto priestoroch nazývať ich skutočnými menami - okrem toho.. mala pocit, že aj tak Rydel, ktorého spoznala v lese nikdy neexistoval. Vždy to bol Shade... vlkolak Shade. Napriek svojmu vnútornému rozpoloženiu ho pozdravila zdvorilo avšak šeptom - pretože mala zachrípnutý hlas, ktorý bol umocnený rozospaním a zároveň tým, že jej Thorn poriadne pošramotil hrdlo. Dívala sa na podnos - nie do Rydelovej tváre, nechcela opäť vidieť jeho chladné zlaté oči v ktorých včera nezahliadla ani zrnko nehy, podpory či súcitu a v duchu opäť počula hlas svojej matky, ktorý ju prinútil zvlniť pery do jemného, dobre nacvičeného úsmevu.* Ďakujem, za raňajky. *Šepla so sklonenou tvárou a dovolila si naliať rovno trochu čaju do šálky.. dúfala, že to bude ten istý čaj čo jej uľavil od bolesti hrdla už včera večer.* Vyspal si sa dobre? *Pokúšala sa vo svojom zúboženom stave viesť normálnu, zdvorilú konverzáciu s falošným úsmevom na perách, no asi jej ten hraný nadhľad nemohol uveriť aj keď sa naozaj snažila - ruky sa jej chveli div pri nalievaní čaju všetko neobliala.* "Bohovia ako mám viesť na oko normálnu konverzáciu s niekým, kto bol včera ochotný ma na povel znásilniť?" *Pomyslela si a bola celá rozochvená keď sa napila zo šálky. Pri tom si nervózne uhládzala jednou rukou svoje mierne strapaté vlasy, uhýbala pohľadom a bola bledá ako stena.*

*Sedel tam ako by ani nedýchal. Nejestoval. Bol len súčasťou miestnosti v ktorej Auri spala. Za tú dobu ako ju pozoroval zlatými očami, prázdnymi, chladnými, ničím sa nelíšiacimi od doby, čo sa vrátil z lesa. Taký musel byť. Aj v zavretej miestnosti. Už len tá skutočnosť, že nedokázal svoje city dostatočne prejaviť. Ťažilo jej to, cítil v sebe neskutočný strach z toho, ako sa zatvári Auri keď otvorí oči. Bilo sa to v ňom. Hrať, ako by sa nič nedialo, pokračovať v divadielku do ktorého ho namočil jeho otec keď bol malým dieťaťom, či odhodiť masku, ktorú nosil celý život? Nevedel, nechcel to vedieť. Chladné reťaze zvierali jeho hruď, dusili jej, nedopriali mu ani chvíľu pokoja pokiaľ Auri neotvorila oči. Jeho srdce vynechalo zopár úderov. Možno viac, než by bolo zdravé. Ten strach, ktorý na nej videl. Bála sa ho. Možno preto, lebo ho nečakala? Sledoval ju, ako spala a teraz keď bola hore mohla vidieť len tie zlaté oči, ktoré ju trápili v snoch. Rovnako ako jeho teraz vyľakaná Auri. Zle sa mu dýchalo, jeho telo bolo čoraz viac ťažké. Čo sa to deje? Prečo sa tak zrázu cíti? Čo je to za pocit? Čo to je?! Jeho telo kričalo, rovnako ako myseľ, zatiaľ čo z nej nespúšťal oči, rovnako chladné ako vtedy v lese, bez známky súcitu, opory. Neodrážalo sa v nich nič, čo teraz cítil. Nepríjemný pocit, ktorý jej dusil, kvôli ktorému cítil chlad i teplo zároveň, zovieralo jeho hrdlo a nútilo srdce byť tak rýchlo, až jej cítil i počul. Rovnako ako jej. Bijúce ako o život, ako by mal na ňu práve teraz skočiť a znásilniť ju. Nečudoval sa. Tam v lese by to urobil... nečudoval sa, prečo sa tak vyľakala, cez to, čo to je za pocit, plný strachu a bolesti z tých vyľakaných očí, z pohľadu? Nevedel to dať najavo. Jeho telo sa nehlo, sedel tak, ako predtým, než vstala. Nehybný, len sem tam mrkol. Nič viac neurobil. Trhlo ním, tak veľmi ako nikdy, keď prehovorila, tichým chraplavým hlasom z jej zranenia. Z toho, ako ju barbar držal pod krkom a dusil. Nemohla vidieť jeho náhly pohyb z vyľakania a bolesti, ktorú cítil. Pozerala sa inam, neupierala svoje oči na neho. Bála sa ho. Tak ako on sa bál stokrát seba. Pootvoril ústa, aby niečo povedal, aby jej ho poprial tiež, cez to z nich nevyšlo nič. Nemala dobré ráno. Nespala dobre. Bola v miestnosti kde cítila len jediné - strach. Strach z Rydela, zo Shadeho.* Povedz niečo Shade! Nie... Rydel! Povedz niečo! *Kričalo jeho vnútro, no jeho hrdlo škrtil pocit strachu. To čo teraz videl, ten úsmev na tvári a všetko. Hrané, tak najlepšie ako mohla, no svoje trasúce ruky skryť nemohla. Počul byť jej srdce, rovnako ako nádychy. Mal by odísť? Nechať ju tak? Kým sa upokojí, potom ju odprevadiť domov a už sa jej nikdy neukázať na oči? Ublížil jej, aj keď nechcel. Nechcel, on to nechcel, ale aj tak na ňom nebola známka ľútosti voči tomu, čo sa stalo. Než prišla otázka, či sa vyspal dobre. Vďaka tieňom, ktoré schovávali jeho tvár dievča nemohlo vidieť prvú zmienku citov, ktoré sa začali drať na povrch. Udierali na masku, snažili sa ju zničiť. Popraskať! Nakoniec sa aj objavili. Prvé praskliny, sprevádzané slzou z jeho zlatých očí.*
*Stekajúca po jeho líci po brade až padla na jeho čierne oblečenie. Sám zostal na moment prekvapený. Čo to bolo? Prečo cítil mokrú cestičku na jeho tvári? Nikdy predtým, aspoň nie dlhú dobu niečo také necítil. Bol Shade. Shade, čo si musel držať masku stoj čo stoj. Nikdy ju nesmel dať dolu z tváre, nikdy nesmel dopustiť, aby sa na nej objavili praskliny. Čo ak stratí nad sebou teraz kontrolu? Noha, ktorá bola prekrížená sa posunula vedľa tej druhej na zem, jedna ruka na operadle viedla k oblečeniu na jeho hrudi, stisla pevne oblečenie s prichádzajúcimi bolestnými, ťažkými nádychmi. Ako by nemohol zrazu dýchať. Lapal, snažiac sa nedusiť. Zmätenosť z bolesti, z ťažkosti a strachu ktorý cítil bola čím ďalej tým väčšia, neskrývaná, rovnako ako všetko ostatné. Jeho predklon, presunutie oboch rúk do čiernych vlasov a omnoho ďalších mokrých cestičiek sĺz na jeho tvári. Niektoré z nich skončili na nohaviciach, iné sa aj cez to všetko kotúľali ešte chvíľu po červených tvárach. Čo to urobil? Nikdy nechcel, aby sa ho Auri bála. Nikdy to nechcel! Chcel ju vždy chrániť a aj cez to sa v jeho prítomnosti triasla. Aj cez to sa bála jeho očí, jeho prítomnosti.* "Upokoj sa Rydel! Upokoj!" *Kričal v sebe. Dusil sa. Nemohol dýchať cez bolesť, ktorá ničila jeho vnútro. Všetko to, čo v sebe držal tie roky, všetko to, čo držala maska odkedy si ju nasadil bolo zrazu vonku. Nedokázal to ovládať. Až bolo zvláštne, že dávno neskončil vo forme, ktorej sa sám bál. Ktorá predstavovala nekontrolovateľné zviera odtrhnuté z reťazí.* Prepáč mi. *Hlas plný emócii miešajúcich sa do jednej. Trasúci sa, plný smútku a nešťastia. Strachu i hnevu.* Nechcel som... *Dral sa z jeho úst pomaly. Sucho. Auri sama nemohla vedieť pred akým Rydelom sedí. Pred tým, čo ju chránil a pomáhal jej? Pred tým, čo by ju bez váhania na rozkaz znásilnil? Či pred tým, ktorý sa len krčil v rohu miestnosti zadržujúc všetky emócie a znášajúc rany svojho vopred napísaného príbehu otcom? Ani jeho súrodenci neboli iní. I oni nosili túto masku, žili životmi, ktoré im vopred pripravil ich otec, ako by boli pre neho len bábky a nič viac!* Nechcel som ti ublížiť. Nechcel som, aby si sa ma bála. *Na chvíľu zasýpal. Držal si svoje čierne vlasy pevne jednou rukou, tu druhú musel presunúť znovu k oblečeniu na hrudi, pevne stisol, tak moc, že i cez to si prerezal kožu vlastnými prstami a čierna začala pohlcovať červenú.* Mrzí ma to. Tak veľmi ma to mrzí. *Úprimné slová plné bolesti trasúceho sa vlkodlaka, ktorý striedavo pociťoval neuveriteľný chlad s teplom. Bilo sa to v ňom a to jej ešte viac privádzalo do šialenstva, rovnako ako výbuch emócii z popraskanej masky, ktorá sa čím ďalej tým viac ničila, až všetky jej pomyselné časti dopadnú na zem, zmení sa na zviera? Čo potom? Ublíži jej i fyzicky?*

*Rydel mlčal, na nič čo mu povedala nereagoval a teda nervozita, ktorú cítila stúpala každou sekundou čoraz viac. Dívala sa na čaj vo svojej šálke, jeho hladina sa mierne chvela kvôli jej rukám, v ktorých mala triašku, ktorú nedokázala ovládať. Atmosféra v miestnosti bola čím ďalej tým hustejšia.. dala sa priam krájať. Voľnou rukou sa nervózne hrala so svojim strieborným náhrdelníkom, v ktorom sa ukrýval vlk, ktorého jej Rydel dal keď bola maličká a bolo jej z toho ešte mizernejšie. Auriel sa pozrela jeho smerom cez svoje husté mihalnice až keď sa rydel pohol, keď zmenil spôsob sedenia. Vyľakane zažmurkala keď sa chytil oboma rukami za vlasy a trhane dýchal, netušila čo sa v ňom odohráva - do tváre mu teraz nevidela, no bolo nad slnko jasnejšie, že nad sebou stráca kontrolu .. to ju vydesilo ešte viac a triaška z jej rúk prešla do celého jej tela. S vlkolakmi doteraz nemala dobré skúsenosti - vďaka Haldirovi, ktorý pred ňou prehryzol orka na dve polovice a vždy sa ku nej choval ako keby túžil spraviť to isté aj s jej krkom. Posledné po čom túžila bolo čeliť po tom všetkom ešte aj Rydelovmu vnútornému zvieraťu. Auri sa zatvárila zúfalo, zahodila úsmev do čerta a vystrašeným pohľadom strihla ku dverám. V duchu prepočítavala - hádala a rátala či by bola schopná dobehnúť tam a ujsť mu ak by sa premenil.* "Možno by sa mi to podarilo ak by som mu do cesty niečo hodila.. možno to druhé voľné kreslo." *Cítila, že sa jej začali potiť dlane a do krvi sa jej začal vlievať adrenalín - v tom ale Shade prehovoril hlasom aký u neho ešte nepočula a to ju prinútilo odtrhnúť pohľad od dverí. Ospravedlnil sa, znel zlomene, hlas sa mu triasol a mal ho plný emócií - nedokázala dešifrovať všetky, no spoznala v ňom strach, smútok aj hnev. Doteraz vždy keď na ňu hovoril - znel tak pokojne, vyrovnane a chladne.. toto bolo niečo úplne iné. Keď prehovoril znovu - keď povedal, že nechcel, že jej nechcel ublížiť ... v sekunde ju spomienky vrátili do toho sídla barbarov. Prisahala by, že opäť cíti Thornove prsty okolo krku ... že počuje Caloreho prísľub, že vidí Rydelove chladný pohľad. Jej oči tiež zvlhli, hoc chcela byť silná. Niečo v nej dúfalo, že jej Rydel povie, že by jej nikdy nebol schopný takto ublížiť, že by ju nedokázal znásilniť ... no z toho ako sa tu zosypal jej prišlo, že je sám zo seba sklamaný a, že je na seba naštvaný pretože by to urobil. To, že by toho bol v skutočnosti schopný - to Auri celkom odrovnalo. Nemohla sa však tiež poddať emóciám, nie teraz keď hrozilo, že Rydel príde o svoju sebakontrolu do takej miery, že sa premení - chcela prehovoriť, chcela ho začať upokojovať aby sa jeho rozbúrené emócie ustálili, aby nad nimi získal opäť kontrolu, no z úst jej nevyšlo nič len tichý vzlyk. Odložila čaj, pritiahla si kolená ku telu a objala si ich rukami. Tiež plakala, neschopná vysloviť tie slová... "To je v poriadku.", "Nič sa nestalo.", .. nemohla to povedať, nemohla takto klamať. Rozhodne to čo jej bol ochotný spraviť nebolo v poriadku a nechcela sa tváriť, že sa nič nestalo. Keď tu pred ňou sedel takto zrútený, niečo temné v nej mu tú bolesť prialo, no väčšia časť jej ja ho nechcela napriek všetkému vidieť trpieť. Auriel bola veľmi empatická - a hoci neochotne, vedela sa do Rydela trošku vcítiť.. v tej situácii tam s tými barbarmi - Calore zúril, chcel ju potrestať a pokoriť.. čo by sa stalo ak by mu ešte aj Shade vzdoroval? Ak by odmietol splniť jeho rozkaz? Auri si pomyslela, že by Caloremu nerobilo problém zabiť vlastného brata či mu vážne ublížiť ak by si tak upevnil svoju pozíciu, svoje miesto v Despere, svoju dominanciu. Možno jej bolo Rydela aj trochu ľúto. Koniec koncov teraz vyzeral, že je z toho naozaj zničený ..* Odpúšťam ti. *Šepla teda nakoniec a chvatne si utrela tvár dúfajúc, že jej odpustenie bude dostatočná náplasť na jeho vinu a bolesť, ktorá ho zožierala. Neklamala, nič nehrala, bola úprimná.*

*Cítil sa nemožne. Zlomený a nahnevaný sám na seba, plný nepoznanej bolesti a emóciám, ktoré ničili doteraz jeho dokonalú masku. Úplne sa im poddával, jeho dokonalé pokojné ja, ktoré bránilo zvieraťu v ňom robiť neporiadok okolo seba zmizlo a tak sa len dlhé pazúre z poza mreží naťahovali pre kľúč od dverí na zemi. Vždy sa kúskom dotkol, trošku posunul, snažiac sa ten kľúč pritiahnuť bližšie a bližšie, až jej bude môcť vziať do rúk a otvoriť si dvere sám. Nikdy sa mu nestalo, že by dostal takýto záchvat, jeho maska praskla, nevedel ako sa voči tomu postaviť, upokojiť. Dokonca aj teraz myslel na otca, ktorý by vedel, čo robiť. Spoliehal sa však na to, že svojmu synovi dostatočne štiepil do hlavy to, že mu nikdy nesmie prasknúť, nikdy nesmie ukázať emócie, nikdy sa im nesmie poddať na toľko, aby ich na sebe ukázal. Teraz sa však v sede krčil, zvieral oblečenie, sípavo dýchal nevedno ako sa upokojiť. Cítil pot na svojej tvári, rovnako ako slzy, ktoré po nej tiekli. Zlomil sa tak ľahko pod ťahov Auri, ktorá sa ho bála, ktorá jej dosť možno nenávidela a najradšej by ho už v živote nevidela. Spolu s oblečením držal i prívesok, druhú polovičku tej jeho. Snažil sa jej ospravedlniť, no obom bolo jasné, ak by to Cal nakázal, urobil by to. Ak by nie, mohol by na pár týždňov zabudnúť na mnoho vecí. Vžierala jej neuveriteľná bolesť hrude, nedovolila mu dýchať, ťažila ho. Ah, kedy to skončí? Kedy sa bude môcť nadýchnuť? Začul vzlyky Auri, ktoré mu veľmi nepomohli k tomu získať kontrolu nad svojimi emóciami. Ublížil jej a ublížil by jej znovu, koľkokrát by len Calore chcel, aj keby sa to Rydelovi priečilo akokoľvek. Bola to skutočnosť s ktorou sa museli obaja zmieriť, vždy mal len dve možnosti. Zaplatiť za zneúctenie bratovej autority trestom, či to vykonať. Bol zo seba sklamaný. Nikdy mu to nerobilo problém, ale teraz to zašlo v jeho očiach priďaleko. Až tak, že po tých pár viet, ktoré zo seba dostal nedokázal okrem ťažkých sípavých nádychov. Ani jej úprimné slová, ktoré mu povedala nedokázali jeho emócie upokojiť, ten nával bolesti, smútku, hnevu, sklamania, mal snáď pocit, že sa to ešte zhoršilo. Kto by len povedal, že sa dospelý chlap tak ľahko zosype, ako domček z kariet. No k Auri choval silné city, zaviazal sa ju ochraňovať a tam na tom mieste... ak by Cal povedal, že ju má znásilniť spoločne s nimi urobil by to. Hlava sa mu točila, nevedel kde je sever, žalúdok mal stiahnutý rovnako ako hrdlo, jeho telo sa triaslo a nevedel sa toho zbaviť. Nevedel vnímať javy okolo seba, nevedel nič. Jeho telo bolo ťažké, mokré čelo od potu sa dotklo kolien, ruka, ktorá držala zakrvavené oblečenie ako si nechtiac ublížil sa dotýkala stehien, pričom stále tlačil prstami do svojej dlane. Nevedel o tom, necítil to. Dokonca ani ten zápach železa priamo pod nosom.
Shade. *Dvere sa priam rozleteli spoločne s týmto menom vyslovené cudzou osobou. Na tvári mal masku bez tváre, jediné čo boli vidieť boli zlaté oči. Nebol to však Cal, ani Coriane. Ten, kto vkročil dnu, po tom, čo sa dozvedel od toho, čo sledoval jeho deti, že sa Rydel zrútil. Bolo na ňom vidieť, že je zadýchaný, zlaté sivšie vlasy mal mokré potom, ako sem utekal, rovnako ako i jeho hruď sa nadvihovala z toho ako sa ponáhľal. Našťastie mal v pláne dnes po dlhej dobe prísť do Cechu, bolo to potrebné, pripraviť sa na Auri, dcéru jeho dobrého kamaráta. Mal sa s ňou čoskoro stretnúť, no ďalšie klbko v Calovej kancelárii bolo jej telíčko. Pripadalo mu to ako včera, čo mal tri klbká pri sebe presne v takomto stave. Jeho tri milované deti... rád by sa postavil k Auri a utíšil ju, no čiernovlasý muž krčiaci sa na kresle bol vlkodlak a tak sa musel postarať v prvej rade o neho. Z tváre zložil rýchlo masku, priam ju hodil na stôl a prešiel ku svojmu synovi. Mohutný muž, ktorý už rozhodne postavovo aj cez to pripomínal staršieho muža. Cez to však bolo dobre vidieť, ako vo forme bol aj cez svoj vek.* O-otec... *Dostal zo seba ťažko, priam sa mu to zadrhávalo v hrdle. Možno i tým, ako sa mu priečilo toto povedať. Ak by im nepísal scenáre ich života, ak by nemusel byť tým, kým je dnes, nikdy by Auri neublížil, nikdy by jej nemusel ublížiť. Vždy bolo jednoduchšie zvaliť vinu na niekoho iného, než si ju priznať. Rydel na sebe zacítil teplé veľké ruky, na jeho vlasoch, mokrej tvári, keď si k nemu Morelet kľakol a stiahol ho k sebe, ako by to nebol dospelý muž, ale malý chlapec. Rydel sa ocitol tak isto na zemi, v objatí svojho otca, trhanie dýchanie neprestávalo. Cez to sa cítil akosi lepšie v objatí svojho otca.* Je to dobré Rydel, otec je tu. Nikomu neublížiš, ani Auriel, neboj sa. Otec sa o to postará. *Šepkal mu slová, milé, pokojné, starostlivé, ale i tak ich Auri mohla jasne počuť. Boli to slová i pre ňu. Slová, ktoré ju mali ubezpečiť, že jej Rydel už nikdy neublíži, ani na povel jeho brata, ani na povel nikoho.*
*Podcenil situáciu, mohol za to on. Myslel si, že už sa na Auri nebude tak dívať, ako sa na ňu díval pred rokmi, keď bola malá. Že k nej city stratí, nečakal, že ako jediný z jeho detí získa túto jeho vlastnosť. Od mala štiepil Rydelovi len jedno, udržať svoju masku stoj čo stoj, nikdy neukázať svoje emócie, nikdy sa nenechať nimi riadiť. Úplne ich zo seba vytlačiť, nepotreboval ich, okrem lásky ku svojej vlastnej rodine. K rešpektu svojim súrodencom a otcovi. Myslel si, že ho chlapec, ktorý s nim vyrastal pochopil, jeho syn bol vážne niečo, no vzdať sa k citom k malému dievčatku, ktoré nosieval na rukách, s ktorým strávil aj cez to tak krátky čas, až by na to normálne niekto iný zabudol...* Musíš nad sebou znovu získať kontrolu synak. *Držal ho silno, díval sa do steny pred sebou s prázdnym výrazom, rovnako ako zlatými očami. No jeho postoj, držanie Rydela ukazovalo len jediné - ako svojho syna miluje. Rydel uvoľnil svoje napäté telo. Ruka, ktorou si donedávna stále držal oblečenie padla uvoľnená k nohám. Krv začala stekať po zvyšku dlani, po prstoch na zem. Kvapka po kvapke. Rovnako ako sa jeho dych začal dávať do poriadku, bolesť ustupovala, slzy prestali tiecť.* To je ono. Už je dobre. Už je dobre. *Cez to, ako prázdno vyzerala jeho tvár, objavil sa na jeho perách úsmev. Než konečne venoval Auri pohľad. Neplánoval ich stretnutie takto, no podarilo sa mu zabrániť pohrome.*

*Sledovala Rydela so slzami v očiach ako si drása hrudník, skoro ako keby chcel zastaviť bolesť, ktorú tam cítil. Naskočili jej zimomriavky, ten pohľad ju bolel a sužoval rovnako ako dôvod pre ktorý sa takto obaja cítili. Niekto kto ju strážil a opatroval ako dieťa, niekto kto ju mal rád dosť na to, že jej zveril najcennejšie dedičstvo po svojej matke - tento človek ju bol schopný bez váhania znásilniť len preto lebo mu to prikázal jeho brat.. a teraz to každú chvíľu vyzeralo, že sa premení na vlkolaka a rozcupuje ju na márne kusy. Auri bola emočne úplne vyčerpaná, zvládla tam len sedieť, dívať sa na Rydela, myslieť na to ako sa kedysi cítila v jeho prítomnosti bezpečne ... a teraz len čakala kedy to s ňou všetko skoncuje. V momente čo sa rozrazili dvere a do miestnosti chvatne vbehol zadýchaný muž v maske, ktorá nemala žiadne črty - Auri zalapala po dychu. Ďalšie zlaté oči... ďalšie prekvapenie. Nevedela koľko toho ešte dokáže zniesť, mala si chuť ukryť tvár v dlaniach, no namiesto toho ďalej nehybne sedela v klbku na gauči, objímala si nohy, pritláčala si kolená na hrudník a jemne sa hojdala dopredu a dozadu.* "Nech sa už zobudím, prosím nech sa už zobudím." *Naprázdno preglgla keď ten muž zahodil masku a objal Rydela - ten ho oslovil otec a tak ďalší dielik skladačky do seba dokonale zapadol. Toto bol ich otec, muž čo sa priatelil s jej otcom a s ktorým sa túžila tak dlho stretnúť.. Konečne sa jej túžba teda splnila, hoci nepredpokladala, že keď ho uvidí tak bude sama v takomto nereprezentatívnom stave. Pri pohľade na to ako ten muž utešoval svojho syna a snažil sa mu dohovoriť aby nad sebou opäť získal kontrolu - v tej chvíli sa cítila ako nejaký votrelec. Táto chvíľa patrila im, ona tu bola navyše, v tomto momente jej ešte viac chýbala jej rodina, chcela sa dostať čo najďalej od tohto hrozného miesta, chcela tiež cítiť otcovo objatie, chcela sa konečne cítiť v bezpečí. Už tohto miesta mala po krk.. ach čo by dala za to ak by sa mohla vrátiť domov. Auri videla Rydelovu krv, bez slova sledovala výraz Rydelovho otca a keď sa jeho zlaté oči otočili na ňu - opätovala mu vyčerpaný pohľad. Chúlila sa po sediačky v klbku na pohovke, len v potrhanej nočnej košeli, bosá a zranená, samá modrina so strapatými vlasmi a so začervenanými očami plnými sĺz. V tvári nemala žiadnu masku - len číre zúfalstvo a beznádej, ktoré cítila odkedy ju Thorn uniesol z jej domova, odkedy stratila Naiyirin, Castiela ... v podstate sa jej v očiach odzrkadľovala všetka bolesť ktorou si prešla odkedy sa ocitla za bariérou.*

*Objímajúc svojho syna pevne v náručí, ako to robil mnohokrát. Teraz to však bolo iné. Jeho syn bol dospelý, cez to... Pomaly si bol istý, že sa jeho syn zvládne postaviť na nohy sám. Pozbierať zo zeme črepiny masky a zlepiť ich. Nie, rovno mu dať novú masku. Niečo, čo sa pokazilo sa môže pokaziť znovu a znovu. Čím viac sa to bude kaziť, tým väčšia bude šanca, že znovu na to príde. Chcel tomu zabrániť, aby Rydel znovu stratil nad sebou kontrolu. Nemusí nabudúce prísť včas a môže sa stať nešťastie, ktorého by neskôr všetci ľutovali.* Tak je dobre Rydel. *Mohutné ruky otca vlkodlaka pomaly opúšťali jeho telo. Prestával jej objímať. Rydel zatvoril oči, zostal sedieť, nehol sa, len sa párkrát zhlboka nadýchol a vydýchol. Držajúc viečka pevne pritisnuté. Červené tváre od plaču sa dostavali do normálu, zostávali len lesknúce sa cestičky, ktoré zotrel čistým rukávom. Ak by sa neukázal jeho otec, došlo by k nešťastiu. Moretel sa postavil zo zeme, nechal svojho syna tam kde bol, vedel, že Rydel potrebuje byť "sám". V miestnosti, kde však bolo i dievča, ktorej tvár vyobrazovala číry strach a zúfalstvo niečo také dostať nemohol. Pomaly prišiel k nej stále s prázdnym výrazom. Jeho oči neboli chladné, tie dve zlaté oči, na ktoré sa zvykla dívať boli vždy chladné, plné dominancie, avšak tieto... boli prázdne. Ako by bol prázdnou nádobou, čo chodí po svete sem a tam, bez cieľne, bez myšlienok. Pomaly sa posadil k nej, veľmi opatrne, snažiac sa ju ešte viac nevyplašiť. Robil to stokrát. Stokrát objímal a upokojoval svoje deti keď boli malé. Stokrát im svojim náručím dodával pocit bezpečia. Jej otec pre neho urobil mnoho. Preto, aj keby mu to nedovolila, stiahol ju k sebe, pevne ju objal... tak ako by to urobil otec pre svoju dcéru, ktorá je plná strachu, stratená a nenachádza východisko, paralyzovaná a nevie čo ma robiť. Len plná zúfalstva... nič jej nepovedal, miesto toho sa s ňou začal konejšivo hojdať, hmkať jej niečo, čo môže poznať. I on ju pestoval keď bola malá, občas mal tu česť ju vložiť do postieľky a hmkať jej. Neskôr to naučil i jej otca a služobníctvo. Nevedel však, či si spomenie, netušil, či to po ich odchodu niekedy potom počula. Veril, že jej chýba domov. Bola tu sama, samotná, stratila mnoho vecí, viac, než ich získala a jej deti sa s ňou nepekne zahrávali. Hlavne Cal. Musela sa báť ich zlatých očí, musela z nich cítiť len to najhoršie. Toto miesto bolo desivé, človek sa veľmi rýchlo stratil a než si to stihne uvedomiť, všetko čo získa stratí. I omnoho viac. Mesto plné zlých ľudí, snažiaci sa ho ovládnuť a kto už dávno spoznal, kde je jeho miesto - snažil sa ho udržať stoj čo stoj. Ten kto spochybní ich autoritu skončí veľmi zle. Príkladom bola i malá Auri, ktorej sa snažil dodať kúsok bezpečia i domova. Až teraz mal výraz plný starostí, nehy a opatery. Hojdal sa s ňou, snažil sa tak veľmi, ako vedel. Musel priznať, že už z toho vyšiel, už to bola doba, čo potrebovali jeho deti objať, utešiť. Rydel sedel, opieral sa o kreslo, držal svoju zranenú ruku v oblečení, oči mal zavreté a oddychoval. Už bol pokojný, zase pri vedomý. Po bolesti, sípavom dýchaní nebolo ani jednej stopy. Znovu skladal masku... tvoril novu bez prasklín. Tá prasknutá by nabudúce nemusela vydržať. Melódia, ktorú počul, melódia, ktorá bola jeho ušiam známa mu pomáhala. Cez to však mal strach, otvoriť oči a pozrieť sa na Auri... pozrieť sa jej do modrých očí, ktoré sa na ňu dívali. Plné strachu, plné zúfalstva, ktoré jej zavinil. Mal by z tadiaľto odísť, až bude viac pripravený, mal by odísť a už jej nikdy neliezť na oči.*

*Srdce jej stále prudko bilo, no zdalo sa, že Rydel má už našťastie svoje pocity pod kontrolou a tak bolo nešťastie dočasne zažehnané. Odtrhla pohľad od jeho tváre, od jeho zavretých viečok a dívala sa na jeho otca ktorý si to mieril ku nej. Auriel zmeravela keď si ku nej prisadol dokonca sa pristihla, že na moment zadržala dych. Jeho oči boli rovnako zlaté ako oči jeho detí - no tie jeho neboli ani kruté, ani chladné ... boli strašidelným spôsobom prázdne a to jej teda nepridalo pokoja na duši. Keď ku nej natiahol ruky a stiahol ju ku sebe do náručia - nebránila sa, no prekvapene zažmurkala. Čakala by všetko len nie toto. Nebolo jej to síce komfortné - predsa len tohto muža nepoznala, no zostala pokojná - nesnažila sa odtiahnuť ani ho od seba odstrčiť. Z toho čo stihla vypozorovať aj Cal aj Rydel mali z ich otca rešpekt a keďže vedela čoho je schopný Calore - nechcela si ani predstaviť čoho bol schopný muž čo ju teraz objímal. Zavrela oči a strnulo prijímala jeho objatie s myšlienkou na svojho otca. Pripomínala si, že boli priatelia a dúfala, že to pre Moreleta ešte stále niečo znamená a teda.. že by jej neublížil. Inak ale Auriel tak trochu rezignovala v snahe vzdorovať, zdalo sa, že to vo svojom osude napísané nemala mať.* "Musím sa usmievať, musím byť poslušná, musím byť pokorná, musím byť tichá." *Opakovala si v duchu matkine slová a mierne sa uvoľnila až keď začal Morelet hmkať pieseň, ktorú mala už od detstva tak rada. Pieseň mora, pieseň ktorá jej tak pripomínala jej domov. Túto pieseň jej spieval jej otec a sem tam si ju hmkala aj sama keď sa dívala z okna na prístavy v Pelagione. Fakt, že túto pieseň poznal aj tento muž, fakt, že možno s Calom a Rydelom zaspávali ako deti s rovnakou uspávankou... ach, opäť to bol ďalší príznak toho akým šialeným spôsobom bol jej osud, jej minulosť prepletená s mužmi v tejto miestnosti. Auri mlčala, stále sa trochu chvela, no bolo to lepšie než predtým. Cítila sa lepšie keď v miestnosti nebola s Rydelom sama. Tak či tak .. vedela, že predtým mala na Moreleta toľko otázok, teraz však bola jej myseľ ponorená v hmle a nedokázala si ani jednu vybaviť. Niečo v nej jej našepkávalo, že ak sa nevzchopí - premrhá neskutočnú príležitosť na zodpovedanie otázok, ktoré mala... no nemohla si pomôcť. Všetko čo sa doteraz stalo v tejto pracovni vnímala ako keby to bola len divadelná hra, ktorej skoro ani nebola súčasťou. Bude jej chvíľu trvať kým vstrebá tú traumu spolu s tým čo sa jej za posledné dva dni stalo.* Ďakujem. *Zašepkala napokon tichým, zachrípnutým hlasom v Moreletovom objatí.*

*Bolo to dávno, čo Morte upokojoval niekoho v objatí. Od kedy boli jeho deti staršie, od kedy Calore prevzal cech, nikdy sa ich nedotkol a čo viac povedať, odišiel do toho do pozadia, ako by mal niekde tajný priechod z tohto mesta preč a nechával ho len a len pre seba. Kto vie, kde bola pravda. Teraz tu mal však dve deti. Jedno svoje a druhé cudzie, cez to za mlada považoval za svoje. Snažil sa ju upokojiť známou melódiou jej ušiam, aj keď bol pre ňu cudzí, dúfal v nejaký účinok jeho snahy. Rydel sa medzitým pomaly pozbieral zo zeme, pomalými krokmi ako ublížené šteňa sa vydal preč z kanceláriu. Považoval to za najlepšie a pohľad otca ho v tom len podporoval. Navyše, musel si dať ošetriť ranu... cestou vzal svoju masku, ktorú si nasadil na tvár, aby uchoval svoju. Otvoril dvere len natoľko, aby sa pretiahol, než za sebou zavrel a vytratil sa. Zatiaľ čo Morte stále objímal dcéru svojho priateľa, ktorá tu bola stratená a uväznená. Teraz, keď ju mal konečne pri sebe, mohol poslať svojmu dobrému priateľovi list, že je jeho dcéra už v bezpečí. Hoc nie zdravá, ani po jednej stránke. Hlavné však bolo, že sa trochu upokojila. Aj keď nie moc.* Ospravedlňujem sa ti za svoje deti. Postarám sa, aby sa ti to, čo sa doteraz stalo už nikdy viac neodohralo. *Ubezpečil ju, že už na ňu Cal a nikto jemu podobný nebude dočiahnuť. To bola najmenšia vec, čo jej mohol sľúbiť.* Nerozprávaj teraz, tvoje hrdlo ťa stále musí bolieť. *Nežne sa na ňu usmial, keď mu poďakovala a pustil ju, aby jej mohol naliať šálku čaju a ona sa mohla napiť.* Daj si na čas. *Pridržiaval šálku, pokiaľ si ju nezobrala.* Tvoje otázky môžu počkať, dnes sa nevidíme prvýkrát, Auri. *Povedal aby si nelámala hlavu s tým, že silou mocou musí nejakú položiť.*

*Napriek tomu, že sa ju snažil Morte upokojiť - v jeho objatí sa trošku uvoľnila až keď Rydel odišiel z miestnosti. Vtedy sa jej z očí pustili slzy, ktoré sa následne pokúšala chvatne utrieť roztrasenou rukou. Vzlykla keď sa jej ten muž ospravedlňoval za svoje deti. V tejto chvíli spochybňovala realitu - bol to Cal? Len ju trápil? Bola to jedna z jeho hier? Chcela sa nadýchnuť, no mala pocit, že na ňu ide trošku hysterický záchvat. Doteraz ju tu nikto neobjal, nepokúšal sa ju utíšiť ani upokojiť. Doteraz nemala možnosť sa "opustiť" .... Keď sa zhovárala s Calorem, snažila sa byť statočná a opatrná, nemohla dovoliť svojim pocitom aby na ňu doľahli - pretože ho vnímala ako nebezpečného predátora, ktorého nechcela nahnevať, uraziť ani podráždiť aby sa nezopakovalo to čo v cechu Gundahar s Thornom a jeho mužmi. Okrem toho keď sa rozprávala s Calom - bola stále z toho všetkého v šoku. Po prebudení a následnej Rydelovej prítomnosti v miestnosti bola ešte viac vystrašená a teda za ňu jednal jej pud sebazáchovy. Od Cala by čakala hocičo.. no Rydel, on ... jeho do toho dňa vnímala ako pomyslný pilier, oporu či hrádzu medzi ňou a jeho bratom. Ochrancu, ktorý bol stále - už od jej útleho veku nejakým spôsobom prítomný v jej živote, hoci len prostredníctvom symbolu - malého prívesku s vlkom. Po tom čo sa jej zastal v lázňach, po tom čo s ním strávila ten deň v bukovom háji .. cítila ah bohovia cítila ku nemu náklonnosť! Mala pri ňom pocit bezpečia - jeho oči.. to ako sa na ňu díval - ten pohľad bol iný, tak iný než mal jeho krutý brat... a potom... a potom ... on ... Auri sa zachvela a opäť vzlykla, rukami si prikryla tvár a pokúšala sa upokojiť. Keď mala zavreté oči, na moment jej Moreletova vôňa pripomenula jej otca. Pomohlo jej to dosť na to aby prestala vzlykať a hoci jej stále slzy tiekli po tvári, dokázala prijať hrnček s čajom a to aj napriek tomu, že sa jej tak veľmi triasli ruky. Morelet mal pravdu, hrdlo ju príšerne bolelo, no jej fyzický stav nebol tak zlý v porovnaní s jej psychickým stavom. Napila sa teplej bylinkovej tekutiny a pokúsila sa trošku vystrieť, nechcela sa tu úplne zrútiť... stále sa pokúšala zostať silná, napriek všetkému.* Kde ste .. kde.. *Zachrapčala boľavým hlasom - nebolo jasné, či sa pýta na to Kde ho v budúcnosti nájde či sa pýtala na to Kde doteraz bol.*

*Mala to ťažké od kedy sem prišla. Sama proti celému mestu. Toto mesto si od niektorých vzalo až priveľa. Tí mocnejší si brali od mesta a, aby sa to trochu vyvážilo mesto si bralo od tých slabších, či až príliš dobrých, ktorí nemali za svojim chrbtom nemali niekoho nebezpečenstvo, kto ich ochráni. Taký bol desperos, nebolo to miesto pre slabé povahy a tí slabí, ktorí sa razom stali silnými - tí trpeli najviac. Bola to snáď len ich dlhoročná maska, ktorá postupom času praskla a buď odhaľovala rozdvojenú osobnosť v istom slova zmysle, či už skutočne pevnú osobnosť, ktorá sa zmenila v pravom slova zmysle a prispôsobila sa terajším podmienkam života. Auri bola nidek medzi. Bola tu dlho, uznával a dlho sa držala, stretávala dobrých i zlých, no zatiaľ čo tí zlí v jej očiach zostávali živí a zdraví, tí dobrí, ktorých považovala za svoju rodinu... z tých už mnoho nedýchalo. Preto sa ju snažil upokojiť, zostať jej oporou, ktorú teraz potrebovala. Nechal ju plakať tak dlho ako potrebovala, mlčal, objímal ju, snažil sa jej dať to čo toľko teraz postrádala. Na prvý pohľad to bolo silné mladé žieňa, no v tomto meste dospela priveľmi rýchlo a i ona potrebovala niečo takéto. Potrebovala niekoho objímať a nechať svoje slzy voľne stekať po tvári. Jeho deti, celé mesto ju muselo poriadne potrápiť.* "Mal by som dať Artemonovi vedieť, že tu je jeho dieťa. Musia si myslieť, že je mŕtva." *Vedel si predstaviť jej otca, ako by čítal od neho list a popri tom sa zosypal šťastím, že je jeho dcéra živá, no zároveň však s nešťastím, že je v Desperose. Mohli by sa udržiavať v kontakte aspoň cez listy, ktoré by si posielali. Predsa len, Roberto nebol jediný, kto prišiel na niečo, na čo neprišiel nikto iný a Morte bol v tom, že tu bolo omnoho viac ľudí, ktorí vedeli, to čo tento pošetilý starec objímajúc mladé dievča, ktoré mu možno bolo cudzie, no videl ju viackrát, než by zvládol na svojich prstoch spočítať. Rád však videl, že sa upokojila na toľko, aby prijala šálku s čajom. Spodok ešte stále držal, pre prípad nutnosti, cez to mama však úplný voľný pohyb.* Tu sa nemusíš byť tým, čím ti hovorila tvoja mama, že máš byť. Buď skrčená, ak ti to je lepšie. *Povedal jej a vzal od nej šálku úplne, keď si dopriala zopár dúšok, no tak, aby mohla kedykoľvek natiahnuť ruky a napiť sa znovu.* Budem tu. Nikam teraz nepôjdem. Mám tu mnoho práce na dlhší čas. *O akú robotu však pôjde nepovie. Dokonca ani svojim vlastným deťom, pokiaľ nebude ten správny čas. Kde doteraz bol - k tomuto odpoveď nedostane nikto. Ani jeho vlastná krv, a ani tá cudzia. Rád si nechával svoje tajné miesta pre seba. Jediný kto o nich vedel, bol temný elf, ktorého dievča raz stretlo, keď ho poslal za Auri, aby ju našiel a doručil pozvanie k Mortemu.* Hlavne poriadne odpočívaj, nikam neutečiem, nie pokiaľ ti nezodpoviem na tvoje otázky. Na tie bude dostatok času. *Snažil sa ju ubezpečiť, že nikam neodíde od nej, pokiaľ nebude mať zodpovedané všetky otázky, no nemyslel si, že bola v stave, aby dokázala nejakú vôbec vysloviť, rovnako ako tu prvú a ešte do toho sa plne sústrediť na jeho odpovede.* Pôjdeme ku mne, dobre? Moje priestory od tadiaľto nie sú ďaleko, ponesiem ťa. Tu býva rušno po chodbách, no v mojich priestoroch nebýva nikto. *Cal potreboval tiež pracovať a nemohol ho poslať preč z jeho pracovne, neustále by sem niekto behal pre papiere a doklady čo potreboval.*

*Prekvapilo ju keď povedal, že môže zostať skrčená.. mierne uvoľnila plecia no inak stále zostala vzpriamene sedieť na pohovke. Nechala sa ním uistiť, že teraz nikam nepôjde nakoľko má veľa práce. Nešpecifikoval o čo presne ide, no hádala, že sa to bude týkať jeho detí a Shivernu. Ani nechcela vedieť viac... najradšej by nevedela nič - o ňom ani o jeho synoch. Padla do tejto spleti, celkom sa v tom zamotala a cítila ako ju to zväzuje čoraz viac že už takmer nevládala dýchať. Nepatrne prikývla keď ju uistil, že nevadí, že teraz nedokáže hovoriť - pretože má zranené hrdlo. Bola rada, že jej otázky budú môcť byť zodpovedané - len neskôr. Následne po tom čo povedal, že ju odvedie do iných priestorov - Auri znovu prikývla, no ráznejšie než pred tým. Chcela sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie a ideálne aj čo najďalej to bude možné. Trošku ju desil fakt, že nemala masku - očividne sa v priestoroch Shivernu bez masky nikto neukázal... znamenalo to, že oproti ostatným bude mať veľkú nevýhodu. Oni - členovia tohto cechu ju budú môcť kdekoľvek v meste spoznať.. no napriek tomu sa postavila, jednou rukou si pridŕžala pod krkom Rydelov plášť, keďže nočnú košeľu mala čiastočne roztrhanú a druhou rukou sa podopierala Moreletta - teda za predpokladu, že jej ponúkol rameno aby sa ho mohla chytiť. Bola bosá, no to bola tá posledná vec čo ju teraz trápila. Bola pripravená ísť tam kam ju chcel zaviesť, pohľad držala sklopený k zemi.*